znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 153/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť O. S., Ž., zastúpenej ustanovenou advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 2 C 42/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   42/2005 p o r u š i l základné právo O. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd nepredložením spisu sp. zn. 2 C 42/2005 nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu uplatnenej podaním z 1. augusta 2007 doručeným Okresnému súdu Žilina 13. augusta 2007.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e   predložiť   spis   sp.   zn.   2   C   42/2005 nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   zákonného   sudcu   uplatnenej podaním z 1. augusta 2007 doručeným Okresnému súdu Žilina 13. augusta 2007.

3.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia O. S. v sume 3 366 Sk (slovom tritisíctristošesťdesiatšesť slovenských korún) advokátke JUDr. T. P., Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 3 366 Sk (slovom tritisíctristošesťdesiatšesť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v Štátnej   pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 153/08-10 z 2. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť O. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 42/2005. Zároveň bola sťažovateľke na jej žiadosť ustanovená za právnu zástupkyňu v konaní pred ústavným súdom advokátka JUDr. T. P.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 13. mája 2008 a tiež aj okresný súd vo vyjadrení z 23. apríla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

1. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 24. februára 2005 podala okresnému súdu žalobu o určenie predmetu dedičstva. Konanie je vedené pod sp. zn. 2 C 42/2005. Podaním z 24. februára 2007 doručeným okresnému súdu 26. februára 2007 požiadala sťažovateľka o vylúčenie konajúceho sudcu z dôvodu jeho zaujatosti. Zaujatosť sudcu videla v tom, že na pojednávanie určené na 15. február 2007 nebola predvolaná a nemala dostatok času   na prípravu. Ustanovená advokátka jej termín pojednávania neoznámila. Okrem toho vytýkala, že   sudca   sa   na   pojednávaní   vyjadril   v tom   zmysle,   že   nevidí   kauzu   ako   úspešnú,   čo sťažovateľka   považovala   za   neprípustné   prejudikovanie   rozhodnutia   bez   vykonania dokazovania.   Uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 10 NcC 35/2007-78 z 23. mája 2007 sa rozhodlo, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   C   42/2005.   Podaním z 1. augusta   2007   doručeným   okresnému   súdu   13.   augusta   2007   sťažovateľka   opäť požiadala o vylúčenie sudcu. Reagovala tým na skutočnosť,   že sudca v písomnej výzve z 23. júla 2007 nepripustil, aby sťažovateľku v konaní zastupoval jej brat, ktorému udelila 30. apríla 2007 generálnu plnú moc. Pretože z okresného súdu nedostala žiadnu informáciu o spôsobe vybavenia návrhu z 1. augusta 2007, žiadosťou z 1. októbra 2007 o sprístupnenie informácií   sa   domáhala   oznámenia,   ako   bol   jej   návrh   na   vylúčenie   sudcu   vybavený. Rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 1 SprI 14/07 z 15. októbra 2007 jej bolo oznámené, že návrh   nebol   predložený   nadriadenému   krajskému   súdu,   lebo   už   v minulosti   uplatnila námietku zaujatosti voči sudcovi.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu,   ktorý   je   v rozpore s ustanovením   §   16   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   došlo   k porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Bolo totiž povinnosťou okresného súdu predložiť návrh sťažovateľky z 1. augusta 2007 na rozhodnutie nadriadenému krajskému súdu, keďže dôvody tohto návrhu boli odlišné od dôvodov uvedených v predchádzajúcom návrhu z 24. februára 2007.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 42/2005 s tým, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu predložiť návrh na vylúčenie sudcu z 1. augusta 2007 nadriadenému súdu.

