znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 153/07-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Lajosa Mészárosa prerokoval návrh Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. J., N., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/114/06-K zo 4. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Návrhu Ing. M. H. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 27. apríla 2007 doručený návrh Ing. M. H., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. J.,   N.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/114/06-K zo 4. decembra 2006.Z návrhu vyplývalo, že navrhovateľovi bola rozhodnutím výboru zo 4. decembra 2006 sp. zn. VP/114/06-K uložená pokuta pre nesplnenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných   funkcionárov   v znení   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   (ďalej   len   „ústavný   zákon o ochrane verejného záujmu“).

Navrhovateľ vo svojom návrhu uvádza:«Čl. 1 písm. c) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. stanovuje, že tento ústavný zákon upravuje aj zodpovednosť verejného funkcionára za nesplnenie alebo porušenie povinností a obmedzení   ustanovených   týmto   ústavným   zákonom   vrátane   sankcií,   ktoré   možno verejnému funkcionárovi za také nesplnenie alebo porušenie povinností alebo obmedzení uložiť. Verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období   jedného   roka   odo   dňa   skončenia   výkonu   verejnej   funkcie   (pozri   čl.   3   ods.   1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.).

Výkon funkcie člena rady riaditeľov S. skončil navrhovateľ dňa 31. 12. 2004. Na účely čl. 7 a 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ako aj na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8 prestal byť navrhovateľ považovaný za verejného funkcionára dňa   31.   12.   2005.   Povinnosť   podať   oznámenie   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. mal pritom splniť do 30. 1. 2006, teda v čase keď navrhovateľ už na účely tohto ústavného zákona nebol považovaný za verejného funkcionára.

Z uvedeného   je   preto   aj   zrejmé,   že   nedoručením   oznámenia   podľa   čl.   8   ods.   5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Výboru v lehote 30 dní po uplynutí jedného roka od skončenia   výkonu   svojej   funkcie   v rade   riaditeľov   S.   navrhovateľ   neporušil   žiadnu povinnosť podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ako verejný funkcionár.

Konanie navrhovateľa v pozícii verejného funkcionára teda nebolo nijako v rozpore s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. (...)

Ďalej   považuje   navrhovateľ za potrebné uviesť,   že z ust.   čl.   9   ústavného   zákona č. 357/2004 Z. z. jasne vyplýva, že konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu   záujmov   podľa   tohto   ústavného   zákona   možno   viesť   iba   voči   verejnému funkcionárovi. Uvedený záver jednoznačne vyplýva z čl. 9 ods. 3, 4, 5, 6, 7, 8, 11, 12, 13. Z už citovaného čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pritom vyplýva, že aj na účely konania podľa čl. 9 tohto ústavného zákona sa za verejného funkcionára považuje každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ako aj každý kto vykonával verejnú funkciu v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

V období konania Výboru voči navrhovateľovi (od októbra 2006) nebol navrhovateľ, tak ako to vyplýva aj z bodu 1 tohto vyjadrenia, považovaný za verejného funkcionára na účely konania podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z..

Výbor   preto   voči   navrhovateľovi   nebol   oprávnený   uskutočniť   konanie   vo   veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.   Opačný   postup   Výboru,   ktorý   voči   navrhovateľovi   uskutočnil   takéto konanie, je teda bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia čím Výbor porušil nielen vyššie citované ustanovenia čl. 9 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ale aj čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Výbor v Rozhodnutí uviedol, že navrhovateľovi uložil pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Výšku mesačného platu na účely určenia výšky uloženej pokuty stanovil pritom Výbor na základe listu generálneho riaditeľa S. zo dňa 25. 1. 2007, vychádzajúc z mesačného platu navrhovateľa v S. v roku 2004 (pozri odôvodnenie Rozhodnutia).

