znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 152/08-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť   S.,   s.   r.   o.,   právne   zastúpenej   advokátom JUDr. R. A., B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   slobodu   prejavu, slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 285/2005 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 285/2005 p o r u š i l základné právo S., s. r. o., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. S., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 248,71 € (slovom   dvestoštyridsaťosem   eur   a sedemdesiatjeden   centov),   ktorú j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   R.   A. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti S., s. r. o., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 152/08-16 z 2. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť S., s. r. o., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu   a   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   26   ods.   2   a 4   a čl.   46   ods.   1 v spojení   s čl.   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 285/2005.

2. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd potvrdením rozsudku Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“), ktorý v konaní na ochranu osobnosti rozhodol, že sťažovateľ ako vydavateľ časopisu uverejnením článku, ktorý obsahoval tri difamujúce výroky, neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a tak porušil slobodu prejavu sťažovateľa.

3.   Zo sťažnosti   vyplýva, že   na základe   žalobného návrhu sudcu   Okresného súdu Žilina–JUDr. P. P. (ďalej aj „žalobca“) na ochranu osobnosti bol sťažovateľ ako žalovaný rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   40 Coch 3/03   z 13.   apríla   2005   zaviazaný   zverejniť ospravedlnenie a zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 250 000 Sk, ako aj náhradu trov konania. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Rozsudok krajského   súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   18.   júla   2007 a právoplatnosť nadobudol 19. júla 2007.

4. V záujme prehľadnej argumentačnej skladby a výstavby rozhodnutia ústavný súd uvádza najprv v plnom znení relevantný článok s kurzívou vyznačenými výrokmi, ktoré boli všeobecnými súdmi uznané ako difamačné. Ďalej sú uvedené relevantné časti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu a napokon nasleduje argumentácia sťažovateľa z ústavnej sťažnosti a písomné stanoviská zaujaté v priebehu tohto konania.

5. Článok Slovensko sa súdi, autor M. L., P. č. 37 z 15. septembra 2003, s. 122, rubrika Slovo vydavateľa:

«V poslednom období sa na Slovensku stalo medzi politikmi a verejnými činiteľmi akousi módou všetko žalovať. Keď P. R. vyhlásil, že niekdajší šéf D. F. M. sponzoroval K., okamžitou   reakciou bolo vyhlásenie,   že za poškodenie dobrej povesti bude od neho K. požadovať   desať   miliónov   korún.   Nie   je   to   však   zďaleka   jediný   prípad.   Naše   súdy   sú zavalené stovkami rôznych žalôb na ochranu osobnosti, v ktorých sa politici a iní ústavní činitelia domáhajú stoviek miliónov korún.   Nežalujú sa iba navzájom medzi sebou,   ale peniaze požadujú aj od médií.

Nedávno niekdajší predseda N. Š.   H.   vyhlásil,   že žiada súdnou cestou od istého vydavateľstva   desať   miliónov   korún,   pretože   poškodilo   jeho   dobré   meno,   keď   o   ňom napísalo   sériu   kritických   článkov.   Žaloby   sa   stali   najnovším   slovenským   hitom   a   pre niektorých aj nádejným biznisom, ako si výrazne zlepšiť svoju finančnú situáciu. Napíšete o zlodejovi, že je zlodej, a on vás zažaluje. Píšete o skorumpovanom politikovi a dočkáte sa žaloby. Prinesiete informáciu o amorálnom správaní toho, kto by mal byť vzorom, a čelíte žalobe.

Samozrejme, každý, kto sa cíti ukrivdený niečími výrokmi na svoju adresu, má právo požadovať morálnu satisfakciu. Teda ospravedlnenie, a ak toto nepostačuje, aj primeranú náhradu v peniazoch. Aj v krajinách Európskej únie platia podobné pravidlá, no v prípade politikov a inak verejne činných osobností je vysúdenie peňazí skôr výnimočné. A ak, tak zväčša ide o symbolických pár eur. U nás sa však hrá o milióny. Napríklad... P. P. vysúdil od   jedného   vydavateľstva   trinásť   miliónov   korún   za   článok,   ktorý   podľa   rozhodnutia prvostupňového súdu bol vážnym zásahom do jeho dobrej povesti. A to až takým vážnym, že sa ho rozhodol oceniť touto horibilnou sumou. Takou, ktorú by bežný občan tohto štátu našetril takmer za sto rokov, a aj to iba v prípade, že by zo svojej výplaty neminul ani jedinú korunu. Toto rozhodnutie pán P. komentoval slovami, že sa začína cítiť ako v právnom štáte. Potom sa treba spýtať, ako sa majú asi cítiť napríklad tí, čo boli v časoch socializmu politickými väzňami.   Človek,   ktorý   hnil osem rokov v   uránových   baniach   v Jáchymove v neľudských podmienkach, dostal od štátu odškodné osemdesiattisíc korún. Za osem rokov zničeného života, za to, že má do smrti podlomené zdravie a v čase, keď bol nespravodlivo väznený, rozpadla sa mu celá rodina. Alebo ďalší prípad - keď opitý vodič zabije vaše dieťa,   možno   vám   súd   veľkodušne   priklepne   odškodné.   Ak   máte   veľké   šťastie,   možno dostanete aj stotisíc korún. Za to, že každý deň pozeráte na hrob svojho dieťaťa, ktoré zomrelo iba preto, že ktosi sa ožral a sadol si za volant (ďalej len „výrok 1“).

