znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 153/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   A.,   Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2011 a porušenie   svojho   základného   práva   na   slobodu   prejavu,   slobodné   prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. marca 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   B.,   (ďalej   len „sťažovateľ), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 3 Co   102/2010-285   z   27.   novembra   2011   a porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu, slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a domáha sa vydania tohto nálezu:

„Porušiteľ,   Krajský   súd   v   Bratislave   rozsudkom   zn.   3   Co   1025/2010 z 27. novembra 2011 (pozn.: správne č. k. 3 Co 102/2010-285) porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 9 Co 285/2005-320 z 5. 4. 2007 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie   informácií   zakotvené   v článku   26   ods.   2   a   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozhodnutie   porušiteľa   rozsudok   3   Co   1025/2010   z   27.   novembra   2011 (pozn.: správne č. k. 3 Co 102/2010-285)   sa týmto ruší a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Porušiteľ   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   náklady   právneho   zastúpenia sťažovateľky.“

V konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C 253/2004 sa   Mgr. J. W.– B. (ďalej len „žalobkyňa“) domáhala proti sťažovateľovi   ako   žalovanému   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   29. decembra   2004 zaplatenia 1 000 000 Sk z titulu ochrany osobnosti. Svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že žalovaný uverejnil v týždenníku P., ktorého je vydavateľom, v č. 38/2004 z 20. septembra 2004 článok s titulkom „Už nie je sám“ a podtitulkom „Rok   po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, začal žiť so svojou priateľkou“ (ďalej len „článok“), ktorý obsahuje aj niekoľko fotografií žalobkyne, fotografie domu a motorového vozidla žalobkyne a tiež jej maloletej dcéry.   V   texte   článku   a   popiskách   k   fotografiám   boli   uvedené   informácie   výsostne osobného charakteru, napr. o dcére žalobkyne a rozvode jej manželstva. Žalobkyňa v žalobe poukázala na to, že je povolaním sudkyňa, nie je aktívna v oblasti politiky, uverejnené fotografie a informácie zasiahli do jej súkromia, navyše, s ohľadom na jej povolanie sú spôsobilé ohroziť jej bezpečnosť. Žalobkyňa na uverejnenie v žalobe označených informácií nedala sťažovateľovi nikdy súhlas, navyše uverejnenie podobizne sudcu zakazuje aj zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   [ďalej   len   „zákon   o sudcoch   a prísediacich“   (§   34   ods.   7)].   S odôvodnením, že uverejneným článkom došlo k neoprávnenému zásahu do jej súkromia, podanou žalobou sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Okresný   súd   o   podanej   žalobe   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   11   C   253/04-137 zo 16. januára   2006   tak,   že   zaviazal   sťažovateľa   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy zaplatiť žalobkyni 350 000 Sk, nahradiť trovy konania 111 262 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. I. stupňový súd mal za preukázané, že k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobkyne uverejnením článku došlo, na uverejnenie podobizní a údajov zo súkromia nebol sťažovateľovi   udelený   súhlas   žalobkyňou   (§   12   ods.   1   Občianskeho   zákonníka),   nejde o prípad zákonnej spravodajskej licencie na uverejnenie fotografií, pretože chýba časová súvislosť   (§   12   ods.   3   Občianskeho   zákonníka),   a   ani   o   primeraný   spôsob   použitia podobizne   žalobkyne   rešpektujúci   jej   oprávnené   záujmy   (§   12   ods.   3   Občianskeho zákonníka). Naopak, považoval za splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, a to s ohľadom na objektívnu spôsobilosť zásahu privodiť žalobkyni ujmu, intenzitu zásahu, profesijný status žalobkyne a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Dospel k záveru, že primeranou   výškou náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákonných kritérií je 350 000 Sk.

