znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 155/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   13.   apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vedené pod sp. zn. Rvp 759/2011, sp. zn. Rvp 762/2011 a sp. zn. Rvp 779/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE 26/2010 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE 8/2010-20 z 27. septembra 2010 a č. k. 15 CoE 352/2010-36 z 21. decembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 759/2011, sp. zn. Rvp 762/2011 a sp. zn. Rvp 779/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 759/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len „dohovor“)   a práva   na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 26/2010 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE 8/2010-20 z 27. septembra 2010, a č. k. 15 CoE 352/2010-36 z 21. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 9. mája 2003 poskytla fyzickej osobe úver v sume 232,36   €,   na   základe   zmluvy   uzavretej   18.   septembra   2003   poskytla   fyzickej   osobe úver v sume   929,43   €   a   na   základe   zmluvy   uzavretej   16.   septembra   2003   poskytla fyzickej osobe úver   v   sume   995,82€,   ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   759/2011), v 20 dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   762/2011) a v 20 dvojtýždňových splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 779/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným.

1.1   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   759/2011   bola   25.   októbra   2003   spísaná notárska zápisnica podpísaná v zmluve určeným zástupcom, v zmysle ktorej sťažovateľka vzhľadom na neuhradenie dvoch po sebe idúcich splátkach dojednaných v zmluve podala 12. septembra 2004 návrh na výkon exekúcie. Následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 9. marca 2004 súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia. Pôvodný súdny   exekútor   K.   zomrel,   na   základe   tejto   skutočnosti   okresný   súd   poveril   jeho zastupovaním Mgr. G. a uznesením z 25. júla 2008 rozhodol o zmene exekútora JUDr. J. Ď. Dňa   28.   októbra   2009   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu   exekútora,   okresný   súd uznesením z 30. novembra 2009 pripustil zmenu súdneho exekútora, uznesením č. k. 11 Er 509/2004-32 z 3. júna 2010 však vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE 26/2010 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

1.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 762/2011 bola 13. decembra 2003 spísaná notárska zápisnica podpísaná v zmluve určeným zástupcom, v zmysle ktorej sťažovateľka vzhľadom na neplnenie si zmluvne dojednaných povinností povinným 25. februára 2004 podala   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   výkon   exekúcie.   Následne   na   základe   poverenia udeleného   okresným   súdom   23.   marca   2004   súdny   exekútor   začal   nútený   výkon rozhodnutia. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej   výzvy   na   vyjadrenie   sa   účastníkom   k   návrhu   súdu   na   nepríslušnosť vykonávacieho   konania   uznesením   č.   k.   11   Er   860/2004-12   z   21.   júna   2010   vyhlásil exekúciu   za   neprípustnú   a zastavil   ju.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 8/2010-20 z 27. septembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

1.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 779/2011 bola 8. februára 2004 spísaná notárska zápisnica podpísaná v zmluve určeným zástupcom, v zmysle ktorej sťažovateľka vzhľadom na nezaplatenie dvoch po sebe idúcich splátok 14. apríla 2004 podala súdnemu exekútorovi návrh   na   výkon   exekúcie.   Na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   28.   mája 2004 súdny exekútor začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd z vlastného podnetu „ex officio“   bez   akéhokoľvek   dokazovania   či   predchádzajúcej   výzvy   na   vyjadrenie   sa účastníkom   k   návrhu   súdu   na   nepríslušnosť   vykonávacieho   konania   uznesením   č.   k. 11 Er 1371/2004-27 z 2. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 352/2010-36 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:«Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného   z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora   nepredvída   zastavenie   exekúcie   ani   nové   skúmanie   podmienok   na   vykonanie exekúcie, tj. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom. Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania   na zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísaný vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.

