znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 155/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 248/2007 z 10. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len ústavný súd)   bola 5. novembra 2007   faxom   a 7.   novembra   2007   poštou   doručená   sťažnosť M.   L.,   K. (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 248/2007 z 10. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:

«Sťažovateľka podala na Okresnom súde Košice I návrh na zrušenie spoločného nájmu   bytu.   Predmetné   konanie   sa   vedie   pod   sp.   zn.   15   C   1137/01   a doposiaľ   nie   je skončené.

Okresný súd Košice I dňa 18. 11. 2003 vyniesol rozsudok sp. zn. 15 C 1137/01-59, ktorým

- zrušil právo spoločného nájmu účastníkov bytu nachádzajúceho sa v K., č.   bytu 23., IV. poschodie, pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva,

- za výlučnú nájomkyňu a členku družstva určil navrhovateľku,

- odporcovi uložil povinnosť byt vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu,

- účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odporca v konaní Š. Č. odvolanie.

Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 11 Co 87/04 zo dňa 4. 11. 2004 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Pre prípad, že ide o spoločný nájom družstevného bytu platí špecifické ustanovenie § 705 ods. 2 OZ. Ak zároveň ide o spoločné členstvo manželov v bytovom družstve v zmysle druhej vety tohto zákonného ustanovenia, súd zároveň so zrušením práva spoločného nájmu bytu manželmi rozhoduje aj o tom, kto z rozvedených manželov bude nájomcom bytu ako člen   družstva,   čím   zanikne   aj   spoločné   členstvo   rozvedených   manželov   v   družstve.   Ide o špecifický spôsob zániku spoločného členstva, čo má za následok, že zároveň zanikne aj členstvo jedného z manželov v družstve. Hodnota členského podielu v prípade družstevného bytu   patriaceho   do   spoločného   nájmu   manželov   patrí   do   aktív   bezpodielového spoluvlastníctva manželov, takže finančné vyrovnanie hodnoty členského podielu je vecou vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Samostatné rozhodovanie súdov o zrušení práva spoločného nájmu bytu spravidla predchádza vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva a pri vyporiadaní sa potom členský podiel určí tomu, kto zostal ďalším nájomcom družstevného bytu a jediným členom družstva; hodnota členského podielu sa potom vyporiada v rámci vyporiadania celého bezpodielového spoluvlastníctva. Pokiaľ však nebol podaný návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva v lehote troch rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode a v uvedenej lehote, nedošlo ani k vyporiadaniu bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   dohodou,   platí   nevyvrátiteľná   domnienka vyporiadania podľa zásad uvedených v ustanovení § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka t. j. že ohľadne hnuteľných vecí sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich k veci z bezpodielového spoluvlastníctva užíval ako vlastník pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti   a   o   ostatných   hnuteľných   veciach   a   nehnuteľných   veciach   platí,   že   sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane   o   ostatných   majetkových   právach,   ktoré   sú   pre   manželov   spoločné.   Členský podiel z titulu spoločného členstva manželov v bytovom družstve a tak analogicky aj pre toto   právo   platí   režim   podielového   spoluvlastníctva.   Keď   v   takomto   prípade   v   rámci konania o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu pri rozhodovaní podľa § 705 ods. 2 druhá veta, dochádza aj k zániku spoločného členstva bývalých manželov a jeden z manželov   prestáva   byť   členom   družstva,   je   to   analogická   situácia,   ako   pri   zrušení podielového spoluvlastníctva (§ 141 - 142 OPZ). So zrušením podielového spoluvlastníctva je   zo   zákona spojené   aj jeho   vyporiadanie   a tak,   ak   rozhodovaniu   o   zrušení   práva spoločného nájmu bytu manželov k družstevnému bytu dochádza v čase, keď už ohľadne členského podielu ako spoločného majetkového práva platí zákonná domnienka podľa § 49 ods.   4   t. j.   že   je   v   podielovom   spoluvlastníctve   rozvedených   manželov   je   zároveň s rozhodnutím   o   tom,   kto   z   nich   ostatne   členom   družstva   potrebné   rozhodnúť   aj o vyporiadaní tohto členského podielu (§ 142 OZ p. a.). Aj pri vyporiadaní iných právnych vzťahov   (napr.   v   dedičskom   konaní)   sa   pri   vyporiadaní   členského   podielu   v   bytovom družstve vychádza zo všeobecnej ceny členského podielu t. j. z ceny, za ktorú je možné v danom   mieste   a   čase   nadobudnúť   alebo   predať   členské   práva   a   povinnosti   z   bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia, veku a pod.