Krajský súd rozsudkom č. k. 3 Co 128/06-203 z 15. novembra 2007 o odvolaní oboch účastníkov konania rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol a potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Zároveň priznal sťažovateľovi náhradu trov konania 123 112,50 Sk. Poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré vyžaduje pre priznanie náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   preukázanie,   že   došlo   k   zníženiu   dôstojnosti fyzickej   osoby   alebo   jej   vážnosti   v spoločnosti,   a   nie   v   bežnej,   ale   v   značnej   miere. Zdôraznil, že pokiaľ ide o vyjadrenie miery a rozsahu ujmy, treba vychádzať z následnej (preukázanej) reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom a inom prostredí. Žalobkyňa v konaní na tieto otázky nenavrhla vykonať dokazovanie, neuniesla v konaní   dôkazné   bremeno,   napriek   tomu   jej   prvostupňový   súd   priznal   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, uspokojil sa len s tvrdeniami žalobkyne a obmedzil sa v odôvodnení svojho rozhodnutia len na niekoľko všeobecných úvah bez toho, aby odkázal v tejto súvislosti na vykonané dokazovanie. Pretože žalobkyňa v konaní nepreukázala, že došlo k následkom predpokladaným zákonom, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietol.

Žalobkyňa   podala   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   dovolanie,   o   ktorom Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozhodol   uznesením č. k. 3 Cdo   137/2008-   253   z   18.   februára   2010   tak,   že   zrušil   rozsudok   krajského   súdu vo výroku, ktorým bol zmenený výrok rozsudku súdu prvého stupňa zaväzujúci sťažovateľa zaplatiť žalobkyni 350 000 Sk tak, že návrh bol zamietnutý a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd zdôraznil, že   neoprávnené   zásahy   do   súkromia   fyzickej   osoby,   do   práva   na   podobu   a   práva k podobizni   môžu, avšak nemusia   mať difamačné následky   a tieto   zásahy je dôsledne potrebné   odlišovať   od   prípadov   neoprávnených   zásahov   do   práva   na   česť,   dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti. Pri výklade § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné vychádzať z toho, že priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno nielen v prípadoch, keď je preukázané, že došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti osoby v spoločnosti, pretože ide iba o príkladné kritérium. Takýmito prípadmi sú aj prípady neoprávnených   zásahov   do práva   na   súkromie.   Krajský   súd   vo   veci   znova   rozhodol rozsudkom č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch   350   000   Sk   ako   vecne   správny   potvrdil   a   sťažovateľa   zaviazal   žalobkyni nahradiť trovy konania 8 840,22 €.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu vo vzťahu k tvrdenému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnil sťažovateľ tým, že krajský súd sa nezaoberal právnymi otázkami stretu práva   na   slobodu   prejavu   sťažovateľa   a   práva   na   súkromie   žalobkyne,   a   preto   je   jeho rozsudok   arbitrárny a porušujúci právo sťažovateľa   na spravodlivý   proces podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ ďalej poukázal v súvislosti s tvrdením o porušení čl. 26 ústavy na to, že uverejnením článku iba realizoval slobodu prejavu, pričom za významné považuje závery obsiahnuté v náleze ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 390/2011, najmä požiadavku, aby všeobecné súdy svoj záver v konaniach o ochranu osobnosti vedených proti médiám založili na dôslednom porovnaní dvoch ústavou chránených hodnôt a vyjadrili ho spôsobom, ktorý nie   je   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený,   čo   vo   veci   sťažovateľa   všeobecné   súdy nevykonali vôbec. Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci došlo uložením povinnosti zaplatiť žalobkyni   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   k   neakceptovateľnému   obmedzeniu slobody   prejavu,   a   to   aj   preto,   že   nebola   zachovaná   proporcionalita   medzi   zásahom do slobody   prejavu   sťažovateľa   a   ústavnými   garanciami   práva   na   súkromie   žalobkyne. Proporcionalita nebola podľa názoru sťažovateľa zachovaná z dôvodu, že všeobecné súdy dostatočne nevzali do úvahy, že pôvodcom zásahu bol vydavateľ periodickej tlače, ktorý má povinnosť   verejnosť   informovať   o   veciach   verejného   záujmu   (hľadisko   „kto“   zásah vykonal); že žalobkyňa je osobou verejného záujmu ako partnerka P. W., ktorý je osobou verejného   záujmu,   a   tragické   úmrtie   jeho   manželky   vyvolalo   v   spoločnosti   reakciu (hľadisko „o kom“ bol článok); že článok bol predovšetkým informáciou o tom, že P. W. si našiel partnerku a žijú v spoločnej domácnosti bez uvedenia zbytočných   podrobností   o žalobkyni, ktoré by verejnosti aj tak neboli známe (hľadisko „čo“ bolo obsahom článku); že žalovaný je vydavateľom periodickej tlače, a nie televíznym vysielateľom (hľadisko „kde“ bol článok zverejnený); že článok bol uverejnený na konci leta potom, ako novinári zistili, že P. W. už nežije sám, ale má priateľku, s ktorou sa vrátili z dovolenky z G. (hľadisko „kedy“   bol   článok   uverejnený);   že   obsah   článku   je   nekonfliktný,   neobsahuje   kritické, negativistické hodnotenia, je informatívny, a pokiaľ ide o uverejnený nepravdivý údaj o tom, že žalobkyňa je vlastníčkou domu, v ktorom býva, toto tvrdenie nie je difamujúce (hľadisko   „ako“   boli   informácie   podané).   V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že informácie o súkromí žalobkyne podané v článku len v súvislosti informovaním o novej životnej situácii P. W. neboli spôsobilé žalobkyni privodiť ujmu v jej súkromnej sfére a pri posudzovaní   proporcionality   ústavných   práv   v   tomto   prípade   mala   byť   rešpektovaná prednosť práva na slobodu prejavu sťažovateľa.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   aj   rozsudkom   krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007, ktorým mal byť porušený čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy. Dôvody, prečo mali byť porušené ním označené základné práva, bližšie neuviedol. II.  

