znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 153/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť K. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co 89/09 z 26.   januára   2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2011 doručená sťažnosť K. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára 2009, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 89/09 z 26. januára 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 117/08   konal   o žalobe   sťažovateľa   o   náhradu   škody,   ktorá   mu   mala   vzniknúť v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda v iných   jeho   súdnych   sporoch,   v ktorých   tento   súd   nerešpektoval   sťažovateľovi už rozsudkom sp. zn. 4 C 206/1992 právoplatne priznané majetkové práva k stabilizačnému družstevnému   bytu.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   17 C 117/08   zo   14. januára   2009 žalobu sťažovateľa   zamietol,   pričom   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd sťažnosťou   napádaným   rozsudkom   sp.   zn.   9   Co   89/09   z 26.   januára   2010   rozsudok okresného   súdu   ako vecne   správny   potvrdil.   Dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku krajského súdu bolo z dôvodu jeho neprípustnosti odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vyjadruje   svoju   nespokojnosť s rozhodnutiami všetkých stupňov súdov, pričom argumentačne odôvodnil svoju sťažnosť iba proti rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, a to tým, že podľa jeho názoru tieto súdy   pred rozhodnutím   vo veci samej   náležite nezistili skutkový   stav veci.   Podľa sťažovateľa okresný súd, ako ani krajský súd vôbec neskúmali, či postup Okresného súdu Dunajská   Streda   v iných   jeho   sporoch   bol,   alebo   nebol   zákonný,   ale   pri   zisťovaní skutkového stavu sa uspokojili iba s vyjadrením sudcov Okresného súdu Dunajská Streda, ktorí rozhodovali v sporoch sťažovateľa a ktorí sa vyjadrili, že ich postup v týchto veciach bol správny a zákonný, pričom okresný súd ani krajský súd si tieto ich tvrdenia žiadnym spôsobom neoverili a svoje rozhodnutia založili iba na týchto vyjadreniach. Okrem toho vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ tiež namieta, že keďže tento súd rozhodol o jeho odvolaní bez nariadenia pojednávania, bolo mu tým znemožnené realizovať jeho procesné právo uplatniť námietku zaujatosti proti predsedníčke zákonného senátu krajského súdu, ktorá mala rozhodovať aj v skorších konaniach z dôvodu nesprávnosti úradného postupu, v ktorých žiadal náhradu škody v dotknutom konaní.

Svoje námietky vo vzťahu k sťažnosťou napádanému rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010 sťažovateľ bližšie nezdôvodnil, resp. okrem označenia   tohto   rozhodnutia   v petite   sťažnosti   svoje   výhrady   proti   tomuto   rozhodnutiu najvyššieho súdu bližšie nešpecifikoval.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Na Ústavný súd sa obraciam preto, resp. som donútený, lebo Okresný a aj Krajský súd nie sú schopné, resp. nezistili, či uvedené a vykonané úradné postupy súdu sú správne alebo nesprávne (i keď vznikli na základe, alebo sú pokračovaním spáchaného trestného činu podvodu a krádeže),   zistiť či konali a rozhodovali súdy zákonne alebo nezákonne a nesprávne aj zistil dobu premlčania, že bola prekročená, nezistil či mi bola spôsobená škoda a nerozhodol o nemajetkovej ujme. Toto sú rozhodujúce skutočnosti, bez ktorých nie je možné vyniesť zákonný rozsudok....

Vo veci nesprávnych úradných postupov OS D. Streda si nepriznáva, že vykonal nesprávne postupy. OS Galanta ktorý mal zistiť či uvedené nesprávne úradné postupy súdu sú správne alebo nesprávne to nedokázal. KS Trnava toto zistiť necháva na Ústavný súd.... Súdne konanie 17 C/117/2008 rozsudkom OS Galanta z 14. 1. 2009 a rozsudkom KS Trnava 9 Co/89/2009-122 z 26. 1. 20010 doručeného 2. 3. 2010 za predsedníčky senátu, ktorá   bola   zaujatá,   závislá   z   predošlého   rozhodovania   čo   som   nevedel,   lebo   sa neuskutočnilo   pojednávanie   a   nebolo   mi   umožnené   namietať   zaujatosť   sudcu,   žalobu zamietol....

Príčinou prečo sa súdim je to, že súd nevedel a nedokázal za 15 rokov spor zákonne a spravodlivo ukončiť. Nevedel a nedokázal previesť zákonné dedičské konanie, nedokázal zabezpečiť zákonné vykonanie rozsudku, nevedel a nechcel zistiť, či zmluva o prevode bytu do   vlastníctva je zákonná,   platná alebo   neplatná,   nedokázal   odstrániť   protiprávny stav a previesť ani nápravu náhradou spôsobenej škody.

