znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 154/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti WM Consulting   & Communication,   s.   r.   o.,   Sad   A.   Kmeťa   24,   Piešťany,   zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, Advokátska kancelária JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1477/1997 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1477/1997   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   1477/1997 p r i k a z u j e   ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 154/2014-16 z 24. apríla 2014 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti WM Consulting & Communication, s. r. o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 1477/1997 (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde prebieha od 26. mája 1997   namietané   exekučné   konanie,   v   ktorom   sa   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.   (ďalej   len „oprávnený“),   domáha   vymoženia   svojej   peňažnej   pohľadávky   v   sume   446,98   € s príslušenstvom   judikovanej právoplatným a vykonateľným rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 10 C 893/99 z 25. októbra 1988.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   z   15.   decembra   2010   postúpil   oprávnený pohľadávku, ktorá je predmetom exekučného konania, sťažovateľke.

V dôsledku tejto skutočnosti sťažovateľka doručila okresnému súdu 16. júna 2011 „návrh na zmenu účastníka konania“.

Keďže súdnemu exekútorovi vykonávajúcemu exekúciu a ani sťažovateľke nebolo doručené   žiadne   rozhodnutie   okresného   súdu   týkajúce   sa   jej   návrhu,   sťažovateľka 15. októbra 2012 zaslala okresnému súdu opätovnú žiadosť o rozhodnutie o jej návrhu. Keďže   okresný   súd   na opätovnú   žiadosť   sťažovateľky   nereagoval,   sťažovateľka   podala 10. mája   2013   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní.   Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku z 23. júla 2013 uviedol, že sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za opodstatnenú. Aj napriek uvedenému konštatovaniu však okresný súd o uvedenom návrhu sťažovateľky dosiaľ nerozhodol.

Sťažovateľka sa aktívne domáhala nápravy v tejto veci a „rozhodnutia o svojom nástupníctve“, ale okresný súd o jej návrhu nekonal 28 mesiacov a do dňa podania ústavnej sťažnosti o jej návrhu nerozhodol. Tento stav má za následok právnu neistotu sťažovateľky týkajúcu sa najmä jej postavenia v namietanom konaní a uspokojenia jej majetkových práv, preto sa so sťažnosťou obrátila na ústavný súd.

3. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného súdu   v namietanom konaní, prikázal okresnému   súdu   v   tejto   veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. Gabrielou Panákovou listom sp.   zn.   1   SprS   638/2013   z   2.   júna   2014   a   právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 21. augusta 2014.

4.1   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   veci   uviedla,   že   sa v plnom   rozsahu   stotožňuje   so   stanoviskom   zákonného   sudcu   v   predmetnej   veci,   ktoré priložila v prílohe, pričom poukázala na to, že „ak aj došlo k prieťahom v konaní, nie je možné konať bez prieťahov za takej situácie, aká je na tunajšom súde – nápad cca 57.000 vecí ročne pri výkone 32 sudcov, hoci tunajší súd na to neustále poukazuje, avšak situácia sa nerieši“.

Zároveň oznámila, že „súhlasíme s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti“.

Zákonný sudca v písomnom vyjadrení k veci okrem iného uviedol:«1)   Exekučný   titul   (rozsudok   OS   ŽA   10   C   893/1988,   vymáhaná   suma   446,97   € s prísl.) nadobudol právoplatnosť 6.12.1988. Návrh na vykonanie exekúcie na exekútorskom úrade bol podaný 9.6.1997 – ER 1477/1997, EX   530/1997.   Súčasne bol podaný návrh Er 1476/1997, EX 531/1997, tiež 9.6.1997, na tom istom exekútorskom úrade, proti tým istým povinným a vymáhaná suma je 445,46 € s prísl., exekučný titul je rozsudok OS ŽA 10C 903/1988 (právoplatný 16.11.1988).

