znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 155/09-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti Ing. M. K., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 363/99 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 34/08, takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   T   363/99   a   Krajský   súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 34/08 p o r u š i l i   základné právo Ing. M. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing. M. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. K. trovy konania v sume 223,46 € (slovom   dvestodvadsaťtri   eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 155/09-26 z 15. apríla 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. K., Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 363/99 a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 34/08.

Z   obsahu   sťažnosti   okrem   iného   vyplynulo: „Ako   sťažovateľ   som   obžalovaným v trestnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Košice   II,   sp.   zn.   8T/363/99   pre   trestný   čin machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe podľa § 128c písm. c) Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona.

Obvinenie za vyššie uvedený trestný čin mi bolo vznesené dňa 21. 11. 1995. Dňa 23. 8.   1999   bola   na   mňa   Krajským   prokurátorom   na   Okresný   súd   Košice   II   podaná obžaloba.   V   uvedenej   trestnej   veci   bolo   uskutočnených   28   pojednávaní.   Rozsudok prvostupňového súdu bol vynesený na hlavnom pojednávaní až dňa 7. 11. 2006, doručený bol však až dňa 25. 2. 2008. Rozsudkom som bol uznaný vinným za trestný čin machinácie pri verejnej súťaži a verejnej dražbe podľa § 128c písm. c.) Trestného zákona vo forme spolupáchateľstva, za čo mi bol uložený peňažný trest vo výške 50.000,- Sk. Voči tomuto rozsudku   som   podal   v zákonnej   lehote   odvolanie   do   všetkých   jeho   výrokov,   avšak   spis doposiaľ bol predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu až dňa 15. 4. 2008. Od začiatku trestného stíhania voči mojej osobe do dnešného dňa ubehlo už takmer 11 rokov, a v predmetnom konaní nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, resp. rozsudok prvostupňového súdu bol vynesený po uplynutí takmer 7 rokov od podania obžaloby. (...) Domnievam sa, že vyššie označené konanie na Okresnom súde Košice II je v rozpore s účelom ústavou zaručeného práva na konanie bez zbytočných prieťahov, nakoľko ani po uplynutí neúmerne dlhej doby súd vo veci nerozhodol a neodstránil moju právnu neistotu. Dňa 14. 4. 2008 som podal sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II, ako aj predsedovi Krajského súdu Košice na prieťahy v konaní, nakoľko predmetný spis mal byť už v   tejto   dobe   predložený   Krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní.   Krajský   súd   v Košiciach písomnú sťažnosť predložil na vybavenie predsedovi Okresného súdu Košice II, ktorý však moju sťažnosť nepovažoval za dôvodnú.

(...)   nečinnosťou   Okresného   súdu   Košice   II   a   Krajského   súdu   v   Košiciach a zbytočnými prieťahmi v konaní bolo porušené moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov(...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.)   Základné   právo   sťažovateľa,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II a Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 8T/363/99, porušené.

2.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Krajskému súdu Košice prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8T/363/99 konal bez zbytočných prieťahov.

4.)   Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   sťažovateľovi   nahradiť   trovy   právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. H. do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu, ktorý vo svojom podaní sp. zn. 1 SprV/370/2009 popísal chronológiu napadnutého konania a uviedol:

„(...) uvádzam, že sa jednalo o skutkovo a právne náročnú skupinovú trestnú vec, súdny spis má vyše 7000 strán, okrem sťažovateľa boli obžalované aj ďalšie tri osoby. Je potrebné zdôrazniť, že od podania obžaloby bol vo veci činný senát JUDr. R. Š., JUDr. R. Š. zomrel dňa 27. 4. 2002. Po jeho smrti bola vec 3. 5. 2002 prevedená do senátu JUDr. J. L., ktorý z dôvodu zmeny senátu, v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 Trestného poriadku, musel vykonať nanovo celé dokazovanie. Vo veci nariadené pojednávania od 28. 10. 2003 do   7.   11.   2006   boli   vykonávané   plynulo,   efektívne,   vzhľadom   na   potrebu   rozsiahleho dokazovania.

