znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 153/06-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7. júla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudcu Jána Auxta a sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   prerokoval   sťažnosť A.   L.,   bytom   T.,   a M.   L.,   bytom   T.,   zastúpených advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 237/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. L. a M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 237/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 237/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. L. pr i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. M. L. pr i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý uhradiť A. L. a M. L. trovy konania v sume 9 064 Sk   (slovom   deväťtisícšesťdesiatštyri   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. R. C., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 153/06-9 zo 17. mája 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. L. a M. L. (ďalej len   „sťažovatelia“)   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietali   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 237/99.Na základe výzvy ústavného súdu z 19. mája 2006 okresný súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti sp. zn.   Spr 981/06 z 29. mája 2006 k priebehu konania okrem iného uviedol:

„Predmetný   návrh   podala   A.   L.   a M.   L.,   bytom   T.,   v zastúpení   advokátom JUDr. R. C., proti odporkyni J. R., bytom T., predmet konania je určenie, že do dedičstva patria finančné prostriedky. Účastníci sú deťmi neb. Š. L., zomr. (...) v T.

Návrh   na   súd   bol   podaný   21. 10. 1999.   Úpravou   zákonnej   sudkyne   vo   veci JUDr. B. M. zo dňa 22. 11. 1999 boli vyžiadané výpisu z vkladových účtov príslušnej banky. Po zaslaní odpovede bankou súdu dňa 26. 1. 2000 stanovila sudkyňa dňa 27. 3. 2000 termín pojednávania   na   21. 6. 2000,   zároveň   vyzvala   navrhovateľov   na zaplatenie   súdneho poplatku za návrh. Pojednávanie zo dňa 21. 6. 2000 po vypočutí účastníkov bolo odročené na   neurčito   za   účelom   vykonania   ďalších   dotazov   ohľadom   predmetnej   veci. Konkretizované dotazy boli vykonané v zmysle úpravy zo dňa 13. 12. 2000. Kópia listinných dôkazov   banky   bola   zaslaná   zástupcovi   navrhovateľov   dňa   27. 3. 2001.   Uznesením   z 27. 3. 2001 boli priznané náklady banky. Zákonná sudkyňa vo veci odišla dňom 30. 6. 2001 do   starobného   dôchodku,   vec   bola   Opatrením   predsedníčky   súdu   Spr 649/01   dňa 28. 6. 2001   prikázaná   na konanie   sudkyni   JUDr. M.   M.   Táto   sudkyňa   zostala   dlhodobo práceneschopná   a následne   odišla   na   materskú   dovolenku,   z toho   dôvodu   ďalším Opatrením predsedníčky súdu zo dňa   12. 3. 2002 bola   vec prikázaná   na prejednanie   a rozhodnutie   sudkyni   Mgr. M. B.   Vo   veci   súd   listom   zo   dňa   28. 11. 2002   vyžiadal   od sporiteľne   oznámenie   v súvislosti   s riešením   predmetnej   veci   a zároveň   bol   pripojený spisový materiál v dedičskej veci. 4. 12. 2002 bolo zistené, že vec evidovaná pod sp. zn. 3 D 1588/98   nie   je   skončená.   Uznesením   zo   dňa   21. 1. 2003   boli   účastníci   vyzvaní   na zloženie preddavku na trovy konania štátu v súvislosti so žiadosťou o výpisy z vkladových účtov banky. 14. 2. 2003 navrhovatelia podali odvolanie proti predmetnému uzneseniu. Po zaslaní odvolania protistrane s lehotou na vyjadrenie bola vec postúpená Krajskému súdu v Trnave dňa 2. 6. 2003.

