znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 155/05-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti H. A., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 1, 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva   podľa čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice a jeho uznesením sp. zn. 3 Tp 14/03 z 11. marca 2004 a postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením sp. zn. 7 Tpo 111/04 z 20. mája 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 7 Tpo 111/04 z 20. mája 2004 p o r u š i l základné právo H. A. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   7   Tpo   111/04   z 20.   mája   2004 z r u š u j e.

3. H. A. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť H. A. trovy právneho zastúpenia 11 120   Sk   (slovom   jedenásťtisícstodvadsať   slovenských   korún)   na   účet   jeho   právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 7. októbra 2004 doručené podanie H. A., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť voči postupu a rozhodovaniu Okresného súdu v Leviciach a Krajského   súdu   v Nitre   v súvislosti   so   vzatím   sťažovateľa   do   väzby“.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl.   8   ods.   1,   2   a 5   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 3 Tp 14/03 z 11. marca 2004 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením sp. zn. 7 Tpo 111/04 z 20. mája 2004.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru Levice (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) sp. zn. ČVS: OÚJP-514/20-LV-2003 z 25. novembra 2003 bolo proti nemu podľa § 163 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa   §   235   ods.   1   a ods.   2   písm.   c)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov.   Malo   sa   tak   stať   zaslaním   výhražných   SMS   správ   matke   ich spoločného dieťaťa.

Sťažovateľ bol uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 3 Tp 14/03 z 11. marca 2004 podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) a c) vzatý do väzby. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tpo 111/04 z 20. mája 2004 na neverejnom zasadnutí tak, že sťažnosť podľa   § 148 ods. 1 písm. c)   Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom a rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jeho právo na zákonné pozbavenie osobnej slobody, právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby.

Právo   na   zákonné   pozbavenie   osobnej   slobody   malo   byť   porušené   tým,   že k obvineniu sťažovateľa nedošlo v súlade s § 163 ods. 1 Trestného poriadku, pretože bolo založené výlučne na nezákonne získaných dôkazoch.

Sťažovateľ namieta, že zabezpečenie opisu SMS správ nebolo vykonané v súlade s Trestným   poriadkom,   mobilný   telefón   nebol   zaistený   a nebol   podrobený   znaleckému skúmaniu. Taktiež prepis obsahu správ bol vyšetrovateľkou vykonaný ešte pred začatím trestného   stíhania.   Sťažovateľ   uvádza,   že „i v súvislosti   s väzobným   rozhodovaním   je povinnosťou   všeobecného   súdu   skúmať   a hodnotiť,   či   dôkazy   na   ktorých   je   založené obvinenie konkrétnej osoby boli získané zákonným spôsobom“.

Sťažovateľ   ďalej namieta v rámci   práva   na zákonné pozbavenie   osobnej   slobody neexistenciu dôvodov väzby. Vo vzťahu k dôvodom útekovej väzby (§ 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku) sťažovateľ popiera úmysel ujsť a uvádza, že orgány činné v trestnom konaní sa nepokúsili doručiť mu predvolanie do zahraničia. Skutočnosť, že je cudzincom, ktorý   má   slobodu   pohybu,   sama   osebe   nezakladá   nebezpečenstvo   úteku.   Sťažovateľ nesúhlasí ani s dôvodmi preventívnej väzby [§ 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], pričom   tvrdí,   že   jeho   predchádzajúce   odsúdenie   nesúvisí   s väzobnou   vecou.   Popiera spáchanie   skutku   a nenachádza   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   obavu,   že vykoná trestný čin, ktorým mal hroziť, spôsobom uvedeným v uznesení vyšetrovateľa.

Podľa sťažovateľa sa uvalenie väzby spája aj s porušením princípu proporcionality a zdržanlivosti.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   boli arbitrárne.   Odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu   podľa   neho   neobsahuje   žiadne konkrétne skutočnosti odôvodňujúce vzatie do väzby. V odôvodnení uznesenia krajského súdu   sa   tento   vôbec   nevysporiadal   s argumentmi   uvedenými   v sťažnosti.   Odôvodnenie považuje   za   povrchné,   všeobecné,   neskúmajúce   hmotné   podmienky   a nevyhovujúce kritériám formulovaným v nálezoch ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04.

