SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 153/2016-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátkou JUDr. Annou Kubovičovou, Advokátska kancelária,Tatranská 300/8, Považská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.4 Co 569/2013 z 28. augusta 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“)vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len„krajský súd“) sp. zn. 4 Co 569/2013 z 28. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd, rozhodujúc o odvolaní odporcuproti prvostupňovému rozhodnutiu o trovách konania, zmenil napadnutým uznesenímrozsudok súdu prvého stupňa v časti o trovách tak, že sťažovateľke (ako navrhovateľkev konaní pred všeobecnými súdmi) nepriznal náhradu trov konania za použitia ustanovenia§ 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd v odôvodnenínapadnutého uznesenia uviedol:„Povinnosť nahradiť trovy konania sa spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 O.s.p.). Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. V zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významným z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod.
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedených zásad a zákonných ustanovení nepostupoval správne, keď navrhovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 72 eur z titulu zaplateného súdneho poplatku a 858,14 eur z titulu trov právneho zastúpenia. V danej veci je nepochybné, že navrhovateľka mala v konaní plný úspech, keď súd prvého stupňa jej návrhu o zrušenie povinnosti prispievať na výživu odporcu v celom rozsahu vyhovel, v dôsledku čoho by navrhovateľke podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. patrila náhrada trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa však dospel k záveru, že v danej veci sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v osobných a majetkových pomeroch na strane odporcu, ktoré odôvodňujú aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplýva, že odporca je evidovaný na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v ⬛⬛⬛⬛ bez nároku na podporu v nezamestnanosti, nepoberá ani dávky v hmotnej núdzi, naposledy pracoval v spoločnosti Koval ⬛⬛⬛⬛, s ktorým skončil pracovný pomer dohodou v dôsledku organizačných zmien. Odporca žije v spoločnej domácnosti s plnoletým synom, ktorý navštevuje vysokú školu, synovi hradí podľa možností životné náklady. Príjem odporcu v roku 2012 predstavoval vyplatenie príspevku z garančného fondu z PB Machinery vo výške 2.307 eur, vrátenia preplatku z preddavku na daň vo výške 442 eur, 18 eur mu vyplatil bývalý zamestnávateľ Koval. Z výsluchu odporcu vyplýva, že žije z úspor a z poskytovaného príspevku na výživu rozvedeného manžela zo strany navrhovateľky. V konaní bolo taktiež preukázané, že odporca má nepriaznivý zdravotný stav, trpí na chronické ochorenia s trvalým nepriaznivým vplyvom. Za tejto situácie podľa názoru odvolacieho súdu osobné a majetkové pomery odporcu sú takými výnimočnými okolnosťami, ktoré opodstatňujú uplatnenie moderačného práva súdu podľa § 150 ods. 1 O.s.p., a teda odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania navrhovateľke v celom rozsahu. Na druhej strane navrhovateľka dosahuje priemerný mesačný zárobok vo výške 452 eur, je riadne zamestnaná, takže jej zárobkové pomery sú podstatne, priaznivejšie v porovnaní so zárobkovými pomermi odporcu.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.“
3. Podľa sťažovateľky došlo zo strany krajského súdu k nesprávnej aplikáciipredmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, pričom krajský súd uznal zadôvody hodné osobitného najmä zdravotný stav odporcu, avšak v tejto súvislosti sa vôbecnevysporiadal so skutočnosťou, že zdravotný stav sťažovateľky je dlhodobo nepriaznivejšía vážnejší ako zdravotný stav odporcu, ktorého zdravotné problémy pramenia podľasťažovateľky z nadmernej konzumácie alkoholu, avšak sťažovateľkana rozdiel od svojhobývalého manžela (odporcu)napriek tomu pracuje v rámci svojich zdravotných možností.Sťažovateľka ďalej dôvodí, že na druhej strane odporca nepožiadal o uznanie invalidity,z čoho je nesporne jasné, že od začiatku postupuje voči sťažovateľke účelovoa pozastavenie jeho živnostenského oprávnenia je taktiež výsledkom jeho špekulácií,pretože ak má odporca skutočne také závažné zdravotné problémy, tak by si mal podľamienky sťažovateľky živnostenské oprávnenie zrušiť úplne a nielen si podnikateľskúčinnosť pozastaviť. V opačnom prípade mal podľa názoru sťažovateľky odporca možnosťobnoviť si toto živnostenské oprávnenie a začať pracovať ako živnostník alebo vykonávaťinú prácu.
3.1 Sťažovateľka sa domnieva, že v uvedenom prípade došlo k jej diskriminácii,pretože ona ako občianka, ktorá má nepriaznivý zdravotný stav, ale napriek tomu riadnepracuje a bola nútená domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou, sa de factov dôsledku napadnutého uznesenia krajského súdu ocitla v nevýhodnejšom postavení oprotiobčanovi (odporcovi), ktorý zámerne nepracuje. Sťažovateľka vníma napadnuté uzneseniekrajského súdu doslova ako trest za to, že ona ako čiastočná invalidná dôchodkyňa riadnechodí do práce a pracuje.
