znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 153/2013-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. K. P., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   30   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky zásahom zo strany Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúcim v ústavnom zákone č. 330/2011 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady Slovenskej republiky, v hlasovaní o tomto ústavnom zákone a v procese predchádzajúcom jeho prijatiu, zásahom zo   strany vlády   Slovenskej   republiky   a zásahom   zo   strany   predsedu   Národnej   rady Slovenskej republiky, ktorý spočíva v aktoch smerujúcich k organizácii a ku konaniu volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 6. decembra 2011 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva zúčastňovať sa   na správe vecí   verejných podľa   čl. 30 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zo strany Národnej rady Slovenskej republiky spočívajúce v ústavnom zákone č. 330/2011 Z. z. o skrátení volebného obdobia Národnej rady   Slovenskej   republiky,   v hlasovaní   o tomto   ústavnom   zákone   a v procese predchádzajúcom jeho prijatiu (ďalej aj „zásah národnej rady“, „napadnutý ústavný zákon“ alebo „napadnutý zákon“), zásahom zo strany vlády Slovenskej republiky (ďalej len „zásah vlády“) a zásahom zo strany predsedu Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý spočíva v aktoch   smerujúcich   k organizácii   a ku   konaniu   volieb   do   Národnej   rady   Slovenskej republiky (ďalej len „napadnutý postup predsedu národnej rady“). Sťažovateľ zásah vlády, resp. konanie vlády, ktoré malo porušiť jeho označené základné právo v sťažnosti bližšie neidentifikuje.   Podstatou   veci   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   Národná   rada   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   ústavným   zákonom   o skrátení   volebného   obdobia národnej   rady   porušila   základné   právo   sťažovateľa,   občana   a voliča   zúčastňovať   sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov.

2.   Zo   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorú   označil   ako „Ústavná   sťažnosť   proti   zásahu Národnej rady Slovenskej republiky a Vlády Slovenskej republiky smerujúcemu ku konaniu volieb   do   NRSR   v roku   2012“,   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v roku   2010   zúčastnil   volieb do národnej rady, čím uplatnil svoje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných voľbou svojich zástupcov. Sťažovateľ deklaruje, že svoj hlas odovzdal strane, na ktorej kandidátke kandidovali   zástupcovia   strany   O.   Dňa   13.   októbra   2011   národná   rada   v skrátenom legislatívnom konaní schválila napadnutý ústavný zákon, ktorým skrátila volebné obdobie národnej rady zvolenej v roku 2010 na obdobie končiace dňa 10. marca 2012.

3.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   vyššie   identifikovanými   zásahmi   (bod   1)   došlo k porušeniu jeho základného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných predovšetkým z nasledujúcich dôvodov, resp. porušenie tohto základného práva možno podľa jeho názoru odôvodniť   týmto   argumentačným   postupom   (s istými   zamlčanými,   ale   samozrejmými, premisami): Ak sa   sťažovateľ   zúčastnil   správy   vecí   verejných   účasťou   vo   voľbách do národnej rady a odovzdaním svojho hlasu v nich a zároveň ústava normuje v čl. 73 dĺžku volebného obdobia národnej rady práve na štyri roky, a teda existuje pravidlo, že volebné obdobie národnej   rady je práve štvorročné a výnimkami uvedenými explicitne v ústave, medzi   ktoré   nepatrí   „samorozpustenie“   národnej   rady   [čl.   102   ods.   1   písm.   e)], potom prijatie ústavného zákona o skrátení funkčného obdobia a všetky akty smerujúce k takýmto voľbám sú porušením pravidla zakotveného v ústave, a tak aj porušením (subjektívneho) práva sťažovateľa na účasť na správe vecí verejných.

Podľa   názoru   sťažovateľa   teda   už   vymedzené   konanie   národnej   rady   a ďalších orgánov,   ktorých   postup   je napádaný, nie   je ústavou   predpokladané,   a to ani v čl. 81a, čl. 102 ods. 1 písm. a) a ani čl. 106 ods. 3 ústavy.

4. V rámci prípustnosti ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatuje, že sťažnosť nie je prerokovateľná iným súdom, a preto, keďže z rozhodovania súdov nemožno vylúčiť podľa sťažovateľa žiadnu záležitosť, je aj podľa rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 37/98, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie či judikatúry Súdneho dvora Európskej únie o zásade prednosti úniového práva pred národným právom daná právomoc ústavného súdu.

5. Rámcovú argumentáciu o porušení svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy sťažovateľ v sťažnosti dopĺňa a precizuje prostredníctvom (i) vymedzenia charakteru a medzí práva na podieľanie sa na správe vecí verejných, (ii) identifikácie zásahu národnej rady v podobe prijatia napadnutého ústavného zákona ako neprípustne retroaktívneho, (iii) identifikácie zásahu ako narušujúceho oprávnenú dôveru občanov, (iv) vymedzenia ad hoc formy zásahu ako neprípustnej   a tvoriacej   nebezpečný precedens,   (v)   určenia   existencie možnosti posúdenia napadnutého ústavného zákona ako individuálneho právneho aktu, (vi) posúdenia   zásahu   národnej   rady   a ostatných   napadnutých   zásahov   ako   nespĺňajúcich požiadavku   minimalizácie   zásahov   do   práv   sťažovateľa   v modalite   proporcionality a napokon (vii) tvrdenia o zásahu do práv menšiny.

6. Smerom k charakteru a medziam základného práva občana podieľať sa na správe vecí   verejných   sťažovateľ   uvádza,   že   v čl.   30   ods.   1   ústavy   sa   toto   právo   chápe   ako využívanie   inštitútov   priamej   alebo   zastupiteľskej   demokracie.   Inštitútom   priamej demokracie   je   najmä   referendum   a právo   podieľať   sa   na   správe   vecí   verejných prostredníctvom volených zástupcov spočíva najmä v práve zúčastniť sa volieb a odovzdať hlas svojmu kandidátovi (sťažovateľ odkazuje napríklad na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 48/97 či II. ÚS 1/98). Sťažovateľ sa však následne de facto domáha garancie následkov uplatnenie svojho základného práva zúčastniť sa na správe vecí verejných, keď poukazuje na to, že inak by právo na účasť na správe vecí verejných bolo vyprázdnené a nemalo by zmysel. Uchádza sa tak o extenzívny výklad základného práva zakotveného v čl.   30   ods.   1   ústavy   ako „práv[a]   na   dosiahnutie   vopred   deklarovaného   účinku spojené[ho] s výkonom práva na podieľanie sa na práve vecí verejných“. Podľa názoru sťažovateľa osoba, ktorá sa zúčastňuje volieb a hlasuje, prejavuje aj súhlas s predostretými podmienkami   (napr.   s podmienkami   započítania   hlasu   v prospech   voleného   kandidáta, s podmienkami zvolenia   kandidáta   či   s podmienkami jeho zotrvania   vo funkcii).   Týmto súhlasom má vzniknúť dôvodné očakávanie na naplnenie ich dôsledkov. Sťažovateľ uvádza, že sa v dobrej viere v právny poriadok Slovenskej republiky a záväzok neporušiť základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy zúčastnil volieb do národnej rady. Národná rada však napadnutým   ústavným   zákonom   obmedzila,   resp.   znehodnotila   účinok   jeho   hlasovania skrátením volebného obdobia národnej rady a zasiahla tak do jeho práva na účasť na správe vecí verejných, konkrétnej do jeho materiálnej podstaty.

