znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 154/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. K., bytom B., zastúpeného JUDr. L. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení   s čl. 49 Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 58/01 zo 16. apríla 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K.   o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 2. mája 2006 doručené podanie Ing. A. K. (ďalej len „sťažovateľ”), ktorým namietal porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 To 58/01 zo 16. apríla 2002.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„Rozsudkom   krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   4 T 8/01   v   spojení   s   rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 To 58/01 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu podvodu podľa   §   250 ods.   1,   3 písm.   b)   Trestného zákona   (účinného od   31. 8.   1999), ktorého sa mal dopustiť tým, že ako predseda predstavenstva spoločnosti S., a. s. Ž. po zistení, že pozemky... zapísané na liste vlastníctva firmy S. Ž., š. p. v likvidácii, nie sú majetkovo vysporiadané, s úmyslom získať tieto pozemky do majetku S., a. s. Ž. na úkor doterajšieho vlastníka, dňa 14. 10. 1997 na Notárskom úrade v T. pred notárkou JUDr. Ľ. K.   pre   účely   vydania   osvedčenia   -   vyhlásenia   o   vydržaní   v   zmysle   ustanovení   zákona č. 323/1992   Zb.   čestne   vyhlásil,   že   S.,   a. s.   Ž.   je   výlučným   vlastníkom   predmetných nehnuteľností, ktoré prešli do jej majetku dňom 1. 3. 1996 vyčlenením z majetku S., š. p. Ž., v dôsledku   čoho   pri   splnení   formálnych   zákonných   podmienok   JUDr.   K.   notárskou zápisnicou č. N 207/97, NZ 207/97 zo dňa 14. 10. 1997 tieto údaje osvedčila a následne po jej predložení katastrálnemu úradu tento vyznačil S., a. s. Ž. ako vlastníka nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. 5742, čím skutočnému vlastníkovi nehnuteľnosti S. Ž. š. p. v likvidácii bolo spôsobená škoda vo výške 1 627.920,- Sk (...).

Sťažovateľ vidí porušenie svojich ústavných práv v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 6 To 58/01 rozhodol v rozpore s objektívnym právom (Trestný zákon, Trestný poriadok) (...).

Sťažovateľ sa obrátil aj na Ministerstvo spravodlivosti SR s podnetom na podanie sťažnosti pre porušenie zákona. Tento orgán podnet sťažovateľa odložil, ako nedôvodný. O tejto   skutočnosti   sťažovateľa   informoval   svojím   listom   zo   dňa   15. 2. 2006,   ktorý   bol sťažovateľovi doručený dňa 31. 3. 2006. Sťažovateľ vyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje   a   o   ochrane   jeho   porušených   ústavných   práv a slobôd, aj s ohľadom na poučenie uvedené v napadnutom rozsudku NS SR, nerozhoduje iný súd.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 16. 4. 2002, sp. zn. 6 To 58/01 porušil základné práva sťažovateľa Ing. A. K. vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6 To   58/01   zo   dňa 16. 4. 2002 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez účasti sťažovateľa   v   súlade   s   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v § 20 a v § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   to   nepripúšťa   (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   4   T   8/01 z 27.   septembra   2001   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   To   58/01   zo 16. apríla 2002 nadobudol právoplatnosť 16. apríla 2002.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   nápravy   ochrany   ústavnosti,   s prihliadnutím   na   deň   nadobudnutia právoplatnosti namietaného rozsudku najvyššieho súdu (16. apríl 2002), ktorým mali byť porušené práva sťažovateľa, a deň odoslania sťažnosti na poštovú prepravu (28. apríl 2006) je možné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   skôr,   než   podal   túto   sťažnosť ústavnému súdu. Preto ústavný súd nemal inú možnosť, než ju vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

Sťažovateľ v predmetnej veci podal Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, ktorý bol oznámením ministerstva spravodlivosti sp. zn. 6597/04/D/306 z 15. februára 2006 odložený   ako   nedôvodný   (predtým   podal   podnet   aj   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky   13.   novembra   2002,   ktorá   ho   taktiež   vybavila   ako   nedôvodný).   Od   dátumu doručenia uvedeného oznámenia ministerstva spravodlivosti odvodzuje zrejme sťažovateľ zachovanie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa nestotožnil s tým, že by lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy mohla byť v okolnostiach prípadu zachovaná, teda, že by jej plynutie začalo až dňom doručenia   oznámenia   ministerstva   spravodlivosti   z 15.   februára   2006   o odložení   jeho podnetu   na podanie sťažnosti   pre   porušenie zákona, ktoré bolo   sťažovateľovi   doručené

31. marca 2006. Samotné podanie podnetu ministerstvu spravodlivosti (ani generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky)   nie   je   totiž   účinným   právnym   prostriedkom,   ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv   alebo   slobôd.   Takýto   podnet   nie   je   teda   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Preto podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je totiž podmienené snahou sťažovateľa využiť mimoriadne opravné prostriedky, ale naplnením skutočností uvedených v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (m. m. I. ÚS 209/03, IV. ÚS 316/04).

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že v čase, keď bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa, t. j. 2. mája 2006, už uplynula lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde pre tento typ konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006