Uznesením   KS   Trnava   č. k.   9 CoD 45/03-44   zo   dňa   28. 8. 2003   odvolací   súd rozhodol tak, že zmenil prvostupňové rozhodnutie a zaviazal navrhovateľov zaplatiť ako preddavok nižšiu sumu - 3.000,- Sk. Spis sa vrátil tunajšiemu súdu 5. 9. 2003. Po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu bolo zisťované, či bol zložený preddavok na trovy konania štátu   od   účastníkov,   zisťovalo   sa   to   od   okt.   2003   do   marca   2004.   V   ďalšom   období t. j. 25. 3. 2004 bol žiadaný spis v dedičskej veci po neb. otcovi účastníkov. 2. 4. 2004 bolo zistené, že predmetná dedičská vec ešte rozhodnutá nebola. Dňa 11. 5. 2004 bolo zistené, že súdny   poplatok   nebol   zaplatený,   spis   bol   1. 6. 2004   predložený   vyššiemu   súdnemu úradníkovi na konanie v súvislosti s nezaplatením súdneho poplatku za návrh, ktorý sa dňa 2. 7. 2004 vo veci vyjadroval k postupu konania. Opatrením Spr 57/04 zo dňa 12. 1. 2005 sa vydal Doplnok k Rozvrhu práce v súvislosti s nastúpením novozvolenej sudkyne na tun. súdu JUDr. Z. K., v dôsledku čoho aj predmetná vec sp. zn. 14 C 237/99 bola pridelená do senátu č. 23 C.

Zákonnou sudkyňou vo veci je JUDr. Z. K., ktorá dňa 15. 5. 2006 vytýčila termín pojednávania vo veci na 15. 6. 2006 a vykonala tiež ďalšie úkony vo veci.

Vo veci konali sudcovia priebežne, v období po pridelení veci po odchode JUDr. M. od júla 2001 vznikol prieťah do 4. 11. 2002, čo bolo spôsobené prevzatím veci ďalšími sudkyňami, ktoré vzhľadom na stav svojho oddelenia vykonali úkon vo veci až v neskoršom termíne. V danej veci síce vznikli prieťahy, avšak vplyv na tieto prieťahy v konaní malo personálne obsadenie tunajšieho súdu.“

Rovnaké   skutočnosti,   ktoré   uviedol   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení,   zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a súdneho spisu sp. zn. 14 C 237/99.

Navyše   zistil,   že   pojednávanie   15. júna 2006   okresný   súd   odročil   na   neurčito v dôsledku   neúčasti účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov,   ktorým   boli uložené poriadkové pokuty.

Právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   ústavnému   súdu   7. júna 2006   podanie, v ktorom k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uvádza:

„Z obsahu tohto vyjadrenia vyplýva, že okresný súd nespochybňuje nami uvádzanú existenciu   prieťahov   v konaní.   Práve   naopak,   tento   potvrdzuje   naše   skutkové   tvrdenia uvedené v sťažnosti, t. j. že od pojednávania konaného dňa 21. 06. 2000 sa až do súčasnosti vo veci prakticky nekonalo; vytýčenie termínu pojednávania na deň 15. 06. 2006 je zrejme dôsledkom práve tejto našej sťažnosti. Okresný súd pritom tiež netvrdí, že by sme k vzniku prieťahov   prispeli   my,   rovnako   ani   neargumentuje   zložitosťou   veci;   jeho   vysvetlenia spočívajú   len   v personálnych   a organizačných,   teda   interných   problémoch   súdu.   Ním ponúkané vysvetlenia tejto jeho nečinnosti nemožno teda považovať za také, ktorými by bolo možné ospravedlniť porušenie nášho ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Môžeme síce ľudsky chápať jednotlivé sudkyne a ich osobné dôvody (materská dovolenka, PN), ale keďže ústavný súd jednoznačne akcentuje právo na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   ako   právo   objektívnej   povahy,   tieto   okolnosti   nezbavujú   súd zodpovednosti za jeho porušenie. Súd ako orgán štátu oprávnený na rozhodnutie tohto sporu   má   urobiť   všetky   nevyhnutné   (personálne,   administratívne)   opatrenia   na   to,   aby sa v jednotlivých prejednávaných veciach efektívne konalo a rozhodovalo.