V prvom rade je potrebné definovať pojem „majetok“ vo vzťahu k sťažovateľovi. Na základe   štandardného   zmluvného   vzťahu   vznikol   medzi   sťažovateľom   a   treťou   osobou právny vzťah, ktorého predmetom bola povinnosť sťažovateľa poskytnúť dojednané finančné prostriedky tretej osoby a tretia osoba (dlžník) bola povinná uhrádzať (vracať tieto finančné prostriedky) sťažovateľovi v dojednaných splátkach, vrátane úrokov a ďalších poplatkov. V   prípade   neplnenia   povinností   zo   strany   dlžníka   (t.j.   nesplácania   úveru)   bola zriadená notárska zápisnica ako zákonom predvídaný exekučný titul, na základe ktorého bol sťažovateľ   oprávnený   pristúpiť   k   nútenému   výkonu   práva   vyplývajúcemu   z   exekučného titulu.   Tento   spôsob   realizácie   vlastníckeho   práva   k   pohľadávke   sťažovateľa   z   úveru dokonca posilnil právo sťažovateľa na pokojné užívanie svojho majetku vo forme právnej ochrany v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu.

Ako Európsky súd pre ľudské práva konštatuje napr. v rozsudku James and Others v. The United Kingdom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. 2. 1986, § 37), pravidlo uvedené v prvej vete prvého odseku má všeobecnú povahu a formuluje princíp pokojného   užívania   majetku,   druhé   pravidlo,   obsiahnuté   v   druhej   vete   prvého   odseku zahŕňa pozbavenie držby a podmieňuje ho istými podmienkami; tretie pravidlo uznáva, že zmluvné štáty sú oprávnené okrem iných vecí, kontrolovať užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom.“.

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („poseession“ „ bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo   na   základe   bilaterálneho   právneho   úkonu   -   zmluvy,   ktorej   platnosť   nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v   rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fordertechnik, „pojem vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo.“ V prípade sťažovateľa nejde o   žiadne   fiktívne právo,   ktorého existencia by mala   byť   určená   dodatočne   alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.

Rozhodnutia súdov však boli vydané vo fáze exekučného konania, tj núteného výkonu práva   sťažovateľa   pod   dohľadom   súdu.   Pokiaľ   postupom   vnútroštátnych   orgánov nedochádza k zásahu do ekonomickej hodnoty, Protokol 1 Dohovoru nie je ratione materiae aplikovateľný. A contrario, kde postupom vnútroštátneho orgánu dochádza k zásahu do ekonomickej   hodnoty.   Protokol   1,   vlastníctvu   sa   priznáva   ochrana   podľa   Protokolu   1 Dohovoru.

Sťažovateľ má za to, že má vlastníctvo („posession“ „bien“), ktoré mu vyplýva z titulu   existujúcej   pohľadávky   a   postupom   súdov   došlo   k   zásahu   do   jeho   ekonomickej hodnoty, tj. znemožneniu núteného výkonu práva pod dohľadom súdu. Pohľadávka ako právny titul je o.i. spôsobilým predmetom prevodu, rovnako tak je možné využiť ju ako zabezpečovací prostriedok.

Sťažovateľ má legitímne očakávania („legitimate expectancy“) na to, aby mohol svoj majetok užívať (v tomto smere je potrebné pod pojmom užívania „enjoyment“ of posession“ rozumieť nárok na uspokojenie pohľadávky vo vykonávacom konaní.). Ako Európsky súd pre ľudské práva konštatuje vo svojej konštantnej judikatúre (napr. rozsudky vo veci Van Marle v. Nederland z 26.06.1986, Sture Stigson v. Sweden z 13.07.1998, Pressos Compania Naviera   SA   v.   Belgium)   Protokol   1   Dohovoru   chráni   nadobudnuté   práva   („acquired rights“, droit acquis“) V prípade sťažovateľa nejde o domnelé alebo akokoľvek hypotetické právo (alebo právo ktorého užívanie by bolo znemožnené dlhší čas.) Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že existencia práva sťažovateľa nebola nikdy spochybnená na vnútroštátnej úrovni.

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd potom ako vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľa v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme,   v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy

Pojem verejný záujem je široký a je potrebné ho interpretovať extenzívne. Odňatie majetku (pozbavenie vlastníckeho práva „deprivation of property“), môže byť vo verejnom záujem i keď celá spoločnosť priamo tento majetok nevyužíva (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci J. A. Pye (Oxford) Ltd. v. the United Kingdom, § 43). Všeobecné súdy majú v tomto smere široký priestor na úvahu („margin of appreciation“). Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti a požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov (J. A. Pye (Oxford) v. the United Kingdom, § 46).

