znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 152/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ASTIRO,s. r. o., Kúpeľná 6663/6, Prešov, zastúpenej advokátom Mgr. Adriánom Fabianom, Tkáčska6507/2, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduBratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 4828/2011 a jeho uznesením sp. zn. 37 Er4828/2011 zo 17. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ASTIRO,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. februára 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   ASTIRO,   s.   r.   o.,Kúpeľná 6663/6, Prešov (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. AdriánomFabianom,   Tkáčska 6507/2,   Prešov,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 4828/2011 a jeho uznesenímsp. zn. 37 Er 4828/2011 zo 17. novembra 2014 (ďalej len „napadnuté konanie“ a „napadnutéuznesenie“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesenímneschválil príklep udelený súdnym exekútorom na dražbe 14. mája 2014 vydražiteľovi,pričom   predmetom   dražby   boli   stavby   vrátane   ich   príslušenstva   nezapísané   v katastrinehnuteľností, bez súpisného čísla, nachádzajúce sa na pozemku v katastrálnom území

, zapísanom na listevlastníctva č., vedenom Okresným úradom v Bratislave, katastrálnym odborom prekatastrálne územie ako parcela registra „C“ s parcelným číslom,zastavané plochy a nádvoria o výmere 18 461 m2.

Zo sťažnosti vyplýva, že súdny exekútor predložil okresnému súdu listinné dôkazy naúčely preukázania vlastníckeho práva povinného k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetomdražby. Podľa názoru sťažovateľky „Uvedené právne skutočnosti... vyhodnotil Okresný súd Bratislava V nesprávne, tvrdiac, že nebolo preukázané, že nehnuteľnosti sú vo vlastníctve povinného (§134 ods. 1 OSP). Súd sa nevysporiadal s exekútorom predloženými listinnými dôkazmi. Je nepochybné, že v zmysle platných právnych predpisov daň z nehnuteľností platí výlučne ich vlastník. Prenajať nehnuteľnosti môže taktiež len ich vlastník. Je obvyklé, že vlastník nehnuteľností si tieto nehnuteľnosti na vlastné náklady poistí. A výlučne vlastník nehnuteľností - stavieb môže tieto z daňového hľadiska odpisovať a tým si ponižovať základ dane z príjmov právnických osôb. Ak podľa názoru súdu napriek tomu povinný nie je vlastníkom vydražených stavieb, dopúšťa sa už niekoľko rokov trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Tr. zák.

Dňa   2.   2.   2015   nám   zároveň   bolo   doručené   uznesenie   OS   Bratislava   V 37 Er 4828/2011 zo dňa 20. 1. 2015, ktorým súd zastavil exekúciu vykonávanú predajom nehnuteľností nezapísaných v katastri nehnuteľností. O zastavení konania súd rozhodol na návrh povinného, t. j. obch. spol. PRIATEĽSTVO, a. s., teda na návrh subjektu, ktorý podľa názoru súdu nie je vlastníkom týchto nehnuteľností. Ak súd v napadnutom uznesení ohľadom neschválenia príklepu si osvojil názor, že povinný nie je vlastníkom vydražených stavieb, nemôže na jeho návrh ako nevlastníka, zastaviť prebiehajúcu exekúciu. Ak teda návrhu obch. spol. PRIATEĽSTVO, a. s. vyhovel z dôvodu, že sa predmetné nehnuteľnosti nepodarilo predať do 1 roka, potvrdil, že za ich vlastníka považuje tento právny subjekt.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „... je nepochybné, že Okresný súd Bratislava V vydal 2 diametrálne z právneho pohľadu odlišné rozhodnutia, pričom v jednom z nich tvrdí, že povinný nie je vlastníkom vydražených nehnuteľností nezapísaných v katastri nehnuteľností a v druhom uznesení zasa na návrh povinného zastavuje exekúciu vykonávanú predajom týchto   nehnuteľností,   pričom   na   podanie   takéhoto   navrhuje   oprávnený   a   aktívne legitimovaný výlučne vlastník nehnuteľností.

