znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 153/2014-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca) a Lajosa Mészárosa o sťažnosti P. M., zastúpeného Advokátskou kanceláriou AK   −   Tarabčák,   s.   r.   o.,   Hlavná   13,   Prešov,   v   mene   ktorej   koná   advokát   a   konateľ JUDr. Jozef   Tarabčák,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 160/2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 160/2010   p o r u š e n é b o l i.

2. P. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Kežmarok p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. P.   M. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume   417,98   €   (slovom štyristosedemnásť   eur   a   deväťdesiatosem   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Kežmarok p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Jozefa   Tarabčáka,   AK   – Tarabčák, s. r. o., Hlavná 13, Prešov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS   153/2014-16   z   24.   apríla   2014   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), v ktorej tvrdil, že postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 160/2010 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   sa   ako   žalobca   žalobou   z   18.   augusta   2010 domáha   v konaní   pred   okresným   súdom   proti   žalovanému   Ing.   F.   M.   zaplatenia   sumy 28 873,65 € s príslušenstvom. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 3 C 160/2010. V ďalšom sťažovateľ podrobne popisuje doterajší priebeh namietaného konania.

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   už   v minulosti   sťažnosťou   z   13.   júla   2012   domáhal vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného   súdu   v namietanom   konaní,   ale   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   uznesením   č.   k. III. ÚS 381/2012-7 z 23. augusta 2012 odmietol. Ústavný súd v odôvodnení označeného uznesenia uviedol, že v doterajšom priebehu tohto konania došlo k obdobiam krátkodobej nečinnosti (najmä v roku 2011), ako aj k procesným nedostatkom, avšak ústavný súd ich vyhodnotil ako ojedinelé prieťahy, ktoré nedosahujú intenzitu zbytočných prieťahov, a preto predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa odmietol. Sťažovateľ poukazuje na to, že predseda okresného   súdu   ho   ubezpečil,   že   v ďalšom   období   bude   súd   konať   plynulo,   ale   podľa tvrdenia sťažovateľa k prieťahom v konaní dochádzalo a dochádza aj v ďalšom období.

Sťažovateľ v sťažnosti v ďalšom uvádza:„Súd viac ako tri roky riešil iba procesné otázky. Ani po žiadosti z 24. 5. 2013, ktorú sme podali predsedovi súdu, aby usmernil konajúceho sudcu, aby veci venoval zvýšenú pozornosť a aby vo veci vytýčil pojednávanie, nedošlo k žiadnej náprave...

Obdobie   od   7.   12.   2010   do   5.   3.   2012   je   obdobím   prieťahov   v   konaní.   Ďalšie prieťahy v konaní žalovaný spôsobil aj tým, že v uznesení uviedol nesprávne poučenie o opravnom prostriedku, že uznesenie z č. l. 185 bolo doručované aj právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý ale voči uzneseniu nemá právo podať odvolanie, pretože je neprípustné v zmysle § 202 ods. 3, písm. d) O. s. p. a po jeho podaní predložil vec odvolaciemu súdu, hoci odvolanie nebolo prípustné, a to až po dvoch mesiacoch. Obdobie od 5. 3. 2012 do 17. 5. 2012, kedy bolo odvolanie na odvolací súd exepedované, je ďalším obdobím prieťahov v konaní zo strany odporcu. Obdobie od 29. 6. 2012 do 16. 8. 2012, kedy bol spis vrátený na okresný súd, je obdobím prieťahov, pretože 29. 6. 2012 uplynula zákonná lehota 30 dní, v ktorej mal vyhotoviť a odoslať rozhodnutie v zmysle § 158 ods. 5 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na povahu rozhodnutia napadnutého odvolaním a na to, že odvolanie bolo odmietnuté   máme   za   to,   že   neexistovali   závažné   dôvody   pre   predĺženie   lehoty   na vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ak bolo predĺženie lehoty povolené. Ak nebola lehota predĺžená, konal súd v rozpore so zákonom a toto obdobie je potrebné hodnotiť ako dobu zbytočných prieťahov...

