znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 154/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. O., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod   sp. zn. 12 Co 119/2008 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2010 doručená   sťažnosť   P.   D.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   doručenou   Okresnému   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka «domáhala určenia, že jej pracovný pomer trvá.

Pracovný   pomer   medzi   sťažovateľkou   ako   zamestnancom   a   odporcom   ako zamestnávateľom bol podľa čl. 5 pracovnej zmluvy zo dňa 24. 3. 2004 uzatvorený na dobu určitú do „ukončenia prác“ u užívateľského zamestnávateľa... Ukončenie prác malo byť podľa čl. 5 pracovnej zmluvy zamestnancovi oznámené dva mesiace vopred.

Súčasťou   pracovnej   zmluvy   bola   dohoda   o   dočasnom   pridelení   sťažovateľky k užívateľovi. Dočasné pridelenie malo podľa čl. 11 písm. c) pracovnej zmluvy skončiť súčasne so skončením pracovného pomeru.

Dňa 3. 3. 2005 bolo sťažovateľke vytknuté porušenie disciplíny zo strany užívateľa. Následne jej bol zamestnávateľom doručený zápočtový list podľa ktorého mal pracovný pomer skončiť k 4. 3. 2005.

Listom   zo   dňa   1.   4.   2005   požiadala   sťažovateľka   zamestnávateľa   o   vysvetlenie. Zamestnávateľ   jej   listom   zo   dňa   14.   4.   2005   oznámil,   že   jej   pracovný   pomer   skončil v dôsledku zrušenia objednávky užívateľom,   čím došlo k ukončeniu prác a k skončeniu pracovného pomeru podľa čl. 5 pracovnej zmluvy....

Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ vykladal pojem „ukončenie prác“ tak, že týmto sa rozumie jednostranný úkon užívateľského zamestnávateľa, ktorý má za následok skončenie pracovného pomeru na dobu určitú.

V konaní navrhovateľka namietala nasledovné dôvody trvania pracovného pomeru:

- Nenastala objektívna skutočnosť majúca za následok ukončenie prác u užívateľa

- Ustanovenie bodu 5 pracovnej zmluvy, podľa ktorého sa pracovný pomer uzatvoril na dobu do ukončenia prác u užívateľa, je neplatné pre:

• rozpor so zákonom a jeho obchádzanie (§ 48, § 71 ods. 3, 4 v nadv. na § 59 ZP) • rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ) • neurčitosť a nezrozumiteľnosť (§ 37 OZ)

Krajský súd zhodne so súdom prvého stupňa však dal za pravdu zamestnávateľovi... Rozsudky   Krajského   aj   Okresného   súdu   sa   v   odôvodnení   obmedzili   na   stručné konštatovanie...

Odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   neobsahuje   vysvetlenie,   čím   sa   súd   pri svojom   rozhodovaní   riadil,   na   základe   akého   ustanovenia   jednostranný   úkon   užívateľa uznal   za   platný   dôvod   skončenia   pracovného   pomeru,   nereaguje   na   argumenty sťažovateľky...».

Sťažovateľka ďalej namietala, že „Krajský súd zasiahol do práv sťažovateľky tiež tým,   že   rozsudok   nevyhlásil   verejne   a   o   termíne   vyhlásenia   sťažovateľku   neinformoval. Rozsudok bol sťažovateľke doručený 18. 1. 2010, po vyše troch mesiacoch od jeho vydania datovaného 8. 10. 2009.“.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   12   Co   119/2008,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   12   Co   119/2008-192 z 8. októbra   2009   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   a   priznal   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom....

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 119/2008 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1 listiny.

1.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namietala porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu z 8. októbra 2009, ktorým potvrdil rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   14   C   122/2005-144   z   29.   novembra   2006,   je   zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:„Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods.   1   O. s. p.),   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2   O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a preto odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech.

Podľa § 59 ods. 2 Zákonníka práce, pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu sa skončí uplynutím dohodnutej doby.

V zmysle citovaných zákonných ustanovení Zákonníka práce platných v čase vzniku pracovného pomeru navrhovateľky bol pracovný pomer dojednaný na určitý čas, ak bola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania a ak boli súčasne splnené ďalšie podmienky   vymedzené   zákonom.   Pre   pracovný   pomer   dohodnutý   na   dobu   určitú   je charakteristické, že končí právnou udalosťou, a to uplynutím dohodnutej doby. Určenie okamihu skončenia pracovného pomeru na určitú dobu závisí od toho, akým spôsobom bola vymedzená doba jeho trvania v pracovnej zmluve, t. j., či bola vymedzená kalendárnym údajom, alebo trvaním dohodnutých prác. Ak bola vymedzená kalendárnym údajom, teda ak v   pracovnej   zmluve   bol   priamo   dohodnutý   deň,   kedy   sa   má   pracovný   pomer   skončiť, v otázke   skončenia   pracovného   pomeru   nevznikajú   žiadne   pochybnosti,   lebo   pracovný pomer   sa   skončí   dohodnutým   dňom.   Doba   trvania   pracovného   pomeru   môže   byť   však určená   aj   iným   spôsobom,   a   to   tým,   že   je   vymedzená   dobou   trvania   určitých   prác.   V takomto   prípade   sa   pracovný   pomer   končí   uplynutím   doby   trvania   dohodnutých   prác. Napokon môže byť doba trvania pracovného pomeru dohodnutá kombinovane, a to časovým vymedzením doby vykonávania určitých prác, ale aj kalendárnym vymedzením maximálnej doby trvania pracovného pomeru. Pracovný pomer sa skoční v týchto prípadoch uplynutím doby, ktorá uplynula skôr.

