znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 152/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. B., Z., zastúpeného advokátom JUDr. T. R., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresnej prokuratúry Trnava sp. zn. 2 Pv 1328/2005 z 30. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2010 doručená sťažnosť Ing. V. B., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 2 Pv 1328/2005 z 30. apríla 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresnej prokuratúry z 30.   apríla   2009   bola   zamietnutá   ako   oneskorene   podaná   sťažnosť   sťažovateľa zo 17. marca   2009   proti   uzneseniu   povereného   príslušníka   Policajného   zboru,   odboru skráteného   vyšetrovania,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Trnave (ďalej len „poverený príslušník“) vydaného 4. novembra 2008 pod ČVS: ORP-3532/2-OSV-TT-2005, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie začaté na základe sťažovateľom podaného trestného oznámenia.

Z dôvodu nesúhlasu s rozhodnutím okresnej prokuratúry podal sťažovateľ 16. júna 2009 podľa § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podnet na preskúmanie jeho zákonnosti, ktorý Krajská prokuratúra   v   Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   listom   z   12.   augusta   2009   ako nedôvodný odložila.

Následne sťažovateľ podaním z 2. novembra 2009 požiadal podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) listom z 5. februára 2010 taktiež ako nedôvodný odložila s odôvodnením, že postup orgánov činných   v   trestnom   konaní,   ako   aj   postup   krajskej   prokuratúry   považovala   za   správny a opodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uvádza: «V odôvodnení napádaného uznesenia Okresnej prokuratúry Trnava sa uvádza, že sťažovateľovi   „...bolo   zasielané   uznesenie   zo   dňa   04.   11.   2008   prostredníctvom   pošty doporučene do vlastných rúk...“ pričom táto zásielka bola „...doručovaná dňa 10. 11. 2008, opakovane dňa 11. 11. 2008, kedy bola aj uložená, pričom Ing. B. si túto zásielku neprevzal v odbernej lehote. Z uvedeného pri postupe v zmysle § 66 ods. 3 Tr. poriadku vyplýva, že za deň doručenia uznesenia Ing. B. sa považuje 14. november 2008.“

Poverený   príslušník   PZ   sa   mal   vyjadriť,   že   keď   si   sťažovateľ   dňa   05.   03.   2009 preberal kópiu vyšetrovacieho spisu, mal sa mu snažiť doručiť aj originál uznesenia o zastavení trestného stíhania, pričom sťažovateľ mal takého doručovanie odmietnuť. Záverom   sa   v   napádanom   uznesení   okresná   prokurátorka   odvoláva   na   fikciu doručenia, ktorá pripadá na 14. 11. 2008 a teda podľa jej záveru bol posledným možným dňom na podanie sťažnosti deň 18. 11. 2008.

Sťažnosť   sťažovateľa   zo   dňa   17.   03.   2009   tak   bola   podľa   záverov   napádaného rozhodnutia podaná oneskorene.

Uznesením Okresného súdu Zvolen, č. k. 0 Tp 485/2008 zo dňa 08. 11. 2008 bol sťažovateľ vzatý do väzby, pričom väzba začala plynúť dňom 06. 11. 2008 o 10.00 hod.... Pokiaľ je obvinenému (a bolo tak aj v prípade sťažovateľa) doručovaná akákoľvek písomnosť na adresu, ktorú uviedol napr. pri úkonoch trestného konania (a ktorá platila aj v čase doručovania napádaného uznesenia) a túto si nemohol z objektívnych príčin prebrať, nie je možné v takom prípade hovoriť o „fikcii“ doručenia.

V   čase   doručovania   uznesenia povereného príslušníka PU (10.   22.   08,   následne 11. 11. 08, resp. 14. 11. 08), ktorým bolo trestné stíhanie zastavené a na ktorý sa vo svojom rozhodnutí odvoláva aj napádané uznesenie okresnej prokuratúry, bola už sťažovateľovi štyri dni (od 06. 11. 08) obmedzená osobná sloboda a teda tak nemohol využiť svoje právo a zásielku   so   sťažnosťou   si   prevziať   a   podať   voči   nej   v   lehotách   uvedených   okresnou prokurátorkou sťažnosť.