Prosím   a   žiadam   ÚS,   aby   zariadil   a   zabezpečil,   aby   vec   prejednal   nezávislý a nestranný súd, ktorý bude postupovať a konať v zmysle platných zákonov.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo podľa uvedených článkov Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd bolo všeobecným súdom porušené, uvedené nesprávne úradné postupy notára a súdu boli vykonané a preto sú vydané rozsudky 17 C 117/2008-96 z 14. 1. 2009 OS Galanta, 9 Co/89/2009-122 z 26. 1. 2010 KS Trnava a 5 Cdo 142/2010 Najvyššieho súdu Bratislava neplatné.

2. Vykonané nesprávne úradné postupy spôsobili sťažovateľovi škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle žaloby. V zmysle Ústavy SR čl. 46 ods. 3 sťažovateľovi - poškodenému Ústavný súd SR Košice - štát uhradí spôsobenú škodu, ako je rozpísané v žalobe 72 057 Eur a úroky z omeškania 5 % p. a. za 3 roky 10 808 Eur, spolu 82 865 Eur.

3. Ústavný súd SR Košice je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne JUDr. V. D., za dva právne úkony 123,50 x 2 + 7,41 x 2 spolu 261,82 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 1, čl. 11 ods. 1, 3 a 4, čl. 36 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn. 17 C 117/08 zo 14. januára 2009,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   89/09   z 26.   januára   2010   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010.

1. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím okresného súdu

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity („ak...   nerozhoduje   iný   súd“),   ktorý vyplýva z citovaného   čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným rozsudkom okresného súdu sťažovateľ namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na   základe sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   17   C   117/08   zo   14.   januára   2009   využitím   riadneho opravného   prostriedku,   a to   odvolania,   ktoré   sťažovateľ   napokon   (ako   to   vyplýva   aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu   svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   vo   vzťahu k rozsudku   okresného   súdu   v   podstate   vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozsudku okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k rozsudku okresnému súdu) už po jej predbežnom   prerokovaní odmietol   pre nedostatok svojej   právomoci   na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím krajského súdu

V súvislosti   s napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   89/09 z 26. januára 2010 ústavný súd toto rozhodnutie krajského súdu s ohľadom na námietky sťažovateľa   vecne   preskúmal,   a to   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   toto   rozhodnutie krajského   súdu   už   raz   v minulosti   napadol   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom,   pričom vo vzťahu   k označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   ústavný   súd   uznesením   č. k. IV. ÚS 268/2010-25   z 30.   augusta   2010   sťažnosť   sťažovateľa   ako   neprípustnú   odmietol z dôvodu,   že   sťažovateľ   v tom   čase   predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   napadol   aj dovolaním. Ústavný súd však v uznesení č. k. IV. ÚS 268/2010-25 z 30. augusta 2010 tiež konštatoval:

„Ústavný súd sa však v daných okolnostiach zaoberal aj tým, aké dôsledky bude mať pre   sťažovateľa   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   vo   vzťahu   k   právoplatnému   rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).“

Keďže z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010 vydaného v konaní o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 89/09 z 26. januára 2010 vyplýva, že najvyšší súd „... nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho   súdu   z hľadiska   jeho   vecnej   správnosti“, v danom   prípade   vzhľadom   na uvedené   je   u sťažovateľa   zachovaná   lehota   na   podanie   sťažnosti   proti   predmetnému rozhodnutiu krajského súdu.