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   sťažovateľ   sa domáha jednak   vyslovenia   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 3 Co 102/2010-285   z   27.   novembra   2010   a taktiež   konštatovania   porušenia   čl.   26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007.

K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 3 Co 102/2010-285

Ústavný   súd   sa   predovšetkým   zaoberal   tou   časťou   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ namieta, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že krajský súd sa nezaoberal   právnymi   otázkami   stretu   práva   na   slobodu   prejavu   sťažovateľa   a   práva na súkromie   žalobkyne,   jeho   rozsudok   je   arbitrárny   a   porušujúci   právo   sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom na to, že krajský súd nevykonal test proporcionality.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Krajský súd napadnutý rozsudok č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 odôvodnil v podstate takto:

«Predmetom odvolacieho konania po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zostal výrok rozsudku,   ktorým   súd   prvého   stupňa   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľke 350 000 Sk a trovy konania.

... Podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti... je to, že došlo k neoprávnenému   zásahu,   a   tiež   to,   že   zásah   bol   objektívne   spôsobilý   privodiť   ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka. Pritom obe tieto podmienky musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej   osoby   domáhať   sa   ochrany a povinnosť   subjektu zásahu súdom   uloženú sankciu   znášať.   Pre   priznanie   finančnej   náhrady   sa   okrem   iného   vyžaduje   vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby predstavujúcich zníženie osobnosti alebo vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto kvalifikovanej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu ani v spôsobe na majetkovú ujmu na osobnosť iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá podľa zákona má prednosť.

Právo   na   podobu   je   právo   zachytenia   vlastnej   podoby   zobrazením.   Právo   k podobizni   je   právo,   ktorého   predmetom   je   podobizeň,   t.   j.   hmotné   zachytenie   podoby človeka. Obsahom práva na podobu je užívacie a dispozičné právo subjektu vo vzťahu k zachyteniu jeho podoby. Obsahom práva k podobizni a k obrazovému snímku je užívacie a dispozičné právo vo vzťahu k podobizni. Súhlas k zachyteniu podoby a súhlas k použitiu a rozširovaniu   podobizne   vytvorenej   zachytením   obrazového   snímku   je   potrebné   od   seba odlišovať. Pri každom použití podobizne a obrazového snímku, či už k nim dochádza na základe zákonných licencií, či na základe súhlasu, či iným oprávneným spôsobom, musia byť zachované dve základné podmienky: použitie sa musí stať vždy primeraným spôsobom a použitie nesmie byť v rozpore s osobnostnými záujmami oprávneného, ktoré je potrebné vždy bezpodmienečne zisťovať a ktoré sú za všetkých okolností nedotknuteľné. Primerané použitie   je   vtedy,   ak   čo   do   formy,   rozsahu   a   obsahu   je   odôvodnené   potrebou   použitia k účelu, ku ktorému dal oprávnený súhlas alebo pre ktorý bola určená zákonná licencia a ak   tomuto   účelu   vyhovuje   i   svojim   spôsobom.   Nedotknuteľné   osobnostné   záujmy oprávneného sú dotknuté vtedy, ak použitie obrazového snímku poškodzuje neoprávnene česť,   dôstojnosť   alebo   dobrú   povesť   osoby,   ktorej   sa   týka,   zásah   do   jeho   súkromia   a súkromného života. Použitie samo o sebe môže vyústiť v závažný zásah do osobnostnej sféry niekedy i vzhľadom k súvislostiam, za ktorých k nemu došlo, alebo vzhľadom ku komentáru, ktorý bol k nemu pripojený.