K   prieťahom   v   konaní   dochádza   aj   naďalej   napriek   žiadosti   z   24.   5.   2013 predsedníčke súdu, ako aj ďalšiemu listu z 9. 7. 2013, v ktorom konštatujeme, že vo veci sa nekoná.   K   týmto   prieťahom   nijako   neprispel   žalobca,   ktorý   na   výzvy   súdu   reagoval v primeranej lehote. Prejednávaná vec pritom nie je skutkovo ani právne zložitá, aby to ospravedlňovalo takýto postup súdu. Skutková a právna zložitosť však v doterajšom konaní nie   je   relevantná,   pretože   súd   svojimi   úkonmi   neriešil   vecné   problémy,   ale   iba   otázky procesné...“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Právo sťažovateľa na spravodlivý proces a konanie bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé,   verejné   prejednanie   veci v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   a   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, v konaní pred Okresným súdom Kežmarok, č. k. 3 C 160/2010, porušené boli.

Prikazuje odporcovi konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- €, ktoré je odporca povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Odporca je povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Predsedníčka   okresného   súdu   na výzvu   ústavného   súdu   vo vyjadrení k   sťažnosti sťažovateľa v podaní sp. zn. 1 SprO/484/2014 doručenom ústavnému súdu 20. júna 2014 uviedla:

„Predmetom   konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Kežmarok   pod   sp.   zn. 3C 160/2010 je vyporiadanie podielového spoluvlastníctva účastníkov po zániku združenia bez   právnej   subjektivity.   Spor   po   právnej   stránke   nepovažujem   za   náročný.   Náročnosť sporu po skutkovej stránke do určitej miery závisí od účastníkov konania vrátane žalobcu, ich   povinnosti   uniesť   dôkazné   bremeno   o   skutočnostiach   tvrdených   v   žalobe,   prípadne v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Ďalší priebeh konania závisí od schopnosti účastníkov a ich právnych zástupcov viesť mimosúdne rokovania, ku ktorým neboli schopní pristúpiť až do roku 2014, o čom svedčí návrh účastníkov na prerušenie konania podľa ustanovenia § 110 Občianskeho súdneho poriadku, o ktorom bolo rozhodnuté uznesením č. k. 3C 160/2010 - 520 z 27. 5. 2014.“

V ďalšom predsedníčka okresného súdu chronologicky popísala jednotlivé úkony konajúceho súdu a uviedla:

„... Prieťahy, ktoré podľa názoru Okresného súdu Kežmarok spôsobil sťažovateľ

-   opakovaný,   nedostatočne   efektívne   a   sústredene   realizovaný   záujem   právnych zástupcov o vyriešenie veci mimosúdnou cestou až do 16. 5. 2014.

- v tejto časti je potrebné poukázať na skutočnosť, že uznesenie Krajského súdu v Prešove   o   opravnom   prostriedku   právneho   zástupcu   žalovaného   proti   uzneseniu vydanému   pôvodným   zákonným   sudcom   týkajúcemu   sa   otázky   oslobodenia   žalobcu od súdnych poplatkov bolo Okresnému súdu Kežmarok doručené 16. 8. 2012. Právoplatnosť nadobudlo 11. 9. 2012; doložka právoplatnosti bola vyznačená 25. 9. 2012,

- ešte v ten istý deň bol daný príslušným zákonným sudcom pokyn, aby bol žalobca v súlade   s   ustanovením   §   138   ods.   5   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyzvaný na preukázanie svojich majetkových pomerov, a to v lehote 10 dní; na tomto mieste treba uviesť, že v prejednávanej právnej veci je súd prvého stupňa povinný dbať i na legitímny záujem Slovenskej republiky na vyberaní súdnych poplatkov, keďže v prejednávanej právnej veci existoval dôvodný predpoklad, že vznikne povinnosť na zaplatenie súdneho poplatku v relatívne vysokej výške 3 729 eur,

