znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 154/08-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2008   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   G.,   a.   s.,   Česká   republika,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 57 Er 578/2007 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   57   Er   578/2007 p o r u š i l   základné právo spoločnosti G., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 57 Er 578/2007-65 z 27. novembra 2007   z r u š u j e   a   v e c   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti G., a. s.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 908,32 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstoosem slovenských korún a tridsaťdva halierov), ktorú je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie I., s. r. o., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 154/08-18   z 2.   apríla   2008   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti G., a. s.,   Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 57 Er 578/2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka v podaní z 12. júna 2008, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 26. mája 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej   sťažnosti a z jej   doplnenia   vyplýva,   že   proti   sťažovateľke   ako   proti povinnej sa vedie na návrh oprávneného R. S. (ďalej len „oprávnený“) okresným súdom pod sp. zn. 57 Er 278/2007 exekučné konanie. Sťažovateľka 3. septembra 2007 podala návrh   na   zastavenie   exekúcie   z dôvodu,   že   existujú   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik vymáhaného nároku. Uznesením okresného súdu č. k. 57 Er 578/2007-65 z 27. novembra 2007   bol   návrh   na   zastavenie   exekúcie   odmietnutý.   Podľa   názoru   okresného   súdu splnomocnenie, na základe ktorého v mene sťažovateľky konal jej právny zástupca, bolo právnemu zástupcovi udelené vedúcou organizačnej zložky sťažovateľky konajúcou v mene tejto   organizačnej   zložky,   hoci   táto   nemá   právnu   subjektivitu,   a nie   sťažovateľkou samotnou,   ktorá   je   právnickou   osobou.   Podľa   okresného   súdu   organizačná   zložka sťažovateľky bola pri označovaní splnomocniteľa v splnomocnení uvedená ako prvá a až v zátvorke   bola   uvedená   samotná   sťažovateľka.   Na   základe   týchto   skutočností   dospel okresný súd k záveru, že návrh nebol podaný oprávnenou osobou. Vzhľadom na to okresný súd návrh vecne vôbec nepreskúmal, pretože v dôsledku nesprávne posúdenej procesnej vady   ho   v rozpore   so   súdnou   praxou   odmietol.   Podľa   názoru   sťažovateľky   označenie organizačnej zložky v splnomocnení obsahuje obchodné meno sťažovateľky v plnom znení. V označení   splnomocniteľa   bolo   ďalej   okrem   obchodného   mena   uvedené   aj   sídlo sťažovateľky   v Českej   republike.   Preto   je   sťažovateľka   toho   názoru,   že   označenie splnomocniteľa bolo správne. Svoj názor opiera aj o niektoré rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podotýka   tiež,   že   ak   okresný   súd   považoval   splnomocnenie   za   nepostačujúce,   mal sťažovateľku vyzvať na doplnenie podania. Okresný   súd svojím postupom a uznesením odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy. Proti uzneseniu okresného súdu v zmysle § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a § 50 Exekučného poriadku nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného článku ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 57 Er 578/2007 s tým, aby bolo uznesenie z 27. novembra 2007 zrušené a okresnému súdu bolo prikázané prerokovať návrh na zastavenie exekúcie z 3. septembra 2007.

Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   2059/08   z 26. mája 2008 doručeného ústavnému súdu 30. mája 2008 vyplýva, že zákonná sudkyňa 27. novembra 2007 vydala uznesenie č. k. 57 Er 578/2007-65, ktorým rozhodla o návrhu na zastavenie exekúcie z 3. septembra 2007. Návrh bol podaný Advokátskou kanceláriou I., s. r. o. Návrh na   zastavenie   exekúcie   bol   odmietnutý   z dôvodu,   že   tento   podala   organizačná   zložka nemajúca právnu subjektivitu, a tým ani spôsobilosť byť účastníkom konania. Uznesenie bolo doručené organizačnej zložke sťažovateľky v Bratislave 5. decembra 2007.