Keďže teda z obsahu vyjadrenia okresného súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by spochybňovali alebo vyvracali naše tvrdenia, navrhujeme, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, ako sa toho vo svojej sťažnosti zo dňa 24. 04. 2006 domáhame.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 237/99 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods. 2   ústavy   ustanovuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Priznanie   ústavného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje vždy s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3). Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, konanie vedené na okresnom súde o „určenie, že do dedičstva patria finančné prostriedky“ tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov, nie je právne a fakticky zložité. Spory o takéto nároky nie sú výnimočné a všeobecné   súdy   majú   dostatok   skúseností   s ich   prejednávaním   a rozhodovaním (II. ÚS 226/04). Ani okresný súd netvrdil, že ide o zložitú vec.

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zistil, že sťažovatelia sa svojím procesným správaním a úkonmi nepodieľali na prieťahoch v konaní (i keď sa nezúčastnili pojednávania 15. júna 2006), naopak boli počas doterajšej doby aktívni, niekoľkokrát urgovali urýchlenie konania a podali aj sťažnosť na zbytočné prieťahy orgánu štátnej správy súdov. Ani okresný súd nepoukázal vo vyjadrení k sťažnosti, že by sa podieľali na prieťahoch v konaní.

Skutočnosť, že sťažovatelia nezaplatili súdny poplatok za návrh, nemala výrazný vplyv na doterajší priebeh konania, pretože sa ňou okresný súd začal zaoberať až v máji 2004.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z postupu okresného súdu vyplýva, že od 21. októbra 1999, keď sťažovatelia podali návrh, do 28. júna 2006, keď predložil spis ústavnému súdu, nariadil iba dve pojednávania, a   to   na   21. jún 2000   a   15. jún 2006,   a   urobil   iba   jednoduché   úkony,   akými   sú   napr. vyžiadanie výpisov z vkladových účtov banky (22. november 1999), výzva na zaplatenie súdneho poplatku   (27. marec 2000),   zisťovanie stavu   dedičského   konania (28. november 2002),   rozhodnutie   o   zložení   preddavku   na   trovy   konania   štátu   (21. január 2003), postúpenie veci Krajskému súdu v Trnave (2. jún 2003) v dôsledku podaného odvolania sťažovateľov   proti   rozhodnutiu   o zložení   preddavku   a   zisťovanie,   či   bol   zaplatený preddavok na trovy konania (od októbra 2003 do marca 2004) a súdny poplatok za návrh (máj 2004).

Stav   konania   okresného   súdu   zistený   ústavným   súdom   je   neprijateľný   aj   preto, že okresný súd za takmer 7 rokov vo veci nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov. Aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uznala, že zbytočné prieťahy v konaní od júla 2001 do 4. novembra 2002 boli spôsobené okresným súdom, čo bolo zapríčinené aj nedostatočným personálnym obsadením súdu.

Vyjadrenie   okresného   súdu   v tomto   smere   ústavný   súd   neakceptoval.   V   tejto súvislosti ústavný súd už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03), že personálne problémy   (dlhodobá   práceneschopnosť   sudcu,   zmeny   zákonných   sudcov)   a   nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol   žiadne konkrétne skutočnosti,   na základe ktorých   by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa troch uvedených kritérií   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   v doterajšom   konaní   porušil   základné   právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   rozhodol,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod   sp. zn.   14 C 237/99   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   vec   nie   je   dosiaľ právoplatne skončená.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia každému v sume 80 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, považoval ústavný súd priznanie sumy 50 000 Sk každému sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   si   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   žiadali priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. C. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume 2 730 Sk. Základná sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však   znížená   o 20 %,   pretože   išlo   o spoločné   úkony   pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, čo spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu v sume   164 Sk   v prípade   dvoch   sťažovateľov   tvorí   táto   náhrada   trov   za   jeden   úkon 4 532 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Úhradu sťažovateľom priznal v celkovej sume 9 064 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006