- od 25. 9. 2012 súd skúmal dôvodnosť oslobodenia žalobcu od súdneho poplatku; v tejto   súvislosti   je   dôležité   uviesť,   že   žalobca   síce   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu reagoval na výzvu súdu v zákonných lehotách, avšak v podkladoch potrebných pre skúmanie majetkových pomerov uvádzal nepravdivé údaje; s týmito skutočnosťami sa tak súd musel vyporiadať v uznesení č. k. 3C 160/2010 - 362 z 12. 4. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť   7.   5.   2013;   žalobca   súdny poplatok   v správnej   výške   1 732   eur   zaplatil až 30. 5. 2013,

- v súvislosti s legitímnym záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov je potrebné uviesť, že v období od 4. 5. 2013 do 22. 8. 2013 súd v dôsledku konania žalobcu rozhodoval i o právach dotknutých peňažných ústavov na náhradu vyúčtovanú za poskytnutie údajov o finančných pomeroch žalobcu.

... Prieťahy, ktoré podľa názoru Okresného súdu Kežmarok boli spôsobené súdom:

- vyhotovenie písomnej formy uznesenia o priznaní oslobodenia od súdneho poplatku žalobcovi   vyhláseného   na   pojednávaní   28.   10.   2010   s   istým   časovým   odstupom   dňa 27. 2. 2012,

-   doručenie uznesenia   o   priznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov doručované i právnemu zástupcovi žalovaného,

- o späťvzatí žaloby v časti zaplatenia sumy 3 620,69 eur bolo rozhodnuté s dlhším časovým odstupom, cca. necelých 10 mesiacov...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti k dĺžke konania výraznou mierou prispeli účastníci konania a ich právni zástupcovia, ktorí nedostatočne, neefektívne a nesústredene realizovali   svoj   záujem   o   vyriešenie   veci   zmierom,   resp.   mimosúdnou   cestou,   ako   aj samotný žalobca uvedením nepravdivých údajov v podkladoch pre rozhodovanie o jeho žiadosti o priznanie a oslobodenie od súdnych poplatkov.“

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu zaujal stanovisko prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 7. júla 2014, v ktorom uviedol:

«1.   To,   či   sa   účastníci   vedia   mimosúdne   dohodnúť,   nemá   vplyv   na   to,   či   súd postupoval bez zbytočných prieťahov. Skutočnosť, že v r. 2014 účastníci navrhli prerušenie konania podľa § 110 O. s. p., nemá žiadny vplyv na posúdenie, či súd konal bez zbytočných prieťahov.

2. K popísaným procesným úkonom odkazujeme na naše dôvody v sťažnosti, pretože odporca   ich   iba   chronologicky   uviedol   bez   akéhokoľvek   zdôvodnenia,   príp.   stanoviska k našim dôvodom o zbytočných prieťahoch v konaní, uvedených v čl. II sťažnosti.

Procesné   úkony,   uvedené   v   čl.   I   sťažnosti   boli   posudzované   v   konaní III. ÚS 381/2012. Hoci v tomto konaní bola sťažnosť odmietnutá, je potrebné posudzovať konanie súdu v jednote, teda aj úkony uvedené v tejto časti, resp. v ich vzájomnej súvislosti.

3. a) Podľa názoru odporcu, spôsobil prieťahy sťažovateľ. Tento názor je v príkrom rozpore so skutkovým stavom. Sťažovateľ, resp. navrhovateľ ani odporca v konaní na súde nemá zákonom stanovenú povinnosť vyriešiť vec mimosúdne. Ak sa odhodlá vec podať na súd,   koná tak   v dôvere v orgán štátu,   ktorý   je na to určený   a   ktorý   má   zákonným postupom konať a rozhodnúť. Súd sa nemôže odvolávať na to, že právni zástupcovia nemali záujem o vyriešenie veci mimosúdne.

b) Nie je nám jasné, čo chcel odporca povedať poukazom na to, kedy bolo doručené uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Kežmarok o oslobodení od poplatku.