Národná   rada   podľa   sťažovateľa   nerešpektovala   medze   základných   práv a podmienky ich obmedzenia tak, ako ich upravuje čl. 13 ods. 2 a 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“). Ústava a Listina základných práv a slobôd normujú podmienky úpravy medzí základných práv tak, že musia byť splnené podmienky   ustanovené   ústavou   a je   možné   ich   upraviť   len   zákonom,   pričom   sa   musí zachovať ich podstata a zmysel a obmedzenia nemožno využiť na iný, než stanovený účel. Sťažovateľ opätovne poukázal na to, že nebola splnená podmienka obmedzenia práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, ktorou je konformita s ústavou, keďže ústava nepredpokladá skrátenie volebného obdobia národnej rady ústavným zákonom. Sťažovateľ s odkazom na odbornú literatúru (Merkl A. Die Unveränderlichkeit von Gesetzen – ein normologisches Prinzip. Juristische   Blätter,   Nr.   9,   10,   1917)   odlišuje   ústavu   od   ústavného   zákona   a ústavu   od ústavného zákonodarstva, pričom požaduje ústavnú blanketu na prijatie ústavného zákona, ktorá   v tomto   prípade   podľa   jeho   názoru   daná   nebola.   Poukazuje   tiež   na   rozhodnutie Rakúskeho   ústavného   súdu   VfSlg   16.327   z 11.   novembra   2001,   v ktorom   súd   určil   za rozporné   s princípom   demokracie   a právneho   štátu   prijímanie   ústavných   zákonov   bez splnomocnenia   v ústave.   Rovnako   nepovažuje   za   splnenú   podmienku   neobmedzenia podstaty a zmyslu práva, keď uvádza, že praxou prijímania ústavných zákonov ad hoc sa potiera celý zmysel práva a práva sú garantované len v čase, keď ich garancia niekomu vyhovuje.

7. Za retroaktívny považuje sťažovateľ zásah národnej rady z toho dôvodu, že na voľby – právnu skutočnosť, ktorá nastala pred prijatím napadnutého ústavného zákona – sa tento ústavný zákon vzťahuje a ustanovenie zástupcov občanov v národnej rade v roku 2010 sa akoby rozplynie. Sťažovateľ pri vymedzení retroaktivity poukazuje na odbornú literatúru i judikatúru ústavných súdov. Sťažovateľ odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky vo veci M. nasledovne (rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 27/09): „Ústava je tudíž základní dokument, který stanoví závazná a nepřekročitelná pravidla, limity a meze vytváření vrcholných ústavních orgánů státní moci, výkonu státní moci z hlediska materiálního i procedurálního, jakož i řádného i mimořádného ukončení jejich   mandátu.   (...)   V   daném   případě   Ústavní   soud   konstatuje,   že   samotné   předčasné ukončení funkčního období Poslanecké sněmovny Parlamentu České republiky je Ústavou předvídaný a aprobovaný institut (viz úprava rozpuštění Poslanecké sněmovny a vypsání předčasných voleb zakotvená v čl.   35 Ústavy). Ústava pro jeho uplatnění však stanoví kumulativně jak materiální podmínky, tak příslušnou proceduru, bez možnosti se od nich odchýlit. Napadený ústavní zákon v daném případě obé zcela ignoruje, článek 35 dočasně ad hoc suspenduje a mimo rámec Ústavou předepsaného postupu stanoví pro tento jediný případ zcela jiný postup mimo ten, který Ústava předpokládá a ukládá, a to aniž by takový postup byl aprobovatelný tak výjimečnými účely, mezi něž v předchozím výkladu k otázce veřejného   zájmu   Ústavní   soud   zařadil   příkladmo   okolnosti   válečného   stavu   či   přírodní katastrofy. (...) Takové obcházení základních ústavních principů považuje Ústavní soud za neslučitelné   s   principem   zákazu   retroaktivity   ve   spojení   s   principy   ochrany   oprávněné důvěry občanů v právo a práva svobodně volit, tj. - kromě jiného - práva volit se znalostí podmínek utváření z voleb vzešlých demokratických orgánů veřejné moci, včetně znalosti jejich volebního období.“ Sťažovateľ považuje závery Ústavného súdu Českej republiky za plne relevantné na jeho prípad, a to vďaka ich právnej a skutkovej totožnosti.

8.   Vzhľadom   na   sklamanie   či   narušenie   oprávnenej   dôvery   občana   sťažovateľ uvádza, že ustanovenie podmienok či pravidiel v ňom vzbudilo oprávnenú dôveru, pravidlá však boli jednostranne zmenené, čo túto oprávnenú dôveru občanov narušilo.

9. Ako formu zásahu identifikuje sťažovateľ napadnutý ad hoc ústavný zákon, ktorý však nemá potrebnú všeobecnosť a jeho jediným zámerom je riešiť ústavnú krízu, ktorú je však možné riešiť aj inými prostriedkami. Napadnutý zákon tak podľa jeho mienky nespĺňa požiadavku   generality,   ktorá   je   jedným   z pilierov   právneho   štátu.   Sťažovateľ   v tomto kontexte poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu, ktoré zásadu generality definujú alebo zakotvujú (PL. ÚS 40/03, PL. ÚS 15/98).

10.   Sťažovateľ   poukazuje   na   nebezpečenstvo   zavedenia   praxe   ad   hoc   ústavných zákonov, ktoré nie sú dostatočne generálne. Podľa jeho názoru by potom mohla vzniknúť taká   situácia,   že   test   účinnej   ústavy   by   sa   rozišiel   s politickou   praxou,   ústava   by   sa nerešpektovala a aj princípy zakotvené v ústave, ako princíp právneho štátu, by mohli byť zvrátené   rozhodnutím   90   poslancov.   Podľa   sťažovateľa   by   potom   vyvstala   otázka,   kto chráni občanov proti ústavnému zákonu, ktorý po procedurálnej stránke spĺňa náležitosti, ale   narušuje   hodnoty   demokratického   a právneho   štátu.   Ako   istý   odstrašujúci   príklad sťažovateľ uvádza Weimarskú republiku.