Ak už Výbor nesprávne dospel k záveru o tom, že navrhovateľ ako verejný funkcionár porušil ustanovenia ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a bez právneho základu konal voči nemu v čase keď už nebol považovaný za verejného funkcionára v zmysle ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. bol oprávnený mu uložiť pokutu vo výške trojnásobku jeho mesačnej odmeny ako člena rady riaditeľov S. (čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.).   Konkrétnu   výšku pokuty   bol   pritom   oprávnený   určiť   iba z odmeny navrhovateľa za výkon verejnej funkcie za predchádzajúci kalendárny rok za aplikácie čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona.   Výbor sa pri určení výšky pokuty musí týmito ustanoveniami riadiť. V žiadnom prípade nie je oprávnený stanoviť výšku pokuty mimo rámec ust. čl. 9 ods. 10, 15 a 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (...)

Z čl. 9 ods. 15 a 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je zrejmé, že rozhodným obdobím   pre   určenie   výšky   pokuty   podľa   čl.   9   ods.   10   tohto   ústavného   zákona   je „predchádzajúci kalendárny rok“. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. pritom na svoje účely tento pojem nedefinuje. Z jeho ustanovení teda nie je zrejmé, ktorý okamih je rozhodujúci pre určenie predchádzajúceho kalendárneho roku na účely konania podľa čl. 9 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Na   úvodnej   strane   Rozhodnutia   je   uvedené,   že   bolo   vydané   dňa   4.   12.   2006. Predseda Výboru ho však podpísal až dňa 28. 3. 2007. Z odôvodnenia Rozhodnutia pritom vyplýva, že bolo Výborom schválené uznesením zo dňa 19. 3. 2007. (...)

Nakoľko   v prípade   navrhovateľa   Výbor   schválil   Rozhodnutie   dňa   19.   3.   2007   je z vyššie uvedeného zrejmé, že pri určovaní výšky pokuty bol Výbor povinný postupovať podľa   čl.   9   ods.   15   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   a vychádzať   z ročného   príjmu navrhovateľa v pozícii člena Rady riaditeľov s.   za kalendárny rok predchádzajúci roku 2007, teda za rok 2006. Nebol preto správny postup Výboru keď pri určení výšky pokuty vychádzal z mesačného platu navrhovateľa za rok 2004. (...)

Na závere o porušení čl. 9 ods. 15 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nič nemení ani fakt, že navrhovateľ v roku 2006 a ani v roku 2005 nevykonával verejnú funkciu a teda nepoberal   za   taký   výkon   ani   žiadny   príjem.   Ústavný   zákon   č.   357/2004   Z.   z.   je   totiž v ustanovení čl. 9 ods. 15 jednoznačný, pričom tento zákon nestanovuje odchýlny postup pre prípad ak ods. 15 čl. 9 nemožno fakticky použiť z titulu nevykonávania verejnej funkcie dotknutým subjektom v predchádzajúcom kalendárom roku. V takomto prípade prichádza podľa názoru navrhovateľa do úvahy iba možnosť aplikácie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., teda oprávnenie Výboru použiť na účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods.   10   priemernú   nominálnu   mesačnú   mzdu   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za uplynulý kalendárny rok, teda v danom prípade za rok 2006. (...)

Navrhovateľ vo svojom vyjadrení Výboru zo dňa 7. 11. 2006 poukázal na zaslanie vadného tlačiva oznámenia spolu s pokynmi na jeho vyplnenie navrhovateľovi. Výbor totiž poslal navrhovateľovi tieto písomnosti za účelom oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a teda nie pre potreby oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 tohto ústavného zákona.

Nie   je   pritom   sporné,   že   vzhľadom   na   ukončenie   výkonu   funkcie   navrhovateľom v rade riaditeľov S. dňa 31. 12. 2004 sa povinnosť podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v roku 2006 na navrhovateľa nevzťahovala. Nebol teda žiadny dôvod, aby Výbor zasielal navrhovateľovi podklady za účelom podania oznámenia podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. navrhovateľom.