Zákonné ustanovenia o doručovaní v zmysle Tr. poriadku, na ktoré sa v napádanom rozhodnutí opiera okresná prokurátorka platia jedine v prípade, ak subjekt – oprávnená osoba na podanie sťažnosti – má reálnu možnosť prevziať si doručovanú zásielku na svojej adrese a teda mu v jej prevzatí nebráni žiadna objektívna prekážka.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho   zadržanie   a   následné   vzatie   do   väzby   v   čase,   keď   mu zásielka ešte nebola doručená (a ešte ani len doručovaná) spôsobilo, že si doručované rozhodnutie povereného príslušníka PZ nemohol prevziať v lehotách, na ktoré sa odvoláva napádané   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry   a   teda   ani   využiť   právo   podať   proti   nemu sťažnosť....

Sťažovateľ sa po prvý raz o prípadnej existencii rozhodnutia povereného príslušníka PZ o zastavení trestného stíhania dozvedel až po tom, ako si doma riadne prelistoval kópiu celého vyšetrovacieho spisu, ktorú si nechal prefotiť krátko po tom, ako bol prepustený z väzby (v rámci iného trestného konania, kde mal procesné postavenie obvineného) na základe porušenia jeho ústavných práv....

Nie je pravda, že by sťažovateľ (tak, ako to tvrdí okresná prokurátorka v napádanom rozhodnutí) odmietal prevziať originál uznesenia od povereného príslušníka PZ, pretože tento mu osobne ani žiadny nedával....

Postup   Okresnej   prokuratúry   Trnava   považuje   sťažovateľ   –   v   danej   veci   majúci procesné   postavenie   poškodeného   –   za   neakceptovateľný   a   neprípustným   spôsobom porušujúcim jeho práva na účinnú obranu prostredníctvom sťažnosti, ktorú mu garantuje trestný poriadok....

Prokurátor krajskej prokuratúry, ktorý sa zaoberal podnetom sťažovateľa zo dňa 16. 06. 2009 neuviedol vo svojom liste zo dňa 12. 08. 2009 žiadne relevantné argumenty, ktorými   by   spochybnil   opodstatnenosť   sťažovateľových   výhrad   uvádzaných   v   podnete. Konajúci   prokurátor   len   jednoducho   skonštatoval,   že   sama   okolnosť,   že   poškodený (sťažovateľ) bol v čase doručovania vo väzbe a tým mu malo byť znemožnené preberať zásielky, je právne irelevantné....

Prokurátorka   generálnej   prokuratúry   taktiež   považovala   postup   orgánov   činných v trestnom konaní za správny. To znamená, že akceptovala situáciu popísanú vyššie a teda, že zásielka, ktorá obsahovala uznesenie o zastavení tr. stíhania bola odoslaná dňa 06. 11. 2008... doručovaná dňa 10. 11. 2008, opakovane dňa 11. 11. 2008, kedy bola aj uložená.... Prokurátorka GP poukázala na ust. § 46 ods. 2 Tr. poriadku a teda ak dôjde k zmene adresy poškodeného tak tento to musí „... bez meškania...“ oznámiť príslušnému orgánu. Z čoho jednoznačne vyplýva, že zákon poškodenému dáva možnosť (t. j. reálnu možnosť), aby   mohol   v   predstihu   (t. j.   ešte   pred   odoslaním   a   následným   doručovaním   konkrétnej písomnosti) oznámiť orgánu činnom v trestnom konaní, že adresa na ktorú by mohol dostať v budúcnosti nejakú písomnosť sa zmenila.

Takáto   reálna   možnosť   bola   sťažovateľovi   zo   strany   vyšetrovateľa   a   následne prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Trnava,   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   Trnava a prokurátorky Generálnej prokuratúry SR odopretá....