V súlade s ustanovením § 129 ods. 2 Trestného poriadku bola vo veci predĺžená lehota   na   vyhotovenie   rozhodnutia   zo   závažných   dôvodov   (skutkovo   a   právne   náročná skupinová trestná vec, rozsudok súdu má 48 strán) do 8. 1. 2007, pričom od 8. 1. 2007 do 8. 3. 2007 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach za účelom rozhodovania o sťažnosti spoluobžalovaného M. G. proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 22. 9. 2006 o zrušení peňažnej záruky.

S poukazom na vyššie uvedené, možno konštatovať, že k prieťahom v konaní došlo v období od 8. 3. 2007 do februára 2008. Tieto boli spôsobené technickými ťažkosťami pri vyhotovení   a   doručovaní   rozsudku,   posúdenie   zbytočnosti   prieťahov   ponechávam   na zváženie ústavnému súdu. (...)

Sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   nie   je   podľa   môjho   názoru dôvodné, jeho neistota bola odstránená odsudzujúcim rozsudkom. Odvolanie bolo podané iba v jeho prospech, takže v čase podania sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 21. 5. 2008 sťažovateľ nemohol očakávať prísnejší trest. Samotný sťažovateľ svoj postoj k trestnému stíhaniu vyjadril aj tým, že požiadal o vykonanie hlavného pojednávania a aj odvolacieho   konania   v   jeho   neprítomnosti,   čím   sa   jeho   tvrdenie   o   stave   neistoty a očakávania,   vrátane   negatívneho   vplyvu   na   jeho   rodinný   život,   javí   ako   účelové. V neposlednom   rade   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   bol   právoplatne   uznaný   vinným z trestného   činu,   pričom   Krajský   súd   v   Košiciach   v   rozsudku   zohľadnil   samotnú   dĺžku konania.“

Predseda   okresného   súdu   súčasne   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania.

3.   Podpredseda   krajského   súdu   sa   k   prijatej   sťažnosti   vyjadril   podaním   sp.   zn. 1 Spr. V/490/09 takto:

„(...)   dňa   15.   apríla   2008   bolo   odvolaciemu   súdu   predložené   odvolanie obžalovaných M. G., Ing. J. J., Ing. M. K. a Ing. P. F. proti rozsudku Okresného súdu Košice II. zo dňa 7. novembra 2006 sp. zn. 8 T 363/99.

Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa   18.   decembra   2008   sp.   zn. 6 To 34/2008 a týmto momentom bol vlastne odstránený stav právnej neistoty Ing. M. K. Lehota na písomné vyhotovenie rozsudku do 30-tich pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia uplynula odvolaciemu súdu dňa 5. februára 2009. Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. E. K. dňa 6. februára 2009 požiadal predsedu Krajského súdu v Košiciach o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia, ktorú odôvodnil predovšetkým tým,   že   prednostne   vyhotovoval   rozhodnutia   vo   väzobných   odvolacích   a sťažnostných veciach, ale aj počtom rozhodnutých vecí v uvedenom období.

Predseda krajského súdu povolil výnimku z lehoty stanovenej v § 172 ods. 3 Tr. por. na písomné vyhotovenie rozsudku s tým, že tento musí byť vypracovaný do 12. februára 2009.   O   tejto   skutočnosti   boli   strany   Krajským   súdom   v   Košiciach   upovedomené. Rozhodnutie krajského súdu bolo písomne vyhotovené dňa 12. februára 2009. Odvolací súd spis vrátil Okresnému súdu Košice II. dňa 17. februára 2009.

Vzhľadom na skutkovú náročnosť vecí, jej zložitosť (povahu veci), ktorá našla svoje vyjadrenie aj v rozsahu zabezpečených a vykonaných dôkazov v uvedenej veci (spisový materiál predstavuje rozsah 7125 strán) bol potrebný pre senát odvolacieho súdu rozumný a primeraný čas na jej naštudovanie. Treba pritom zohľadniť aj obdobie letných prázdnin júl, august 2008, keď sudcovia senátu čerpali riadnu dovolenku.

