znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 153/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. W., Z., zastúpenej advokátom JUDr. M. R. I., B., vo veci namietaného porušenia   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   S 92/2007   a jeho   rozhodnutím   z 21. novembra 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 82/2008 a jeho uznesením z 2. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. W. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2009 doručená faxom a 10. marca 2009 poštou sťažnosť K. W., Z. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23   S 92/2007   a   jeho   rozhodnutím   z   21. novembra   2007   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sžo 82/2008 a jeho uznesením z 2. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 7. januára 2009 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 82/2008 z 2. decembra 2008, ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky z 11. marca 2009 proti rozhodnutiu krajského súdu z 21. novembra 2007. Druhostupňové rozhodnutie odvolací súd odôvodnil nesplnením podmienok na prejednanie odvolania vo veci samej z dôvodu oneskoreného podania odvolania v zmysle § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).Podľa sťažovateľky krajský súd prvostupňové rozhodnutie adresoval na súkromnú adresu v súčasnosti už bývalého advokátskeho koncipienta JUDr. M. R. I., B. (ďalej len „koncipient“),   a nie   na   adresu   splnomocneného   právneho   zástupcu   sťažovateľky Advokátska   kancelária   H.,   K.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „advokátska   kancelária“), s odôvodnením, že predmetné rozhodnutie zaslal koncipientovi na základe plnej moci z 12. novembra 2007 udelenej advokátskou kanceláriou na zastupovanie na pojednávaní na súde prvého stupňa 21. novembra 2007.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   koncipient   bol   advokátskou   kanceláriou splnomocnený na zastupovanie výlučne na pojednávaní súdu prvého stupňa 21. novembra 2007, nebol splnomocnený na zastupovanie prijímania doručovaných písomností v súlade s § 47 a § 158 ods. 2 OSP.

V zmysle   uvedeného   prvostupňový   súd   nesprávne   zaslal   svoje   rozhodnutie z 21. novembra   2007   koncipientovi   z dôvodu,   že   tento   v čase   udelenia   plnej   moci   na predmetné pojednávanie, ako aj v čase doručovania prvostupňového rozhodnutia nebol a ani nemohol   byť   advokátskou   kanceláriou   splnomocnený   v rámci   celého   „poverenia“,   lebo nebol advokátom.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd porušil ňou označený článok ústavy a jej základné právo   zaručené   v   ústave   a právo   zaručené   v   dohovore.   Porušenie   vyplýva   z toho,   že odvolací súd argumentuje vo svojom rozhodnutí tým, že z udelenej plnej moci nevyplýva, že   advokátska   kancelária   poverila   koncipienta,   a aj   v prípade,   že   by   bol   advokátsky koncipient   splnomocnený   na   prebratie   doručených   písomností,   nebolo   predmetné prvostupňové   rozhodnutie   doručené   riadne,   keďže   toto   bolo   doručované   na   súkromnú adresu koncipienta počas jeho dovolenky bez toho, aby doručenie potvrdil sám alebo ním splnomocnená osoba.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 92/2007 a jeho rozhodnutím z 21. novembra 2007 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 82/2008 a jeho uznesením z 2. decembra 2008 bol porušený čl. 1 ods. 1 ústavy, jej základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 82/2008 z 2. decembra 2008 a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   čl.   1   ods.   1 ústavy, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 92/2007 a jeho rozhodnutím z 21. novembra 2007 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 82/2008 a jeho uznesením z 2. decembra 2008.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   23   S 92/2007   a jeho   rozsudkom   z 21.   novembra   2007,   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku konaniu   krajského   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom z 21. novembra 2007), proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom konaní najvyšší súd (uznesenie sp. zn. 1 Sžo 82/2008 z 2. decembra 2008). Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať namietané konanie a rozsudok krajského súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v predmetnom   konaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. 2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   čl.   1   ods.   1   ústavy, základného   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 82/2008 a   jeho   rozsudkom   z   2.   decembra   2008,   ktorým   odmietol   odvolanie   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 S 92/2007 z 21. novembra 2007.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 10 ods. 2 preskúmal vec predloženú krajským súdom podľa §§ 212 ods. 1 a nasl. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2, a dospel k názoru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky pre prejednanie odvolania vo veci samej. Podľa § 246c ods. 1 O. s. p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný, ak nie je ustanovené inak v § 250s ods. 2.

Podľa § 218 ods. 1, písm. a) O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene.

Podľa § 47 ods. 1, 2 O. s. p. účinného do 15. 10. 2008 do vlastných rúk treba doručiť písomnosti, pri ktorých tak ustanovuje zákon, a iné písomnosti, ak to nariadi súd.

Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa   v   mieste   doručenia   zdržuje,   doručovateľ   ho   vhodným   spôsobom   upovedomí,   že   mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa § 48 ods. 4 O. s. p. účinného do 15. 10. 2008 písomnosti určené advokátovi sa môžu doručovať tiež advokátskym koncipientom a iným pracovníkom, ktorí sú u advokáta pracovne činní a poveril ich prijímaním zásielok.