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že odporca vo svojom týždenníku P. dňa 20. 9. 2004 uverejnil na svojej úvodnej stránke fotografické snímky navrhovateľky a P. W. s textom „Ani nie rok po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, už začal žiť so svojou priateľkou“ a na ďalších stránkach tohto týždenníka uverejnil ďalšie fotografie zachytávajúce navrhovateľku v spoločnosti P. W. a jeho syna, fotografie domu a motorového vozidla navrhovateľky a tiež maloletú dcéru navrhovateľky. Uviedol informácie o   navrhovateľke,   jej   dcére,   veku   jej   dcéry.   Tieto   snímky   boli   uverejnené   bez   súhlasu navrhovateľky.

V danom prípade jednoznačne nešlo o použitie fotografických snímok podľa ods. 2 a 3 § 12 Občianskeho zákonníka.

Ak   teda   došlo   k   vytvoreniu   alebo   použitiu   prejavov   osobnej   povahy   uvedených v odseku   1   bez   súhlasu   oprávnenej   osoby,   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv oprávnených   osôb.   Je   potrebné   tiež   uviesť,   že ak   došlo   k   neoprávnenému   vyhotoveniu, v praxi   najmä   podobizní,   obrazových   snímok   alebo   obrazových   a   zvukových   záznamov, súhlas s ich použitím nemôže nahradiť súhlas s ich vytvorením.

Pod neoprávneným zásahom treba rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje ustanovený cieľ, nedbá podstatu obmedzovaného základného práva   a   slobody   alebo   nie   je   nevyhnutným,   primeraným   opatrením   na   dosiahnutie ustanoveného cieľa.

Z   uvedeného   vyššie   je   nesporné,   že   odporca   zasiahol   do   osobnostných   práv navrhovateľky tým, že použil jej fotografiu, na ktorej je jasne identifikovateľná, ako aj fotografie domu, v ktorom v tom čase bývala, jej motorového vozidla, ako aj fotografiu jej dcéry bez jej súhlasu (a aj súhlasu jej dcéry, prípadne osôb, ktoré boli zverejnené na týchto fotografiách   spolu   s   navrhovateľkou)   a   v   spojení   s   článkom,   ku   ktorej   boli   fotografie pripojené.

Do osobnostných práv navrhovateľky zasiahol odporca aj samotným článkom tým, že o navrhovateľke uverejnil údaje súkromného charakteru, ktoré sa dotýkali jej osobného a pracovného života. Uverejnenie fotografií len zväčšilo rozsah tohto zásahu.

Odporca v tomto prípade nielenže nepostupoval v súlade s § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka, ale porušil aj § 34 ods. 7 zák. č. 385/2000 Z. z.

Predmetný článok bol uverejnený v týždenníku P. Na titulnej strane týždenníka, ktorý vychádza v značnom náklade (cca 200.000 až 300.000 kusov týždenne) bola upútavka v znení „Ani nie rok po tom, čo sa P. W. stal vdovcom, už začal žiť so svojou priateľkou“ s fotografiou navrhovateľka a P. W.