Máme preto za to, že v tejto trestnej veci nebola v období od 15. apríla 2008 do 17. februára 2009 zistená nečinnosť odvolacieho súdu. Odvolací súd podľa nášho názoru postupoval v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Na celkovej dĺžke posudzovaného súdneho konania, ktoré predstavovalo viac ako deväť rokov, sa Krajský súd v Košiciach v odvolacom konaní podieľal obdobím desiatich mesiacov.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   priložených   písomností,   z   vyjadrenia   označených porušovateľov práva a z obsahu súdneho spisu na vec sa vzťahujúceho ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 8 T 363/99:

Dňa 23. augusta 1999 bola okresnému súdu doručená obžaloba na obvinených M. G., Ing. J. J., Ing. M. K., Ing. P. F.

Dňa   12.   septembra   2000   obžalovaný   G.   podal   námietku   predpojatosti   proti predsedovi senátu JUDr. Š.

Dňa   19.   septembra   2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 3. november 2000.

Dňa 19. septembra 2000 okresný súd uznesením č. k. 8 T 363/99-6520 rozhodol, že predseda senátu JUDr. Š. nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania. Dňa 26. septembra 2000 okresný súd vyzval obžalovaného Ing. F., aby si v lehote 5 dní zvolil obhajcu.

Dňa 17. októbra 2000 obžalovaný G. podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 19. septembra 2000.

Dňa 19. októbra 2000 bol spis doručený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného G.

Dňa   24.   októbra   2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie   na   krajskom   súde.   Sťažnosť obžalovaného G. bola uznesením č. k. 5 To 291/00-6529 zamietnutá.

Dňa 27. októbra 2000 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 3. novembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Dňa   17.   januára   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 14. február 2001.

Dňa   14.   februára   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 21. marec 2001.

Dňa 21. marca 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 11. apríl 2001.Dňa 11. apríla 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito.Dňa 1. júna 2001 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. jún 2001.Dňa   29.   júna   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 21. september 2001.

Dňa   24.   augusta   2001   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   T   363/99-6614   pribral Kriminalistický   a   expertízny   ústav   Policajného   zboru   v B.   na   preskúmanie   posudku podaného znalcom PhDr. I. G.

Dňa   28.   septembra   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na neurčito s tým, že spis bude postúpený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o sťažnosti obžalovaného G. proti uzneseniu o pribratí kriminalistického ústavu.

Dňa 5. októbra 2001 bol spis doručený krajskému súdu. Dňa 13. novembra 2001 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde. Uznesením č. k. 5 To 300/01-6829 bola sťažnosť obžalovaného G. zamietnutá.

Dňa 19. decembra 2001 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 14. januára 2002 JUDr. M. oznámil, že vypovedal plnú moc obžalovanému G.Dňa 3. mája 2002 opatrením predsedu okresného súdu bola vec vedená pod sp. zn. 8 T 363/99 presunutá do súdneho oddelenia JUDr. L.

Dňa 9. júla 2002 právny zástupca obžalovaného F. oznámil, že mu bol pozastavený výkon advokácie.

Dňa 30. septembra 2003 okresný súd vyzval obžalovaného F. aj obžalovaného G., aby v lehote 5 dní oznámili meno a sídlo svojho obhajcu, inak im bude ustanovený súdom.Dňa 13. októbra 2003 obžalovaný F. požiadal o ustanovenie obhajcu. Dňa 13. októbra 2003 okresný súd opatrením ustanovil JUDr. T. V. za obhajkyňu obžalovanému F.

Dňa   28.   októbra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 3. december 2003.

Dňa   28.   októbra   2003   obžalovaný   J.   a sťažovateľ   požiadali,   aby   sa   ďalšie pojednávania uskutočňovali v ich neprítomnosti.

Dňa   3.   decembra   2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 13. január 2004.

Dňa   13.   januára   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 24. február 2004.

Dňa   24.   februára   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 25. marec 2004.

Dňa 25. marca 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 29. apríl 2004.Dňa 27. apríla 2004 sťažovateľ požiadal, aby sa pojednávanie nariadené na 29. apríl 2004 uskutočnilo bez jeho prítomnosti.