2.   Z vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   z 23.   apríla   2008   doručeného ústavnému   súdu   29.   apríla   2008   vyplýva,   že   sa   stotožňuje   s vyžiadaným   vyjadrením konajúceho   zákonného   sudcu   z 22.   apríla   2008.   Podľa   zákonného   sudcu   sťažovateľka 26. februára   2007   po   prvom   pojednávaní   podala   návrh   na   vylúčenie   zákonného   sudcu, v ktorom poukázala na to, že zákonný sudca jej nedoručil predvolanie na pojednávanie konané 15. februára 2007. Túto námietku krajský súd neuznal a rozhodol, že zákonný sudca nie   je vylúčený. Dňa   13. augusta   2007 podala sťažovateľka   ďalšiu   námietku   zaujatosti, v ktorej   zákonnému   sudcovi   vytýkala,   že   nepripustil   do   konania   ňou   splnomocneného zástupcu.   V tom   čase   však   sťažovateľku   ešte   zastupovala   okresným   súdom   ustanovená advokátka JUDr. B. Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku sa neprihliada na námietku zaujatosti v prípade, ak sa týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní.   Námietku   považuje   sudca   za   takú,   ktorá   spočíva   v jeho   postupe.   Preto   nebol dôvod   predložiť   námietku   zaujatosti   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie   o nej.   Nie   je možné, aby každý postup, ktorý sudca v konaní uplatní a ktorý jednej alebo druhej strane nevyhovuje, bol dôvodom na vznesenie námietky zaujatosti. Podpredseda okresného súdu vzhľadom   na   obsah   spisového   materiálu   a na   vyjadrenie   zákonného   sudcu   považuje sťažnosť za nedôvodnú. Ak sťažovateľka namietala zaujatosť zákonného sudcu preto, že ju nepredvolal na prvé pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 15. februára 2007, z úpravy pre spisovú kanceláriu je zrejmé, že podľa pokynu zákonného sudcu mala byť na pojednávanie predvolaná rovnako, ako aj jej právna zástupkyňa. Predvolanie jej bolo expedované trikrát, pričom na samotnom pojednávaní sa sťažovateľka osobne zúčastnila, aj keď uvádza, že sa o ňom dozvedela z internetu. Vzápätí po pojednávaní podala sťažovateľka 24. februára 2007 námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi. Nadriadený krajský súd rozhodol, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania veci. Krajský súd v odôvodnení uznesenia konštatuje, že námietka sťažovateľky sa dotýka postupu sudcu pri vedení konania, a preto sa na takúto námietku   neprihliada.   Po   doručení   uznesenia   krajského   súdu   podala   sťažovateľka 13. augusta 2007 opätovný návrh na vylúčenie zákonného sudcu. Odôvodnila ho tým, že odmietol   konať   so   splnomocneným   zástupcom   I.   S.,   ktorému   sťažovateľka   udelila splnomocnenie.   Túto   skutočnosť   považuje sťažovateľka   za   porušenie   svojich   ústavných práv.   V čase,   keď   okresný   súd   sťažovateľke   oznámil,   že   ju   nemôže   zastupovať splnomocnený zástupca I. S., bola stále zastupovaná súdom ustanovenou advokátkou JUDr. A.   B.   Okresný   súd   preto   správne   postupoval,   keď   v zmysle   §   24   poslednej   vety Občianskeho súdneho poriadku nepripustil ďalšieho zástupcu, keďže v tej istej veci môže mať   účastník   konania   súčasne   len   jedného   zvoleného   zástupcu.   Následne   uznesením okresného súdu z 25. septembra 2007 bolo zastupovanie sťažovateľky JUDr. A. B. zrušené. Po zrušení tohto zastupovania odpadla procesná prekážka, pre ktorú nemohol sťažovateľku dovtedy zastupovať ňou splnomocnený zástupca I. S. Po odpadnutí tejto prekážky na ďalšie pojednávanie   určené   na   21.   február   2008   bol   popri   sťažovateľke   predvolaný   aj   I.   S. Konaním okresného súdu v súvislosti s nepripustením zastúpenia zo strany I. S. v čase, keď sťažovateľku ešte zastupovala JUDr. A. B., nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu ústavných práv sťažovateľky. Čo sa týka tvrdenia sťažovateľky o nepredložení námietky zaujatosti z 13.   augusta   2007   nadriadenému   súdu,   treba   poukázať   na   ustanovenie   §   15a   ods.   5 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého sa na námietku zaujatosti neprihliada, ak sa týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci. Takáto námietka   sa   ani   nepredkladá   nadriadenému   súdu.   Námietka   sťažovateľky   z 13. augusta 2007 je práve takou námietkou, ktorou sa spochybňuje procesný postup zákonného sudcu týkajúci sa nepripustenia splnomocneného zástupcu I. S. Nebol preto žiaden dôvod takúto námietku predkladať nadriadenému súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažnosť v celom rozsahu nedôvodná.