Z repliky sťažovateľky z 12. júna 2008 doručenej ústavnému súdu 17. júna 2008 vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie z 3. septembra 2007 nebol podaný organizačnou zložkou.   Uznesenie   okresného   súdu   malo   byť   doručené   správne   právnemu   zástupcovi sťažovateľky. Sťažovateľka požaduje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 12 016,60 Sk (3 úkony právnej služby po 3 176 Sk, 3 režijné paušály po 190 Sk a 19 % dane z pridanej hodnoty zo základu dane 10 098 Sk v sume 1 918,60 Sk).

Ústavný súd prípisom zo 17. júna 2008 doručil oprávnenému sťažnosť, uznesenie o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   vyjadrenie   okresného   súdu   a repliku   sťažovateľky s tým,   že   mu   dal   10-dňovú   lehotu   vyjadriť   sa   v merite   veci.   Oprávnený   prípis   prevzal 20. júna 2008, avšak možnosť vyjadriť sa nevyužil.

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 57 Er 578/2007-65 z 27. novembra 2007 vyplýva, že   návrh   na   zastavenie   exekúcie   z 3.   septembra   2007   bol   odmietnutý.   Podľa   názoru okresného súdu návrh na zastavenie exekúcie z 3. septembra 2007 bol podaný Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., K., na základe splnomocnenia z 23. mája 2007. Zo splnomocnenia je zrejmé,   že   ho   udelila   vedúca   organizačnej   zložky   K.   V.,   ktorá   s poukazom   na   znenie splnomocnenia   konala   v mene   tejto   organizačnej   zložky   (ako   splnomocniteľ   je   najskôr uvedená organizačná zložka so všetkými údajmi, ktoré sa na ňu vzťahujú, a len v zátvorke je uvedený povinný – podnikateľský subjekt s právnou subjektivitou G., a. s.). To znamená, že návrh na zastavenie exekúcie podala organizačná zložka, ktorá nemá právnu subjektivitu, a teda ani spôsobilosť byť účastníkom konania – povinným. Návrh teda podala neoprávnená osoba, a preto bolo potrebné ho odmietnuť.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 57 Er 578/2007, ktorý si ústavný súd zadovážil vo veci sp. zn. Rvp 1771/07, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

Zo splnomocnenia   z 23.   mája   2007   je   zistiteľné,   že „Spoločnosť   G.,   a.   s.,   - organizačná   zložka   B.,   zapísaná   v Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Bratislava   I v oddiele   Po   vo   vložke   č. 683/B,   (zahraničná   osoba   so   sídlom   P.,   ČR,   je   zapísaná v Obchodnom   registri   Mestského   súdu   v Prahe   v oddiele   B   vo   vložke   5125),   zastúpená K. V.,   vedúcou   organizačnej   zložky,   týmto   splnomocňujeme   advokátsku   kanceláriu I., s. r. o.,   K.,   zapísanú   v Obchodnom   registri   Okresného   súdu   Košice   I v oddiele   Sro vo vložke   č.   15840/V,   aby   našu   spoločnosť   vo   veci   exekučného   konania   vedeného   na OS BA II pod sp. zn. 57 ER 578/2007 zastupovala...“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   § 40 ods.   1 zákona č.   233/1995 Z.   z. o súdnych   exekútoroch   a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   exekútor   vyzve   toho,   kto   podal   návrh,   aby nesprávny, neúplný alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil v lehote, ktorú určí a ktorá   nesmie   byť   kratšia   ako   desať   dní.   Poučí   ho   aj   o   tom,   ako   treba   opravu   alebo doplnenie urobiť.

Podľa   §   40   ods.   2   Exekučného   poriadku   ak oprávnený napriek   výzve   exekútora v určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, v dôsledku čoho nemožno v exekučnom konaní   pokračovať,   alebo   ak   nepriloží   exekučný   titul,   súd   exekučné   konanie   na   návrh exekútora zastaví. O týchto následkoch musí byť oprávnený poučený.