Sťažovateľ preto tvrdí, že takéto doručovanie vzhľadom na okolnosti nebolo zákonné a zákonným bolo až v čase, keď sa sťažovateľ dostal z väzby na slobodu a kedy mu opätovne bolo doručované predmetné rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ktoré si už riadne prevzal a voči ktorému podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť....»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vo   veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a to výrokom Okresnej prokuratúry v Trnave zo dňa 30. apríla 2009, sp. zn. 2 Pv 1328/2005, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že táto bola podaná oneskorene, porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   v   Trnave   zo   dňa   30.   apríla   2009,   sp.   zn. 2 Pv 1328/2005   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia   Okresnej   prokuratúre   v   Trnave   na   ďalšie konanie.“

Zároveň   sťažovateľ   žiadal   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred ústavným súdom v sume 254,88 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V   zmysle   uvedeného   je   predmetom   sťažnosti   namietané   porušenie   základného práva na   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 1328/2008 z 30. apríla 2009. K ich porušeniu malo dôjsť tým, že okresná prokuratúra považovala sťažnosť sťažovateľa zo 17. marca 2009 proti uzneseniu povereného príslušníka vydaného 4. novembra 2008 pod ČVS: ORP-3532/2-OSV-TT-2005 za podanú oneskorene, s   čím   sťažovateľ   nesúhlasí,   pretože   fikciu   doručenia   rozhodnutia   14.   novembra   2008 (o ktorú okresná prokuratúra oprela svoje závery) nie je možné akceptovať z dôvodu, že v tom čase sa už sťažovateľ v inej trestnej veci nachádzal vo väzbe, a tak nemohol zásielku s uznesením prevziať na ním predtým uvedenej adrese. S obsahom uznesenia povereného príslušníka sa oboznámil až po jeho prepustení z väzby na slobodu a následne proti nemu podal sťažnosť.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ sa už v minulosti s obsahovo totožnou sťažnosťou   obrátil   na   ústavný   súd   (doručenou   2.   júna   2009),   ktorý   o   nej   rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 318/09-12 z 25. septembra 2009 tak, že ju ako neprípustnú odmietol pre   nevyčerpanie   všetkých   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na použitie ktorých bol oprávnený podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 318/09-12 z 25. septembra 2009 podal sťažovateľ proti uzneseniu okresnej prokuratúry z 30. apríla 2009 podnet na preskúmanie jeho   zákonnosti,   ktorý   krajská   prokuratúra   12.   augusta   2009   ako   nedôvodný   odložila. Následne generálna prokuratúra 5. februára 2010 ako nedôvodný odložila aj opakovaný podnet   sťažovateľa   smerujúci   tak   proti   rozhodnutiu   okresnej   prokuratúry,   ako   aj   proti výsledku vybavenia jeho podnetu krajskou prokuratúrou. Aktuálna sťažnosť sťažovateľa bola teda ústavnému súdu podaná po vyčerpaní právnych prostriedkov nápravy v zmysle odôvodnenia uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 318/09-12 z 25. septembra 2009. Podľa názoru   ústavného   súdu   uvedené   orgány   boli   oprávnené   a   povinné   v   prípade   zistenia porušenia základných práv sťažovateľa poskytnúť mu primeranú ochranu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť doručenú ústavnému súdu 24. februára 2010 sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   z 30.   apríla   2009,   táto   však nesmeruje proti postupu, resp. záveru generálnej prokuratúry, ktorá ako inštančne posledná preskúmavala jeho vec a jedine jej závery by mohli byť predmetom skúmania v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších požiadavkách sťažovateľa (zrušenie uznesenia okresnej prokuratúry, vrátenie veci okresnej   prokuratúre   na   ďalšie   konanie   a   priznanie náhrady   trov   právneho   zastúpenia), pretože to je viazané na vyslovenie porušenia základných práv alebo slobôd.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010