Konaním Okresného súdu Bratislava V došlo podľa nášho názoru k porušeniu nášho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   pričom   obe   rozhodnutia   si   obsahovo   odporujú a v účastníkoch konania opodstatnene vyvolávajú dojem nepreskúmateľnosti a nejasnosti.“

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezomo jej sťažnosti takto rozhodol:

„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   ASTIRO   s.   r.   o...   na   súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er 4828/2011 zo dňa 17. 11. 2014 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu bolo porušené.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 37 Er 4828/2011 zo dňa 17. 11. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

Obchodnej   spoločnosti   ASTIRO   s.   r.   o...   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho zastúpenia advokátom v sume 331,13 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava V povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. Adriána Fabiana do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garanciína uplatňovanie a ochranu   základných práv   a slobôd ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické osobya právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobodypotrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečeníprávnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému znositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálnyvýkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou súprocesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým satakéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkýmzákonom ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu takých procesných   postupov.Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnejmoci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Tieto závery sa v celom rozsahu vzťahujú aj na nútený výkon súdnych a inýchrozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecnýchsúdov, ako aj ďalších orgánov verejnej moci určených osobitným zákonom.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je podľastabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00,   I.   ÚS   5/00,   II.   ÚS   143/02,IV. ÚS 292/04) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľaExekučného   poriadku.   Aj   podľa   názoru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   by   právona súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, abykonečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   ujmu   jedného   z   účastníkov   súdnehokonania. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia treba považovať za integrálnu súčasť právana spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03). Pretopri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnejochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívnezdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú priamo zo zákona (m. m. II. ÚS 143/02).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Účelom   označeného   článku   ústavy   jezaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany.Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnenípredpokladov   ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splnípredpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   saúčastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoréz tohto postavenia vyplývajú.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie jeabsolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmieobmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právomohlo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľnés čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkamia týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Takto   vymedzený   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sa   uplatňuje   ajpri nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia (II. ÚS 143/02). Aj v exekučnom konanísa   musí   zaručiť   každému   prístup   k   súdnej   ochrane,   ak   splní   predpoklady   ustanovenézákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavydochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohtozákladného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebosvojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie,vychádzal   z   toho,   čo   objektívne   zistil   na   základe   predpísaného   spôsobu   zisťovaniaskutkového stavu v exekučnom konaní, ktorým je procesné dokazovanie.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v napadnutejveci aj okresný súd ako exekučný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ichskutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiskaakceptovateľná a udržateľná.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súduv konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 4828/2011 a jeho uznesením sp. zn. 37 Er 4828/2011zo 17. novembra   2014,   ktorým   neschválil   príklep   udelený   na   dražbe   nehnuteľnostínezapísaných v katastri nehnuteľností – stavby bez súpisného čísla: stavba č. 1 – garáže,sklady a dielne o výmere 347,89 m2, stavba č. 2 – dielňa o výmere 383,66 m2, stavba č. 3 –trafostanica o výmere 134,76 m2, stavba č. 4 – dielňa o výmere 181,75 m2, stavba č. 5 –dielňa, sklad o výmere 294,72 m2, stavba č. 6 – sklad o výmere 229,77 m2, stavba č. 7 –sklad o výmere 160,48 m2, stavba č. 8 – dielňa o výmere 48,93 m2, stavba č. 9 – dielňao výmere 216,81 m2, stavba č. 10 – stolárska dielňa o výmere 93,70 m2, stavba č. 11 – sklado výmere 128,59 m2, stavba č. 12 – autodielňa o výmere 157,66 m2, stavba č. 13 – dielňao výmere 419,04 m2, stavba č. 14 – výrobná hala o výmere 1 040,85 m2, stavba č. 15 –dielne a sklady o výmere 460,53 m2, stavba č. 16 – výrobná hala o výmere 655,39 m2,stavba č, 17 – autoservis, bufet, sklady, ubytovňa o výmere 564,68 m2, stavba č. 18 –administratívny prístavok o výmere 209,16 m2, stavba č. 1-9 – hala, sklady, dielne, pizzeriao výmere 725,88 m2, stavba č. 20 – regulačná, stanica plynu pôvodná o výmere 36,82 m2,stavba č. 21 – ubytovňa o výmere 31 238 m2, stavba č. 22 – prevádzka, ubytovňa o výmere235 m2, stavba č. 23 – dielňa o výmere 238,08 m2 a stavba č. 24 – dielňa o výmere193,73 m2, vrátane príslušenstva stavieb opísaných v znaleckom posudku nachádzajúcich sana pozemku v k. ú.,zapísanom   na   liste   vlastníctva   č.,   vedenom   Okresným   úradom   v   Bratislave,katastrálnym odborom pre k. ú. ako parcela registra „C“ parc. č.,zastavané plochy a nádvoria o výmere 18 461 m2, v prospech vydražiteľa THERMIUS,s. r. o., IČO 36 275 476, Popradská 68, Košice, konanej 14. mája 2014.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   tedatou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vovzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí topredovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka   mimo   petitu   namieta „nepreskúmateľnosť   a nejasnosť“ uzneseniaokresného súdu sp. zn. 37 Er 4828/2011 z 20. januára 2015, ako aj jeho „diametrálnu odlišnosť“ od napadnutého uznesenia.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   námietky   sťažovateľky   vo   vzťahuk uzneseniu sp. zn. 37 Er 4828/2011 z 20. januára 2015 uvedené v odôvodnení sťažnostipovažuje len za súčasť jej právnej argumentácie.