V súvislosti   s napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   89/09 z 26. januára 2010 sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a iba formálne sa stotožnil s jeho zistením okresným súdom,   a tiež   namieta,   že   z dôvodu   prerokovania   jeho   odvolania   krajským   súdom   bez nariadenia pojednávania nemal možnosť oboznámiť sa so zložením senátu krajského súdu konajúceho v jeho veci, a teda ani nemal možnosť uplatniť proti predsedníčke tohto senátu námietku zaujatosti.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto   musí   preskúmavať len to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku krajského súdu vyplýva:„Krajský   súd   v   Trnave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O. s. p.),   po   zistení,   že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom podľa   ustanovenia   §   156   ods.   3   O. s. p.,   preskúmal   napadnutý   rozsudok   v   medziach ustanovenia § 212 ods.   1 O. s. p.   a dospel k záveru,   že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním je vecne správny. Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 17 C/117/2008 je určenie povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi náhradu Škody vo výške 46.471,46 eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16,599,96 eur titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Dunajská Streda, a to v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. a zákonom č. 58/1969 Zb.. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti. postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   vykonal   dokazovanie   v   dostatočnom rozsahu   potrebnom   na   vyhlásenie   rozsudku   na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zamietol návrh navrhovateľa a to najmä z   dôvodu,   že   nebolo   preukázané   naplnenie   podmienok   vzniku   náhrady   škody   z   dôvodu nesprávneho   úradného   postupu   súdu,   keď   v   danej   veci   nie   je   možné   aplikovať   žiadnu z podmienok pre porušenie povinnosti orgánu v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Súd prvého   stupňa   správne   skonštatoval,   že   Okresný   súd   Dunajská   Streda   v   jednotlivých konaniach, na ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu poukazoval rozhodoval v intenciách zákonov, dodržiaval zákonom stanovené lehoty, neboli zistené žiadne prieťahy a ani iné zásahy do práv navrhovateľa. Ďalej odvolací súd takisto poukázal na to, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj skutočnosť, že o veciach, na ktoré navrhovateľ poukazoval boli buď to návrhy zamietnuté alebo konania zastavené a to, vždy z dôvodu na strane navrhovateľa, ktorými dôvodmi bolo späť vzatie návrhu, n doplnenie návrhu a prekážka veci rozhodnutej. Takže navrhovateľom nebolo preukázané, že by uňho došlo k vzniku škody nesprávnym úradným postupom súdu.

Vzhľadom k uvedenému preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa napadnutý odvolaním podľa § 219 ods. 1 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil. O práve na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p., keď v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže si túto neuplatnil.“

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   o nedostatočne   zistenom   skutkovom   stave krajským   súdom   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,   I.   ÚS   276/06).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Z citovaného   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s názorom   prvostupňového   súdu   týkajúcim   sa   zistenia   skutkového   stavu   a jeho   právnej kvalifikácie.   Z jeho   záverov   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty či   zmyslu. Ústavný   súd   uznáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva odpovede   na všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace s predmetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový   a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Skúmané rozhodnutie krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor   svojím   vlastným už ani preto,   že ústavný   súd nie je opravným súdom   právnych názorov krajského súdu.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05) vyslovil, že právo na súdnu ochranu nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   a sťažovateľom   označenými   článkami   ústavy   a listiny,   bolo   potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 89/09, v ktorom rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím bolo sťažovateľovi podľa jeho presvedčenia zabránené namietať, resp. spochybniť nezaujatosť zákonného sudcu krajského súdu, ústavný súd zistil, že označené konanie na krajskom súde začalo 16. marca 2009, pričom verejné vyhlásenie rozsudku v tejto veci, ktoré sa konalo

26. januára 2010, bolo riadne krajským súdom vyhlásené vyvesením oznamu na úradnej tabuli.

V súvislosti   s uvedeným ústavný   súd   pripomína   zásadu   „vigilantibus   iura   scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sa na ochrane svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ   sledoval   svoje   subjektívne práva   a   robil   také   kroky, v dôsledku   ktorých   by nedochádzalo   k   ich   ohrozovaniu   a   poškodzovaniu.   Táto   zásada   teda   predpokladá,   že sťažovateľ   musí   využiť   prostriedky,   ktoré   mu   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv.

Z uvedených   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vedené   pod   sp.   zn. 9 Co 89/09 trvalo na krajskom súde takmer jeden rok, pričom počas tejto doby sťažovateľ pri vynaložení náležitej starostlivosti a záujmu vo svojej veci mal reálnu možnosť dozvedieť sa, kto je v jeho veci zákonným sudcom, avšak sťažovateľ v tomto smere nevyvinul žiadnu aktivitu. Okrem toho, rozhodnúť o odvolaní účastníka konania bez nariadenia pojednávania umožňovalo   krajskému   súdu   ustanovenie   §   214   Občianskeho   súdneho   poriadku,   takže z tohto hľadiska sa postup krajského súdu nejaví byť arbitrárnym alebo svojvoľným.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom prerokovaní   aj   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu označených článkov ústavy a listiny rozhodnutím najvyššieho súdu

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   základných   práv   a slobôd zaručených   v označených   článkoch   ústavy   a listiny   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Cdo   142/2010   z 9.   novembra   2010,   ústavný   súd   poukazuje na   skutočnosť,   že   okrem uvedenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu v petite sťažnosti sťažovateľ svoju sťažnosť v tomto smere žiadnym spôsobom neodôvodnil, t. j. neuviedol, z akých dôvodov malo dôjsť v príčinnej súvislosti s označeným rozhodnutím najvyššieho súdu k namietanému porušeniu ním označených článkov ústavy a listiny.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Keďže návrh sťažovateľa nebol vo vzťahu k označenému rozhodnutiu najvyššieho súdu odôvodnený, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   a o priznaní   úhrady   trov   konania   sú   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011