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t.j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu. V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t.j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1   dohovoru   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu“ označenými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   tieto   uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 759/2011, sp. zn. Rvp 762/2011 a sp. zn. Rvp 779/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   43   CoE   26/2010 z 21. decembra   2010,   č.   k.   1   CoE   8/2010-20   z   27.   septembra   2010   a   č.   k. 15 CoE 352/2010-36 z 21. decembra 2010

Sťažovateľka sa   domáha vyslovenia porušenia práv podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru a čl. 1   dodatkového   protokolu   označenými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   boli potvrdené   uznesenia   okresného   súdu,   ktorými   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a bola zastavená.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

1. Krajský súd uznesenie sp. zn. 43 CoE 26/2010 z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 509/2004-32 z 3. júna 2010, odôvodnil takto:„Odvolací   súd   sa   v   čelom   rozsahu   stotožňuje   so   závermi   sudu   prvého   stupňa   o neplatnosti dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom   a   povinným   ako   dlžníkom   dňa   09. 05. 2003,   na   základe   ktorej   mal   byť splnomocnený advokát Mgr. T. K. na zastupovanie povinného v rozsahu uvedenom v tomto splnomocnení   (rozpor   záujmov   povinného   a   jeho   zástupcu   pri   podpisovaní   notárskej zápisnice,   neprípustnosť   toho,   aby   sa   niekto   vzdal   práva,   ktoré   môže   vzniknúť   až v budúcnosti).

Notárska   zápisnica   so   súhlasom   k vykonateľnosti   predstavuje   podľa   jej   zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach   a povinnostiach,   ktorým   môže   veriteľ   vymáhať   od   dlžníka   splnenie   povinnosti cestou exekúcie bez toho, aby musel maž iný titul. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou povinnou a aj s osobou oprávnenou (a to či už tak, že notárska zápisnica bude   spísaná   za   prítomnosti   oboch   účastníkov   alebo   pokračovaním   notárskej   zápisnice alebo   tak,   že   k prejavu   vôle   obsiahnutej   notárskej   zápisnici   spísanej   len   s jednou z uvedených osôb pristúpi druhá z nich formou samostatnej notárskej zápisnice). Odvolací súd   poukazuje   tiež   na   nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   I.   ÚS   5/2000   z 13.   07.   2000, v ktorom   Ústavný   súd   takúto   otázku   riešil.   V predmetnej   veci   bola   notárska   zápisnica spísaná len so zástupcom povinného, substitučným splnomocnencom Mgr. Ž., pričom ako bolo vyššie uvedené, odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že dohoda o zastúpení na základe splnomocenstva v úverovej zmluve medzi povinným a Mgr. T. K. je neplatná. Z uvedeného dôvodu chýba ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu v tejto veci za neprípustnú.“

2.   Krajský   súd   uznesenie   č.   k.   1   CoE   8/2010-20   z   27.   septembra   2010,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 860/2004-12 z 21. júna 2010, odôvodnil takto:„Krajský súd sa stotožňuje so závermi I. st. súdu, ktorý poukázal na rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu.   Pri uzatváraní zmluvy nemal povinný možnosť voľby výberu zástupcu, zmluva o úvere už obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K. Prvostupňový súd, ako aj krajský súd sa zaoberal otázkou, či zmluvné zastúpenie podľa § 31 Občianskeho zákonníka nevykazuje znaky absolútnej neplatnosti pre rozpor s ustanovením § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súvislosti s § 39 Občianskeho zákonníka.

Určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu je jednou z podmienok platnosti právneho úkonu.   Dohoda   o plnomocnestve   je   dvostranným   právnym   úkonom,   na   ktorý   sa   tiež vzťahujú   požiadavky   platnosti   právneho   úkonu.   Z každej   dohody   o zastúpení   musí   byť jednoznačne zrejmé, na čo je splnomocnenec splnomocnený. Splnomocnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal splnomocniteľ záväzok z úveru tak, aby notárska zápisnica sa stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. c) Občianskeho zákonníka, resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov na celý majetok do výšky vzniknutej   pohľadávky   (resp.   jej   zostatku   v prípade   čiastočného   splatenia   dlhu)   a jej príslušenstva“,   je   neurčité   a v podstate   ani   splnomocnenec   ani   splnomocniteľ   v čase uzatvárania dohody o splnomocnení nevedeli, aký záväzok povinnej osobe z úveru vznikne a z akého majetku sa má pohľadávka oprávneného uspokojiť. Takéto dojednanie je neurčité, čo   spôsobuje   neplatnosť   právneho   úkonu.   Zmluvné   zastúpenie   vzniklo   ešte   v čase,   keď žiadny dlh neexistoval. Úkony splnomocnenca Mgr. T. K. – spísanie notárskej zápisnice ako exekučného   titulu,   uznanie   dlhu,   boli   v rozpore   so   záujmami   povinného.   Absolútnou neplatnosťou je súd povinný zaoberať sa z úradnej povinnosti.