Sťažovateľka v sťažnosti vo všeobecnosti namieta, že napadnuté uznesenie okresnéhosúdu „vyvoláva   dojem   nepreskúmateľnosti   a nejasnosti“ a že   sa   okresný   súd„nevysporiadal s exekútorom predloženými listinnými dôkazmi“.

Podľa § 134 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov exekúciu predajom nehnuteľnosti možno vykonať len vtedy, ak oprávnenýs exekúciou predajom nehnuteľnosti označenej v upovedomení o začatí exekúcie predajomnehnuteľnosti (ďalej len „upovedomenie o začatí exekúcie“) súhlasí a ak sa preukázalo, ženehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.

Podľa § 148 ods. 1 prvej vety   Exekučného poriadku udelenie príklepu podliehaschváleniu súdom (§ 45).

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza:„Zo zápisnice o priebehu dražby a udelení príklepu pri dražbe nehnuteľnosti súd zistil,   že   oprávnený   udelil   súhlas   s   vykonaním   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti dňa 20. 2. 2012.

Splnenie   druhej   podmienky   zakotvenej   v   ustanovení   §   134   ods.   1   Exekučného poriadku   súdny   exekútor   preukazoval   výročnou   správou   predstavenstva   spoločnosti PRIATEĽSTVO, a. s. - hospodárske výsledky, obsahujúcou súvahu a výkaz ziskov a strát za rok 2009, 2010, 2011 a 2012, návrhom na zápis do listu vlastníctva a do evidencie nehnuteľností zo dňa 13. 12. 1983, hospodárskou zmluvou o prevode správy národného majetku,   mimo   obvyklé   hospodárenie   na   územie   a   objekty   výrobného   strediska,   pôvodným   listom   vlastníctva   č.,   špecifikáciou nehnuteľností   vkladaných   do   majetku.   akciovej   spoločnosti,   nájomnými   zmluvami č. z 8. 3. 2011, 23. 6. 2010, 3. 8. 2009 o nájme nebytových priestorov na, oznámením správcu dane zo dňa 29. 2. 2012 o tom, že povinný je vedený ako daňovník dane z nehnuteľností podľa listu vlastníctva č. pre k. ú.. Z uvedených listín súdny exekútor vyvodil záver o vlastníckom práve povinného k draženým nehnuteľnostiam argumentujúc, že v ročnej účtovnej závierke za rok 2009-2012 je uvedená účtovná hodnota nehnuteľností v časti aktív - stavby, z čoho vyvodil záver, že povinný vlastní stavby a v rámci účtovníctva eviduje ich zostatkovú hodnotu, a teda   ak   by   predmetné   stavby   nevlastnil,   nebola   by   ich   hodnota   zahrnutá   v   účtovnej závierke.   Vlastníctvo povinného k   predmetu dražby   ďalej vyvodzoval z poistnej   zmluvy na poistenie   budov   na,   z   potvrdenia   správcu   dane   o   platení   dane z nehnuteľností   povinným,   zo   skutočností,   že   povinný   vystupuje   v   nájomných   zmluvách na strane prenajímateľa ako vlastník, pričom nájom nebytových priestorov je jeho hlavnou činnosťou podľa priložených výročných správ, ako aj z návrhu na zápis do listu vlastníctva a do evidencie nehnuteľností, z ktorej má byť nepochybné, ktoré budovy majú byť zapísané do evidencie nehnuteľností.