Výbor túto námietku navrhovateľa neuznal z dôvodu, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. nevyžaduje pre splnenie povinnosti verejných funkcionárov žiadne úkony zo strany Výboru. Aj keď toto stanovisko Výboru zodpovedá zneniu ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je zároveň zrejmé, že Výbor zaslaním nesprávneho formulára oznámenia a pokynov navrhovateľovi uviedol navrhovateľa do omylu v tom smere, že je povinný Výboru zaslať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Navrhovateľ pritom nemal žiadny dôvod pochybovať o správnosti postupu Výboru, nakoľko nemohol predpokladať, že Výbor   ako   orgán   zo   zákona   príslušný   na   kontrolu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu a zamedzenia rozporu záujmov a teda aj znalý znenia ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. takto pochybí.

Navrhovateľ v úmysle splniť Výborom mu oznámenú povinnosť sa dostavil za účelom doručenia   oznámenia   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Výboru v stanovenej lehote. Navrhovateľ sa pritom dozvedel, že predmetný formulár oznámenia a pokynov mu bol zaslaný omylom. Navrhovateľ po tom ako sa dozvedel o vyššie popísanom pochybení Výboru bez zbytočného odkladu doručil Výboru oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. (...)

Oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. majú povinnosť podávať verejní funkcionári podľa čl. 2 ods. 1 písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk) tohto ústavného zákona, ktorí v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodli o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám   alebo   právnickým   osobám. Navrhovateľ   síce   v čase   výkonu   svojej   funkcie   člena   Rady   riaditeľov   S.   bol   verejným funkcionárom podľa   čl.   2 ods.   1 písm.   v),   Výbor však neskúmal,   či navrhovateľ vôbec rozhodoval o otázkach vymedzených v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., resp. či sa na navrhovateľa vzťahoval ods. 2 tohto článku tohto ústavného zákona. Inými slovami Výbor neposudzoval či navrhovateľ mu vôbec bol povinný predložiť príslušné oznámenie. (...) Rozhodnutie však atribútom riadneho odôvodnenia nevyhovuje, nakoľko z neho nie je   zjavné   na   základe   akých   okolností   dospel   Výbor   k záveru   a či   vôbec   skúmal,   či navrhovateľ ako verejný funkcionár podľa čl. 2 ods. 1 písm. v) v období dvoch rokov pred skončením svojej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej   podpory,   výhod   alebo   o odpustení povinností vyplývajúcich   zo všeobecnej záväzných   právnych   predpisov   alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   osobám alebo právnickým osobám (čl. 8 ods. 1 prípadne aj za použitia ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.) a teda, či navrhovateľ bol povinný predložiť oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.»

Na základe uvedeného navrhovateľ žiada vydať tento nález:„Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 4. 12. 2006, podpísané dňa 28. 3. 2007 č. k. VP/114/06-K sa zrušuje.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do troch dní odo dňa doručenia tohto nálezu. (...) Rozhodnutím Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 4. 12. 2006, podpísaným dňa 28. 3. 2007 č. k. VP/114/06-K, bolo porušené základné právo Ing. M. H., B. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 4. 12. 2006, podpísané dňa 28. 3. 2007 č. k. VP/114/06-K sa zrušuje a vracia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií na ďalšie konanie.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania do troch dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“.

II.

Senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 21. júna 2007 predbežne prerokoval návrh navrhovateľa a prijal vec na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že návrh spĺňal podmienky na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vyzval   výbor   na   vyjadrenie   sa   k podanému   návrhu,   ktoré   bolo ústavnému súdu doručené 7. septembra 2007. Z jeho vyjadrenia vyplývalo:

„1. K výhrade navrhovateľa ohľadom toho, že po uplynutí jedného roka po ukončení výkonu verejnej funkcie prestáva byť verejným funkcionárom a výbor nie je ani oprávnený viesť voči nemu za porušenie povinnosti v čl. 7 a 8 ústavného zákona konanie podľa čl. 9 ústavného zákona uvádzame, že ide o účelový výklad ústavného zákona.