Len   tak,   mimochodom,   už   spomínaný   sudca   vysúdil   podľa   prvostupňového rozhodnutia okresného súdu aj päť miliónov korún. Tentoraz za to, že ho bývalý minister spravodlivosti   odvolal   z   funkcie   predsedu   okresného   súdu,   pretože   vraj   nedokázal dostatočne   preukázať   pôvod   svojho   majetku (ďalej   len   „výrok   2“). Tu   vôbec   nejde o polemiku či bola alebo nebola poškodená niečia dobrá povesť. Skôr sa treba zamyslieť, či sú horibilné sumy, ktoré v poslednom čase začínajú požadovať verejne činní ľudia, naozaj primerané. Ak niekomu skutočne ktosi poškodí dobrú povesť, je pochopiteľné, že najlepšie mu ju môže, ak nie úplne, tak aspoň čiastočne, napraviť verejné ospravedlnenie a uvedenie faktov na pravú mieru. Ako ju však dokážu vyliečiť milióny korún? Ak bude poškodený bývať v novom obrovskom dome a voziť sa v novej limuzíne za vysúdené peniaze, vari mu to napraví vo verejnosti pošramotenú povesť? Niektorí sudcovia sú presvedčení, že vysoká suma je aj výstrahou pre médiá, aby si v budúcnosti dávali pozor na to, čo píšu. To však znamená, že vôbec nechápu, že nemajetková ujma nie je trestom, ale satisfakciou. Na to, aby mohli trestať, má náš právny poriadok iné nástroje, napríklad trestný čin ohovárania. Ten však poškodení takmer vôbec nevyužívajú, pretože z toho nemôžu vytĺcť žiadne peniaze. Výška nemajetkovej ujmy je úplne v kompetencii sudcu. Ak si myslí, že je to desať symbolických korún, je to len a len jeho vec. Ak však dospeje k rozhodnutiu, že dosahuje päťsto miliónov korún, opäť je to len na jeho rozhodnutí. Nikto mu nemôže povedať ani slovo.   Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje mimoriadne nebezpečné úskalia. Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie ak sa poškodený napríklad dohodne so sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho. A jednak práve príliš vysoké vysúdené čiastky sú príčinou, že súdy sú doslova zavalené neraz aj neopodstatnenými podaniami, pretože   vysúdiť   desať   či   pätnásť   miliónov   je   naozaj   veľmi   ľahký   spôsob,   ako   prísť k obrovským peniazom (ďalej len „výrok 3“).

Čo je však ešte vážnejšie, niekoľko sudcov by za pár mesiacov mohlo na Slovensku dokázať   to,   čo   sa   nepodarilo   ani   tým   najväčším   neprajníkom   slobody   tlače–úplne ekonomicky   zlikvidovať   nezávislé   médiá.   Stačí   niekoľko   prehratých   sporov   a   v   našej republike neostane po nezávislých médiách ani stopa. A ak nejaké zostanú, budú sa báť napísať čokoľvek kritické, aby nedopadli rovnako.

Zatiaľ   zrejme   jedine   sudcovia   môžu   trochu   umravniť   ľudí,   ktorí   sa   hrajú   na ukrivdené americké filmové hviezdy a požadujú od médií nehorázne odškodné. Neraz im vôbec nejde o nejakú morálnu satisfakciu, ale len a len o peniaze. A tak žalujú všetko, čo sa žalovať čo i len trochu dá. Veď stačí, keď vyhrajú aspoň jeden spor a do smrti majú vystarané.»