Z vyššie predložených listín, z listu vlastníctva č. pre k. ú. bolo zrejmé, že obchodná spoločnosť PRIATEĽSTVO, a. s. je výlučným vlastníkom parcely parc. č. - zastavaná plocha o výmere 18461 m2 v k. ú. (LV č. ). Špecifikáciou nehnuteľností vkladaných do majetku akciovej spoločnosti, v položke por. č. 4 je deklarované, že do majetku spoločnosti Hydronika, a. s. bola vložená Továrenská budova postavená na pozemku par. č., pričom Fond národného majetku SR potvrdil na tejto špecifikácii vlastníctvo par. č., LV č.. Hospodárskou   zmluvou   o   prevode   správy   národného   majetku   mimo   obvyklé hospodárenie na územie a objekty zo dňa 14. 3. 1980 mal súd preukázaný prevod správy národného   majetku   -   výrobné   a   nevýrobné   objekty   vrátane   zariadení   nutných   pre   ich prevádzkovanie a pozemok ohraničený oplotením, ktorý ako lokalita je označený adresou, mimo obvyklé hospodárenie. Preberanie menovitých objektov do užívania   právneho   predchodcu   povinného   malo   byť   vykonané   podľa   plošného rozmiestnenia,   tvoriaceho   prílohou   č.   1   tejto   zmluvy.   Podľa   bodu   2.   technickej   časti uvedenej   zmluvy   predmetom   prevodu   správy   národného   majetku   boli   budovy   a   stavby nachádzajúce sa na ohraničenom území a nezastavané územie prevedenej lokality podľa prílohy č. 5. Podľa bodu 6. o odovzdaní a prevzatí každej časti predmetu prevodu správy národného majetku zmluvné strany mali vyhotoviť spoločné písomné protokoly. Prílohy, na ktoré predmetná hospodárska zmluva odkazuje, však súdu predložené neboli. Súdu tak nebolo   zrejmé,   ktoré   budovy   a   stavby   nachádzajúce   sa   na   ohraničenom   území   boli predmetom prevodu správy.

Nahliadnutím do výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I oddielu Pš, vložky, č. 131/B súd zistil, že rozhodnutím ministra hospodárstva SR č. 109 zo dňa 24. 4. 1992 č. 890/220/92 v súlade so schváleným privatizačným projektom registrovaným pod č. 211 a v súlade s ustanovením § 11 zák. č. 92/91 Zb. v znení zák. č. 92/92 Zb. dňom 1. 5. 1952 bola vyňatá časť majetku štátneho podniku Hydronika, Bratislava v hodnote 498 334 tis.   Kčs,   ktorá   prešla   dňom   vyňatia   na   Fond   národného   majetku   SR.   Vyňatý majetok bol špecifikovaný iba jeho hodnotou, nie vecne.

Vlastnícke právo povinného k draženým nehnuteľnostiam bolo spochybnené v konaní o   vylúčenie   nehnuteľností   z   exekúcie,   vedenom   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn. 23 Cb 107/2012. V tomto konaní spoločnosť HYDRONIKA NOVA, a. s. IČO 35 718 030, namietala, že súdny exekútor nesprávnym spôsobom určil a zadefinoval stavby na parc. č., vedenej na LV č. pre k. ú a z výkonu exekúcie vedenej, správcom konkurznej podstaty úpadcu Bardejovské strojárne, a. s. Radničné nám. 33, 085 01 Bardejov žiadala vylúčiť stavby nachádzajúce sa na parc. č., zapísanej na LV č. okrem stavby továrenská budova, ktorú povinný získal na základe privatizačného projektu štátneho podniku z 30. 10. 1991, zakladateľskej listiny z 30. 10. 1991 a notárskej zápisnice N 211/92, NZ 185/92 z 17. 4. 1992. Toto konanie bolo ukončené rozhodnutím z procesných dôvodov. Stavby, vylúčenie ktorých z exekúcie žalobca žiadal,   neboli   v   tomto   konaní   bližšie   špecifikované,   vlastníctvo   týchto   stavieb   nebolo skúmané, preukazované. Ani spoločnosť HAVK, spol. s r. o., IČO 36 698 679 nepreukázala svoje právne postavenie záložného veriteľa k draženým stavbám.“