Ustanovenie čl. 3 ods. 1 extenzívne rozširuje trvanie povinnosti podľa čl. 7 a čl. 8 ústavného zákona aj na obdobie jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Neustanovuje uplynutie tejto lehoty ako dôvod, pre ktorý by nebolo možné konať podľa čl. 9 ústavného   zákona   a nespája   s uplynutím   tejto   lehoty   ani   zastavenie   konania,   či   iné obmedzenia.   Pokiaľ   by   sa   prijal   tento   výklad   navrhovateľa,   výbor   by   nikdy   nemohol sankcionovať nesplnenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5, keďže o jej neplnení sa výbor dozvie až po uplynutí jedného roka a 30 dní odo dňa skončenia verejnej funkcie.

Poukazujeme na skutočnosť, že v tomto konaní výbor začal konanie 16. 10. 2006, vo veci   rozhodol   4.   12.   2006   (upresnením   výšky   pokuty   sa   zaoberal   19.   marca   2007 a rozhodnutie písomne vyhotovil 28. 3. 2007). Uvedený postup je v súlade s čl. 4 ods. 8 Podrobnejších   pravidiel   rokovania   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií schválených uznesením Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre   nezlučiteľnosť   funkcií   č.   3   z 31.   júla   2006   (vydané   v súlade   s   §   1   ods.   2   zákona č. 350/1996   Z.   z.   o rokovacom   poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   v znení neskorších predpisov) – pripájame v prílohe tohto vyjadrenia.

2. Pokiaľ sa týka výhrady o nesprávnosti určenia výšky pokuty, táto bola ustálená na základe listu riaditeľa S. č. P-R-335/2007 z 25. 1. 2007.

3. K výhrade navrhovateľa, že bol výborom uvedený do omylu zaslaním nesprávneho tlačiva   konštatujeme,   že   ústavný   zákon   neukladá   výboru   povinnosť   zaslať   verejným funkcionárom tlačivo alebo ich vyzývať k splneniu povinností. Skutočnosť, že výbor v roku 2006 vyzval na splnenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona nemá žiaden vplyv na existenciu povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona a nezbavuje navrhovateľa zodpovednosti za nesplnenie tejto povinnosti.

4.   K výhrade   navrhovateľa,   že   výbor   neskúmal,   či   nespĺňa   kritéria   pre   podanie oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona poukazujeme   na   skutočnosť,   že   navrhovateľ   túto   skutočnosť   doteraz   vôbec   v konaní nenamietal.   Po   doručení   uznesenia   o začatí   konania   č.   63   listom   zo   7.   11.   2006   sa navrhovateľ   podľa   čl.   9   ods.   4   ústavného   zákona   vyjadril,   že   si   síce   nebol   vedomý skutočnosti, že takéto oznámenie mal podať, pričom ho dňa 31. 3. 2006 skutočne podal (avšak po lehote uvedenej v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona). Z tohto dôvodu nemal výbor pochybnosti o tom, že spĺňa kritériá uvedené v čl. 8 ods. 1 a túto skutočnosť osobitne preto nešetril. Poukazujeme i na fakt, že navrhovateľ túto skutočnosť ani nenamieta vo svojom návrhu a ani nenavrhuje vo veci osobitné dokazovanie, ktoré by skutočnosť, že je verejným funkcionárom podľa čl. 8 ods. 1 vyvracala.

5.   K návrhu   navrhovateľa   vydať   nález   o nesúlade   napadnutého   rozhodnutia s Ústavou   Slovenskej   republiky   (čl.   46   ods.   1   Ústavy)   a súvisiacimi   skutočnosťami   sa nevyjadrujeme, lebo táto časť návrhu je nad rámec § 73b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov a vyjadríme sa k nemu, ak bude predmetné konanie podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky začaté kvalifikovaným spôsobom.“

III.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a násl.   ústavného   zákona o ochrane verejného zákon záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa návrh predbežne prerokuje.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z uvedeného   návrh   posudzoval   podľa   šiesteho   oddielu zákona o ústavnom súde (konanie o sťažnostiach).

