znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 154/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE 388/2010-72 z 12. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   a práva   na   ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE 388/2010-72 z 12. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   (ďalej   len   „zmluva“)   uzavretej   27.   marca   2008   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume 165,97   €,   ktorú   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bola   dlžníčka   povinná   vrátiť v 12 mesačných   splátkach.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžníčka   neuhradila   niekoľko po sebe idúcich splátok, dostala sa do omeškania so splácaním úveru, v zmysle čoho sa stal úver okamžite splatným.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka „zahájila   rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeným   zriaďovateľom   S.   a.   s.,   so   sídlom   B.   v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

Rozhodcovský nález rozhodcovského súdu sa stal vykonateľným 30. októbra 2008. Dňa   18.   decembra   2008   bola   spísaná   pred   súdnym   exekútorom   zápisnica   (návrh) sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   následne   na   základe   poverenia udeleného   Okresným   súdom   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   23.   januára   2009   začal nútený   výkon   rozhodnutia.   Súdny   exekútor   doručil   28.   decembra   2009   okresnému súdu návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie,   následne   tento   exekučné   konanie   bez dokazovania či predchádzajúcej výzvy na vyjadrenie sa účastníkov k návrhu uznesením č. k. 23 Er 13/2009-62   z 27.   októbra   2010   exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu sťažovateľka   podala   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k. 15 CoE 388/2010-72   z 12. januára   2011   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného, uvádza:„... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj   majetok   -   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom   v   rámci   dozoru   nad   núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Okresný súd z podnetu dlžníka (povinného) zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä predmetnú zmluvu o úvere, t.j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v tomto   konaní,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   zastaviť exekúciu.... Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne...

Na   záver   okresný   súd   a krajský   súd   svojim   rozhodnutím   zlomili   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   výkon   exekúcie   bez   splnenia   zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojim rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konanie voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok....

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predpísaným exekučným titulom realizovaný pod dohľadom súdu v rámci exekučného konania....

Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy   z vlastného   podnetu   zasiahnu   do   výkonu   rozhodnutia   takým   spôsobom,   že   zmaria možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo   štandartného   obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru sťažovateľa však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať   za   otázku   verejného   záujmu   znemožnenie   vymožiteľnosti   pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy. Pojem verejný záujem je široký a je ho potrebné interpretovať extenzívne. Odňatie majetku... môže byť vo verejnom záujme i keď celá spoločnosť priamo tento majetok nevyužíva. Zásah do pokojného užívania majetku však napriek tomu musí zachovávať spravodlivú rovnováhu medzi potrebami verejného alebo všeobecného záujmu spoločnosti s požiadavkami ochrany základných práv jednotlivcov.

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j., či je zásah primeraný cieľu, sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa sťažovateľa uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by nim mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše je opätovne potrebné zdôrazniť, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo   štandartného   zmluvného   a obchodnoprávneho   vzťahu.  ...   Zastavením   vykonávacieho (exekučného)   konania   nemôže   byť   sťažovateľ   ako   veriteľ   ukrátený.   Ak   je   postupom všeobecného súdu znemožnenie vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil,   porušili právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   a pokojne   užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 dohovoru a na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu“ napadnutý uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   15   CoE   388/2010-72 z 12. januára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

K   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnosti,   ktorý   spočíva   v   tom,   či   krajský   súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto   štádiu   konania prípustnosť   exekúcie z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu (rozhodcovského rozsudku).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd odvolací   napadnutým   uznesením   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o   zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, ako aj ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Vzhľadom na skutočnosť, že v okolnosti prípadu sa v namietanom uznesení krajský súd oprel o argumentáciu, ústavný súd na jej rozhodujúcu časť v ďalšom poukazuje.

Krajský súd v napadnutom uznesení potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne   v súlade   s   §   219   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) vzhľadom na skutočnosť, že po preskúmaní dospel k záveru o správnej aplikácii ustanovení § 57 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, ako aj § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Okresný   súd   podľa   názoru   krajského   súdu   správne   aplikoval   § 45   ods.   2   zákona o rozhodcovskom   konaní,   ktoré   ukladá   súdu   zastaviť   výkon   rozhodcovského   rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní [t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom,   pozn.]. V okolnostiach   posudzovaných   prípadov   okresný   súd   podľa   zistenia   krajského   súdu postupoval správne, ak preskúmaval rozhodcovské rozhodnutia ako exekučné tituly.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení stotožnil so závermi rozhodnutia okresného súdu, podľa ktorého uznanie záväzku v budúcnosti na základe plnej moci k dlhu, ktorý môže vzniknúť v budúcnosti, je v súvislosti s § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatné. Podľa krajského súdu notárske zápisnice nemohli byť exekučným titulom pre exekúciu, pretože nezodpovedali požiadavkám, ktoré sú kladené na notársku zápisnicu, ako titul pre exekúciu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať aj na podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú právny   záväzok   a v ktorých   je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárske zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Z notárskej   zápisnice   však   nevyplýva,   že   by   povinná   osoba   s vykonateľnosťou súhlasila, toto za ňu vykonala tretia osoba uvedená v zmluve ako určený zástupca, z dôvodu ktorého   dohoda   o plnej   moci   uzavretá   medzi   povinným   a treťou   osobou   je   absolútne neplatný   právny   úkon,   preto   nemôžu   byť   notárske   zápisnice   spôsobilým   exekučným titulom.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a zákona   o rozhodcovskom   konaní   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   po   preskúmaní napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   nemožno   vyvodiť   závery,   ktoré by signalizovali, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a aplikoval   príslušné   právne   normy   a   rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ak   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011