znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 152/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., S., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., Č., vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 68/2010 a jeho uznesením zo 6. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2010 doručená sťažnosť L. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv zaručených v čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 listiny, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   čl.   18   ods.   1   až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj v čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7 k dohovoru“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 68/2010 a jeho uznesením zo 6. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 53/76 zo 4. júna 1976 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 15 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 1 Rtv 33/92 z 29.   júla   1992   v   rámci   prieskumného   konania   podľa   §   14   ods.   1   písm.   f)   zákona č. 119/1990   Zb.   o   súdnej   rehabilitácii   v   znení   neskorších   predpisov   bol   zrušený   výrok o treste sťažovateľa, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn. 4 Rtv 33/92 z 1. septembra 1992 odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiacov.

Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 41   Nt   18/2009-40   zo   17.   júna   2010   povolil   obnovu   konania   a   výrok   o   vine   a   treste v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 53/76 zo 4. júna 1976 zrušil, rovnako tak zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná prokuratúra“),   o   ktorej   krajský   súd   napadnutým   uznesením   č.   k.   23   Tos   68/2010-53 zo 6. októbra   2010   rozhodol   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   41   Nt   18/2009-40 zo 17. júna 2010 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 68/2010-53 zo 6. októbra 2010 porušil jeho práva. Tvrdí, že «Jádro sporu spočíva ve výkladu čl. 4 odst.   2   Protokolu   č.   7   k   Úmluvě   (č.   209/1992   Sb.),   kde   je   garantováno   právo   na znovuotevření případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje, ale že jde pouze o „mimořádné opravné prostředky“ (čl. 50 odst. 5 Ústavy), z nichž podle trestního řádu připadá v úvahu v případě

a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a

b) skutečností či nových důkazu obnova řízení...   Jinými   slovy,   stížnostní   soud   podmínky   pro   aplikaci   čl.   4   odst.   2   Protokolu interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky vylučuje...».

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Skutečnost, že věc byla přezkoumána po 1. 1. 1990, není sama o sobě zárukou spravodlivého procesu ve smyslu čl. 6 odst. 1 Úmluvy ani garancí dostatečné soudní ochrany podle čl. 36 odst. 1 Listiny.“

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza:„- v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu ani procesní postup podle čl. 40 odst. 6 Listiny. …

… Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl zabývat. Tím porušil právo stěžovatele na spravedlivý proces podle čl. 6 ods. 1 Úmluvy, právo na projednání věci podle příznivějšího právního předpisu podle čl. 40 ods. 6 Listiny a zejména právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání. (Listina byla v době rehabilitačního řízení již účinná, Pakt byl dokonce účinný již od 20. 3. 1976, tedy i v době původního odsouzení.)“

Vychádzajúc   z   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 10. 2010 č. j. 23 Tos/68/2010-53 bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Úmluvy [pozn. správne má byť listiny]

- znovuotevřění případu podle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě

- rovnost podle čl. 1 Listiny

- posouzení věcí podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 3 Listiny

- svoboda svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu. II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 10. 2010 č. j. 23 Tos/68/2010-53 se zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsícu od doručení tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování, které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele..., do dvou měsícu od doručení tohoto nálezu.   Náklady řízení nezahrnují DPH,   neboť   právní zástupce není jejím plátcem.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 15 ods. 1 listiny) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   v   tej   časti,   ktorou   namieta porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru, základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   §   36   ods.   1   listiny,   základného   práva   na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods.   2   protokolu   č.   7   k   dohovoru   napadnutým   uznesením   č.   k.   23   Tos   68/2010-53 zo 6. októbra   2010,   vo   vzťahu   k   zamietnutiu   povolenia   na   obnovu   konania   je   zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   23   Tos   68/2010-53 zo 6. októbra 2010 okrem iného vyplýva:

«Podľa   čl.   4   ods.   2   Protokolu   č.   7,   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktoré ustanovenie vyjadruje možnosť obnovy konania ako výnimky z ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia o neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, pod pojmom obnovy konania sa nemá na mysli obnova konania   v   zmysle   nášho   Trestného   poriadku,   vrátane   Trestného   poriadku   účinného   do 31. 12. 2005,   ale   obnova   konania   všeobecne   z   dôvodov   jednak   skutkových   alebo procesných. Tomuto inštitútu otvorenia právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz aj v Ústave Slovenskej republiky, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Dohovor potom výslovne odkazuje na zákon a trestný poriadok príslušného štátu,   pričom   tomuto   je   daný   výraz   v   ustanoveniach   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch v 8. hlave III. časti trestného poriadku, podľa ktorého najmä procesné vady a hmotnoprávne vady vrátane vád týkajúcich sa trestu, môžu byť dôvodom na dovolanie a skutkové vady v prípade nových skutočností alebo dôkazov, týkajúcich sa ako výroku o treste, môžu byť dôvodom pre obnovu konania.