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republiky   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o návrhu   koná   a rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie senát ústavného súdu zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z citovaných   ustanovení   zákona   vyplýva,   že   v konaní   o preskúmanie   rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je v právomoci ústavného súdu preskúmať, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára bolo alebo nebolo v rozpore s ustanoveniami ústavného zákona a v akom rozsahu, t. j. či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona porušil alebo neporušil, teda či je z hľadiska rozhodnutia   orgánu   konajúceho   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií verejných funkcionárov (výboru) z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Navrhovateľ   namietal   viacero   nesprávnych   rozhodnutí   výboru,   preto   sa   bolo potrebné nimi zaoberať.

a) Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že nebol verejným funkcionárom v období konania výboru   voči   nemu,   teda   od   októbra   2006   už   nemal   byť   považovaný   za   verejného funkcionára na účely konania podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, pretože výkon   člena   rady   riaditeľov   S.   skončil   31.   decembra   2004.   Potom   z toho   vyvodil,   že s ohľadom na čl. 7 a 8 ústavného zákona prestal byť považovaný za verejného funkcionára 31. decembra 2005.

Podľa   čl. 2 ods.   1 písm. v) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Z pripojeného   spisu   výboru   ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľ   skončil   pracovný pomer dohodou 1. januára 2006, teda nie 31. decembra 2005, ako to tvrdil. Navrhovateľ sa teda považoval za verejného funkcionára k 1. januáru 2006. Povinnosť podať oznámenia podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu mal teda do 30 dní po uplynutí   jedeného   roka   odo   dňa   skončenia   výkonu   verejnej   funkcie   za   predchádzajúci kalendárny rok. Navrhovateľ teda povinnosť podľa uvedeného ustanovenia mal splniť do 3. marca 2006.

Nebolo sporným, že navrhovateľ si uvedenú povinnosť splnil po uvedenej lehote, keď oznámenie výboru podal 31. marca 2006.

Ak   už   navrhovateľ od   2.   januára   2006   reálne   nevykonával   verejnú   funkciu, neznamená to, že sa zbavil povinnosti podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu podať   písomné   oznámenie.   Ústavný   zákon   explicitne   hovorí   o splnení   povinnosti   za predchádzajúci rok, teda za obdobie viažuce sa ešte na výkon funkcie, teda u navrhovateľa za obdobie pred 1. januárom 2005. Iný výklad by neumožňoval konanie voči dotknutým subjektom a neumožňoval by voči ním ani postih výboru, na ktoré má právo vyplývajúce zo zákona.

Z uvedeného vyplýva, že na účely uvedeného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu bol navrhovateľ správne výborom považovaný za verejného funkcionára, z čoho mu vyplynula povinnosť podať výboru písomné oznámenie v lehote stanovenej zákonom.

b)   Navrhovateľ   namietal   aj   skutočnosť,   že   výbor   vo   veci   nerozhodol   do   60   dní odo dňa začatie konania podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, teda   že   nerozhodol   do 15. decembra   2006,   z čoho   aj   v tomto   vyvodzoval   nezákonnosť postupu výboru.

Výbor vo veci začal konať 16. októbra 2006, rozhodol vo veci 4. decembra 2006 a výšku pokuty upresnil až 19. marca 2007.