Napokon sťažovateľ namieta porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny. Krajský súd totiž zamietol sťažnosť proti vzatiu do väzby po 70 dňoch a rozhodnutie mu bolo   doručené   po   147   dňoch.   Neskorým   doručením   rozhodnutia   sa   mu   malo   brániť v možnosti opätovne požiadať o prepustenie z väzby z tých istých dôvodov.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 155/05-28 z 22. apríla 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 17. augusta 2005 právneho zástupcu sťažovateľa, predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu a predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 31. augusta 2005 (doručeným ústavnému súdu 5. septembra 2005), že netrvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu. Zároveň vyčíslil výšku trov právneho zastúpenia a vzhľadom na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   162/04 z 22. novembra 2004 prepustený z väzby na slobodu, upravil aj petit sťažnosti.

Okresný súd listom predsedu zo 6. septembra 2005 uviedol, že mu neprináleží zaujať stanovisko   k právnym   otázkam,   ktoré   bude   riešiť   ústavný   súd.   Vyjadril   sa   len k namietanému   porušeniu   práva   na   rozhodnutie   o zákonnosti   väzby   bez   zbytočných prieťahov. Okrem podrobnej chronológie konania okresný súd uviedol, že prieťahy boli spôsobené   nutnosťou   tlmočenia,   pretože   na   území   Slovenskej   republiky   je   len   jeden tlmočník   z tureckého   jazyka.   Ďalej   uviedol,   že   obhajcovi   bolo   uznesenie   doručené 5. augusta 2004, a preto neskoršiu dobu nepovažuje za prieťahy v konaní.

Krajský súd sa listom predsedu zo 6. septembra 2005 (doručeným ústavnému súdu 12. septembra 2005) takisto vyjadril len k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru. Uviedol, že uznesenie prijaté na neverejnom zasadnutí 20. mája 2004 bolo písomne vyhotovené 21. júna 2004 a po jeho odpise 7. júla 2004 bolo zaslané Krajskej prokuratúre v Nitre a napokon bol spis 15. júla 2004 vrátený súdu prvého stupňa. Tento postup považuje za súladný s čl. 3 úpravy ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 2466/97 na zabezpečenie včasného konania a rozhodovania vo väzobných veciach (ďalej len „úprava“), ako aj s § 71 ods. 1 prvou vetou, § 129 ods. 1 vetou pred bodkočiarkou a § 138 Trestného poriadku. Krajský súd taktiež uviedol, že stanovený termín neverejného zasadnutia senátu bol najskôr možným termínom,   čo   odôvodnil   konkrétnym   prehľadom   vecí   nariadených   v príslušnom   senáte v danom   období.   Okrem   toho   krajský   súd   poukázal   aj   na   nedostatočné   personálne zabezpečenie trestného úseku.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 154 ods. 4 ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách   (pozri   rozhodnutie   sp.   zn.   I.   ÚS   13/00   a v ňom   citovanú predchádzajúcu judikatúru).

Ústavný súd už v konaniach a rozhodnutiach o sťažnostiach zdôraznil, že je viazaný petitom. Hoci sťažovateľ polemizoval s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí okresného súdu,   žiadal   vysloviť   porušenie   práva   len   vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu,   ktorý   ako sťažnostný súd posudzoval uznesenie okresného súdu o vzatí do väzby. Ústavný súd sa zaoberal len ústavnosťou konania a rozhodovania krajského súdu okrem iného aj preto, že tento súd je odvolacím súdom vo vzťahu k okresnému súdu – voči ktorému ústavnému súdu chýba dostatok právomoci.

Sťažovateľ   taktiež   žiadal   vysloviť   porušenie   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti väzby krajským súdom.

1. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2   a   5   ústavy   a podľa   čl.   8   ods. 2   a   5   listiny   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 7 Tpo 111/04, ktorým bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo zbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Citované   ustanovenia   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsahujú   aj   právo podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   väzby   a nariadil   prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná   (pozri   napr.   nálezy   vo veciach sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03 a III. ÚS 135/04).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vôbec   nezaoberal   písomnými   dôvodmi   jeho   sťažnosti,   ktorú   podal   proti   uzneseniu okresného súdu z 11. marca 2004 o vzatí do väzby.