11. V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ v sťažnosti rozvinul úvahu o tom, že napadnutý zákon nie je normatívnym právnym aktom, ale individuálnym právnym aktom, na   ktorom   sa   zhodlo   143   poslancov,   pričom   odkazuje   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 27/09. Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd preskúmal   povahu   napadnutého   ústavného   zákona.   Tento   podľa   jeho   názoru   v sebe obsahuje jasné   vymedzenie   adresáta,   t.   j.   konkrétne   volebné   obdobie,   ktorému   smeruje konkrétne práva a povinnosti a je ho potrebné označiť za individuálny právny akt.

12. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa domnieva, že národná rada nerešpektovala princíp minimalizácie zásahov do jeho práv, a to aj v modalite princípu proporcionality. Sťažovateľ   tvrdí,   že   na   riešenie   situácie   straty   dôvery   národnej   rady   existujú   aj   iné prostriedky, a to také, ktoré sú predvídané ústavou a menej zasahujú do práva sťažovateľa. Jedným   z takýchto   prostriedkov   mohlo   byť   rozpustenie   národnej   rady   prezidentom Slovenskej republiky podľa čl. 102 ods. 2 písm. e) ústavy. Sťažovateľ teda uvádza, že každý prostriedok, ktorý verejná moc použije, musí byť primeraný cieľu a musí sa minimalizovať zásah do základných práv, čo sa však podľa jeho názoru v danom prípade nestalo. V rámci princípu   proporcionality   sťažovateľ   otestoval   zásah   národnej   rady   cez   splnenie   kritérií vhodnosti,   nevyhnutnosti   a podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutý   ústavný   zákon   v tomto teste zlyhal, keďže ním sledovaný cieľ mohol byť dosiahnutý miernejším prostriedkom.

13.   V   závere   sťažnosti   ešte   sťažovateľ   konštatoval   zásah   do   práv   menšiny,   a to parlamentnej menšiny i tých, ktorí sú ňou reprezentovaní. Sťažovateľ uvádza, že poslanci, ktorých   volil,   pri   hlasovaní   o napadnutom   ústavnom   zákone   ako   jediní   hlasovali   proti prijatiu. V demokratickom štáte podľa sťažovateľa platí, že aj menšiny sú chránené (pred tyraniou väčšiny). Z toho má potom vyplývať, že ak menšina bola takpovediac „vyradená z hry“   prijatím   napadnutého   ústavného   zákona,   i sťažovateľovi   ako   ich   voličovi   bola spôsobená ujma na základných právach na ochranu menšiny, keďže prostredníctvom nich si uplatňoval právo na správu vecí verejných, a tak malo dôjsť aj k porušeniu čl. 12 ústavy. Podľa   sťažovateľa   obdobne   ako   nemožno   ústavným   zákonom   skrátiť   funkčné   obdobie prezidenta Slovenskej republiky, nemožno skrátiť ani funkčné obdobie národnej rady.

14. Sťažovateľ sa z už uvedených dôvodov domáha toho, aby ústavný súd v prípade, ak posúdi napadnutý ústavný zákon ako individuálny právny akt, vydal tento nález:„I. Základné právo sťažovateľa podieľať sa na správe vecí verejných vyplývajúce z čl. 30 ods. 1 Ústavy SR zásahom špecifikovaným v tejto sťažnosti porušené bolo.

II. Ústavný zákon číslo 330/2011 sa zrušuje. III.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

15. Alternatívne sa sťažovateľ domáha toho, aby ústavný súd v prípade, ak posúdi napadnutý ústavný zákon ako normatívny právny akt, vydal tento nález:

„IV. Základné právo sťažovateľa podieľať sa na správe vecí verejných vyplývajúce z čl. 30 ods. 1 Ústavy SR zásahom špecifikovaným v tejto sťažnosti porušené bolo.

V.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   toho   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- eur na účet sťažovateľa.

VI.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je   povinná   uhradiť   sťažovateľovi   trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnil   sťažovateľ   na   jednej strane   nemožnosťou   zvrátiť   porušenie   jeho   práv   a na   druhej   strane   nenapraviteľnosťou ujmy, ktorú utrpel v dôsledku sklamania dôvery v existenciu pravidla ochrany právneho štátu.

II.

16. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

17.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

18.   Podstatou   veci   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   národná   rada   ústavným   zákonom o skrátení volebného obdobia národnej rady porušila základné právo sťažovateľa, občana a voliča, zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov. Sťažovateľ vlastne tvrdí, že súčasťou jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy je subjektívne právo na riadnu dĺžku volebného obdobia parlamentu, ak tento nie je rozpustený v ústavou explicitne predvídaných, resp. normovaných situáciách.

19.   Ústavný   súd   v prvom   rade   vníma,   že   sťažovateľ   nie   je   ľahostajný   k veciam verejným, a snaží sa cestou judicializácie kultivovať verejný priestor v Slovenskej republike (II. ÚS 514/2012, II. ÚS 348/09). Z tohto pohľadu sa prerokúvaná ústavná sťažnosť prelína s nástrojmi   strategickej   litigácie   či   actio   popularis.   Sťažovateľ   je totiž   študentom   práva a nemožno tiež opomenúť, že aj odmietnutie sťažnosti je zmysluplné pre ústavnoprávny diskurz,   o to   viac   v tranzitívnych   či   post-tranzitívnych   demokraciách,   kde   sa   diskurz k fundamentálnym právnym otázkam buduje takmer od základov.

20. V predmetnej veci možno nájsť viacero citlivých ústavnoprávnym tém, viacero vrstiev, ktoré možno transformovať do nasledovných navzájom súvisiacich otázok:

1. Má ústavný súd právomoc rozhodovať o ústavnej sťažnosti proti aktu, ktorý má formu normatívneho právneho aktu vrátane ústavného zákona?