Z predloženého spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že žalobkyňa na jej zastupovanie v danej veci splnomocnila advokátsku kanceláriu H., K., s. r. o., Mgr. P. K., advokáta, konateľa advokátskej kancelárie, B. splnomocnením zo dňa 26. 7. 2007, v ktorom zároveň   vyjadrila   súhlas,   s tým,   aby   splnomocnenca   v   prípade   potreby   v   rámci   jeho poverenia zastúpil iný advokát, resp., aby ho pri jednotlivých úkonoch právnej pomoci zastúpil advokátsky koncipient alebo iná osoba. H., K., s. r. o., Mgr. P. K., advokát, konateľ advokátskej kancelárie, B. ako splnomocniteľ dňa 12. 11. 2007 splnomocnil JUDr. M. R. I., B. ako splnomocnenca na zastupovanie na pojednávaní spis. zn. 23 S 92/2007 na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 21. 11. 2007 a všetky s tým súvisiace právne úkony vo veci žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   stavebného   úradu   v   Banskej Bystrici č. KSU BB-2007-64/65-1:OŠSS-Di zo dňa 13. 2. 2007 a rozhodnutia mesta Z. č. SÚ 2943/2005/6-roz. zo dňa 19. 9. 2005. JUDr. M. R. I. zastupoval žalobkyňu na pojednávaní Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 21. 11. 2007, na ktorom krajský súd rozhodol vo veci samej rozsudkom. Rozsudok krajského súdu bol doručený JUDr. M. R. I. prostredníctvom pošty   dňa   2. 1. 2008   na   adresu   udávanú   podľa   splnomocnenia   zo   dňa   12. 11. 2007. Potvrdenie o doručení rozsudku je opatrené pečiatkou pošty a podpisom R., s uvedením dátumu   prevzatia   písomnosti   dňa   2. 1. 2008.   Odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu podal Mgr. P. K., advokát, konateľ spoločnosti H., K. & P., s. r. o., v mene žalobkyne na poštovú prepravu dňa 12. 3. 2008.

Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O. s. p.).

Podľa názoru odvolacieho súdu právny zástupca žalobkyne podal odvolanie proti rozsudku krajského súdu oneskorene. Zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že rozsudok krajského súdu mu bol doručený poštou podľa § 47 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 48 ods. 4 dňom 2. 1. 2008, pretože zo splnomocnenia zo dňa 12. 11. 2007 vyplýva, že Mgr. P. K., advokát a konateľ spoločnosti H., K. & P., s. r. o., ako právny zástupca žalobkyne na základe plnej moci zo dňa 26. 7. 2007 splnomocnil JUDr. M. R. I. nielen na zastupovanie na pojednávaní krajského súdu dňa 21. 11. 2007, ale aj na všetky stým súvisiace právne úkony vo veci predmetnej žaloby, teda aj na doručovanie písomnosti, pričom skutočnosť, že poveril   na   zastupovanie   advokátskeho   koncipienta   zo   splnomocnenia   ž   12. 11. 2007 nevyplýva. Z právnej normy ustanovenej v § 48 ods. 4. O. s. p.   vyplýva, že advokát môže poveriť na doručovanie písomností tiež advokátskeho koncipienta. Pokiaľ teda písomnosť a to rozsudok krajského súdu bola doručená na základe splnomocnenia právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 12. 11. 2007 ním poverenému JUDr. M. R. I. dňom 2. 1. 2008, dňom nasledujúcim t. j. 3. 1. 2008 začala plynúť odvolacia 15-dňová lehota, ktorá uplynula dna 17. 1. 2008,   v   ktorý   posledný   deň   odvolacej   lehoty   bolo   možné   podať   odvolanie   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Vzhľadom k tomu, že právny zástupca žalobkyne podal odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   na   poštovú   prepravu   dňa   12. 3. 2008,   podal odvolanie oneskorene. Námietky právneho zástupcu žalobkyne, ktoré uviedol v odvolaní, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, odvolací súd považoval za právne bezvýznamné. Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolanie   žalobkyne v zmysle § 246c ods. 1 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1, písm. a) odmietol, pretože že bolo podané oneskorene.“

Z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že do svojho odôvodnenia uviedol postup, akým   dospel   k záverom   o odmietnutí   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   jeho uznesenie   obsahuje   výklad   právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na   tomto   závere   treba   trvať napriek   tomu,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že najvyšší   súd   postupoval   a rozhodoval   bez   toho,   aby   sa   stotožnili   s právnym   názorom sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil,   že   sťažnosť   v časti,   ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 82/2008 a jeho rozsudkom z 2. decembra 2008, je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný súd uvádza, že jeho aplikácia   sa   v individuálnych   sťažnostiach   zásadne   viaže   na   vyslovenie   porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky, a preto požiadavka na vyslovenie   jeho   porušenia   v   prípade,   ak   nie   je   porušené   niektoré   základné   právo sťažovateľky, je zjavne neopodstatnená (napr. II. ÚS 22/07).

Predmetom   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy   je   rozhodovanie o porušení základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, a nie aj o porušení tých článkov ústavy, ktoré síce vytvárajú právny základ ochrany základných práv a slobôd upravených v druhej hlave ústavy, ale o ich porušení je ústavný súd oprávnený rozhodovať v iných druhoch konania (II. ÚS 234/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009