Predmetom posúdenia ústavného súdu je preto otázka, či krajský súd pri preskúmaní a rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby (jeho podania z 11. marca a 19. marca 2004) postupoval v súlade s požiadavkami kladenými na „rozhodovanie o zákonnosti väzby“, to znamená, či   rešpektoval sťažovateľom   nastolené „právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd... rozhodol o zákonnosti väzby“.

Právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby – ako súčasť práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy – ústavný súd vyvodil už v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti s odvolaním sa predovšetkým na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 38/01 uviedol, že „obsahom základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy je aj oprávnenie trestne stíhanej osoby, aby súd rozhodujúci o jej väzbe   skúmal   významné   skutočnosti   pre   a proti   väzbe   vrátane   možnosti   nahradiť   ju zárukou, sľubom alebo peňažnou zárukou...“ V náleze sp. zn. III. ÚS 79/02 zasa zdôraznil, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú potrebné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru. Požiadavka preskúmať hmotné podmienky pritom znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre väzbu a proti väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody neexistujú.

Medzi požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru tiež patria:

-   účinná   kontrola   zákonnosti   väzby   (rozsudok   ESĽP   z 10.   októbra   2000   vo   veci Grauzinis v. Litva, No. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial measure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. júna 2002 vo veci Al-Nashif and others v. Bulharsko, No. 50 963/99),

-   vzhľadom   na   dramatický   vplyv   pozbavenia   slobody   na   základné   práva   jedinca konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   v zásade   spĺňať   základné   požiadavky spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. februára 2001 vo veci Garcia Alva v. Nemecko, No. 23 541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysle posledne označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. februára 2002 vo veci Bufferne v. Francúzsko, No. 54 367/00),

- primeraná odpoveď súdu („adequate judicial response“; rozsudok ESĽP vo veci Grauslys v. Litva, No. 36 743/97).

Aj podľa judikatúry ESĽP keď je proces pozbavenia osobnej slobody v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru zavŕšený rozhodnutím súdu, ktoré nariaďuje alebo potvrdzuje pozbavenie osobnej slobody, súdna kontrola zákonnosti vyžadovaná čl. 5 ods. 4 dohovoru je zahrnutá už v tomto počiatočnom súdnom rozhodnutí (napr. rozsudok ESĽP De Wilde, Ooms and Versyp z 18. júna 1971, Séria A, No. 12, § 76).

Keď teda krajský súd konal a rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti počiatočnému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, na konanie a rozhodovanie krajského súdu sa potom tiež vzťahovali tie požiadavky preskúmania zákonnosti väzby, ktoré vyplývajú z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (vykladaného v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru).

Podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko.

Podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku vziať do väzby možno len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie (§ 163). Rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca.

Podľa   §   74   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o väzbe...   je   prípustná sťažnosť.

V zmysle § 134 ods. 2 Trestného poriadku je potrebné v odôvodnení uznesenia, ak to prichádza   do   úvahy   podľa   povahy   veci,   najmä   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Podľa   §   147   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým môže sťažovateľ podať sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu..

Sťažovateľ   v sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   napadol   vzatie   do   väzby z dôvodu   uvedeného v § 67 ods.   1 písm. a) Trestného poriadku   a z dôvodu   uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože podľa neho v prípade jeho osoby dôvody útekovej a ani preventívnej väzby neexistovali.

Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 7 Tpo 111/04 z 20. mája 2004 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Krajský súd vo svojom odôvodnení najprv rekapituloval námietky sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby, ktoré sa čiastočne prekrývajú s dôvodmi uvedenými v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu.   Okrem   vyslovenia   právneho   názoru,   že   nie   je   v právomoci sťažnostného súdu hodnotiť dosiaľ vykonané dôkazy, označený súd žiadnym spôsobom nereagoval na námietky obvineného. Krajský súd sa v ďalšej časti uznesenia obmedzil iba na   citácie   zákonných   ustanovení   a na   vyjadrenie   rôznych   foriem   súhlasu   s uznesením okresného súdu.