3. Z vyjadrenia sťažovateľky z 13. mája 2008 doručeného ústavnému súdu 16. mája 2008   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   nemohla   osobne   poradiť   s ustanovenou   právnou zástupkyňou vzhľadom na zlý zdravotný stav. Prostredníctvom svojho brata uviedla iba toľko,   že   jej   nebolo   doručené   predvolanie   na   pojednávanie   konané   15.   februára   2007. Žiadne ďalšie pripomienky k vyjadreniu podpredsedu okresného súdu neoznámila. Zotrvala však na podanej sťažnosti v celom rozsahu. Z titulu trov právneho zastúpenia advokátkou požiadala   o priznanie   odmeny   v celkovej   sume   3   367   Sk,   a to   za   prevzatie   a prípravu zastúpenia v sume 3 176 Sk a režijný paušál 191 Sk.

II.

1. Zo zápisnice o pojednávaní č. k. 2 C 42/2005-59, 60, 61 a 62 z 15. februára 2007 vyplýva, že na pojednávaní osobne prítomná právna zástupkyňa sťažovateľky JUDr. A. B. na záver pojednávania uviedla, že nebude ďalej zastupovať sťažovateľku. Domnieva sa, že táto jej nedôveruje, pretože podáva podania, ktoré s ňou nekonzultuje. Po tomto vyhlásení JUDr.   A.   B.   bolo   pojednávanie odročené   na   3.   máj 2007   s tým,   že   sťažovateľke   bude ustanovený nový právny zástupca.

2. Z návrhu na vylúčenie sudcu z 24. februára 2007 doručeného okresnému súdu 26. februára   2007   vyplýva,   že   na   pojednávanie   konané   15.   februára   2007   nebola sťažovateľka   predvolaná   a o termíne   sa   dozvedela   iba   od   svojho   brata,   ktorý   to   zistil náhodou na internetovom portáli Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Okrem toho sa sudca okresného súdu priamo na pojednávaní vyjadril, že nevidí kauzu ako úspešnú. Je   paradoxné   a   neprípustné,   ak   sudca   prejudikuje   svoje   rozhodnutie   bez   dokazovania. Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľka žiada, aby bol sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci.

3. Z podania sťažovateľky z 30. apríla 2007 doručeného okresnému súdu toho istého dňa vyplýva, že sťažovateľka inter alia splnomocnila I. S. svojím zastupovaním v právnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 C 42/2005. V podaní je uvedené aj to, že I. S. zastupovanie   prijíma   v celom   rozsahu,   pričom   je   tam   aj   jeho   vlastnoručný   podpis z 30. apríla   2007.   Ďalej   sťažovateľka   požiadala,   aby   okresný   súd   uložil   JUDr.   A.   B. povinnosť vydať jej všetky písomnosti a doklady, ktoré dočasne požičala, ako aj tie, ktoré s vecou súvisia. Napokon požiadala, aby okresný súd vyhotovil uznesenie, ktorým by zbavil JUDr. A. B. zastupovania sťažovateľky.