Dňa   23.   apríla   2004   obžalovaný   J.   požiadal,   aby   sa   pojednávanie   nariadené na 29. apríl 2004 uskutočnilo bez jeho prítomnosti.

Dňa   29.   apríla   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 7. september 2004.

Dňa   7.   septembra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 21. október 2004.

Dňa   21.   októbra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 30. november 2004.

Dňa 2.   septembra   2004 bol   doručený   znalecký   posudok   kriminalistického ústavu (záver: sťažovateľ nie je vylúčený ako pisateľ sporných zápisov).

Dňa   9.   decembra   2004   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 25. január 2005.

Dňa 25. januára 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 17. marec 2005.Dňa 17. marca 2005 požiadal JUDr. M. – obhajca obžalovaného G. –o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti obžalovaného.

Dňa 17. marca 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. apríl 2005.Dňa   14.   apríla   2005   bolo   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   práceneschopnosti predsedu senátu.

Dňa 17. mája 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 23. jún 2005.Dňa   23.   júna   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 27. september 2005.

Dňa   27.   septembra   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 27. október 2005.

Dňa   27.   septembra   2005   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   T   363/99-6953   uložil poriadkovú pokutu svedkom Ing. F. a D. K. za neúčasť na pojednávaní.

Dňa 14. októbra 2005 podal Ing. F. sťažnosť proti uzneseniu o uložení pokuty.Dňa   27.   októbra   2005   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 24. november 2005.

Dňa 12. januára 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 9. február 2006.Dňa 9. februára 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. marec 2006.Dňa 10. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie. Sťažovateľ ani jeho obhajca neboli prítomní. Pojednávanie bolo odročené na 21. apríl 2006.

Dňa 21. marca 2006 bola vec predložená na krajský súd.Dňa 31. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, na ktorom bolo zrušené napadnuté uznesenie a uložené okresnému súdu, aby znova rozhodol.

Dňa 20. apríla 2006 bol spis doručený okresnému súdu. Dňa   10.   marca   2006   obhajca   sťažovateľa   ospravedlnil   neúčasť   na   pojednávaní nariadenom na 10. marec 2006.

Dňa 21. apríla 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 16. jún 2006.

Dňa 21. apríla 2006 sa uskutočnilo neverejné zasadnutie, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o návrhu na zrušenie peňažnej záruky obžalovaného G. (Uznesením sp. zn. 8 T 363/99 bol návrh zamietnutý.)

Dňa 22. mája 2006 podala E. G. sťažnosť proti uzneseniu z 21. apríla 2006.Dňa 5. júna 2006 bol spis doručený krajskému súdu.Dňa 15. júna 2006 obhajca sťažovateľa ospravedlnil neúčasť na pojednávaní 16. júna 2006. Pojednávanie bolo odročené na 22. september 2006.

Dňa 12. júla 2006 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde. Uznesením bolo rozhodnutie okresného   súdu   z 21.   apríla   2006   zrušené   a uložené okresnému súdu,   aby vo veci znova konal a rozhodol.

Dňa 5. septembra 2006 predseda senátu JUDr. K. požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozhodnutia.

Dňa   22.   septembra   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 7. november 2006.

Dňa 22. septembra 2006 sa uskutočnilo neverejné zasadnutie. Uznesením sp. zn. 8 T 363/99 bol zamietnutý návrh na vrátenie peňažnej záruky.

Dňa 10. októbra 2006 podala E. G. sťažnosť proti uzneseniu z 22. septembra 2006.Dňa   7.   novembra   2006   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok.

Dňa 6. decembra 2006 predseda senátu okresného súdu požiadal o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozhodnutia. Predseda okresného súdu predĺžil lehotu do 8. januára 2007.Dňa 8. januára 2007 bol spis doručený krajskému súdu. Dňa 30. januára 2007 sa uskutočnilo neverejné zasadnutie na krajskom súde, ktoré bolo odročené na 7. február 2007.