3.2 Sťažovateľka ďalej poukazuje na (i) fakt, že odporca počas konania nemalproblém priznať, že on sám žije z výživného, ktoré sťažovateľka platí svojmu synovi, ako ajna (ii) svoju argumentáciu prezentovanú v odvolacom konaní, konkrétne na rozhodnutieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 5/2006, ktoré podľa sťažovateľkyberie do úvahy nielen sociálne a majetkové pomery povinného, ale aj jeho postoj počascelého súdneho konania a okolnosti smerujúce k uplatnenia nároku.
3.3 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa tak aplikácia § 150 OSP sťažovateľke javíako nesprávna, pretože táto musí mať podľa jej názoru v súdnej praxi výnimočnú povahu,pričom aj z relevantnej judikatúry ústavného súdu podľa sťažovateľky vyplýva, ženepriznať hoci len čiastočne náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania možnolen za predpokladu, že v konkrétnej veci možno od takéhoto úspešného účastníkaspravodlivo požadovať, aby si sám hradil jemu vzniknuté trovy konania, a to právez uvedených a jestvujúcich dôvodov hodných osobitného zreteľa.
3.4 Sťažovateľka v závere konštatuje, že v danom prípade nie je spravodlivé hovoriťo existencii výnimočných dôvodov hodných osobitného zreteľa, keďže z konania odporcu,z jeho postoja k sťažovateľke, ako aj z jeho postoja, ktorý zaujal pred a v priebehupredmetného súdneho konania, je možné vyvodiť, že postupoval účelovo a sťažovateľkanemala inú možnosť ako riešiť túto situáciu prostredníctvom súdneho konania, keďžeodporca odmietal možnosť uzavretia zmieru. V tejto súvislosti je nutné podľa sťažovateľkytaktiež poznamenať, že odporca podal odvolanie len vo vzťahu k výroku o náhrade trovkonania, a nie v merite veci.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„Krajský súd v Trenčíne uznesením vo veci 4Co/569/2013 zo dňa 28.08.2014 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp.zn. 4Co/569/2013 zo dňa 28.08.2014, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci znovu konal a rozhodol.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).
III.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
7.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
7.2 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť(porov. I. ÚS 290/08, II. ÚS 88/01, II. ÚS 145/08, III. ÚS 259/2010, IV. ÚS 159/07). Súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je všakpovinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným,zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platnýmprocesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04,III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitostiodôvodnenia rozsudku.
7.2 Povinnosť súdu zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v nimirozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojená povinnosť riadneodôvodniť svoje rozhodnutie [a teda zároveň konkretizovať v odôvodnení rozhodnutia, čohosa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoréskutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov súd vychádzala akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazya ako vec právne posúdil; detailnosť a obsažnosť odôvodnenia rozhodnutia môže byťv špecifických prípadoch zákonom výslovne zúžená, napríklad vzhľadom na vyhovenievšetkým účastníkom konania alebo vzdanie sa opravného prostriedku všetkými účastníkmikonania a pod. (porov. § 157 ods. 3 a 4 OSP)], sú jedny zo základných znakov ústavneaprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.
7.3 Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania zaintegrálnu súčasť občianskeho súdneho procesu a je zásadne záležitosťou všeobecnéhosúdu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva,takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkomvýnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesomz požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočeniez princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i dopráv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematikanáhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémnehovybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základetakej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09,III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkovýcha právnych záveroch napadnutého uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čoby nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámcirozhodovania o otázke priznania náhrady trov konania krajský súd uplatnil zákonomposkytovaný priestor na uváženie týkajúce sa aplikácie § 150 ods. 1 OSP, do ktoréhoústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať a nahradzovať prijaté právne záverykrajského súdu. Krajský súd zároveň riadne odôvodnil svoje závery k aplikovateľnosti §150 ods. 1 OSP poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v osobných amajetkových pomeroch na strane odporcu, vysporiadanie sa s ktorými je v odôvodnenínapadnutého uznesenia riadne uvedené, je presvedčivé, jasné a netrpí absenciou logiky.
8.1 Ústavný súd navyše konštatuje, že výrok krajského súdu v napadnutom uznesenímá dostatočnú oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia, pretože krajský súd náležite vysvetlil,ktoré právne predpisy aplikoval, tieto súčasne predstavovali právnu úpravu aplikovateľnú naskutkový stav posudzovanej veci a súčasne odôvodnenie napadnutého uznesenia obsahovalonáležitú argumentáciu, prostredníctvom ktorej krajský súd dospel k záveru o nepriznanínáhrady trov konania sťažovateľke.
9. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. februára 2016