Podľa § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní. V uznesení uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.

Podľa   §   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   účastník   v lehote   podľa odseku 1   podanie neopraví alebo nedoplní a pre   uvedený   nedostatok   nemožno   v konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie   konania.   Ak   bolo   podanie   doplnené   alebo   opravené   v celom   rozsahu   v súlade s uznesením   podľa   odseku   1 najneskôr   do   uplynutia   lehoty   na podanie   odvolania   proti uzneseniu o odmietnutí podania, o odvolaní proti tomuto uzneseniu môže podľa § 210a rozhodnúť súd, ktorý ho vydá.

Podľa § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka vedúci organizačnej zložky podniku alebo vedúci   podniku   zahraničnej   osoby,   ktorý   je   zapísaný   do   obchodného   registra,   je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizačnej zložky alebo podniku.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods.   4 ústavy musí   byť výklad a uplatňovanie ústavných   zákonov, zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   musí   v celom   rozsahu   rešpektovať   základné   právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecný súd musí vykladať a používať   citované   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   v súlade   s účelom základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Interpretáciou   a používaním   tohto   ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   Občianskeho   súdneho   poriadku). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť   na   jej   upevňovanie   a rozvíjanie   (§   3   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone,   ktoré   idú   nad   rámec   zákona   alebo   nemajú   základný   význam   na   ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok, akými sú neodstrániteľné alebo neodstránené nedostatky podaní (mutatis mutandis I. ÚS 139/02).

Jadrom   podanej   sťažnosti   je   tvrdenie,   podľa   ktorého   označenie   povinnej   osoby v splnomocnení   pre   advokáta,   na   základe   ktorého   advokát   podal   návrh   na   zastavenie exekúcie z 3. septembra 2007, bolo správne, a preto postup okresného súdu, ktorý návrh odmietol, treba považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy.

Podľa   názoru   okresného   súdu   zo   splnomocnenia   vyplýva,   že   poverenie   dala organizačná zložka sťažovateľky nie v mene sťažovateľky, ale v mene organizačnej zložky nemajúcej právnu subjektivitu, a teda ani spôsobilosť byť účastníčkou konania.

Hoci predmetom sporu medzi účastníkmi konania je otázka správneho označenia subjektu   domáhajúceho   sa   zastavenia   exekučného   konania,   ústavný   súd   považuje   za potrebné zaoberať sa najprv procesnoprávnym spôsobom, ktorým okresný súd v danej veci postupoval a rozhodol.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 57 Er 578/2007-65 z 27. novembra 2007 vyplýva, že   bolo   rozhodnuté   výrokom,   ktorým   bol   návrh   na   zastavenie   exekúcie   odmietnutý. Z uznesenia nevyplýva žiadne označenie právneho predpisu, na základe ktorého okresný súd postupoval práve takýmto procesnoprávnym spôsobom.

Exekučný poriadok, ktorý je samostatným procesnoprávnym predpisom upravujúcim exekučné   konanie,   v ustanovení   §   40   pamätá   výslovne   iba   na   prípady   nesprávnych, neúplných alebo nezrozumiteľných návrhov na vykonanie exekúcie. V týchto prípadoch je exekútor   povinný   vyzvať   toho,   kto   podal   návrh,   aby   nesprávny,   neúplný   alebo nezrozumiteľný návrh opravil alebo doplnil v lehote, ktorú určí a ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní. Je tiež povinný poučiť ho aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť. Ak oprávnený napriek výzve exekútora v určenej lehote neopraví alebo nedoplní návrh, súd exekučné konanie na návrh exekútora zastaví.

Vzhľadom na citované ustanovenie jeden z možných postupov bol taký, aby okresný súd   na   základe   analógie   použil   ustanovenie   §   40   Exekučného   poriadku   v súvislosti s podaným návrhom na zastavenie exekúcie.