Tieto uznesenia sú podstatné z toho dôvodu, že okresný súd pripustil odvolanie proti uzneseniu, proti ktorému prípustné nie je a o tomto uznesení sa konalo od 28.10.2010 do 16.8.2012, kedy bolo doručené z krajského súdu, hoci krajský súd rozhodol 29.5.2012.

c) Pokyn na preukázanie majetkových pomerov bol vydaný až 41 dní po vrátení spisu z krajského súdu, hoci sa odporca snaží zmierniť tento časový posun tým, že podľa neho to bolo „ešte v ten istý deň...“

Nie je pravda, že v tom čase bol dôvodný predpoklad na zaplatenie poplatku 3.729,- €,   pretože predmetom konania (po späťvzatí   návrhu o 33.277,66 €) už bola iba suma, zodpovedajúca poplatku 1.732,-€

Žalobca napriek nesprávnej výzve súdu na zaplatenie poplatku v rozpore so zákonom (3.729,- €), uhradil poplatok 1.732,- € v zákonnej výške. Nie je teda pravdou, že sa tak stalo „až   30.5.2013“,   ale   že   sa   tak   stalo   už   30.5.2013,   pretože   súd   nevyzval   na   zaplatenie v zákonnej výške.

Pri posudzovaní, či sa tak stalo „už“ alebo „až“ 30.5.2013, treba vychádzať z toho, že súd je ten, kto má poznať právo a konať v súlade s právom.

d) Odporcovi nič nebránilo,   aby o právach dotknutých peňažných ústavov konal v období,   v   ktorom   by   už   bolo   vytýčené   pojednávanie   a   teda   aby   efektívne   využil   čas do konania pojednávania.

4. V žiadnom prípade nemôžme súhlasiť s názorom odporcu, že k dĺžke konania prispeli účastníci výraznou mierou.

Práve   súd   nedostatočne   a   neefektívne   organizoval   konanie,   ale   aj   nezákonne postupoval, čím spôsobil prieťahy v konaní. Žalobca svojim postupom, ani pri uvádzaní údajov   pre   rozhodovanie   o   poplatku,   nespôsobil   a   ani   nemohol   spôsobiť   prieťahy   v konaní.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ktorý   bol   súčasťou   ich   vyjadrení,   upustil   v   danej   veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. II.

Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 C 160/2010:

Dňa 12. augusta 2010 bola okresnému súdu doručená žaloba; vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 3 C 160/2010.

Dňa 8.   septembra   2010   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby sa   v   lehote   15   dní vyjadril k žalobe.

Dňa 8. septembra 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní zaplatil súdny poplatok vo výške 3 946 €.

Dňa   16.   septembra   2010   sťažovateľ,   zastúpený   advokátom   JUDr.   Tarabčákom, doručil „úpravu žaloby“ a tiež „návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Dňa 15. októbra 2010 žalovaný doručil vyjadrenie k žalobe.Dňa   28.   októbra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   žalovaný   nebol prítomný.   Okresný   súd   uznesením   oslobodil   sťažovateľa   od   súdnych   poplatkov a pojednávanie odročil na 14. december 2010.

Dňa 12. novembra 2010 žalovaný podal odvolanie proti uzneseniu z 28. októbra 2010, ktorým okresný súd oslobodil sťažovateľa od súdnych poplatkov.

Dňa   29.   novembra   2010   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa označené ako „stanovisko k vyjadreniu žalovaného z 13. 10 2010“.

Dňa 30. novembra 2010 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalovaného, aby predložila listinné dôkazy.

Dňa   10.   decembra   2010   žalovaný   doručil   námietku   zaujatosti   proti   zákonnému sudcovi.

Dňa 14. decembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom sa za sťažovateľa zúčastnil   jeho právny   zástupca,   pričom   žalovaný nebol   prítomný.   Okresný   súd   vyhlásil uznesenie, v zmysle ktorého „Samosudca sa vyjadrí k vznesenej námietke, rovnako ako ostatní sudcovia tunajšieho súdu. Následne bude spis odstúpený Krajskému súdu v Prešove na rozhodnutie.“.

Dňa 20. decembra 2010 zákonný sudca predložil vyjadrenie, že sa necíti zaujatý, v období od 14. januára 2001 do 10. marca 2011 vyjadrenia o svojej (ne)zaujatosti predložili aj ostatní sudcovia okresného súdu a následne bol spis 16. marca 2011 doručený Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti; krajský súd o námietkach rozhodol uznesením sp. zn. 3 NcC 3/2011 z 29. marca 2011 a spis vrátil okresnému súdu.