2. Ako je v ústave vymedzený nositeľ subjektívneho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov?

3. Ako je v ústave vymedzený rozsah subjektívneho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov?

Ustálenie právomoci, obeť porušenia práva, nositeľ subjektívneho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí slobodnou voľbou svojich zástupcov a rozsah tohto práva

21.   V prvom   rade   musí ústavný súd   ustáliť svoju   právomoc v   konaní o ústavnej sťažnosti.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že sťažovateľ smeruje sťažnosť voči rôznym orgánom   verejnej   moci.   V záhlaví sťažnosti   uvádza   národnú   radu   aj vládu, v narácii   aj predsedu   národnej rady a napokon v návrhu na rozhodnutie priamo uvádza len národnú radu. Ústavný súd konštatuje, že prostredníctvom   konania o ústavnej sťažnosti   v zásade nemožno napadať normatívne právne akty a vychádza z pozície, že v zásade má ctiť formu aktov.   Na   normatívnej   povahe   predmetného   zásahu   by   sa   nezmenilo   nič,   ani   ak   by sťažovateľ   napadol   aj   rozhodnutie   predsedu   národnej   rady   o vyhlásení   volieb   [porov. Klapka,   Š.   Procedurální aspekty   rozhodnutí.   In:   Jiné   právo:   On-line symposium   Jiného práva   k   nálezu   Ústavního   soudu   v   kauze   M.,   16.   novembra   2009;   Klapka,   Š.   Nález Ústavního   soudu   o zrušení   ústavního   zákona   č.   195/2009   Sb.   a morálka   práva   (nad procesními aspekty kauzy „M.“), Právní rozhledy 2/2010, s. 60 a nasl.].

22. Ústavný súd už na začiatku svojej činnosti uviedol (ide vôbec o prvé rozhodnutie publikované   v Zbierke   nálezov   a uznesení),   že   konanie   o   podnete   právnických   alebo fyzických osôb (predchodca ústavnej sťažnosti, pozn.), ak namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, nemožno začať a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak takému konaniu musí predchádzať konanie o súlade a podnecovateľ pritom nemá procesnú legitimáciu na začatie takého konania (I. ÚS 96/93; porov. tiež Kvasničková, J. Skryté možnosti konania o súlade právnych predpisov. In: Justičná revue 1/1999, s. 2 a Drgonec, J., Kvasničková, J. Mutácie ústavnosti, Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2000, s. 179 a nasl.).   Uvedená   judikatúra   je   konštantná: „V uznesení   IV.   ÚS   318/2011   ústavný   súd uviedol,   že   judikatúru,   ktorá   sa   stabilizovala   v   konaniach   o   podnetoch,   ústavný   súd konštantne uplatňuje aj v období po nadobudnutí účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr.   I.   ÚS   96/93,   I.   ÚS   106/93,   IV.   ÚS   54/08),   pričom   zdôrazňuje,   že   účel   konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).

Prijatie zákona národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho aktu   aplikácie   práva   alebo   iného   individuálneho   zásahu   do   základných   práv   a   slobôd sťažovateľa   (m.   m.   IV.   ÚS   54/08).   Ústavný   súd   preto   ani   na   základe   argumentácie sťažovateľa   obsiahnutej   v   jeho   podaní   nevidí   dôvod   na   odklonenie   sa   od   svojej stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy jeho kompetencií.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti   vychádza pri výkone svojej   jurisdikcie   dôsledne   z   ústavného   princípu   vyjadreného   v   citovanom   čl.   2   ods.   2 ústavy, a preto môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom a ústavnom rámci, čo sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť   jeho   orgánov.   Za   tohto   stavu   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   meritórnymi argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (IV. ÚS 306/08).

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   podania   konštatoval,   že   podanie sťažovateľa, ktorým sa v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia,   ktoré   je   ústavný   súd   oprávnený   vydať   len   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať na ďalšie konanie, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za vhodné dodať, že fyzické osoby, ako aj právnické osoby môžu mať vo viacerých prípadoch odôvodnený záujem   na   podaní   návrhu   na   začatie   konanie   o   súlade   právnych   predpisov   osobitne v prípadoch, ak ide o zákon, prípadne iný právny predpis, ktorý zasahuje do ich základných práv a slobôd. Subjektom oprávneným na podanie návrhu na vyslovenie nesúladu právneho predpisu s ústavou podľa čl. 125 ústavy je podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až   f)   zákona   o   ústavnom   súde   najmenej   pätina   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskej   republiky,   súd,   v   súvislosti so svojou   rozhodovacou   činnosťou,   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   alebo verejný ochranca práv (ak ich ďalšie uplatňovanie namietaných právnych predpisov môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   ktorá   bola   vyhlásená spôsobom   ustanoveným   zákonom).   Tento   výpočet   je   taxatívny   a   neumožňuje   žiaden rozširujúci výklad.

Nedostatok   aktívnej   procesnej   legitimácie   fyzickej   osoby   na   podanie   návrhu   na začatie konania o súlade právnych predpisov možno za takejto situácie v praxi preklenúť iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy prichádza   najmä   podanie   podnetu   podľa   §   31   a   nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v ktorom môžu fyzické osoby, ako aj právnické osoby iniciovať u generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv podľa   §   13   zákona   č.   564/2001   Z.   z.   o   verejnom   ochrancovi   práv   v   znení   neskorších predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy [čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy].“.

23.   V praxi   ústavného   súdu   už   nastali   prípady,   keď   mala   právna   úprava bezprostrednejší dopad na sťažovateľa, ale ústavný súd vtedy konštatoval, že sťažovateľovi ešte ostávajú iné procesné nástroje [II. ÚS 83/05, následne Paulík v. Slovenská republika, sťažnosť   č.   10699/05,   rozsudok   ESĽP   z 10.   októbra   2006,   bod   19   a 20;   §   230   ods.   2 písm. b) OSP vnesené novelou zák. č. 335/2012 Z. z.].

24. Ústavný súd Slovenskej republiky je azda jediným ústavným súdom, ktorý nemá explicitne   previazané   konanie   o ústavnej   sťažnosti   a konanie   o súlade   [porov.   odlišné (paralelné) stanovisko   sudcu   Lajosa   Mészárosa k   veci   sp.   zn.   PL.   ÚS   6/09; Study on individual   access to   constitutional   justice   -   Adopted   by   the   Venice Commission at its   85th Plenary   Session,   s.   40   a   nasl.,   dostupné   na   internete http://www.venice.coe.int/docs/2010/CDL-AD(2010)039rev-e.pdf].   Avšak   ani   ústavné súdy, ktoré síce majú dané konania previazané, nepreskúmavajú zásahy priamo spôsobené normatívnymi aktami. V uznesení III. ÚS 124/04 český ústavný súd uviedol, že „za zásah orgánu veřejné moci, jímž je porušeno základní právo občana, nelze považovat legislativní činnost. Podle zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, ve znění pozdějších předpisů, je výčet subjektů oprávněných napadnout u Ústavního soudu zákon (resp. i jiný právní předpis a některá jeho ustanovení) proveden úplným, resp. konečným výčtem, a fyzická osoba tak může   učinit   pouze   spolu   s   ústavní   stížností   za   podmínky,   že   uplatněním   napadeného ustanovení   právního   předpisu   nastala   skutečnost,   která   je   předmětem   ústavní   stížnosti. Z takto   pojaté   akcesority   návrhu   stěžovatele   na   zrušení   ustanovení   právního   předpisu vyplývá, že zde musí být (vedle napadeného právního předpisu) nějaká skutečnost, která je předmětem ústavní stížnosti (tj. rozhodnutí, opatření nebo jiný zásah orgánu veřejné moci), která nastala uplatněním napadeného právního předpisu, přičemž touto skutečností nemůže být právní předpis sám. Pak by totiž nešlo o akcesorický návrh, nýbrž o přímý návrh na zrušení právního předpisu, k jehož podání však fyzická osoba legitimována není.“.