Z   vykonaného   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   preukázané,   že navrhovateľka túto situáciu ťažko znášala. Napriek snahe uchrániť miesto svojho pobytu bolo toto miesto zverejnené a identifikovateľné. Najmä z pohľadu výkonu povolania takéto porušenie práv je bezprecedentné, keď sudcu okrem ustanovení Občianskeho zákonníka v uvedených sférach chráni aj Zákon o sudcoch a prísediacich (nemožno zverejňovať jeho tvár a bydlisko, má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine). V   dôsledku   porušenia   jednak   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ale   aj   Zákona o sudcoch a prísediacich navrhovateľka bola vystavená ako sudca nevhodnému správaniu sa účastníkov konania voči jej osobe (zastavovanie navrhovateľky na ulici, demonštratívne ponechanie tlačoviny v pojednávacej miestnosti, kde bolo o navrhovateľke písané a pod.), bola   nútená   podávať   vysvetlenie   o   svojich   majetkových   pomeroch,   prípadne   rozporoch uvedených   v   majetkovom   priznaní   a   tvrdeniach   uvedených   v   článku.   Je   nesporné,   že sudcovia si dôsledne chránia svoje súkromie, nevystavujú sa zbytočnej medializácii svojej osoby, najmä pokiaľ ide o ich súkromný život. Uverejnením fotografií spolu s článkom, ktorý vznesie pochybnosti k plneniu si svojich povinností určených Zákonom o sudcoch a prísediacich   (v   majetkových   priznaniach   uviesť   pravdivé   skutočnosti)   a   podávať vysvetlenie k tomu, čo bolo uvedené v článku považuje odvolací súd za závažný zásah. Za vážny zásah odvolací súd považuje zásah, ktorý navrhovateľka ako matka musela prežívať v súvislosti s reakciami jej dcéry. Obavy o zdravý vývoj dieťaťa, či už fyzický, alebo psychický je vždy veľká záťaž pre každú matku, ale aj každého rodiča. Je nesporné, že maloletá   dcéra   navrhovateľky   bola   v   dôsledku   týchto   zásahov   v   sledovaní   lekárov a psychológa,   čo   preukázali   lekárske   správy,   ako   aj   svedecká   výpoveď   P. W.  ... Ak v dôsledku takéhoto konania odporcu došlo aj k takýmto úvahám, je to zásah do psychického rozpoloženia samotnej navrhovateľky a narušenia jej súkromného života. Všetky tieto následky odvolací súd vyhodnotil ako závažný zásah do osobnostných práv navrhovateľka.

Okrem   uvedeného   vyššie   predmetný   článok   s   uverejnenými   fotografiami navrhovateľky   a   jej   dcéry,   miesta,   kde   býva,   jej   motorového   vozidla   pri   odpovediach na otázky kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí bol článkom, ktorý nenapĺňal kritériá proporcionality medzi slobodou prejavu a práva vyhľadávať a šíriť informácie a ochranou práv a slobôd iných. V zmysle uvedeného

- článok   bol   uverejnený   v   týždenníku,   ktorý   na   Slovensku   je   najčítanejší a vychádza v počte výtlačkov v najvyššom počte v porovnaní s inými týždenníkmi (o tom svedčia aj samotné grafy odporcu, ktoré uverejňuje v týždenníku),

- navrhovateľka bola v spornom článku uvedená plným menom, bola uvedená jej   funkcia,   pôsobisko   jej   činnosti   ako sudkyne a   zverejnené   jej   fotografie a   to bez   jej súhlasu, podľa ktorých bola jednoznačne identifikovateľná,

- odporca   uverejnil   údaje   o   súkromnom   živote   navrhovateľky   hoci   nebol oprávnený uverejniť skutočnosti z jej súkromného života,

- v čase uverejnenia článku už P. W. už nebol politicky činný a okrem toho článok sa ani nedotýkal jeho politickej činnosti.

Nešlo   teda   o   článok   aj   s   uverejnenými   fotografiami,   ktorým   odporca   podal informácie, lebo išlo o otázku verejného záujmu. Uverejnením údajov zo súkromného života navrhovateľky,   aj   keď   išlo   o   zverejňovanie   jej   vzťahu   s   bývalým   politikom   (ktorý v uvedenom   čase   nebol   už   politicky   činný)   došlo   k   vážnemu   narušeniu   proporcionality medzi slobodou podávania informácií tlačenými médiami a súkromím a tým osobnostných práv navrhovateľky v neprospech navrhovateľky.

Odvolací   súd   túto   skutočnosť   aj   zohľadňoval   pri   rozhodovaní   o   priznaní   výšky nemajetkovej ujmy, ktorú si pôvodne navrhovateľka uplatnila vo výške 1.000.000,- Sk. Odvolací súd s poukazom na uvedené vyššie preto rozsudok súdu prvého stupňa už v zostávajúcej napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.»