- Oprávnený má právo podať návrh kedykoľvek, dokonca aj premlčaný, takýto postup mu   nemôže   byť   prekážkou   pri   efektívnom   postupe   súdu.   Oprávnený   však   musí   počítať objektívne s tým, že od vykonateľnosti exekučného titulu uplynul taký čas, že môže dôjsť k výrazným zmenám a tieto je potrebné zistiť. Uplynutie času môže viesť aj k tomu, že pohľadávka   nebude   reálne   vymožiteľná.   V   konkrétnom   prípade   stojí   ďalší   postup   na zisťovaní pobytov povinných osôb, prípadne ich príbuzných z dôvodu potreby ustanoviť opatrovníka.

- Oprávnený má právo podať 2 pohľadávky v 2 samostatných konaniach. Ak by podal 1   spoločný   návrh,   bol   by   jednoduchší   postup   pre   exekútora,   súd,   ale   aj   samotného oprávneného.   Z   hľadiska   výšky   trov   právneho   zastúpenia   a   trov   exekútora   je   však „výhodnejšie“ viesť 2 exekúcie, pretože účastníci exekúcie (v konečnom dôsledku povinný alebo preddavkovo a v prípade zastavenia exekúcie oprávnený) zaplatia na 2 exekúciách viac ako na jednej. Exekútor a súd však vykonávajú viacero úkonov, okrem tých, ktoré možno vykonať len raz (ak na to súd príde, že ide o dve podobné veci). Môže však dôjsť aj k omylu, k čomu aj došlo, nie však na strane súdu.

2) Súd odstraňoval nedostatky návrhu na vykonanie exekúcie, pretože nebola zrejmá suma 150,-Sk, z akého dôvodu a práve v takej výške súd túto sumu vymáha.

3)   Poverenie   bolo   súdnemu   exekútorovi   doručené   3.2.1998.   Súd   však   zistil   až z exekútorského spisu a až v súvislosti s vybavovaním ústavnou sťažnosťou namietaného procesného úkonu, že súdny exekútor začal exekúciu na základe Upovedomenia o začatí exekúcie vydaného už dňa 20.8.1997, ktoré účastníkom doručil dňa 25.8.1997. Teda takmer 6 mesiacov pred doručením poverenia na vykonanie exekúcie.

V upovedomení sa uvádza exekučný titul 10 C 893/1988, ale v upovedomení sa cituje poverenie súdu zo dňa 8.8.1997 č. 55118-000657. Ide však údaje z poverenia v inej veci Er 1476/1997.

Všetky   úkony   exekútora   od   roku   1997   sú   tak   vedené   v   rozpore   s   exekučným poriadkom (EP) a bez podkladu – Upovedomenia o začatí exekúcie. Nemožno uvažovať o formálnej chybe v písaní, ak začal exekútor vykonávať exekučné úkony vyše 5 mesiacov pred doručením upovedomenia. Ide o obsahovo zlý postup.

4) Exekúcia je nielen vedená v rozpore so zákonom, ale prebiehala len formálne a bez   akéhokoľvek   reálneho   dosahu.   Výsledok   je   ten,   že   exekúcia   síce   nie   je   úspešná a reálna a ani nie je náznak zmeny, ale namietaný je postup súdu, ktorý má pôvod v čase a spôsobe podania návrhu...

5) Súd rozhodol o zmene exekútora (uznesenie 0 Er 1477/1997-43 zo dňa 15.3.2012), ktoré   sa   však   doposiaľ   nepodarilo   doručiť   povinnej   2)   a   to   ani   po   opakovaných zisťovaniach a pokusoch a doručenie... Súd urobil od roku 2012 13 úkonov v súvislosti s pokusom doručiť zásielku povinnej 2) – vlastné doručenie, zisťovanie pobytu na verejných inštitúciách, žiadosť o doručenie políciou a pod. Na oddelení Er sú priebežne v obehu tisícky spisov... v súčasnosti okolo 15.000. Ak oprávnený svojim postupom oddiali reálnu možnosť efektívne skončiť akýmkoľvek spôsobom exekúciu, nastupuje efekt snehovej gule - nabaľujú sa administratívne úkony, ktoré znemožňujú efektívne sa venovať len samotnej exekúcii. Čím neskôr je podaná exekúcia, tým je postup náročnejší...