Pokiaľ súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí výslovne citoval § 394 ods. 1 Tr. por. o podmienkach obnovy konania a považoval za novú skutočnosť to, že odmietnutím výkonu vojenskej služby išlo zo strany odsúdeného o uplatnenie základného práva občana, tak   pochybil.   Tu   je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   v   pôvodnej   trestnej   veci odsúdeného už príslušné súdy právoplatne rozhodli o jeho súdnej rehabilitácii v súlade so zákonom č. 119/1990 Zb. Účelom tejto súdnej rehabilitácie bolo práve odstránenie chýb v činnosti   súdov,   vyplývajúcich   z   toho,   že   právne   normy   platné   na   území   vtedy Československej republiky, v období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990, dôsledne nerešpektovali medzinárodné dokumenty, najmä v oblasti základných ľudských práv a slobôd. Ak teda v súlade s vyššie uvedeným zákonom o súdnej rehabilitácii bolo po 1. 1. 1990 rozhodované vtedajším Vojenským obvodovým súdom Prešov v konaní pod sp. zn. 1 Rtv-33/92 zo dňa 29. 7. 1992 a rozsudkom býv. Vojenského obvodového súdu Prešov pod sp. zn. 4 Rtv-33/1992 zo dňa 1. 9. 1992 o súdnej rehabilitácii L. B., ktorý bol odsúdený do 1. 1. 1990 pre trestný čin, na ktorý sa vzťahoval zákon o súdnej rehabilitácii, nemožno súčasne dospieť k záveru, že po týchto   rehabilitačných   rozhodnutiach   došlo   znovu   k   splneniu   podmienok   pre   obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. V rehabilitačnom konaní sa totiž súdy nezaoberali len výrokom o treste, ale aj výrokom o vine, pričom pôvodný výrok o vine si súdy vykonávajúce súdnu rehabilitáciu osvojili.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný súd   považuje   za   potrebné   konštatovať,   že   predmetný   postup   krajského   súdu   pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   v   zmysle   ustálenej   judikatúry   by   mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „Shora uvedenými rozhodnutími slovenského i českého Nejvyššího soudu tedy stěžovatel vyvrací tvrzení soudu stížnostního,   že   projednání   věci   v   rehabilitačním   řízení   po   1.   1.   1990   je   samo   o   sobě zárukou správného rozhodnutí ve věci samé.“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd   považuje   za   potrebné   k   sťažovateľom   namietanej   existencii   obsahovo   odlišnej judikatúry   všeobecných   súdov   doplniť,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa § 36 ods. 1 listiny, základného práva na „rovnost“ podľa čl. 1 listiny a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7 k dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva podľa   čl.   40   ods.   6   listiny,   pretože „v   rehabilitačním   řízení   nebylo   zohledněno   právo stěžovatele… ani procesní postup podle čl. 40 odst. 6 Listiny“. Podrobnejšia argumentácia, ktorou   by   sťažovateľ   odôvodňoval   svoje   tvrdenia   vo   vzťahu   k   porušeniu   predmetného článku listiny, v sťažnosti uvedená nebola.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40 ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len v   spojení   s   namietaným   porušením   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd.   Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa § 36 ods. 1 listiny,   základného práva   podľa   čl.   1   listiny   a práva   podľa   čl.   4   ods.   2   protokolu   č.   7 k dohovoru, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenia týchto práv, dospel k   záveru,   že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie práv zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 1 až 3 paktu, pretože „v rehabilitačním řízení nebylo zohledněno právo stěžovatele na odepření vojenské služby z duvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15 odst. 1, 3 Listiny a s tím související právo na svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu…

… Prvoinstanční soud tyto vady v úvahu vzal, ale stížnostní soud se jimi odmítl zabývat. Tím porušil… zejména právo na odepření vojenské služby z důvodu svědomí či náboženského   vyznání   podle   čl.   15   odst.   1,   3   Listiny   a   právo   na   svobodu   svědomí   a náboženského   vyznání.   (Listina   byla   v   době   rehabilitačního   řízení   již   účinná,   Pakt   byl dokonce účinný již od 20. 3. 1976, tedy i v době původního odsouzení.)“, bez ďalšej bližšej argumentácie, ktorou by odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon.

Podľa   čl.   18   ods.   1   paktu   každý   má   právo   na   slobodu   myslenia,   svedomia a náboženstva. Toto právo zahŕňa v sebe slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo alebo vieru podľa vlastnej voľby a slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne   s   inými   či   už   verejne   alebo   súkromne,   vykonávaním   náboženských   úkonov, bohoslužbou, zachovávaním obradov a vyučovaním.

Podľa   čl.   18   ods.   2   paktu   nikto   nesmie   byť   podrobený   donucovaniu,   ktoré   by narušovalo   jeho   slobodu   vyznávať   alebo   prijať   náboženstvo   alebo   vieru   podľa   svojej vlastnej voľby.

Podľa   čl.   18   ods.   3   paktu   sloboda   prejavovať   náboženstvo   alebo   vieru   sa   môže podrobiť len takým obmedzeniam, aké predpisuje zákon a ktoré sú nevyhnutné na ochranu verejnej   bezpečnosti,   poriadku,   zdravia   alebo   morálky   alebo   základných   práv   a   slobôd iných.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   chce   poukázať na svoje   skoršie   rozhodnutie   č.   k. II. ÚS 342/06-28   z   11.   decembra   2007   vydané   v   obdobnej   veci,   v ktorom,   pokiaľ   ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny, jednoznačným spôsobom   konštatoval,   že   v   danom   prípade   bola   sloboda   svedomia   a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú   službu   podľa   starého   práva   nemožno   vnímať   ako   výlučne   socialistickú   a protidemokratickú,   hoci   v   danom   prípade   „staré   (trestné)   právo“   nechránilo   jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005 vo   vzťahu   k   slobode   svedomia   uviedol,   že   ani   relevantná   časť   práva   platného   v   čase rozhodovania   o   vine   a   treste   (v   roku   1981)   nevykazuje   ani   podľa   vtedy   platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rovnaké   závery   sa   vzťahujú   aj   na   vec   sťažovateľa. S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 1 až 3 paktu sa čiastočne vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, a to   tak,   ako   ústavný   súd   uvádza   v   už   citovanom   odôvodnení   napadnutého   uznesenia krajského   súdu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nezistil   porušenia   týchto základných práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny a v čl. 18 ods. 1 až 3 paktu. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011