Ústavný   súd   konštatuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov   a obranou   proti   takému   uplatneniu.   Vyjadruje   to   aj   znenie   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,   čoho sa   navrhovateľ domáhal a z akých   dôvodov,   ako sa   vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   právne   vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z   uvedených   hľadísk.   Ústavný   súd na rozdiel   od   sťažovateľa   považuje   samotné   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   v súlade   s   §   157 ods.   2 OSP,   stručne   a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia.

Krajský   súd   zjavne   vykonal   porovnanie   oboch   ústavou   chránených   hodnôt,   čo vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Jeho záver plynúci z ich porovnávania nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, a preto ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať.

Krajský súd svoje rozhodnutie podrobne a dostatočne odôvodnil, reagoval v ňom na sťažovateľom   riadne   uplatnené   odvolacie   dôvody   primeraným   spôsobom.   Z   jeho rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, ako aj to, z akých dôvodov považoval zásah sťažovateľa do osobnosti žalobkyne, resp. jej jednotlivých zložiek, za neoprávnený. Hoci to krajský súd výslovne v odôvodnení svojho   rozhodnutia   neuviedol   spôsobom,   ktorý   považuje   sťažovateľ   za   jediný akceptovateľný, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že test proporcionality vykonal,   pretože   vzal   do   úvahy   „kto“   zásah   vykonal,   „o   kom“   bol   článok,   „čo“   bolo obsahom článku, „kde“ bol článok zverejnený, „kedy“ bol článok uverejnený a aj to, „ako“ boli   informácie   podané.   Výsledkom   testu   proporcionality   bol   ústavne   konformný   záver krajského súdu vyjadrený vo výroku jeho rozhodnutia. Iba to, že sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu zistenými testom proporcionality, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd konštatuje, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 102/2010-285 z 27. novembra 2010 nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

K namietanému porušeniu čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320

Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   aj   porušenie jeho základného   práva   podľa   čl.   26   ods.   2   a   4   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007.

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   kvalifikovane   zastúpený   zvoleným advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05,   I.   ÚS   286/2010,   III.   ÚS   352/2011, IV. ÚS 113/09, III. ÚS 361/06).

Viazanosť ústavného súdu petitom sťažnosti zároveň znamená, že ústavný súd sa môže zaoberať iba porušením tých základných práv sťažovateľa, ktoré uvedie v petite svojej sťažnosti, a iba vo vzťahu k tým rozhodnutiam, ktoré sťažovateľ v petite sťažnosti označí. Nad sťažovateľom vymedzený rámec je ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na svoju   striktnú   viazanosť   petitom   sťažnosti   sa   preto   mohol   zaoberať   sťažnosťou   iba v rozsahu   namietaného   porušenia   čl.   26   ods.   2   a   4   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007, pričom ústavný súd zistil, že uvedený rozsudok krajského   súdu   bol   vydaný   vo   veci   vedenej   pred   Okresným   súdom   Bratislava   V   pod sp. zn. 40 Coch 3/2003, v ktorej bol žalobcom sudca Okresného súdu Žilina – JUDr. P. P. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 bol predmetom konania pred   ústavným   súdom   na   základe   sťažnosti,   ktoré   bolo   právoplatne   skončené   nálezom ústavného súdu č. k. II. ÚS 152/08-52 z 15. decembra 2009. Týmto nálezom ústavný súd konštatoval, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 285/2005 porušil základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy a rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320   z 5. apríla 2007 zrušil a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Nález   ústavného   súdu   č. k. II. ÚS 152/08-52 z 15. decembra 2009 nadobudol právoplatnosť 22. marca 2010.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ako vyplýva z uvedeného, o návrhu sťažovateľa na konštatovanie porušenia jeho základného   práva   podľa   čl.   26   ods.   2   a   4   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 285/2005-320   z   5.   apríla   2007   bolo   ústavným   súdom   už   prv   právoplatne rozhodnuté, pričom nešlo iba o rozhodovanie o podmienkach konania, ale o rozhodovanie vo veci samej.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť sťažovateľa v tej časti, v ktorej sťažovateľ žiadal vysloviť, že rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012