Ak by sa predmetné konanie vnímalo len ako „klasické“ konanie o zrušenie práva spoločného nájmu bytu manželmi a odvolanie odporcu posudzovalo len formálne tak, že žiada navrhovateľke uložiť lehotu, v ktorej je povinná zabezpečiť mu náhradný byt, nebolo by toto odvolanie dôvodné. Odvolací súd však v danom prípade bral do úvahy, že odporca nie je osoba práva znalá a neovláda terminológiu na tento právny problém a vzťahujúcu.“ Okresný súd Košice I dňa 29. 3. 2006 vyniesol rozsudok sp. zn. 15 C 1137/01-116, ktorým

- zrušil   právo   spoločného nájmu   účastníkov bytu nachádzajúceho   sa   v K., č. bytu 23. IV. poschodie, pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva,

- za výlučnú nájomkyňu a členku družstva určil navrhovateľku,

- odporcovi uložil povinnosť byt vypratať do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu navrhovateľkou,

- účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odporca v konaní Š. Č. odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením sp.zn. 1 Co 216/2006 zo dňa 18. 8. 2006 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach vo svojom odôvodnení uviedol: „Odporca   sa   počas   celého   konania   nedomáhal   zrušenia   podielového spoluvlastníctva,   ani   jeho   vyporiadania.   Nežiadal   ani   vyporiadať   majetkovú   hodnotu členského podielu bytu a pritom ide o návrhové konanie. Podľa ustálenej súdnej praxe, pri rozhodovaní súdu o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu a o jeho ďalšom nájme podľa § 705 ods. 2 druhá veta ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd nerozhoduje o finančnom   vyporiadaní   hodnoty   členského   podielu   k   bytu   a   neskúma   ani   schopnosť tohoktorého   účastníka   vyplatiť   hodnotu   členského   podielu   k   bytu   druhému   účastníkovi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.   zn. 5 Cdo 98/2003). Rozhodnutie podľa citovaného ustanovenia § 705 ods. 2 druhá veta a ods. 3 OZ o ďalšom nájme družstevného bytu nie je viazané na to, aby sa súčasne rozhodovalo o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva bytu.“ Krajský súd v Košiciach vo svojom odôvodnení ďalej uviedol: „Zákonná   úprava   právnych   vzťahov   k   bytom   všeobecne   a   osobitne   po   zániku manželstva   už   nezodpovedá   podmienkam   trhového   hospodárstva   a   nekorešponduje   ani s právnou úpravou ostatných vzťahov s tým súvisiacich; jestvujúca právna úprava (a to ust. §   705   OZ)   vlastne   len   kopíruje   pôvodnú   právnu   úpravu   režimu   práva   spoločného užívania bytu, ktorý bol len premenovaný na nájom, hoci svojim obsahom nejde o totožné nájomné vzťahy.“

Okresný súd Košice I dňa 30. 5. 2007 vyniesol rozsudok sp. zn. 15 C 1137/01-156, ktorým

- zrušil   právo spoločného nájmu   účastníkov   bytu   nachádzajúceho sa   v K., č. bytu 23. IV. poschodie, pozostávajúceho z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva,

- za výlučnú nájomkyňu a členku družstva určil navrhovateľku,

- odporcovi uložil povinnosť byt vypratať byt bez zabezpečenia bytovej náhrady do 15 dní od právoplatnosti rozsudku,

-   konanie   o   zrušenie   a   vyporiadanie   členského   podielu   v   bytovom   družstve   vylúčil   na samostatné konanie,

- účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odporca v konaní Š. Č. odvolanie. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 1 Co 248/2007 zo dňa 10. 8. 2007 zrušil rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach vo svojom odôvodnení uviedol: „Predmetná vec bola už dvakrát prejednávaná v odvolacom konaní a odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach (č. k. 11 Co 87/04 zo dňa 4. 11. 2004, č. k. 1 Co 216/07 zo dňa 18. 8. 2006 ) vyslovil právny názor, že ak po zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu podľa § 705 ods. 2 01 rozhoduje po uplynutí troch rokov od zániku BSM, keď je vzhľadom na fikciu vyplývajúcu z ustanovení § 149 ods. 4 OZ aj členský podiel v podielovom spoluvlastníctve, je potrebné v tomto konaní zároveň s rozhodnutím o tom, kto z bývalých manželov ostane členom družstva, potrebné rozhodnúť aj o vyporiadaní tohto členského   podielu   s   použitím   ustanovenia   §   142   OZ.   V   podrobnostiach   odvolací   súd poukazuje na svoje odôvodnenie uvedené v predchádzajúcich rozhodnutiach. Už v týchto rozhodnutiach bolo zdôraznené, že aj keby išlo o netradičný, doposiaľ nejudikovaný právny názor odvolacieho súdu, v tejto konkrétnej veci je í. stupňový súd týmto právnym názorom viazaný...

Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu však svedčí o tom, že prvostupňový súd buď nepochopil podstatu riešenia právneho problému nastoleného odvolacím súdom alebo opätovne tento právny názor odvolacieho súdu nerešpektuje....

Napriek tomu, že výrok IV. (konanie o zrušenie a vyporiadaní členského podielu v bytovom družstve vylúčil na samostatné konanie) bol pojatý do rozsudku, procesné ide o rozhodnutie podľa § 112 ods. 2 O. s. p., ktorým sa upravuje vedenie konania. Takéto rozhodnutie má charakter uznesenia, aj keď je pojaté do rozsudku (podobne ako napr. výrok o trovách konania). Proti takémuto uzneseniu potom nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p.). Vzhľadom na hore uvedené, ale toto procesné rozhodnutie prvostupňového súdu v danom prípade vychádzalo z nesprávnej aplikácie hmotného práva a pretože   to,   čo prvostupňový   súd   vo výroku IV.   vylúčil   na samostatné   konanie,   nie je samostatným   konaním,   ale   predstavuje   predmet   konania,   o   ktorom   má   byť   rozhodnuté spoločne, v skutočnosti nejde o rozhodnutie, podľa § 112 ods. 2, ale o vadu konania.“»

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   porušil   jej   základné   právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poukazujúc na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru,

- a právo domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 248/2007 zo dňa 10. 8. 2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 1 Co 248/2007 zo dňa 10. 8. 2007 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či sťažnosť spĺňa všeobecné, ako aj osobitné náležitosti upravené najmä v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o porušení   jej   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 248/2007 z 10. augusta 2007.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 1 Co 248/2007-170 z 10. augusta 2007 uviedol:

«Krajský súd považujúc odvolanie za podané podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. vec podľa § 212 ods. 2 písm. d) preskúmal v celom rozsahu aj s prihliadnutím na § 212 ods. 3 O. s. p. a podľa § 221 ods. 1 písm. h) f) O. s. p. rozsudok prvostupňového súdu aj v celom rozsahu opätovne zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z nasledovných dôvodov: Predmetná vec už bola dvakrát prejednávaná v odvolacom konaní a odvolací súd vo svojich zrušujúcich uzneseniach (č. k. 11 C 87/04 zo dňa 4. 11. 2004 a č. k. 1 Co 216/06 zo dňa   18.   8.   2006)   vyslovil   právny   názor,   že   ak   sa   o   zrušení   práva   spoločného   nájmu družstevného bytu podľa § 705 ods. 2 OZ rozhoduje po uplynutí 3 rokov od zániku BSM, keď je vzhľadom na fikciu vyplývajúcu z ust. § 149 ods. 4 OZ aj členský podiel v podielovom spoluvlastníctve, je v tomto konaní zároveň s rozhodnutím o tom, kto z bývalých manželov ostane   členom   družstva,   potrebné   rozhodnúť   aj   o   vyporiadaní   tohto   členského   podielu s použitím   ustanovenie   §   142   OZ.   V   podrobnostiach   odvolací   súd   poukazuje   na   svoje odôvodnenie   uvedených   predchádzajúcich   rozhodnutí.   Už   v   týchto   rozhodnutiach   bolo zdôraznené, že aj keby išlo o netradičný, doposiaľ nejudikovaný právny názor odvolacieho súdu, v tejto konkrétnej veci je prvostupňový súd týmto právnym názorom viazaný. Napadnutý rozsudok prvostupňového súdu však svedčí o tom, že prvostupňový súd buď nepochopil podstatu riešenia právneho problému nastoleného odvolacím súdom, alebo opätovne tento právny názor odvolacieho súdu nerešpektuje. Pokiaľ odvolací súd vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach odkázal prvostupňový súd pri rozhodovaní v predmetnej veci   na   analogické   použitie   §   142   OZ,   vychádzal   z   toho,   že   ak   je   so   zrušením   práva spoločného nájmu družstevného bytu zo zákona spojené rozhodovanie o tom, kto zostane členom   družstva,   v takýchto   prípadoch   (keď   členský   podiel   ako   majetkové   právo   je   už v režime   podielového   spoluvlastníctva)   to   zároveň   znamená   aj   rozhodnutie   o   zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   bývalých   manželov   k   členskému   podielu v bytovom družstve. Rozhodnutie o tom, kto zostane členom družstva, totiž zároveň znamená aj rozhodnutie o tom, kto zostane výlučným vlastníkom členského podielu ako pôvodne spoločného   majetkového   práva.   Preto   pri   analogickom   použití   §   142   OZ   určenie,   kto zostane   členom   družstva,   vlastne   znamená   prikázanie   členského   podielu   jednému   zo spoluvlastníkov (súčasť vyporiadania), takže zároveň je potrebné rozhodnúť aj o primeranej náhrade   pre   odstupujúceho   spoluvlastníka.   Konanie   podľa   §   142   ods.   1   OZ   o   zrušení a vyporiadaní   podielového   spoluvlastníctva   nie   je   spoločným   konaním   o   dvoch samostatných   veciach,   ale   jedným   konaním,   kde   vec   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva nemožno oddeliť od zrušenia podielového spoluvlastníctva.

Ak v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu podľa § 705 ods. 2 OZ je potrebné rozhodnúť o tom, kto zostane členom družstva, tak v prípade, že členský podiel je už v podielovom spoluvlastníctve, treba mať podľa názoru odvolacieho súdu za to, že zo zákona (z dikcie hmotného práva) je konanie o zrušenie práva spoločného nájmu družstevného nájmu bytu spojené s konaním o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k členskému podielu. Rozhodovanie o tom, kto zostane členom družstva komu pripadne členský podiel) prichádza do úvahy v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu   družstevného   bytu,   ale   aj   v   konaní   o   zrušenie   a   vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva k členskému podielu, takže dikcia zákona (§ 705 ods. 2, § 149 ods. 4 a § 142 ods. 1 OZ) spája dve inak samostatne upravené konania na spoločné konanie. Rozhodovanie o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu a rozhodovanie o tom, kto   zostane   členom   družstva   teda   nemôže   byť   oddelené   od   rozhodovania   o   primeranej náhrade za   členský   podiel   odstupujúcemu   členovi   družstva.   Takéto   konanie tvorí   jeden celok. Keď teda prvostupňový súd napadnutým rozsudkom vo výrokoch I. až III. rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu v zmysle § 705 ods. 2 OZ a vo výroku IV. „konanie o zrušenie a vyporiadanie členského podielu v bytovom družstve vylúčil na samostatné konanie“, nepostupoval správne, pretože konanie o všetkom, čo je predmetom tohto   konania   (zrušenie   práva   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   a   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k členskému podielu) je nedeliteľné. Takéto rozhodnutie je aj zmätočné a výrok IV. nekorešpoduje s právnym názorom odvolacieho súdu,   ale   ani   odôvodnením   samotného   rozhodnutia   prvostupňového   súdu.   Tým,   že prvostupňový   súd   rozhodol,   že   za   výlučnú   nájomkyňu   a   členku   družstva   určuje navrhovateľku, už vlastne rozhodol aj o zrušení a čiastočnom vyporiadaní tohto členského podielu ako spoločného majetkového práva, takže ani z tohto hľadiska výrok o vylúčení konania o zrušenie a vyporiadanie členského podielu v bytovom družstve na samostatné konanie neobstojí. Vzhľadom na výroky I. až III. by vlastne išlo už o vec rozhodnutú. Aj vzhľadom na odôvodnenie rozsudku je však zrejmé, že prvostupňový súd na samostatné konanie mienil vylúčiť len časť vyporiadania a z tohto len záležitosť primeranej finančnej náhrady   za   členský   podiel   pre   odporcu.   To   však   ako   súčasť   konania   o   zrušenie a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   nieje   oddeliteľná   Časť   pre   samostatné konanie.