6) Ďalší postup súdu: Ak blízki príbuzní neoznámia aktuálnu adresu povinnej 2) a nebudú ani súhlasiť s ustanovením za opatrovníka, súd vydá uznesenie o ukladaní zásielok povinnej v spise. Tým nastane možnosť správoplatniť uznesenie o zmene exekútora...

Po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude musieť súd zvažovať ďalší postup -zrejme exekúciu   vykonávanú   na   základe   nesprávneho   upovedomenia   zastaví   ako   neprípustnú. Následne nový exekútor zváži, či bude môcť vydať nové upovedomenie a začať fakticky od začiatku exekúciu.

Súd súčasne rozhodne aj o návrhu na zmenu účastníka na strane oprávneného -bude musieť   zvážiť,   či   môže   návrhu   vyhovieť,   ak   má   dôjsť   k   zmene   účastníka   v   neprípustne vedenej exekúcii. Od toho bude závisieť aj postup exekútora.»

V závere uviedol, že „oprávnený postupom súdu nijakým spôsobom netrpí, pretože exekútor 25 rokov po vzniku exekučného titulu a podaní návrhu na exekúciu reálne nič nezistil, nevymohol a je reálne, že ani nevymôže. Formálna a nereálna exekúcia nemôže mať (stav zavinený najmä oprávneným) takú ochranu ako vec, kde účastník s odbornou starostlivosťou vymáha svoje pohľadávky.“.

Zákonný   sudca   v   doplnení   svojho   vyjadrenia   poukázal   na   organizačné   problémy súdu, problémy týkajúce sa preťaženosti súdu (najmä v oddelení „Er“), jeho nedostatočného personálneho zabezpečenia, čo pri množstve nových vecí negatívne ovplyvňuje rýchlosť a plynulosť konania a objektívne vyústi do prieťahov v konaní.

4.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu predovšetkým uviedol:

„... právny predchodca sťažovateľa, Slovenská sporiteľňa, a.s. podaním návrhu na vykonanie   exekúcie   realizoval   v   súlade   platnými   právnymi   predpismi   svoje   právo   na vymoženie judikovanej pohľadávky, pričom skutočnosť, že exekútor pochybil pri vykonávaní exekúcie nemožno klásť za vinu sťažovateľovi, ani jemu právnemu predchodcovi. V prípade, že súd považoval exekúciu za neprípustnú, mal právo ju zastaviť ešte vraku 1997.

Čo sa týka úkonov, ktoré uskutočnil súd pri doručovaní uznesenia o zmene súdneho exekútora, sťažovateľ uvádza iba to, že toto doručovanie trvá už viac ako dva roky....   je   neprípustné,   aby   rozhodovanie   o   čiastkovej   otázke   právneho   nástupníctva oprávneného   trvalo   od   13.6.2011,   t.   j.   viac   ako   3   roky,   hoci   sa   sťažovateľ   opakovane domáhal   urýchlenia   postupu   v   predmetnom   konaní.   Tento   stav   spôsobený   nečinnosťou Okresného súdu Žilina, má za následok, že sťažovateľ sa stále nemôže domôcť uspokojenia svojej judikovanej pohľadávky. Súčasne sa sťažovateľ nachádza v stave právnej neistoty, spôsobenej tým, že nemá vedomosť o tom, či súd exekúciu zastaví alebo sa v exekučnom konaní   bude   pokračovať,   a   či   vôbec   podanému   návrhu   na   zmenu   účastníka   na   strane oprávneného vyhovie. V prípade, že sa v exekúcii bude pokračovať, má sťažovateľ za to, že stále existuje reálna možnosť vymoženia judikovanej pohľadávky. V prípade, ak sa súd rozhodne   z   akéhokoľvek   dôvodu   exekúciu   zastaviť,   sťažovateľ,   ako   osoba,   ktorej   patrí hmotné   právo,   nebude   môcť   využiť   riadne   a   mimoriadne   opravné   prostriedky,   pretože v dôsledku nečinnosti súdu nie je účastníkom konania. To ešte viac zvyšuje mieru právnej neistoty sťažovateľa.“