4. Z prípisu zákonného sudcu z 3. mája 2007 označeného ako „Vec: odpoveď na Vašu žiadosť“ vyplýva inter alia, že podľa názoru sudcu v danom prípade nie je potrebné vyhotovovať   písomné   uznesenie   o zrušení   právneho   zastupovania.   Do   zápisnice o pojednávaní právna zástupkyňa uviedla dôvody, prečo nechce sťažovateľku zastupovať. Navyše, sťažovateľka splnomocnila na svoje zastupovanie I. S. Preto nie je potrebné ani ustanoviť sťažovateľke nového advokáta. Súd nemá povinnosť ukladať advokátovi vydanie zverených písomností. Prípis je podpísaný zákonným sudcom.

5. Z uznesenia krajského súdu č. k. 10 NcC 35/2007-78 z 23. mája 2007 vyplýva, že sudca okresného súdu nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa názoru krajského   súdu,   keďže   zákonný   sudca   výslovne   uviedol,   že   účastníkov   konania   vôbec nepozná, a poprel, žeby mal vyjadriť svoj názor týkajúci sa výsledku sporu, nebolo možné považovať ho za zaujatého. Námietka sťažovateľky, že jej nebolo doručené predvolanie na pojednávanie, sa dotýka postupu sudcu pri vedení konania. Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti neprihliada a spis nadriadenému súdu nepredkladá.

6. Z výzvy okresného súdu sp. zn. 2 C 42/2005 z 23. júla 2007 podpísanej vyšším súdnym   úradníkom   vyplýva,   že   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   2   C   42/2005-13 z 9. augusta 2005 bolo sťažovateľke priznané oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň jej bola ustanovená na zastupovanie v konaní JUDr. A. B. Vzhľadom na to nie je možné, aby   sťažovateľka   postupom   podľa   §   28   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolala splnomocnenie   pre   JUDr.   A.   B.   Z tohto   dôvodu   okresný   súd   sťažovateľku   vyzval,   aby upresnila, či svojimi písomnými podaniami žiada rozhodnúť o zrušení ustanovenia právnej zástupkyne   JUDr.   A.   B.   Zároveň   sťažovateľke   oznámil,   že   v zmysle   ustanovenia   §   24 Občianskeho   súdneho   poriadku   v tej   istej   veci   môže mať účastník   súčasne   len jedného zvoleného   zástupcu,   preto   do   rozhodnutia   o zrušení   ustanovenia   JUDr.   A.   B.   nemôže sťažovateľku zastupovať I. S. Ďalej sa uvádza, že „V   prípade, ak súd rozhodne o zrušení ustanovenia   právnej   zástupkyne   JUDr. A.   B.   v tomto   konaní,   je   možné,   aby   ste   boli zastúpená I. S. na základe plnomocenstva“.

7.   Z návrhu   na   vylúčenie   sudcu   z 1.   augusta   2007   doručeného   okresnému   súdu 13. augusta 2007 vyplýva, že sťažovateľka považuje sudcu za predpojatého vzhľadom na skutočnosť,   že vo výzve z 27. júla 2007 nepripustil, aby brat sťažovateľky ju v konaní zastupoval na základe generálnej plnej moci, keďže do rozhodnutia o zrušení ustanovenia právnej zástupkyne ju nemôže zastupovať splnomocnený zástupca.   Ďalej sa   ustanovená právna zástupkyňa na pojednávaní 15. februára 2007 vzdala zastupovania sťažovateľky. Sťažovateľka preto predpokladala, že bude vydané uznesenie, ktorým okresný súd zbaví advokátku   povinnosti   zastupovať   sťažovateľku,   keďže   aj   ona   bola   ustanovená   formou uznesenia.   Keďže   takéto   uznesenie   nedostala,   podaním   z 2.   apríla   2007   doručeným okresnému súdu 16. apríla 2007 žiadala o informáciu, prečo jej nebolo doručené uznesenie o zbavení   advokátky   povinnosti   zastupovať   ju.   Prípisom   sudcu   z 3.   mája   2007   bolo sťažovateľke   oznámené,   že   v danom   prípade   netreba   vyhotovovať   písomné   uznesenie o zrušení právneho zastupovania. To znamená, že sudca na jednej strane tvrdí, že netreba vyhotovovať písomné uznesenie o zrušení právneho zastupovania, a na druhej strane tvrdí, že   do   rozhodnutia   o zrušení   ustanovenia   právnej   zástupkyne   nemôže   zastupovať sťažovateľku splnomocnený zástupca. Tento postoj sudcu považuje za predpojatosť buď voči vlastnej osobe, alebo osobe splnomocneného zástupcu.