Dňa   7.   februára   2007   sa   uskutočnilo   neverejné   zasadnutie   na   krajskom   súde. Uznesením sp. zn. 6 Tos 3/2007 bolo zrušené prvostupňové rozhodnutie a zrušená bola peňažná záruka E. G.

Dňa 27. februára 2008 odsúdený F. podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu.Dňa 3. marca 2008 sťažovateľ podal proti rozsudku odvolanie.Dňa 18. marca 2008 podal odvolanie odsúdený J.Dňa 15. apríla 2008 bol spis predložený krajskému súdu.

Dňa 27. októbra 2008 sťažovateľ požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní nariadenom na 3. december 2008.

Dňa 3. decembra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, ktoré bolo odročené na 18. december 2008.

Dňa 9. decembra 2008 sťažovateľ ospravedlnil neúčasť na pojednávaní, žiadal, aby bolo konané bez jeho prítomnosti.

Dňa 18. decembra 2008 sa uskutočnilo pojednávanie na krajskom súde, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Lehota na jeho vypracovanie bola predĺžená do 12. februára 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného v konaní vedenom pod sp. zn. 8 T 363/99 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 34/08 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02, II. ÚS 44/09). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí   posudzovať prísnejšie   (II.   ÚS   32/03).   Nemožno   pochybovať o   tom, že aj povaha predmetných závažných trestných činov si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v okolnostiach danej trestnej veci môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s jej skupinovým   charakterom   a   skutočne   značným   objemom   spisového   materiálu   (viac   ako 7 000 strán). Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci, keďže, ako to bude ďalej uvedené, najmä okresný súd bol v napadnutom konaní opakovane aj dlhodobo nečinný.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v predmetnom trestnom konaní   k   zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľ   sa   z   31   okresným   súdom   nariadených pojednávaní na viac ako polovici z nich nezúčastnil (obyčajne sa zúčastnil jeho obhajca), avšak jeho účasť na týchto pojednávaniach asi nebola nutná, inak by súdy aspoň v jednom prípade využili zákonné prostriedky nápravy.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania na súdoch už viac ako 10 rokov (od 23. augusta 1999) je samo osebe celkom jednoznačne neprimerané.

Vo   vzťahu   k   okresnému   súdu   ústavný   súd   ďalej konštatuje,   že   okresný   súd   bol v napadnutom   konaní   bez   akýchkoľvek   dôvodov   aj   opakovane   dlhodobo   nečinný,   a   to konkrétne v období od 23. augusta 1999 do 12. septembra 2000 (minimálne pol roka, keď sa zohľadní nutné obdobie na naštudovanie spisu), od 14. januára 2002 do 30. septembra 2003 (minimálne poldruha roka) a od 7. februára 2007 do 27. februára 2008 (viac ako jeden rok). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas viac ako troch rokov okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   pritom   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov.

Krajskému súdu bolo možné v okolnostiach danej veci vytknúť neefektívny postup v napadnutom   konaní,   čo   by   však   samo   osebe   neznamenalo   aj   porušenie   označeného základného   práva   sťažovateľa.   Uvedená   neefektívna   činnosť   krajského   súdu   nadobudla charakter zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte neprimerane dlhého trestného konania v danej veci. K prieťahom pritom v podstate nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupov súdov.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 18. decembra 2008 bol v predmetnej veci na krajskom súde vyhlásený rozsudok, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk (9 958 €), ktorú odôvodnil najmä „stavom právnej neistoty po dobu takmer 11 rokov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa a najmä vzhľadom na celkovo neobyčajne dlhé trvanie napadnutého konania považuje za primerané v sume 2 000 €, pričom na úhradu tohto   zadosťučinenia   zaviazal   okresný   súd,   pretože   zohľadnil,   že   k   opakovaným nečinnostiam došlo v podstate iba na tomto súde.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal ústavný súd z výšky priemernej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2007,   ktorá   bola 19 056 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie   sťažnosti   a   jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 105,42 € (za jeden úkon právnej služby) a 6,31 € (2 x) režijný paušál. Úhrada bola sťažovateľovi priznaná v celkovej sume 223,46 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009