25. Rakúsko má uvedenú právomoc založenú explicitnou právnou úpravou (Ústavný súdny dvor rozhoduje ďalej o protiústavnosti zákonov na návrh osoby, ktorá tvrdí, že touto protiústavnosťou boli priamo porušené jej práva, ak bol tento zákon účinný voči tejto osobe, bez toho, aby došlo k vydaniu súdneho rozhodnutia alebo správneho rozhodnutia voči nej. Článok 140 ods. 1 štvrtá veta Ústavy rakúskej republiky; porov. tiež bod 2.4 časť II nálezu PL. ÚS   23/06)   a ESĽP   umožňuje   takýto   prieskum   jeho   medzinárodnoprávny   nadhľad. Každopádne, ústavný súd v zásade nemôže v konaní o ústavnej sťažnosti preskúmavať akty, ktoré majú formu normatívnych právnych aktov.

26.   Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   do   právnej   pozície   sťažovateľa   nebolo zasiahnuté spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny práve voči nemu alebo nejakej rozlíšiteľnej   skupine,   ktorej   je   sťažovateľ   členom.   Sťažovateľ   v dôsledku   prijatia namietaného ústavného zákona nebol bezprostredne nútený zmeniť svoje konanie alebo dokonca   čeliť   stíhaniu   (porov. Sejdić   and   Finci   v.   Bosnia   and   Herzegovina,   sťažnosť č. 27996/06 34836/06, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 22. decembra 2009, § 30). Inak povedané, ústavný zákon neznamenal pre sťažovateľa bezprostredný a priamy zásah do jeho právnej pozície tak, aby bolo možné uvažovať, že je obeťou zásahu do subjektívnych práv podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, a to i ak by prichádzali do úvahy v takom rozsahu, v akom sa ich domáha sťažovateľ.

27. Zjednodušene a systematicky povedané, podľa názoru ústavného súdu neexistuje (priama)   väzba   medzi   sťažovateľom   a ujmou,   ktorá   mala   byť   utrpená   porušením   ním identifikovaného   práva,   hoci   zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   predčasné   voľby   na   základe napadnutého   ústavného   zákona   narušili   dôveru   sťažovateľa   v riadny   výkon   správy   vecí verejných. Sťažovateľ teda nie je obeťou porušenia ústavy (porovnaj doktrínu ústavného súdu   k zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   a k ne/oprávnenosti   osoby   a   doktrínu   ESĽP k podmienke prípustnosti „victim of violation“).

28. Zároveň, aby ústavný súd mohol v rozhodnutí vysloviť porušenie sťažovateľovho práva,   muselo   by   okrem   iného   existovať   (subjektívne)   ústavné   právo,   ktoré   malo   byť porušené, a sťažovateľ by musel byť jeho nositeľom. Špecifikom predmetnej veci je značné prelínanie sa kritéria obete a rozsahu namietaného základného práva.

29. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v bežných okolnostiach v zásade nie je nositeľom subjektívneho práva na ústavou stanovenú dĺžku volebného obdobia parlamentu (v   širšom   kontexte   porov.   tzv.   Grécky   prípad,   sťažnosť   č. 3321/67,   správa   EKĽP z 5. novembra 1969, s. 152 – 158). Sťažovateľ nespochybňuje, že mal možnosť sa zúčastniť na správe vecí verejných voľbou svojich zástupcov (general comment č. 25 z 12. júla 1996 k čl. 25 Paktu). Tým sa z hľadiska „slobodnej voľby svojich zástupcov“ (čl. 30 ods. 1 prvá veta ústavy) do národnej rady samotnými parlamentnými voľbami jeho právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy v aspekte zastupiteľskej (nie priamej) demokracie vyčerpáva. Právna pozícia sťažovateľa tak, ako už ústavný súd konštatoval, nebola nijako bezprostredne narušená. Ústavu nevykladáme, bez ďalšieho, podústavnými normami (porov. napríklad čl. 48 ods. 1 ústavy), ale nie je úplne bez významu (vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti zákona), že nateraz volebnú sťažnosť môže v Slovenskej republike podať 10 % oprávnených voličov volebného obvodu (porov. § 59 zákona o ústavnom súde).

30.   Prerokúvanú   vec   je   potrebné   odlíšiť   od   situácie   nemožnosti   zúčastniť   sa referenda (I. ÚS 60/97 – zmarené referendum I, I. ÚS 76/97 – zmarené referendum II, II. ÚS 37/98   –   zmarené   referendum   III),   kde   bolo   bezprostredne   zasiahnuté   právo sťažovateľov zúčastniť sa správy vecí verejných, a to priamo (porov. tiež II. ÚS 171/05 referendum o Euroústave).