8. Z uznesenia okresného súdu č. k. 2 C 42/2005-83 z 25. septembra 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   6.   novembra   2007,   vyplýva,   že   ustanovenie   JUDr.   A.   B.   na zastupovanie sťažovateľky v konaní sa zrušuje.

9.   Z rozhodnutia   okresného   súdu   o sprístupnení   informácií   na   základe   žiadosti sťažovateľky sp. zn. 1 SprI 14/07 z 15. októbra 2007 vyplýva, že návrh sťažovateľky na vylúčenie   sudcu   doručený   13.   augusta   2007   nebol   predložený   nadriadenému   súdu   na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   z dôvodu,   že   sťažovateľka   už   uplatnila   námietku zaujatosti voči sudcovi, pričom uznesením krajského súdu č. k. 10 NcC 35/07-8 z 23. mája 2007 už bolo rozhodnuté, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Rozhodnutie   bolo   vydané   na   základe   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe k informáciám   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“).

10. Podľa zistenia ústavného súdu právna vec vedená okresným súdom pod sp. zn. 2 C 42/2005 nebola dosiaľ ukončená, pričom ostatné pojednávanie konané 28. apríla 2008 bolo odročené na neurčito.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zhodného čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   sudcovia   sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Podľa § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, od kedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 15a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku na opakované námietky zaujatosti podané   z toho   istého   dôvodu   súd   neprihliadne,   ak   už   o nich   rozhodol   nadriadený   súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na   námietku   zaujatosti   neprihliada;   v takomto   prípade   sa   vec   nadriadenému   súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. júla   2007   súd   predloží   vec   nadriadenému   súdu   s vyjadrením   sudcu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania.

Podľa § 16 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od 1. júla 2007 ustanovenie   odseku   1   neplatí,   ak   účastník   uplatnil   v námietke   zaujatosti   rovnaké skutočnosti,   o ktorých   už   rozhodol   nadriadený   súd   alebo   iný   senát   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, ak je námietka zaujatosti podaná po uplynutí lehoty podľa § 15a ods. 2 alebo na námietku súd neprihliada podľa § 15a ods. 3 až 5; v týchto prípadoch sa vec nadriadenému   súdu   nepredkladá.   O dôvode,   pre   ktorý   sa   vec   nadriadenému   súdu nepredkladá, súd upovedomí účastníka konania, ktorý námietku uplatnil.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú   nadväzuje   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   nestrannosť   subjektívna a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie   nestrannosti   je   posudzovaním   správania súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je však   zriedkavý   prípad.   Nestrannosť   z hľadiska   správania   sudcu   je   vlastne   dostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorej svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa naproti tomu   neposudzuje   podľa   subjektívneho   stanoviska   sudcu,   ale   podľa   objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená   oprávneným pochybnostiam so   zreteľom   na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonáva. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán (mutatis mutandis napr. I. ÚS 46/05).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého zákonný sudca nepredložením návrhu sťažovateľky z 1. augusta 2007 na jeho vylúčenie z konania pre zaujatosť na rozhodnutie nadriadenému súdu porušil označené články ústavy, listiny a dohovoru.