6. Vo vzťahu k výroku 1 okresný súd rozhodol, že „spojenie občianskoprávnej veci JUDr. P. P. s príkladmi o politických väzňoch hnijúcich v uránových baniach v Jáchymove v neľudských podmienkach a s opitým vodičom, ktorý zabije dieťa, je hrubým zásahom do práva na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento zásah sa vydavateľ týždenníka P., S., s. r. o., JUDr. P. P. ospravedlňuje“.

7. Vo   vzťahu   k výroku   2 okresný   súd   rozhodol,   že tvrdenie   v   tomto   výroku   je nepravdivé   a „uverejnenie   nepravdivých   informácií   je   hrubým   zásahom   do   práva   na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento hrubý zásah sa vydavateľ týždenníka P., S., s. r. o. ospravedlňuje“.

8. Vo vzťahu k výroku 3 okresný súd rozhodol, že „spojenie občianskoprávnej veci JUDr.   P.   P.   s   príkladom   o   korupcii   v   súdnictve   v   súvislosti   s   priznávaním   výšky nemajetkovej ujmy je hrubým zásahom do práva na ochranu osobnosti JUDr. P. P. a za tento zásah sa vydavateľ P., S., s. r. o. JUDr. P. P. ospravedlňuje“.

9. Relevantné časti rozsudku okresného súdu č. k. 40 Coch 3/03-249 z 5. apríla 2007:Okresný súd v rozsudku uviedol, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere nemusí exaktne vôbec nastať, aby bolo úspešne uplatnené právo na ochranu osobnosti, ale bude k nemu postačovať, ak zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere. Predmetný článok v častiach citovaných vo výroku rozsudku nesporne zasiahol do práva   občianskej   cti   žalobcu.   Žalobca   pôsobiaci   vo   funkcii   sudcu   Okresného   súdu   Ž., ktorého autor článku menom uviedol do kontextu článku, bol postavený do pozície človeka, ktorý cestou súdnych sporov „vysúdil“ milióny. Tieto tvrdenia nie sú pravdivými. V čase podania   predmetnej   žaloby   rozsudok   prvého   stupňa,   v   ktorom   súd   priznal   v   inom občianskoprávnom   konaní   nemajetkovú   ujmu   v   sume 1 3   miliónov,   nebol   právoplatný, dokonca   ani   písomne   vyhotovený.   Ide   o   časť   článku: „...Napríklad...   P.   P.   vysúdil od jedného vydavateľstva trinásť miliónov...“, a rovnako nie je pravdivé ani ďalšie tvrdenie v   článku ...Len   tak,   mimochodom,   už spomínaný   sudca   vysúdil podľa   prvostupňového rozhodnutia okresného súdu aj päť miliónov korún...“. V tomto konaní prvostupňový súd rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy v sume 6 miliónov. Použitý výraz „vysúdil“ mohol totiž evokovať u širokej verejnosti dojem, že žalobca túto peňažnú sumu, predstavujúcu náhradu nemajetkovej ujmy, už má. Pravdu skresľujúce je i tvrdenie napadnutého článku: ...Tentoraz   za   to,   že   ho   bývalý   minister   spravodlivosti   odvolal   z funkcie   predsedu okresného   súdu,   pretože   vraj   nedokázal   dostatočne   preukázať   pôvod   svojho   majetku.“ Žalobca   toto   tvrdenie   napáda   ako   nepravdivé.   Z   obsahu   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava   III   sp.   zn. 27 C 31/00   vyplýva, že k odvolaniu   žalobcu   z   funkcie   predsedu Okresného   súdu   Ž.   došlo   v   dôsledku   toho,   že   žalobca   odmietol   predložiť   vtedajšiemu ministrovi   spravodlivosti   vyplnené   tlačivo „FINANČNÉ   PRIZNANIE“. Verejnosti   teda touto   časťou   článku   bola   podsunutá   pochybnosť   o   pôvode   majetku   žalobcu.   V   týchto častiach   súd   videl   zásah   do   osobnostného   práva   žalobcu,   a   to   do   práva   na   ochranu občianskej cti, ako i do súkromia, ktorý bol objektívne spôsobilý žalobcovi spôsobiť ujmu zverejnením   výrokov   autora   článku,   bez   overenia   si   informácií   k   nim.   Oba spomínané rozsudky v článku, do vyhlásenia tohto rozsudku dosiaľ nenadobudli právoplatnosť. V súvislosti   s výrokom   2   okresný   súd   uviedol,   že   nakoľko   v   článku   je   žalobca uvádzaný ako osoba, ktorá v občianskoprávnych konaniach o ochranu osobnosti „vysúdila“ milióny korún, táto časť naznačujúca možné korupčné správanie sa v takýchto konaniach mohla u čitateľov evokovať, že takéhoto správania sa mohol dopustiť i žalobca. Naznačenie takéhoto nečestného správania v spojení so žalobcom je vážnym zásahom v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka.