31.   V českom   prípade   M.   (rozhodnutie   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. Pl. ÚS 27/09), ktorého argumentácia sťažovateľa pravdepodobne inšpirovala, bol nositeľom subjektívneho práva podľa čl. 21 Listiny nie volič, ale priamo poslanec. Disentéri, sudcovia M. a K., spochybnili dokonca aj subjektívne právo poslanca M. na nerušený výkon funkcie podľa   čl.   21   ods.   4   Listiny.   Uvedený   prípad   vzišiel   z ústavnej   sťažnosti   Pl. ÚS   24/09 (v Českej   republike   môže   o   niektorých   ústavných   sťažnostiach   rozhodovať   plénum). Konanie o nej   bolo po   derogačnom   náleze pléna   zastavené   pre   prekážku   res iudicata   – zrušenie ústavného zákona znamenalo už rozhodnutie aj v sťažovateľovej veci. Sudca M. disentoval aj toto uznesenie s tým, že práve ono tiež potvrdzuje, že o žiadne subjektívne práva poslanca nešlo (porov. body 2 a 8 disentu): „Obsahem individuální ústavní stížnosti je namítané porušení individuálních základních práv konkrétní osoby, t. j. pana M. M. Tímto individuálním aspektem se v předchozím řízení nikdo nezabýval, nevedlo se k němu žádné dokazování, nevyjadřovali se k němu ostatní účastníci. Pokud se tak tedy nestalo, měly by být tyto věci zvažovány v samostatném řízení o ústavní stížnosti.“

32. Štrasburské štandardy chránia len poslancov pred stratou mandátu. Podľa čl. 3 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru,   vysoké   zmluvné   strany   sa   zaväzujú   konať v rozumných   intervaloch   slobodné   voľby   s   tajným   hlasovaním   za   podmienok,   ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru. Európsky súd pre ľudské práva z uvedeného článku odvodil právo každého jednotlivca kandidovať vo voľbách,   a keď   je   zvolený,   vykonávať   svoj   mandát   (This   provision   guarantees   the individuals' right to stand for election and, once elected, to sit as a member of parliament.; porov. M. v. the United Kingdom, sťažnosť č. 10316/83, rozhodnutie EKĽP zo 7. marca 1984, s. 129; George Gantchev proti Bulharsku, sťažnosť č. 28858/95, rozhodnutie EKĽP z 25.   novembra   1996,   s.   130,   137;   Gaulieder   against   the   Slovak   Republic,   sťažnosť č. 36909/97, správa EKĽP z 10. septembra 1999, bod 41).

33. K locus standi sa v obdobných prípadoch   vyjadrovali aj zahraničné najvyššie a ústavné súdy. Napríklad v prostredí nemeckého ústavného práva sa v roku 1983 a v roku 2005   sťažovali   poslanci   Bundestagu,   že   rozpustenie   Bundestagu   na   základe   vyslovenia nedôvery vláde bolo ústavne nekorektné, pretože nešlo o skutočnú nedôveru, ale o nedôveru politicky zinscenovanú. Nemecký ústavný súd prerokúval uvedené spory v režime sporu o právomoc   kdesi   na   pomedzí   objektívneho   ústavného   práva   a subjektívneho   ústavného práva poslancov Bundestagu (BVerfGE 62, 1 – Bundestagsauflösung I., BVerfGE 114, 121 – Bundestagsauflösung III; z hľadiska aktívnej legitimácie porov. aj BVerfGE 114, 107 – Bundestagsauflösung II).

34. V Kanade na návrh tretieho sektora rozhodoval Federálny súd o tom, či kanadský premiér   neporušil   volebný   zákon   a Chartu   práv   v časti   garantujúcej   občanom   právo zúčastniť sa spravodlivých volieb, keď požiadal o rozpustenie parlamentu bez toho, aby mu bola vyslovená nedôvera [Conacher v. Canada (Prime Minister), 2009 FC 920, [2010] 3 F.C.R. 411]. Federálny súd návrh odmietol. Sťažovatelia sa odvolali a Federálny apelačný súd rozhodnutie potvrdil (2010 FCA 131). Najvyšší súd Kanady nepripustil mimoriadny opravný prostriedok. V záujme objektívnosti a bez komparatívneho cherry-pickingu treba priznať, že kanadský Federálny súd priznal aktívnu legitimáciu treťosektorovej organizácii a jej predstaviteľovi, keď ich uznal priamo dotknutých v zmysle relevantného zákonného ustanovenia vyžadujúceho, aby sťažovateľ bol „directly affected by the matter in respect of which relief is sought“. V zmysle doktríny Federálneho súdu sa v danom kontexte hodnotia tiež špecifické okolnosti prípadu a druh záujmu, ktorý má/majú sťažovatelia [Henry Global Immigration Services v. Canada (Citizenship and Immigration), 1998 CanLII 8854 (FC), at para. 22]. Kanadská právna úprava je však bližšia spomenutej rakúskej Individualantrag než právnej úprave slovenskej. V ešte širšom právnom a skutkovom kontexte možno spomenúť, že v Írsku uznal tamojší najvyšší súd standing registrovanému voličovi, ktorý sa domáhal súdneho tlaku na parlament a vládu, aby boli vyhlásené doplňujúce voľby na uprázdnený mandát v parlamente (Doherty v. Government of Ireland & Anor).

35. Na strane druhej možno poukázať na názor z českého ústavnoprávneho diskurzu z konca deväťdesiatych rokov minulého storočia. Profesor F., v súčasnosti sudca Ústavného súdu   Českej   republiky, problém   skracovania funkčného   obdobia   parlamentu rozdelil   do troch   rovín.   Prvou   je   rovina   vzťahu   voličov   a ich   reprezentantov   v parlamente,   druhou vzťah parlamentu a iných orgánov a treťou je postavenie občanov, ktorí boli do parlamentu zvolení.   F.   konštatuje,   že   v   rámci   prvej   (a ani druhej   roviny)   nenastáva   ústavnoprávny problém, nedochádza totiž k obmedzeniu či porušeniu práv voličov, keďže tí nijako neutrpia ako zdroj moci v štáte (Filip, J. Zkrácení volebního období. Parlamentní zpravodaj, 12/97-98, s. 132; Filip, J. Rozpuštění poslanecké sněmovny. Komentář k čl. 35 odst. 1 písm. b) Ústavy ČR. Časopis pro právní vědu a praxi, č. 1/1998, s. 48). I F. tak konštatuje, že medzi činnosťou   parlamentu,   ktorý   sa   ústavným   zákon   „rozpustí“   a   právami   voličov   nie   je (priama) väzba a volič – sťažovateľ tak nie je/nemôže byť obeťou porušenia základného práva alebo slobody. F. doslova uvádza: „Pokud jde o zachování demokratického principu, je   nutno   vidět,   že   zkrácení   volebního   období   se   týká   jednak   vztahu   lidu   (volišstva) a Poslanecké sněmovny, jednak vztahu Poslanecké sněmovny a jiných orgánů a konečne postavení   občanů,   kteří   byli   do   Poslanecké   sněmovny   zvoleni.   V prvém   aspektu   nutno zdůraznit, že zkrácením volebního období nedojde ke zkrácení ústavních práv voličů. (...) Voliči tedy zkrácením volebního období neutrpí jako zdroj veškeré moci v ČR.“

36.   Túto   časť   možno   uzavrieť   konštatovaním,   že   v ústavnom   práve   nastávajú situácie, že isté právne nedokonalosti v objektívnom ústavnom práve nemožno artikulovať ako porušenie subjektívnych ústavných práv [porov. II. ÚS 514/2012 „Uznesením vlády, ktorým vláda schváli návrh zákona bez toho, aby sa konalo pripomienkové konanie, nemôže dôjsť ani k porušeniu petičného práva jednotlivca, ani jeho práva na účasť na správe veci verejných. Uvedené neznamená, že by Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o súlade nemohol   (teoreticky)   vnímať   otázky   vád   legislatívneho   procesu   odlišne   z   pohľadu objektívneho práva.“].