Od spôsobu vymedzenia doby trvania pracovného pomeru závisí aj okamih, v ktorom bude možné posúdiť, či bola splnená podmienka zákona, podľa ktorej pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na tri roky. Pri vymedzení doby trvania pracovného pomeru kalendárnym údajom alebo kombinovane, bude splnenie tejto podmienky zrejmé už pri uzatváraní pracovnej zmluvy, a teda už v tom čase bude možné konštatovať, či pracovný pomer je dohodnutý na určitý alebo neurčitý čas. Pokiaľ trvanie pracovného pomeru bude dohodnuté na dobu trvania určitých prác, splnenie uvedenej podmienky bude možné posúdiť až v čase ich skončenia, najneskôr uplynutím troch rokov od vzniku pracovného pomeru. Ak tieto   práce   skončia   pred   uplynutím   doby   troch   rokov,   nebudú   pochybnosti   o   tom,   že podmienka maximálnej doby trvania pracovného pomeru bola splnená a že pracovný pomer bol dohodnutý na určitý čas. Ak však práce pred uplynutí troch rokov od vzniku pracovného pomeru   neskončia,   potom   uplynutím   tejto   doby   bude   možné   konštatovať,   že   zákonná podmienka maximálnej doby trvania pracovného pomeru nebola splnená, a že pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas.

V   posudzovanej   veci   je   nesporné,   že   navrhovateľka   dňa   24.   3.   2004   uzavrela s odporcom   1/   pracovnú   zmluvu,   z   ustanovení   ktorej   vyplýva,   že   pracovný   pomer   bol dohodnutý   na   dobu   určitú,   od   1.   4.   2004   do   ukončenia   prác   u   užívateľského zamestnávateľa,   s   trojmesačnou   skúšobnou   dobou   a   s   tým,   že   ukončenie   prác   u užívateľského   zamestnávateľa   bude   zamestnancovi   oznámený   dva   mesiace   vopred. Užívateľský zamestnávateľ navrhovateľky (odporca 2/) jej zamestnávateľovi (odporca 1/) oznámil, že jej pracovný pomer skončil dňa 4. 3. 2005 z dôvodu, že na navrhovateľku bola ukončená objednávka zo strany užívateľského zamestnávateľa. Nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu   navrhovateľky,   že   dôvodom   skončenia   jej   pracovného   pomeru   bolo   porušenie pracovnej disciplíny, ktoré jej bolo vytýkané odporcom dňa 3. 3. 2005. I podľa názoru odvolacieho súdu totiž dôvodom skončenia pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu 1/ v zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo skončenie prác u užívateľského zamestnávateľa, ktorý ukončenie objednávky na navrhovateľku odporcovi 1/ riadne oznámil, čím skutočne došlo   k   naplneniu   objektívne   dohodnutej   podmienky   v   pracovnej   zmluve,   týkajúcej   sa skončenia   pracovného   pomeru,   t.j.   nastolením   právnej   udalosti   –   ukončenie   prác   u užívateľského zamestnávateľa.  

Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že ustanovenie bodu 5 pracovnej zmluvy je nedostatočne určité a zrozumiteľné, odporujúce zákonu a v rozpore s dobrými   mravmi,   nakoľko   z   obsahu   tohto   ustanovenia   jednoznačne   i   podľa   názoru odvolacieho súdu vyplýva, kedy pracovný pomer navrhovateľky u odporcu končí.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj   správne   právne   posúdil,   tzn.,   že   na   správne   zistený   skutkový   stav   aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.

Odvolací súd preto, v celom rozsahu stotožňujúc sa s vysloveným právnym záverom súdu prvého stupňa uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. poukazuje, tento rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky   „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   aj   tým,   že   krajský   súd rozsudok nevyhlásil verejne a o termíne jeho vyhlásenia ju neinformoval.

Ústavný súd po vyžiadaní si potrebných informácií zo spisu okresného súdu zistil, že predsedníčka   senátu   krajského   súdu   JUDr.   E.   B.   vydala   28.   septembra   2009   pokyn kancelárii   oznámiť   na   úradnej   tabuli „5   dní   predo   dňom   vyhlásenia   rozsudku,   že   dňa 8. októbra 2009 o 9,45 hod. bude v miestnosti č. 63/ prízemie v predmetnej veci verejne vyhlásený rozsudok pred senátom predsedníčky senátu“. Zo zápisnice krajského súdu č. k. 12 Co 119/2008-191 z 8. októbra 2010 o vyhlásení rozsudku vyplýva, že „boli splnené podmienky   pre   vyhlásenie   rozsudku   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   § 214   ods.   2 O. s. p.   a § 156   ods.   3   O. s. p.  ...   Rozsudok   bol   vyhlásený,   odôvodnený,   poučenie o opravnom prostriedku bude v písomnom vyhotovení rozsudku.“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   porušením   označených   práv sťažovateľky a tvrdeným konaním krajského súdu nie je príčinná súvislosť, a preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010