V závere oznámil, že „netrvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu“.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu   vzťahujúceho   sa   na   vec   sťažovateľky   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav namietaného konania:

Dňa 16. júna 2011 bol okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky   na zmenu účastníka konania.

Dňa 15. marca 2012 okresný súd uznesením vyhovel návrhu oprávnenej na zmenu súdneho exekútora. Zásielka adresovaná V. C. (ďalej len „povinná“) bola okresnému súdu vrátená 29. marca 2012 s poznámkou „adresát neznámy“.

Dňa 10. mája 2012 okresný súd lustroval pobyt povinnej prostredníctvom registra obyvateľov.

Dňa 28. mája 2012 register obyvateľov doručil informáciu o trvalom pobyte povinnej – M. Aj z tejto adresy bola zásielka 4. júna 2012 vrátená okresnému súdu s poznámkou „adresát neznámy“.

Dňa 8. augusta 2012 okresný súd lustroval adresu pobytu povinnej prostredníctvom Mestského úradu v Žiline; Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina (ďalej len „úrad práce“) a ústrednej evidencie väzňov.

Dňa 15. augusta 2012 úrad práce doručil negatívnu odpoveď.Dňa 17. augusta 2012 okresný súd dostal negatívnu odpoveď z ústrednej evidencie väzňov.

Dňa 20. augusta 2012 Mestský úrad v Žiline oznámil, že povinná nemá na území mesta evidovaný trvalý ani prechodný pobyt.

Dňa 8. októbra 2012 okresný súd požiadal Mestský úrad v Martine o oznámenie adresy pobytu povinnej, na ktorej sa zdržiava.

Dňa 18. októbra 2012 sťažovateľka požiadala okresný súd o rozhodnutie o návrhu na zmenu účastníka konania z 13. júna 2011.

Dňa 20. novembra 2012 Mestský úrad v Martine oznámil, že povinná sa na adrese trvalého pobytu nezdržiava.

Dňa 12. februára 2013 okresný súd požiadal mesto Martin o súčinnosť pri zisťovaní rodinných príslušníkov povinnej a ich pobytu.

Dňa   21.   marca   2013   Mestský   úrad   v   Martine   oznámil   mená   a   adresy   pobytu rodinných príslušníkov (synov) povinnej.

Dňa 5. júna 2013 okresný súd vyzval synov povinnej na oznámenie adresy, na ktorej sa povinná zdržiava. Títo na uvedenú výzvu nereagovali.