S nedodržaním lehoty výboru sa neviažu následky neplatnosti rozhodnutí a postupu výboru   s   následkom   povinnosti   zastavenia   konania,   pretože   uvedená   lehota   je   lehotou poriadkovou.   Okrem   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   z ustanovení   §   73a   a 73b   zákona o ústavnom   súde   jednoznačne   vyplýva,   že   tieto   námietky   navrhovateľa   nemôžu   byť predmetom skúmania ústavného súdu v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa jedenásteho oddielu druhej hlavy zákona o ústavnom súde (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Námietku   navrhovateľa   v uvedenom   smere   ústavný   súd   nezohľadnil   ako akceptovateľnú a prijateľnú.

c) Ďalšiu námietku vzniesol navrhovateľ k rozhodnutiu výboru smerujúcej k tomu, či výbor skúmal, a na základe akých okolností dospel k záveru, že ako verejný funkcionár podľa čl. 2 ods. 1 písm. v) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v období dvoch rokov   pred   skončením   svojej   funkcie   rozhodol   o poskytnutí   štátnej   pomoci   alebo o poskytnutí   alebo   povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   o odpustení   povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám, poukazujúc na čl. 8 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a tvrdiac, že navrhovateľ takou osobou nebol.

Navrhovateľ bol členom rady riaditeľov S. a z tohto titulu mu prislúchalo podieľať sa na priznávaní podpôr a iných výhod vyplývajúcich zo zákona, pretože to bolo súčasne aj jednou z jeho pracovných náplní, teda bol takou osobou.

d) Navrhovateľ vzniesol námietku proti postupu výboru, ktorý zavinil ním podané neskoré oznámenie, pretože mu zaslal chybné tlačivo s pokynmi na jeho vyplnenie. Tým ho uviedol do omylu, v dôsledku čoho podal oznámenie až potom, keď mu bol známy omyl v danom formulári. Výbor mal preto túto skutočnosť zohľadniť a pokutu mu neukladať.

Uvedená   skutočnosť,   aj   keď   je   pravdivá,   nemá   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutia výboru   v uvedenom   smere,   pretože   bolo   len   vecou   výboru,   či   poskytne   dotknutým subjektom predtlač formulára, ako pomôcku na jeho správne vyplnenie. Zaslanie chybnej predtlače nezbavovalo navrhovateľa nijakým spôsobom splniť si svoju povinnosť v súlade so zákonom. Z toho dôvodu nebolo možné túto námietku navrhovateľa považovať za takú, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia výboru a porušenie jeho ústavných práv.

e) Navrhovateľ vzniesol námietku proti rozhodnutiu výboru aj preto, že táto pokuta bola uložená nesprávne a v nesprávnej výške.

Výbor uložil navrhovateľovi pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona o ochrane   verejného   záujmu   teda   v sume   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu verejného   funkcionára,   a to   vo výške   328   628   Sk.   Výšku   pokuty   stanovil   za   rok   2004 vychádzajúc z oznámenia riaditeľa S.

Navrhovateľ tvrdil, že ak už prikročil výbor k uloženiu pokuty, mal mu ju určiť iba z odmeny   za   výkon   verejnej   funkcie   za   predchádzajúci   rok,   ďalej   tvrdil,   že   ak   výbor schválil rozhodnutie 19. marca 2007, pri určovaní výšky bol potom povinný postupovať podľa čl. 9 ods. 15 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a pokutu uložiť z obdobia pred uvedeným rozhodnutím, teda za obdobie roku 2006.

Z podania S. vyplynulo, že navrhovateľ skončil pracovný pomer dohodou 1. januára 2005.   Predchádzajúcim   rokom   bol   preto   rok   2004.   Z   oznámenia   riaditeľa   S.   taktiež vyplynulo, že mesačný plat navrhovateľa bol v uvedenom roku 109 542 Sk, z ktorého výbor pri   ukladaní   pokuty   vychádzal.   Postup   výboru   bol   aj   v uvedenom   smere   v súlade   so zákonom.

IV.

Pochybenia,   ktoré   navrhovateľ   vytýkal   výboru   a ktoré   možno   považovať za ospravedlnenie   vlastného   konania   v danom   prípade   neobstoja,   a to   aj   s prihliadnutím na jednu   zo   základných   zásad   práva   „ignoratia   legis   non   excutat“   (neznalosť   zákona neospravedlňuje),   teda   navrhovateľ   mal   poznať   obsah   ústavného   zákona   o ochrane verejného záujmu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd návrhu navrhovateľa nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007