Rozsah článku 127 ústavy

37. V prvej alternatíve petitu sťažovateľ navrhuje zrušenie ústavného zákona ako individuálneho   právneho   aktu   (akoby   prezlečeného   do   normatívneho   právneho   aktu). Sťažovateľ   pravdepodobne   vedomý   si   kontroverznosti   zrušovania   ústavných   zákonov nežiada   v druhej   alternatíve   petitu   zrušenie   ústavného   zákona,   ale   len   deklarovanie porušenia práva. Ústavný súd však už uviedol, že v režime ústavnej sťažnosti sa v zásade nemôže zaoberať vecou, ak podstata porušenia spočíva priamo v normatívnom právnom akte.

38.   Každopádne   sťažovateľ   nastoľuje   v sťažnosti   nielen   otázku   preskúmavania súladu   predpisov   s ústavou   prostredníctvom   čl.   127   ústavy,   ale   špecificky   aj   otázku preskúmateľnosti súladu ústavného zákona s ústavou ústavným súdom. V stredoeurópskom priestore ide v súčasnosti o veľmi živú tému (Procházka, R. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii.   Plzeň,   Aleš   Čeněk:   2011.   ISBN   978-80-7380-328-5),   zvlášť   po   toľko diskutovanom rozhodnutí českého ústavného súdu Pl. ÚS   27/09 [k mimostredourópskej reflexii pozri Williams, K. When a Constitutional Amendment Violates the “Substantive Core”: The Czech Constitutional Court’s September 2009 Early Elections Decision, Review of Central and East European Law 36 (2011) 33 – 51]. Spolkový ústavný súd deklaroval možnosť rušiť ústavné zákony, pričom túto možnosť nikdy nevyužil. Rakúsky ústavný dvor ruší ústavné zákony formálne len z procedurálnych, formálnych dôvodov, rozlišujúc medzi novelou   a revíziou   ústavy,   a túto   možnosť   dvakrát   využil.   Na   druhej   strane   maďarský (rozhodnutie č. 1260/B/1997, 2/1998) a slovinský ústavný súd (rozhodnutie U-I-332/94) zamietli možnosť preskúmavať ústavné zákony (Gözler, K. Judicial review of constitutional amendments:   a   comparative   study,   EKIN   Press,   Bursa   2008,   dostupné   na   internete: http://www.anayasa.gen.tr/jrca.htm).

39.   Možno   tu   zopakovať,   že ústavný zákon   nezasiahol bezprostredne   do   právnej pozície   sťažovateľa,   ktorá   by bola   tvorená   subjektívnym   ústavným   právom   a dodať,   že ďalšie úvahy o (ne)preskúmateľnosti ústavných zákonov patria plénu v konaní o súlade. V tejto   súvislosti   možno   uviesť,   že   ústavný   súd   sleduje   diskurz,   v   ktorom   Radoslav Procházka navrhuje ako východisko medzi nezrušiteľnosťou ústavných zákonov ústavným súdom a nutnosťou chrániť individuálne slobody použiť v slovenskom ústavnom prostredí paralelu tzv. Plaumannovho testu, ktorý bol artikulovaný Súdnym dvorom Európskej únie (pozri Procházka, Radoslav. Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň, Aleš Čeněk: 2011, s. 43 – 47. ISBN 978-80-7380-328-5). Tento test ako skúška prijateľnosti žaloby o neplatnosť neprivilegovaným žalobcom spočíva v zisťovaní, či akt, a to bez ohľadu na jeho deklarovanú formu, sa osoby týka (i) priamo a (ii) osobne, resp. individuálne (pozri čl. 263 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ide o bývalý článok 230 Zmluvy o Európskom spoločenstve). Súdny dvor Európskej únie vyložil podmienku osobného či individuálneho dopadu tak, že „[s]ubjekty iné ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe,   a tým   ich   individualizuje   obdobným   spôsobom   ako   osobu,   ktorej   je   rozhodnutie určené“ (rozhodnutie 25/62 Plaumann v. Komisia). V tom istom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že táto podmienka nie je splnená, keďže bol „žalobca dotknutý sporným rozhodnutím ako dovozca klementínok, teda z dôvodu svojej obchodnej činnosti, ktorú   má   právo   kedykoľvek   vykonávať   akýkoľvek   subjekt,   a preto   ho   nemožno charakterizovať vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené“. Z toho možno usúdiť, že nie akékoľvek zaradenie sa do istej triedy,   nie   akékoľvek   charakteristiky,   ktoré   fyzické   a právnické   osoby   individualizujú (napríklad „byť dovozcom klementínok“, ktorých v tom čase malo byť Nemecku cca. 35), sú   dostatočne   individualizujúcimi   v zmysle   podmienky   osobné   vplyvu   aktu.   Priamosť dotknutia   sa   v zmysle   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie   posudzuje   na   základe požiadavky   (i)   bezprostrednosti   ovplyvnenia   právneho   postavenia   osoby   aktom   a (ii) neponechania priestoru na voľné uváženie adresátovi. Na prvý pohľad sa síce určenie týchto podmienok   a ich   vymedzenie   javí   ako   neproblematické,   nemožno   však   prehliadnuť,   že i subsumpcia prípadov pod nich býva typicky predmetom sporu, keďže v úsudku o splnení podmienok   Plaumannovho   testu   nejde   o matematický   kalkul   či   algoritmus.   Priamosť i individuálnosť vplyvu rozhodnutia sú totiž skôr otázkou kontinua, teda istej škály (otázka: Do akej miery individuálny?), nie binarity (otázka: Individuálny alebo neindividuálny?).

40.   Ústavný   súd   však   musí   (neutrálne)   konštatovať,   že   sťažovateľova   pozícia v predmetnej veci je veľmi vzdialená aj od akejsi zmäkčenej podoby Plaumannovho testu tak,   ako   ho   používa   Súdny   dvor.   Ústavný   súd   musí   upozorniť,   že   uvedené   úvahy neznamenajú ani jeho pripravenosť, ani jeho nepripravenosť aplikovať Plaumannov test. Predmetná vec totiž nemá taký skutkový a právny základ, aby umožňovala relevantné úvahy v tomto smere (pozri body 27 a 29).