Dňa   2.   mája   2011   bola   vec   sp.   zn.   3   C   160/2010   pridelená   na   prerokovanie a rozhodnutie novému zákonnému sudcovi.

Dňa 25. júla 2011 okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 160/2010 konanie v časti o zaplatenie   sumy   3   620,69   €   zastavil   (označené   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 19. augusta 2011), v ten istý deň okresný súd uznesením č. k. 3 C 160/2010-160 vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku v sume 66 € za ním podanú námietku zaujatosti (žalovaný 11. augusta 2011 uhradil súdny poplatok).

Dňa 2. septembra 2011 konajúci sudca vyzval sťažovateľa na zaujatie stanoviska k vyjadreniu žalovaného; sťažovateľ sa vyjadril 26. septembra 2011.

Dňa 10. januára 2012 zákonný sudca požiadal predchádzajúceho zákonného sudcu o (písomné) vypracovanie uznesenia o oslobodení od súdnych   poplatkov, ktoré vyhlásil 28. októbra 2010; predchádzajúci zákonný sudca ho vyhotovil až 27. februára 2012. Dňa 13. marca 2012 právna zástupkyňa žalovaného namietla neplatnosť uznesenia z 28.   októbra   2010   z dôvodu   nesplnenia   náležitosti   podľa   §   169   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); okresný súd 17. mája 2012 doručil spis krajskému súdu, ktorý ho zaevidoval pod sp. zn. 12 Co 43/2012.

Dňa   16.   augusta   2012   bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   s   uznesením   sp.   zn. 12 Co 43/2012 z 29. mája 2012, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie žalovaného proti uzneseniu   okresného   súdu   z   28.   októbra   2010   (právoplatnosť   nadobudlo   11.   septembra 2012).

Dňa   26.   septembra   2012   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na zaslanie   vyplneného   tlačiva   –   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (právny zástupca ich predložil 10. októbra 2012).

Dňa   15.   novembra   2012   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa na doplnenie   údajov   (špecifikovanie   skutočností   uvedených   v   žiadosti   na   oslobodenie od súdnych poplatkov) v lehote 10 dní; právny zástupca ich doplnil 3. decembra 2012.Dňa   15.   novembra   2012   okresný   súd   požiadal   o   súčinnosť   Okresné   riaditeľstvo Policajného zboru Kežmarok – dopravný inšpektorát, čo sa týka vlastníctva motorového vozidla sťažovateľom alebo iným členom jeho rodiny.

Dňa 15. novembra 2012 okresný súd požiadal o súčinnosť Československú obchodnú banku, a. s.,   Bratislava, ČSOB, a. s.,   stavebnú sporiteľňu, OTP banku, Poštovú   banku, Prima   banku, Privat   banku, Prvú   stavebnú   sporiteľňu,   Slovenskú   sporiteľňu,   Slovenskú záručnú a rozvojovú banku, Tatra banku, Uni credit banku, Volksbank, Všeobecnú úverovú banku, Wustenrot poisťovňu, AXA Bank Europe, Banco Banif Mais, Bratislava, BKS Bank Bratislava a ďalších desiatich bánk, čo sa týka účtov sťažovateľa, ako aj jeho manželky (lehota 10 dní), následne okresný súd urgoval doručenie požadovaných informácií.Dňa   12.   apríla   2013   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   C   160/2010   nepriznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   (uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 7. mája 2013).

Dňa 13. júna 2013 právny zástupca sťažovateľa oznámil, že sťažovateľ zaplatil súdny poplatok.

Dňa 14. júna 2013 okresný súd uznesením rozhodol   o zastavení konania v časti zaplatenia 33 277,66 €.

Dňa 30. októbra 2013 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní neúspešnej obchodnej spoločnosti Sberbank, a. s.