V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd uvádza:„Vo vzťahu k exekútorovi je exekučný súd oprávnený v rámci svojej rozhodovacej právomoci   preskúmavať   zákonnosť   celého   priebehu   dražobného   procesu.   Ani po preskúmaní listín, ktoré exekútor predložil súdu v období od 29. 5. 2014 do 11. 8. 2014 resp.   30.   9.   2014   za   účelom   preukázania   vlastníckeho   práva   povinného   k   draženým nehnuteľnostiam,   nemohol   súd   konštatovať   splnenie   predpokladov   výkonu   exekúcie predajom nehnuteľností. Tvrdenie, že dražené nehnuteľnosti špecifikované vo výroku tohto uznesenia   sú   vo   vlastníctve   povinného   súd   nepovažoval   za   dôkazné   nespochybniteľné preukázané.   Vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   sa   preukazuje   najmä   zápisom   o   vlastníctve v katastri nehnuteľnosti, ktorý najspoľahlivejšie dokazuje tento vlastnícky vzťah.

I   keď   nemožno   vylúčiť   preukázanie   vlastníctva   povinného   k   exekvovanej nehnuteľnosti aj inak ako zápisom v katastri nehnuteľnosti, predovšetkým verejnou listinou, ani jedna z listín predložených exekútorom podľa názoru exekučného súdu nebola spôsobilá nespochybniteľné preukázať exekútorom tvrdené vlastníctvo povinného k nehnuteľnostiam draženým dňa 14. 5. 2014.

Ako už bolo exekučným súdom konštatované, v exekučnom konaní nie je možné vychádzať z domnienok vlastníctva a exekučným konaním nahrádzať, pokiaľ ide o zistenie vlastníka   nehnuteľností,   konanie   o   určenie   vlastníctva   nehnuteľnosti.   Nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti na základe dražby má závažné právne dôsledky. Kým nebude vlastnícke právo povinného k dotknutým stavbám preukázané nesporným spôsobom, súdny exekútor bude musieť zvoliť iný spôsob výkonu exekúcie. Za daného dôkazného stavu súd schvaľujúcu doložku príklepu udeleného na dražbe nemôže vysloviť.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   súd   zákonnosť   ostatných   úkonov   súvisiacich s priebehom   dražobného   procesu,   zavŕšeného   udelením   príklepu   na   dražbe   konanej dňa 14. 5. 2014, už neskúmal.

Primárnym   dôvodom   neschválenia   príklepu   udeleného   na   dražbe   v   prospech vydražiteľa   bolo konštatovanie nesplnenia zákonnej   podmienky   zakotvenej v ustanovení § 134   ods.   1   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorej   musí   byť   preukázané,   že   dražená nehnuteľnosť je vo vlastníctve povinného.“

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   citované   konštatuje,   že   pre   jeho   rozhodovanieo sťažnosti sťažovateľky je podstatné zistenie, že okresný súd pri rozhodovaní o schválenípríklepu skúmal, či poverený súdny exekútor uskutočnil exekúciu predajom nehnuteľnostipodľa § 134 a nasl. Exekučného poriadku, t. j. či v konaní o dražbe nehnuteľnosti nedošlok takej procesnej vade, ktorá by mohla mať vplyv na správnosť rozhodnutia o schválenípríklepu, resp. k inému porušeniu zákona.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa okresný   súd   v napadnutom uznesení   podrobne,zrozumiteľne   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   listinnými   dôkazmipredloženými   súdnym   exekútorom   a   právne   závery,   na   ktorých   je   založené   napadnutéuznesenie okresného súdu, nie sú arbitrárne, naopak, sú primeraným spôsobom odôvodnené,a preto ich ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesenímokresného súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieťk záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2015