Podľa názoru podpredsedu okresného súdu bol takýto postup správny, lebo námietka zaujatosti bola odôvodnená okolnosťou spočívajúcou v postupe zákonného sudcu v konaní.

Z obsahu   spisu   a z vyjadrení   účastníkov   sa   javí   ako   nesporné,   že   sťažovateľka návrhom z 1. augusta 2007 doručeným okresnému súdu 13. augusta 2007 žiadala vylúčiť zákonného sudcu z konania pre zaujatosť.   Rovnako je nesporné, že návrh sťažovateľky nebol dosiaľ predložený nadriadenému súdu na rozhodnutie. Naproti tomu ako sporné sa javí, prečo nebol návrh predložený nadriadenému súdu, ale najmä to, či bol takýto postup správny.

Treba najprv konštatovať, že zo spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 42/2005 vôbec nemožno zistiť, prečo nebol návrh sťažovateľky predložený na rozhodnutie nadriadenému súdu. Okresný súd nepostupoval podľa § 16 ods. 2 poslednej vety Občianskeho súdneho poriadku,   lebo   neoznámil   sťažovateľke   dôvod   nepredloženia   spisu,   hoci   to   bolo   jeho povinnosťou. Vzhľadom na to sa sťažovateľka snažila tento dôvod zistiť postupom podľa zákona   o slobode   informácií.   Z rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   1   SprI   14/07 z 15. októbra 2007 vyplýva, že sa tak stalo preto, lebo sťažovateľka už predtým uplatnila námietku   zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi,   pričom   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 10 NcC   35/07-8   z 23.   mája   2007   už   bolo   rozhodnuté,   že   zákonný   sudca   nie   je z prejednávania   a rozhodovania   veci   vylúčený.   V rozpore   s týmto   odôvodnením z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu v konaní pred ústavným súdom, ktorý sa opiera o vyjadrenie zákonného sudcu, vyplýva, že sa tak stalo preto, lebo námietka zaujatosti bola odôvodnená okolnosťou spočívajúcou v postupe zákonného sudcu v konaní.

Z uvedeného   vyplýva,   že   odôvodnenie   postupu   okresného   súdu   (jeho   nečinnosti) v súvislosti   s   (ne)predložením   spisu   nadriadenému   súdu   sa   javí   ako   nepreskúmateľné. Ústavný súd vychádza preto z odôvodnenia uvedeného vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu.

Treba   zdôrazniť,   že   formulácia   ustanovenia   §   15a   ods.   5   Občianskeho   súdneho poriadku zahŕňa veľmi širokú škálu skutočností, ktoré možno považovať za „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“. A contrario počet možných typov skutkových okolností, ktoré neprichádzajú do úvahy ako „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“, je týmto značne   zúžený.   Ide   o zrejmú   snahu   zákonodarcu   obmedziť   potrebu   rozhodovania o námietkach zaujatosti v záujme urýchlenia súdneho konania, resp. obmedzenia priestoru pre zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Je to teda zákonom ustanovený obmedzujúci zásah do   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   do   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie v súvislosti s právom na nestranný súd ako súčasťou základného práva. V zásade možno povedať,   že   takýto   zásah   treba   považovať   za   legitímny   vzhľadom   na   sledovaný   cieľ. Zároveň   však   zásah   musí   byť aj   proporcionálne   vyvážený   tak,   aby   jeho   nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť.

Podľa   už   citovanej   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   subjektívne   chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný opak.

Vzhľadom   na   to,   že   ide   o správanie   sudcu,   nemožno   z okruhu   relevantných skutočností   prípustných   na   odôvodnenie   námietky   zaujatosti   vylúčiť   paušálne   všetky „postupy   sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci“.   Treba   vymedziť   hranicu   tak,   aby   sa zachovala   spravodlivá   rovnováha   medzi   základným   právom   na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestranného sudcu v rámci základného práva na súdnu ochranu na strane druhej. Len takýto výklad ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 ústavy). Podľa názoru ústavného súdu námietky zaujatosti z 24. februára 2007 a z 1. augusta 2007 sú vhodnými príkladmi, z ktorých možno ústavne konformný výklad vyvodiť.