Dňa   2.   januára   2014   okresný   súd   vyzval   mesto   Martin,   aby   sa   vyjadrilo k ustanoveniu za opatrovníka povinnej.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   1477/1997   (v   časti   týkajúcej   sa   rozhodovania o návrhu sťažovateľky na zmenu účastníka konania) dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca sa   rozhodnutia   štátneho orgánu   (napr. II. ÚS 26/95). Pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj konanie odvolacieho a dovolacieho súdu,   ďalej   konanie   v správnom   súdnictve,   ako   aj   konanie   o výkon   rozhodnutia.   Tento právny   názor   ústavného   súdu   vychádza   z toho,   že   ani   ústava   a ani   procesné   predpisy upravujúce činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (napr. I. ÚS 70/98, I. ÚS 56/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež stanovil a opakovane potvrdil kritériá pre posúdenie,   či   určitému   právu   prislúcha   právna   ochrana   pred   zbytočnými   prieťahmi v rozhodovacom procese o tomto práve, pričom napr. vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 74/97 konštatoval, že „Právo na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov je v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR formulované ako bezpodmienečné, resp. bezvýnimočné. Vzťahuje sa na všetky subjektívne práva a z jeho dodržiavania nie je umožnená žiadna výnimka.“. Právo sťažovateľky   podľa   § 92   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   rozhodovanie   o jej návrhu   na   zámenu   účastníkov   má   nepochybne   charakter   práva,   ktorému   môže   byť poskytnutá   súdna   ochrana.   Je   to   tak   aj   preto,   že   pri   rozhodnutí   o návrhu   na   zámenu účastníka konania súdy rozhodujú o ústavnom práve navrhovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím (mutatis mutandis II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, III. ÚS 116/02). Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr.   III.   ÚS   15/03),   keďže nútený výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie   podľa   Exekučného   poriadku   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pri posúdení veci podľa prvého kritéria ústavný súd z priebehu posudzovaného konania   nezistil   také   osobité   okolnosti   prípadu,   ktoré   by   poukazovali   na   právnu   alebo skutkovú   zložitosť   konania, v   ktorom   okresný   súd   nerozhodol   o   návrhu   na   pripustenie zmeny účastníka na strane oprávneného. Napokon ani vo vyjadrení okresného súdu nebola namietaná zložitosť veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky v namietanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo   v   predmetných   konaniach k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka sa domáha vstupu do exekučného konania namiesto súčasného   oprávneného,   ktorý   jej   postúpil   pohľadávku   na   základe   zmluvy   o   postúpení pohľadávky. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky nebolo príčinou namietanej dĺžky konania.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu. Ústavný súd zistil v postupe okresného   súdu   jeho   nečinnosť   od   podania   návrhu   sťažovateľky „na   zmenu   účastníka konania“, t. j. od 16. júna 2011. O uvedenom návrhu sťažovateľky v namietanom konaní okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v namietanom   konaní   došlo   k   prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním sťažovateľky, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Pretože sťažovateľka je účastníčkou namietaného konania len pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jej procesnom nástupníctve, ústavný súd posudzoval len postup súdu týkajúci sa rozhodovania o   jej   návrhu.   Z   naznačeného   hľadiska   preto   nebolo   možné   prihliadnuť   na   skutočnosti uvádzané zákonným sudcom týkajúce sa postupu oprávneného, resp. súdneho exekútora v namietanom exekučnom konaní. Ústavný súd pre úplnosť dodáva, že pokiaľ súd dospel k záveru o neprípustnosti, resp. nezákonnosti vedenej exekúcie, mohol ex offo exekúciu kedykoľvek v jej priebehu zastaviť, a to aj napriek nedoriešeným procesným rozhodnutiam v danej veci.

Rovnako nebolo možné vziať do úvahy obranu okresného súdu týkajúcu sa jeho organizačných problémov, personálneho poddimenzovania a vysokého počtu exekučných vecí. V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka   nedostatočného personálneho   obsadenia   súdu   a   vo   väzbe   na   to   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri vybavovaní   agendy   nepredstavuje   dôvody,   ktoré   by   mohli   byť   interpretované   inak   než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka, ktorý od súdu právom očakáva ochranu svojich práv v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd   v bode   2 výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal okresnému   súdu podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € vzhľadom na „dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a straty dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v predmetnej veci“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   na   celkovú   dĺžku   konania   o   návrhu sťažovateľky, o ktorom nebolo okresným súdom dosiaľ rozhodnuté, považuje za primerané v ňou požadovanej sume 1 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom a ktoré sťažovateľka uplatnila v sume 331,15 € za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právny   zástupca   sťažovateľky   je   platcom   dane   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len   „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v súlade s vyhláškou v celkovej sume 331,13 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa bodu 4 výroku rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Ladislava Orosza.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014