Dňa 10. decembra 2013 krajský súd uznesením č. k. 17 Co 159/2013-466 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa a 15. januára 2014 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 14. marca 2014 sa uskutočnilo pojednávanie. Dňa 16. mája 2014 právny zástupca sťažovateľa doručil návrh na prerušenie konania.Dňa 27. mája 2014 okresný súd uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2014, prerušil konanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 160/2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období od vydania uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 381/2012 z 23. augusta 2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že doterajšia dĺžka trvania   posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   právnej   zložitosti   veci.   Predmetom konania je rozhodovanie o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva po zániku združenia bez právnej subjektivity. Túto občianskoprávnu vec nemožno považovať za skutkovo ani právne zložitú, čo napokon netvrdili ani účastníci tohto konania.

2.   Pri   hodnotení   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa   v   preskúmavanom konaní,   ústavný   súd   zhodne   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľ   aj   sám   nie nezanedbateľnou mierou prispel k prieťahom v konaní, keď napr. v podkladoch potrebných na skúmanie jeho majetkových pomerov uviedol nepravdivé údaje. Okresný súd sa s týmito skutočnosťami musel vysporiadať v uznesení č. k. 3 C 160/2010-362 z 12. apríla 2013, ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   7.   mája   2013.   K   predĺženiu   doby   konania   prispeli   aj sťažovateľove procesné návrhy, s ktorými sa musel konajúci súd tiež vysporadúvať, ústavný súd už ale prejudikoval (napríklad II. ÚS 52/99, III. ÚS 166/2012, II. ÚS 485/2013), že za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania   neznáša   zodpovednosť   oprávnená   osoba,   ale   zodpovednosť   v   takom   prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   celkovým   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo v roku 2010. Hodnotenie priebehu napadnutého konania do augusta 2012, ktoré je obsiahnuté v uznesení ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 381/2012 z 23.   augusta   2012   a   podľa   ktorého   v ňom   síce   došlo   k prieťahom   v konaní,   ktoré   ale nedosiahli   intenzitu   zbytočných   prieťahov,   nepovažuje   ústavný   súd   za   potrebné modifikovať, ale v kontexte celého doterajšieho priebehu konania musí okresnému súdu vytknúť,   že   neprimerane   dlho   (17   mesiacov)   vyhotovoval   uznesenie   o oslobodení od súdnych poplatkov sťažovateľa (od 28. októbra 2010 do 27. februára 2012). K ďalšej nečinnosti v postupe okresného súdu došlo v období od 27. februára 2012 do 16. augusta 2012   (5 a pol   mesiaca);   v   tomto   období   bolo   doručované   uznesenie   o   oslobodení od súdnych   poplatkov   sťažovateľa   a   rozhodované   o   opravnom   prostriedku   podanom právnou zástupkyňou žalovaného, hoci v tomto prípade zákon odvolanie nepripúšťa [§ 202 ods. 3 písm. d) v spojení s § 138 ods. 1 OSP].

V ďalšom období do prerušenia konania 27. mája 2014 došlo v postupe okresného súdu   k niekoľkým   krátkodobým   obdobiam   „nečinnosti“,   v spojení   s už   uvedeným to zakladá   dôvod   na   záver,   že   v doterajšom   priebehu   napadnutého   konania   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústava a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na to, že konanie bolo uznesením sp. zn. 3 C 160/2010 z 27. mája 2014, ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   2.   júla   2014,   prerušené,   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu sťažovateľa v časti, ktorou sa domáhal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   mu   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 3 000 €, „pretože súdne konanie spôsobuje napätie nielen medzi účastníkmi, ale aj v celej rodine a má to vplyv aj na zdravotný stav sťažovateľa. V čase, keď už tri roky od podania žaloby sa vo veci meritórne nekoná, neboli vykonané žiadne dôkazy, napraviť tento stav iba príkazom konať bez zbytočného odkladu nie je dostatočné.“.

Vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej veci ústavný súd dospel k názoru, že len   konštatovanie   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 1 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   v   súvislosti   s   jeho   právnym   zastupovaním advokátom   JUDr.   Jozefom   Tarabčákom.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola 781 €, keď išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013, a za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €, pri úkonoch vykonaných v roku 2014. Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie sťažnosti, písomné podanie na súd) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Za   dva   úkony   vykonané   v   roku   2013   tak   priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2014 úhradu 134 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 € a za úkon vykonaný v roku 2014 v sume 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 417,98 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) (bod 3 tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014