znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 154/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   septembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti H. Š., bytom V., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo H. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C 145/93 p o r u š e n é   n e b o l o.

3.   Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 145/93 konal bez zbytočných prieťahov.

4. H. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť H. Š. trovy právneho zastúpenia 5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne JUDr. J. F., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. mája 2005 doručené   podanie   H.   Š.,   bytom   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. J.   F.,   Ž.,   označené   ako „Podnet   o uplatnenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48,   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky“. Z obsahu sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93 vo veci jej žaloby o vyrovnanie dedičských podielov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Naposledy Krajský súd v Žiline rozhodnutím zo dňa 19. 3. 1999 zrušil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým boli vyrovnané dedičské podiely po poručiteľke neb. J. M., rod. P. potvrdením spoluvlastníckych podielov pre odporcov v 1) - 6) rade.

Od   zrušenia   rozsudku   krajským   súdom   vo   veci   nebolo   ani   jedno   pojednávanie a napriek   tomu,   že   aj   v mene   navrhovateľky   sa   sťažoval   na   prieťahy   v konaní   osobne a naposledy i písomným podaním zo dňa 2. 11. 2004 adresovaným predsedovi Okresného súdu v Žiline, ktoré bolo doručené Okresnému súdu v Žiline dňa 2. 11. 2004, p. L. M. - navrhovateľ v 1) rade, k náprave vo veci nedošlo.

Postupom prvostupňového súdu je znemožnené navrhovateľke disponovať so svojím spoluvlastníckym podielom v nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom vyrovnania dedičských podielov...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné právo H. Š., rod. K., na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu upravené v článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom v Žiline č. k. 17 C 145/93 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v   Žiline,   aby   vo   veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 17 C 145/93 konal.

Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   H.   Š.,   rod.   K.   primerané   finančné zadosťučinenie v sume Sk 150.000,- do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca je   povinný   zaplatiť   navrhovateľke   trovy konania   vrátane trov právneho zastupovania v sume Sk 6.307,- na účet právnej zástupkyne navrhovateľky JUDr. J. F., advokátky, so sídlom v Ž.,... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   uznesením č. k. II. ÚS 154/05-9 z 22. júna 2005 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   18.   júla   2005   právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v odpovedi   na   výzvu   oznámila ústavnému   súdu listom   doručeným   25.   júla   2005,   že   súhlasí   s tým,   aby   sťažnosť   bola   prerokovaná   bez ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   zo   4.   augusta   2005 (Spr. 3533/05, doručenom ústavnému súdu 9. augusta 2005) uviedol:

„Pokiaľ ide o stanovisko, všetko podstatné je zrejmé zo spisu a prehľadu úkonov. Poukazujem však aj na spoluúčasť účastníkov ako to vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline na č. l. 176, z ktorého vyplýva aj špecifickosť prípadu - skutkovú a právnu zložitosť.

Napokon v podobnej veci už Ústavný súd SR rozhodol.“

Okresný súd súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prejednania veci.

II.

1. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93. Porušenie svojho označeného práva videla v tom, že postup prvostupňového súdu   jej   znemožnil „...   disponovať   so   svojím   spoluvlastníckym   podielom   v nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom vyrovnania dedičských podielov“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu. Tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93. Sťažovateľke ako žalobkyni nebola odopretá   súdna   ochrana.   Prieťahy   v súdnom   konaní   nemajú   za   následok   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Preto   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy porušené nebolo.

2.   Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (a), správanie účastníka súdneho konania (b) a postup samotného súdu (c). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 145/93 ide o konanie o vyrovnanie dedičských podielov podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci,   konštatovať však možno skutkovú zložitosť, a to vzhľadom na počet účastníkov konania ako na strane navrhovateľov, tak aj odporcov, opakujúcu sa potrebu zistiť okruh účastníkov pre úmrtie, zabezpečovanie dokladov z cudziny a pod.

b) Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom   v označenom   súdnom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky konania.   Ústavný   súd   zistil,   že   správanie   sťažovateľky   bolo   súčinnostné,   pravidelne   sa zúčastňovala   nariadených   pojednávaní   (raz   svoju   neprítomnosť   ospravedlnila).   Dĺžka konania však bola ovplyvnená konaním ostatných účastníkov.

c) Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 145/93 zistil, že vo veci súd koná už trinásty rok. Návrh na konanie bol podaný 2. marca 1993 navrhovateľmi 1. L. M., 2. V. K. (po jej smrti do   konania   pristúpili   Ing.   M.   K.   a sťažovateľka,   ktorá   je   účastníčkou   konania   od 13. septembra 1993), 3. M. M. (následne ako dedičia po neb. J. M. pristúpili do konania aj J. M. a D. F.), 4. A. M. ml. (po neb. A. M.) a E. M. (po jeho smrti do konania pristúpila C. M.) a do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. Celková   dĺžka   konania   je   spôsobená   nekoordinovanou   činnosťou   okresného   súdu, významnou je aj skutočnosť, že vo veci rozhoduje v poradí už štvrtý zákonný sudca.

Okresný súd v konaní dosiaľ neustálil účastníkov konania na strane navrhovateľov (na čom sa výraznou mierou podieľali aj samotní navrhovatelia a ich právna zástupkyňa, ktorá túto skutočnosť na okresnom súde nikdy nenamietala) a neoveroval udelenie plnej moci L. M. ostatnými navrhovateľmi, čo ovplyvnilo ďalšie procesné rozhodnutia okresného súdu. Uznesením č. k. 17 C 145/93-12 z 21. marca 1994 zastavil okresný súd konanie voči L.   M.,   toto   uznesenie   ostatným   navrhovateľom   nedoručoval.   Napriek   tomu   sa   voči uzneseniu odvolali všetci navrhovatelia, žiadali uznesenie zrušiť a pokračovať v konaní.

Odvolanie   navrhovateľov   predložil   okresný   súd   na   rozhodnutie   krajskému   súdu 1. októbra 1999, t. j. po viac ako piatich rokoch, hoci predloženiu opravného prostriedku nebránili žiadne procesné prekážky. Z toho vyplýva, že v uvedenom období konal okresný súd s účastníkmi, ktorých postavenie v konaní nebolo náležite preukázané. So zásadnými skutočnosťami rozhodujúcimi pre konanie sa vysporiadal Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení sp. zn. 9 Co 2438/99 z 30. júna 2000. Predtým však okresný súd uznesením vylúčil nárok   navrhovateľa   E.   M.   na   samostatné   konanie   a rozsudkom   č.   k.   17 C 145/93-143 rozhodol o vyrovnaní dedičských podielov po poručiteľke J. M., rod. P., podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Žiline č. k. D 41/69-9 z 10. februára 1969, a to navrhovateľov L. M., Ing. M. K., sťažovateľky, A. M., M. M., J. M. a D. F. Voči rozsudku okresného súdu sa odvolala odporkyňa A. K. Krajský súd svojím uznesením sp. zn. 9 Co 241/98 z 19. marca 1999 zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okrem   týchto   skutočností,   ktoré   zásadným   spôsobom   poznamenali   celé   dosiaľ uskutočnené   konanie,   možno   v konaní   zistiť   ďalšie   niekoľkoročné   obdobia   nečinnosti okresného súdu   bez existencie   zákonnej   prekážky.   Vyznačenie dĺžky   prieťahov je však v súvislosti s doterajším postupom okresného súdu v konaní bez zásadného významu a celé konanie je potrebné považovať za porušenie základného práva sťažovateľky priznaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa ústavný súd zaoberal aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Aj   keď   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu,   aby   v konaní   sp.   zn.   17   C   145/93   konal   bez   zbytočných   prieťahov, nepovažoval   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   uplatnenie   tejto   svojej   právomoci   za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava. Preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka vo svojej žiadosti okrem iného uviedla:„... Za obdobie 12 rokov súdneho konania, teda od uplatnenia práva na vyrovnanie dedičských   podielov   doposiaľ   by   mohla   získať   navrhovateľka   ekonomický   prospech z využívania pozemkov, ktoré sú predmetom vyrovnania v sume 158.400,-. Navrhovateľka si uplatňuje právo na finančné vyrovnanie v sume Sk 150.000,-.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní   vo   veci   sp. zn. 17 C 145/93   a   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd dospel k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   60 000 Sk sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   zastupovaním   v   konaní   pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. F., ktoré vyčíslila sumou 5 302 Sk spolu za dva úkony právnej pomoci podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2005