Sťažovateľka   v prvej   námietke   zaujatosti   z 24.   februára   2007   (ktorá   nie   je predmetom tohto konania) jednak tvrdila, že na pojednávanie konané 15. februára 2007 nebola predvolaná, ale aj to, že na tomto pojednávaní zákonný sudca prejudikoval svoje rozhodnutie, lebo uviedol, že právnu vec sťažovateľky nevidí ako úspešnú. Krajský súd považoval prvú námietku za „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“, a preto sa ňou vecne   nezaoberal.   Vecne   sa   zaoberal   len   druhou   námietkou,   ale   nepovažoval   ju   za preukázanú,   resp.   za   pravdivú,   a preto   jej   nevyhovel.   Z pohľadu   ústavného   súdu   treba konštatovať,   že   v podstate   aj túto   námietku   sťažovateľky   možno   považovať za   „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“, a to v rámci vedenia pojednávania, ktoré prislúchalo zákonnému sudcovi. Už na prvý pohľad je však zrejmé, že keby bolo skutkové tvrdenie sťažovateľky pravdivé, išlo by o nezákonný „postup sudcu v konaní o prejednávanej veci“.

Možno urobiť záver, podľa ktorého taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu   v konaní   o prejednávanej   veci,   ktorú   treba   považovať   (v prípade,   že   by   bola preukázaná)   za   nezákonnú,   je   spôsobilým   skutkovým   dôvodom   na   námietku   zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka   v druhej   námietke   zaujatosti   z 1.   augusta   2007   tvrdila,   že   zákonný sudca   zaujímal   protirečivé   stanoviská   k otázke   potreby   vydania   uznesenia   o zrušení   jej zastupovania   ustanovenou   advokátkou   a v nadväznej   otázke   práva   sťažovateľkou splnomocneného   zástupcu   zastupovať   ju.   Sťažovateľka   teda   tvrdí,   že   zákonný   sudca postupoval svojvoľne, a práve v tom vidí jeho zaujatosť.

Možno   urobiť   ďalší   záver,   podľa   ktorého   taká   skutková   okolnosť   spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, ak by bola preukázaná) za prejav svojvôle z dôvodu jej nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je tiež spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

V konečnom   dôsledku   treba   dospieť   k záveru, že   námietky   nezákonného postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, ako aj postupu sudcu majúceho znaky svojvôle sú spôsobilými skutkovými dôvodmi na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže   sťažovateľka   v podaní   z 1.   augusta   2007   namietala   svojvoľný   postup zákonného sudcu, jej námietka mala byť predložená na rozhodnutie nadriadenému súdu.

Z uvedených dôvodov preto došlo k porušeniu označených článkov ústavy, listiny a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd prikázal okresnému súdu predložiť spis   sp.   zn.   2   C   42/2005   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti zákonného   sudcu   uplatnenej   podaním   z 1.   augusta   2007   doručeným   okresnému   súdu 13. augusta 2007 (bod 2 výroku nálezu).

Ustanovená   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   požiadala   o priznanie   náhrady   trov právneho zastúpenia v sume 3 367 Sk.

Ústavný súd priznal sumu 3 366 Sk, a to za jeden úkon právnych služieb v roku 2008 (prevzatie a príprava zastupovania) v sume 3 176 Sk. Priznal tiež režijný paušál v sume 190 Sk.   Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľke   právnu zástupkyňu na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenej právnej zástupkyni trovy právneho zastúpenia v sume 3 366 Sk (bod 3 výroku nálezu). Zároveň uložil okresnému súdu uhradiť štátu sumu 3 366 Sk na účet Kancelárie ústavného súdu vedený v Štátnej pokladnici (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008