Učastníci úverovej zmluvy sa v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.

Podľa § 323 ods.   1 Obchodného zákonníka,   ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. Inštitút uznania záväzku je jedným v právnych prostriedkov zabezpečenia záväzku. Zákon ako podstatnú náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku. Bližšie však tento pojem nevymedzuje. Tento pojem treba chápať tak, že nevyhnutými zložkami sú jednak   dôvod   a jednak   výška   záväzku.   Pri   takejto   interpretácii   nie   je   obsahový   rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku treba kvalifikovať   ako   jednostranný   právny   úkon   dlžníka,   ktorý   adresuje   veriteľovi.   Týmto úkonom dlžník uzná za svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v čase uznania.   Zákon   na   účinnosť   takéhoto   uznania   predpisuje   obligatórnu   písomnú   formu. Zákonným   dôsledkom   uznania   záväzku   je   právna   domnienka,   ktorá   je   vyvrátiteľná,   že záväzok v čase uznania existoval (trval).

Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná.

Krajský súd sa stotožňuje so závermi 1. st. súdu, podľa ktorých uznanie záväzku v budúcnosti   na   základe   plnomocenstva   k dlhu,   ktorý   môže   vzniknúť   v budúcnosti   je v súvislosti s § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatné.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Odvolací súd obdobne ako 1. st. súd dospel k záveru, že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre exekúciu, pretože nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú kladené na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciu. Z notárskej zápisnice nevyplýva, že by povinná osoba s vykonateľnosťou súhlasila. Okrem toho dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. je absolútne neplatný právny úkon a aj z toho dôvodu nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom.

Krajský súd vychádzajúc z uvedených skutočností preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

3. Krajský súd uznesením č. k. 15 CoE 352/2010-36 z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 1371/2004-27 z 2. augusta 2010, odôvodnil takto:«Krajský   súd   ako   súd   odvolací   prejednal   veci   podľa   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   bez nariadenia pojednávania podľa § 241 O. s. p. a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov má za následok zastavenie exekúcie (§ 57 až 59 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení zmien – Exekučný poriadok).

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného poriadku).   Exekučným   titulom   je   iba   také   rozhodnutie,   ktoré   je   vykonateľné.   Každé rozhodnutia, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje musí súd podrobiť skúmaniu či sú splnené   podmienky   vykonateľnosti   (formálnej   i materiálnej).   V tomto   rozsahu   skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie   exekúcie   (§   44)   na   prípadnú   námietku   povinného   proti   exekúcii   (§   50)   na prípadný   návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie   (§   58).   Súd   môže   zároveň   v tomto rozsahu   skúmať exekučný   titul   počas   celého exekučného   konania   (t.   j.   v každom   štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené   podmienky   materiálnej   alebo   formálnej   vykonateľnosti,   môže   exekúciu   aj   bez návrhu zastaviť.

V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Niet pochýb o tom, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust. §   57 ods.   1 písm.   a)   Exekučného poriadku,   ako   dôvod   zastavenia   exekúcie.   Zahŕňa aj prípad,   kedy   sa   exekúcia   nemala   vôbec   začať,   keďže   rozhodnutie   nebolo   vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Ak okresný súd, ako vyplýva z jeho rozhodnutia, aplikoval na daný prípad ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ktoré umožňuje súdu vyhlásiť exekúciu za neprípustnú „ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“,   je to bez vplyvu na správnosť výsledku rozhodnutia okresného súdu, hoci ust. § 57 ods. 1 písm. a) predstavuje výstižnejšiu právnu kvalifikáciu daného skutkového stavu.

Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná listina,   ktorá   vznikla   mimosúdnou   cestou,   ale   jej   formálne   a obsahové   náležitosti   sú vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992 Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti možno   poukázať   aj   na   nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn.   I.   ÚS   5/2000   z 13.   07.   2000, v ktorom Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že „rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou obsahujúcou   právny   záväzok   podľa   §   41   ods.   2   Exekučného   poriadku,   teda   podľa procesného práva je dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou   právneho   záväzku.   Práve   tento   súhlas   povinného   s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav   vôle   povinného   robí   z notárskej   zápisnice   verejnú   listinu,   ktorá   je   spôsobilá   na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Uvedených prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučné v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva   exekučný   titul,   ktorému   zákon   priznáva   rovnaké   právne   účinky   aké   priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

Z notárskej zápisnice vyplýva, že bola spísaná dňa 08. 02. 2004 po tom, čo sa na notársky úrad dostavil Mgr. B. Ž., na základe substitučnej plnej moci zastupujúci Mgr. T. K.,   ktorý   požiadal o spísanie   notárskej zápisnice,   a to osvedčenie o vyhlásení   účastníka o uznaní   právneho   záväzku   a súhlase   s vykonateľnosťou   podľa   §   274   písm.   c)   O.   s.   p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.   2 zákona č. 233/1995 Z. z. Povinný pri spísaní notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, prítomný nebol. Odvolací súd súhlasí s právnym názorom, že je možné dať sa pri tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného   titulu)   zastúpiť   splnomocneným   zástupcom   na   základe   §   31   Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6180337 dňa 16. 09. 2003 neoprávňovalo   Mgr.   T.   K.   na   spísanie   notárskej   zápisnice   v   znení   ako   bola   spísaná. Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach   oprávnenia   zastupovať,   či   tým   vznikli   práva   a   povinnosti   priamo splnomocniteľovi   alebo   či   splnomocnenec   prekročil   svoje   oprávnenie   vyplývajúce   z plnomocenstva   a   či   na   základe   takéhoto   úkonu   mohli   vzniknúť   práva   a   povinnosti zastúpenému (§ 32 a § 33 Občianskeho zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.

Zistený nedostatok týkajúci sa plnej moci (že zmluva uzavretá medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 je absolútne neplatná) je postačujúci pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom.

Pri zastavení exekúcie súd rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z   ustanovení   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   trovy   exekúcie   zásadne   uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o trovy, ktoré exekútor vymáha (a určuje ich výšku) voči povinnému v priebehu exekúcie (tzv. predbežné trovy exekúcie). Ak však dôjde k zastaveniu exekúcie v prípade, že možnosť uspokojenia pohľadávky oprávneného bola zmarená, v spojitosti s tým je potom zmarená aj možnosť uspokojiť sa na povinnom čo do trov exekúcie. Cieľom ust. § 203 Exekučného poriadku je zabezpečiť právo exekútora, ktorý   vykonáva   exekúciu   ako   honorovanú   službu   na   podnet   oprávneného,   na   náhradu nevyhnutých trov (ktoré určuje súd pri zastavení exekúcie) aj v takýchto prípadoch. To znamená, že oprávnený musí výnimočne splniť povinnosť inak vyžadovanú od povinného. Aj v prejednávanej veci ide o situáciu, kedy by inak povinnosť trovy platiť vyplývala oprávnenému,   s prihliadnutím   na   procesné   zavinenie   oprávneného   o zastavení   exekúcie (§ 203 Exekučného poriadku), spočívajúce v tom, že oprávnený exekučnému súdu predložil na   vykonanie   exekúcie   nespôsobilý   exekučný   titul.   Exekútorovi   JUDr.   J.   Ď.   ale   trovy exekúcie súd nepriznal, pretože exekútor žiadne trovy exekúcie neuplatnil s odôvodnením, že jeho nároky (trovy) už boli povinným uspokojené v priebehu exekúcie.“

Z   citovanej   časti   odôvodnení   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   vyplýva,   že krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   účinnom   v čase   rozhodovania   exekučného   súdu   (ďalej   len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu   nemožno   vykonať.“.   Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo   z   hľadiska   materiálneho,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené, nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v   napadnutých   uzneseniach   považovať   za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať   za   následok   porušenie   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľky   ako   účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   napadnutými uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými uzneseniami krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011