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov hodnotí celé odôvodnenie napadnutého uznesenia ako neprimerane stručné a predovšetkým formalistické. Krajský súd podľa názoru ústavného   súdu   nesplnil   požiadavky   §   134   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého „V odôvodnení   treba,   ak   to   prichádza   podľa   povahy   veci   do   úvahy,   najmä   uviesť skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona“.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že   „Keď   sa   súd rozhodujúci   o sťažnosti   proti   uzneseniu   o vzatí   do väzby   nevysporiada   s právne relevantnou argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a   preskúmateľne   alebo   nekonštatuje irelevantnosť jeho právnej argumentácie, poruší právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom   by súd rozhodol   o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods.   2 a 5 ústavy“ (III. ÚS 135/04). Keďže   v danom   prípade   sa   krajský   súd   dostatočne   nevysporiadal s právnou   argumentáciou   sťažovateľa,   porušil   jeho   základné   práva   vyplývajúce   z čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj z čl. 8 ods. 2 a 5 listiny.

2.   Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   krajský   súd   porušil   jeho   právo   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že v jeho veci nekonal urýchlene.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím..., má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ podal 11. marca 2004 po vyhlásení uznesenia okresného súdu ústne do zápisnice proti nemu sťažnosť a 19. marca 2004 zaslal faxom odôvodnenie sťažnosti, ktoré bolo 22. marca 2004 doručené aj poštou. Po šestnástich dňoch, t. j. 7. apríla 2004, bola vec predložená krajskému súdu. Podľa vyjadrenia krajského súdu bol hneď v tento deň určený termín neverejného zasadnutia na 20. máj 2004, t. j. 43 dní po napadnutí veci. Predseda krajského súdu odôvodnil nariadenie tohto termínu podrobným rozpisom množstva vecí v senáte 7 Tpo. Po zamietnutí sťažnosti 20. mája 2004 bolo uznesenie písomne vyhotovené 21. júna 2004 a okresnému súdu doručené 30. júla 2004.

Krajskému   súdu   trvalo 43 dní,   kým rozhodol   o sťažnosti,   a ďalších   54 dní,   kým doručil   rozhodnutie   okresnému   súdu.   Krajský   súd   sa   síce   veci   meritórne   venoval,   ale celkovú dĺžku jeho konania nemožno akceptovať ani z hľadiska vnútroštátnych kritérií, ani z hľadiska kritérií, ktoré uplatňuje ESĽP. Podľa názoru ústavného súdu konanie neprebehlo urýchlene   a   trvalo   neprimerane   dlho,   čím   krajský   súd   porušil   právo   sťažovateľa   na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Nemožno akceptovať názor predsedu krajského súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru, pretože obvinenému nič nebránilo podávať žiadosti o prepustenie z väzby. To, že sťažovateľ môže podávať žiadosti o prepustenie z väzby, je irelevantné vo vzťahu k tomu, že jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru bolo porušené z toho dôvodu, že o jeho sťažnosti proti vzatiu do väzby nebolo rozhodnuté bez zbytočného odkladu.

III.

1.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, vyhovel aj návrhu sťažovateľa v tej časti, v ktorej požadoval   zrušenie   uznesenia   krajského   súdu,   a predmetné   uznesenie   zrušil.   V časti, v ktorej sťažovateľ žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, resp. prikázanie veci tomuto súdu s tým, aby v nej ďalej konal, sťažnosti nevyhovel, pretože sťažovateľ bol medzičasom prepustený z väzby, čím táto časť jeho návrhu stratila opodstatnenie.

2.   Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom krajského   súdu   v konaní   sp.   zn. 7 Tpo 111/04 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd skonštatoval, že sťažovateľ utrpel nemajetkovú ujmu z dôvodu právnej neistoty vyvolanej spôsobom rozhodnutia krajského súdu.

Hlavnou nápravou nemajetkovej ujmy sťažovateľa je výsledok konania ústavného súdu v jeho veci, to znamená vyslovenie porušenia základných práv a zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Keďže samotné konanie a rozhodnutie ústavného súdu sú primeranou a dostatočnou nápravou   nemajetkovej   ujmy   sťažovateľa,   ústavný   súd   nevyhovel   v tej   časti   sťažnosti, ktorou sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 100 000 Sk od okresného súdu a 300 000 Sk od krajského súdu (bod 4 výroku nálezu).

3. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume 11 120 Sk za dva úkony právnej služby a dvakrát po 136 Sk režijný paušál ku každému úkonu právnej služby podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty, uvedená suma bola zvýšená o 19 % daň z pridanej hodnoty.

Trovy konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 15. februára 2006