Obiter dictum k ústavnej koncepcii rozpustenia parlamentu

41. Napriek uvedenému, pokračujúc ďalej v úvahách nad rámec veci, ústavný súd nemôže   neuviesť,   v miere   a tóne,   aký   mu   umožňuje   rozhodnutie   formou   odmietacieho uznesenia, že vníma nedokonalosť či diskutabilnosť spôsobu samorozpúšťania parlamentu ad hoc ústavným zákonom a problematickosť ad hoc ústavných zákonov vôbec. Ústavný súd sleduje, že súčasťou konštitucionalistického diskurzu sú rozpaky z obchádzania ústavou stanovených procedúr, ktoré majú viesť k skráteniu volebného obdobia.

42.   Rozpustenie   parlamentu je vo všeobecnosti   jedným   z najdelikátnejších   bodov vzťahu   legislatívy   a exekutívy,   ale   aj   vzťahu   moci   ustanovujúcej   a moci   ustanovenej. Z učebnicového   pohľadu   ide   o protiváhu   možnosti   parlamentu   vysloviť   nedôveru   vláde [Holubová, E. Rozpouštění parlamentu: ruční brzda ústavního systému v komparativním pohledu. In: Antoš, M., Wintr, J. (eds.): Parlamentarizmus. Sborník z výjezdného semináře Právnické fakulty UK, Sborník č. 38. Univerzita Karlova v Praze, Právnická fakulta, Praha 2008, s. 169 a nasl.] a v širšom zmysle ide o riešenie krízových situácií, keď neexistuje v parlamente   funkčná   väčšina.   Niektoré   krajiny   vo   svojich   ústavách   sťažili   možnosť rozpustiť parlament z obavy pred nestabilitou, z obavy pred vznikom častých ústavných kríz. Slovenský parlament [ústavné zákony o skrátení volebného obdobia č. 70/1994 Z. z., č. 82/2006 Z. z. (porov. tiež bod 16 odlišného stanoviska sudcov Juraja Horvátha, Jána Lubyho a Lajosa Mészárosa k uzneseniu o prijatí veci č. k. PL. ÚS 97/2011-8) a č. 330/2011 Z.   z.;   opačnou   a   osobitnou   ústavnou   situáciou   bola   realizácia   nálezu   ústavného   súdu PL. ÚS 19/98 ústavným zákonom č. 322/1998 Z. z.] a český parlament (ústavní zákony o zkrácení   volebního   období   Poslanecké   sněmovny   č.   69/1998   Sb.   a č.   195/2009   Sb.) vytvorili   akúsi   tendenciu   ich   samorozpúšťania   ústavným   zákonom   ad   hoc   ako jednorazovou,   ihneď   skonzumovanou,   nepriamou   novelou   ústavy,   pričom   pozadie   tejto tendencie   možno   siaha až do   čias ústavného konceptu   jednoty   moci   v   dobe   neslobody [z doby neslobody možno spomenúť aj ústavné zákony č. 35/1960 Zb., č. 75/1963 Zb.; z obdobia pražskej jari tri predĺženia volebného obdobia ústavnými zákonmi č. 112/1967 Zb., č. 83/1968 Zb. a č. 117/1969 Zb.; napokon ešte ústavný zákon č. 177/1980 Zb. (porov. Gronský,   J.   Komentované   dokumenty   k   ústavním   dějinám   Československa.   Svazek   III, 1960-1989. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2007, s. 72 a 275 a nasl.); odlišnou situáciou bolo dvojročné dopredu ústavnými zákonmi č. 46/1990 Zb. a č. 79/1990 Zb. stanovené porevolučné volebné obdobie].

43. Z tohto pohľadu by možno istým spôsobom stálo za zváženie (ústavodarcu), či je naozaj   vhodná   tendencia   neinscenovaného   samorozpúšťania   (avšak)   ad   hoc   ústavnými zákonmi alebo prípadne zinscenované rozpustenie na základe čl. 102 písm. e) ústavy, alebo nové   všeobecné   riešenie,   pričom   jediným,   samozrejme,   nie   je   len   samorozpustenie   3/5 väčšinou. Pritom je nutné dbať aj na zabezpečenie kontinuity zákonodarnej moci. Napätie vznikajúce   medzi   parlamentnou   vôľou   a ústavným   textom   je   zrejmé   aj   z citovaných nemeckých prípadov, kde síce Spolkový ústavný súd uviedol, že vyslovenie nedôvery by malo   byť   materiálne,   nielen   inscenované,   ale   uvedenú   podmienku   z pochopiteľnej deferencie k parlamentnému životu neskúmal [Apel, S., Körber, Ch., Wihl, T. The Decision of the German Federal Constitutional Court of 25th August 2005 – Dissolution of the National   Parliament. 6   German   Law   Journal   1243-1254   (2005)].   Reformy   spôsobu rozpúšťania   parlamentu   sa   nevyhýbajú   ani   tradičným   krajinám   s Westminsterským modelom parlamentu. Vo westminsterskej tradícii predseda vlády určoval termín volieb, pričom nemohol prekročiť maximálnu dobu volebného obdobia. Ak premiér cítil väčšiu podporu   vo   verejnosti   než   v parlamente,   mohol   požiadať   hlavu   štátu   o rozpustenie parlamentu a novými voľbami posilniť svoju pozíciu. V Anglicku bol v roku 2011 prijatý Fixed-term   Parliaments   Act   2011,   podľa   ktorého   je   termín   volieb   určený   zákonom a k skoršiemu rozpusteniu parlamentu dochádza len na základe hlasovania o dôvere alebo v dôsledku samorozpustenia parlamentu. Nie je náhodou, že tento zákon bol prijatý počas koaličnej vlády. Taktiež v Kanade bol nedávno zavedený fixný termín volieb, pričom však bola   zachovaná   možnosť   hlave   štátu   –   generálnemu   guvernérovi   –   rozpustiť   parlament na žiadosť   premiéra.   V   už   citovanej   veci   Conacher   v.   Canada   Federálny   súd   potvrdil uvedené prerogatívum predsedu vlády.

44.   Ústavný   súd   síce   z   už   uvedených   argumentov   sťažnosť   odmietol   z dôvodu nedostatku   právomoci   a z dôvodu,   že   sťažovateľ   je   zjavne   neoprávnenou   osobou v kombinácii   so   zjavnou   neopodstatnenosťou,   ale   je   zároveň   presvedčený,   že   sťažnosť prispeje k ústavnoprávnemu diskurzu, čo bolo zaiste jedným z cieľov sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013