Napriek tomu, že výrok IV. bol pojatý do rozsudku, procesné ide o rozhodnutie podľa § 112 ods. 2 O. s. p., ktorým sa upravuje vedenie konania. Takéto rozhodnutie má charakter uznesenia aj keď je pojaté do rozsudku (podobne ako napr. výrok o trovách konania). Proti takémuto   uzneseniu   potom   nie   je   prípustné   odvolanie   (§   202   ods.   3   písm.   a/   O. s. p.). Vzhľadom na hore uvedené ale toto procesné rozhodnutie prvostupňového súdu v danom prípade vychádzalo z nesprávnej aplikácie hmotného práva a pretože to, čo prvostupňový súd   vo   výroku   IV.   vylúčil   na   samostatné   konanie,   nie   je   samostatným   konaním,   ale predstavuje predmet konania, o ktorom má byť rozhodnuté spoločne, v skutočnosti nejde o rozhodnutie   podľa   §   112   ods.   2   O. s. p.,   ale   o   vadu   konania.   Takýto   vadný   postup prvostupňového súdu však zároveň znamená nesprávne rozhodnutie vo veci aj pokiaľ ide o samostatné výroky o zrušení práva spoločného nájmu bytu ad I. až III., preto je v zmysle § 212 ods. 3 O. s. p. aj výrok IV. preskúmateľný odvolacím súdom. Vec zrušenia práva spoločného nájmu družstevného bytu a zrušenia a vyporiadania členského podielu totiž vzhľadom na skôr vyslovený názor odvolacieho súdu musí byť prejednaná spoločne a preto rozsudok prvostupňového súdu ako celok bolo potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Pokiaľ v ďalšom konaní nedôjde k zmene postojov účastníkov a k zmene skutkového stavu, pre ďalšie konanie je aj vzhľadom na odporcom navrhovaný spôsob vyporiadania členského podielu (viď podanie na čl. 153) možné vychádzať z takého rozhodnutia o zrušení spoločného nájmu družstevného bytu a zrušení a vyporiadaní členského podielu, o akom bolo   uvažované   v   napadnutom   rozsudku,   ale   po   príslušnom   dokazovaní   treba   zároveň rozhodnúť aj o ďalšej časti vyporiadania - výške primeranej náhrady pre odporcu.»

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom o odvolaní odporcu proti rozsudku súdu prvého   stupňa,   ktorý   zrušil   v celom   rozsahu   a vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie. Jeho uznesenie obsahuje výklad právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd vykonal výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Ústavný súd poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú výsledkovým konaním, inak povedané, skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé alebo nie, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov.

Skutočnosť,   že sťažovateľka sa   s právnym názorom   krajského súdu   nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecného súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekomformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2008