Ďalší možný postup vyplýva zo skutočnosti, že Exekučný poriadok vôbec neupravuje zastúpenie účastníkov exekučného konania. Uvádza iba v ustanovení § 39 ods. 1 druhej vety, že návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať okrem iného bydlisko zástupcov. Preto prichádza do úvahy aj možnosť aplikácie ustanovenia § 43 Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sa zdá, že okresný súd postupoval v danej veci podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku, keďže konanie o návrhu na zastavenie exekúcie nezastavil,   ale   návrh   odmietol.   Vzhľadom   na   to,   že   absentuje   akékoľvek   právne odôvodnenie   tohto   uznesenia,   treba   uznesenie   považovať   za   nepreskúmateľné   pre   jeho zjavnú neodôvodnenosť z právneho hľadiska. Táto okolnosť sama osebe znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   vykladať   zákony,   lebo   táto   právomoc   primárne prináleží všeobecným súdom. Preto všeobecné súdy sú v prvom rade oprávnené stanoviť, na základe akých právnych predpisov treba postupovať pri odstraňovaní chýb v podaniach v exekučných veciach.

Ústavný súd považuje v súvislosti s už pertraktovanou otázkou za rozhodujúcu tú skutočnosť, že tak v prípade aplikácie § 40 Exekučného poriadku, ako aj v prípade aplikácie §   43   Občianskeho   súdneho   poriadku   bolo   povinnosťou   exekútora,   resp.   súdu   vyzvať sťažovateľku   na   odstránenie   vady   podania   spočívajúcej   v údajne   nesprávnom   označení povinnej   osoby   v splnomocnení   pre   advokáta.   Z obsahu   spisu   okresného   súdu   je   však zrejmé, že sa takto nepostupovalo. Aj táto skutočnosť sama osebe bez ďalšieho postačuje na záver o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo sťažovateľke bola odopretá   súdna ochrana postupom, ktorý   nebol v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Nemožno   súhlasiť   s názorom   okresného   súdu,   podľa   ktorého   zo   splnomocnenia z 23. mája 2007 má vyplývať, že bolo udelené v mene organizačnej zložky sťažovateľky, nie teda v mene samotnej sťažovateľky majúcej právnu subjektivitu. Z textu splnomocnenia nemožno mať pochybnosti o tom, že bolo udelené sťažovateľkou. Je to tak preto, že podľa jeho   znenia   sťažovateľka („Spoločnosť   G.,   a.   s.“) prostredníctvom   svojej   organizačnej zložky,   resp.   prostredníctvom   vedúcej   tejto   organizačnej   zložky   udeľuje splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky vo veci exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp.   zn.   57   Er   578/2007.   Formulácia uvedená   v splnomocnení   bezpochyby korešponduje ustanoveniu § 13 ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého vedúci podniku zahraničnej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikateľa robiť všetky   právne   úkony   týkajúce   sa   organizačnej   zložky   alebo   podniku.   Výklad,   ktorý   si osvojil v tejto otázke okresný súd, považuje ústavný súd za prehnane formalistický, ktorý vo svojich   dôsledkoch   zasiahol   do   samej   podstaty   základného   práva   na   súdnu   ochranu s účinkami denegationis iustitiae.

Zo všetkých uvedených dôvodov preto došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd berúc do úvahy citované ustanovenia zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 57 Er 578/2007-65 z 27. novembra 2007 a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude okresný súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľka požiadala o priznanie trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej sume 12 016,60 Sk.

Ústavný   súd   považoval   za   možné   priznať   sumu   11   908,32   Sk,   a to   za   3   úkony právnych   služieb   v roku   2008   po   3   176   Sk   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   sťažnosť a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu), za 3 režijné paušály po 190 Sk a za 19 % daň z pridanej hodnoty počítanú zo sumy 9 528 Sk, teda čiastku 1 810,32 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008