Po citácii § 11 Občianskeho zákonníka a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   okresný   súd   pokračuje,   že   súd   teda v konkrétnom   prípade   skúmal   mieru   tvrdeného   porušenia   základného   práva   na   ochranu osobnosti   (osobnej   cti   a   dobrej   povesti),   a   to   práve   v   kontexte   so   slobodou   prejavu a s právom na informácie so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv (a ich ochrany). Je všeobecne známe, že tlač má v demokratickej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu. Hoci nemôže prekračovať určité hranice, najmä pokiaľ ide o povesť a práva iných, prináleží jej informovať pri súčasnom rešpektovaní jej povinnosti a zodpovednosti, informácie a myšlienky o všetkých otázkach verejného záujmu, vrátane chodu súdnej moci na druhej strane činnosť súdov, ktoré sú garantom spravodlivosti a ich poslanie je základom právneho štátu, vyžaduje dôveru spoločnosti. Preto je vhodné ich chrániť proti útokom, ktoré nemajú rozumný základ. [Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997].

Ako vyplynulo i z výpovede autora článku, článok je reportážou o stave spoločnosti vo   vzťahu k   súdnictvu.   Bol   uverejnený v   periodiku–týždenníku   P.,   ktorý   je moderným spoločenským časopisom s celoslovenskou pôsobnosťou a jeho čitateľská obľúbenosť je verejne známa a často prezentovaná. Čitatelia časopisu sú v neporovnateľnej väčšine oproti počtu   osôb   z   rodinného,   pracovného,   profesného   prostredia,   ich   identita   je   neznáma   a dokazovaním nebude možné zistiť ich reakciu. V prípade takejto atraktivity témy článku súd je toho názoru, že po prečítaní článku, uvedomenia si jeho obsahu a uvedením konkrétne okrem iných i mena žalobcu, tento v čitateľoch vyvolal aj negatívnu reakciu, a tak došlo k zníženiu dôstojnosti, vážnosti žalobcu v spoločnosti pracovnej, v právnickej obci či medzi spoluobčanmi   v   mieste   bydliska   žalobcu.   Keďže   predmetný   týždenník   je   periodikum s celoslovenskou pôsobnosťou, dokazovaním nikdy nebude možné zistiť reakciu čitateľov, ktorí článok čítali, s neznámou identitou, ale i tých občanov spoločnosti, ktorí síce článok nečítali, ale čitatelia im o ňom povedali, ani zistiť pomer pozitívnych a negatívnych reakcií na obsah článku.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   dospel   k   záveru,   že   žaloba   na   ochranu osobnosti bola podaná dôvodne. Neoprávnenosť zásahu vydavateľa do práva na ochranu osobnosti   žalobcu   spočíva   v   uverejnení nepravdivých   tvrdení   o   vysúdení 1 3   miliónov, 5 miliónov v občianskoprávnych kauzách, ako i uvedenie dôvodu vzťahujúceho sa ku kauze týkajúcej sa priznania nemajetkovej ujmy 5 miliónov. Okrem toho súd poukazuje na to, že v príkladne uvedených občianskoprávnych kauzách žalobcu rozhodoval nezávislý súd tak, ako rozhodol o priznanej sume nemajetkovej ujmy, a táto skutočnosť nemôže byť daná na ujmu žalobcovi kritickým podtónom článku, pričom obe veci sú neprávoplatné. Za závažný zásah   do   osobnostných   práv   žalobcu   súd   považoval   i   naznačenie   možnosti   korupčného správania sa žalobcu v občianskoprávnych kauzách žalobcu o ochranu osobnosti. Obrana vydavateľa   a autora   článku   v   tom   smere,   že   takáto   úvaha   bola   uvedená   v   článku v teoretickej rovine a že táto pasáž logicky nenadväzuje na vety, ktoré sa týkajú osoby žalobcu, sa javí súdu účelovou, pretože práve na príkladoch žalobných káuz autor článku pranieruje   výšku   priznávaných   nemajetkových   ujm.   Súd   preto   zaviazal   vydavateľa k uverejneniu   ospravedlnenia   tak,   ako   je   vo   výrokovej   časti   rozsudku   uvedené.   Forma ospravedlnenia je daná formou zásahu, teda v týždenníku P.

Závažnosť vzniknutej ujmy súd videl v tom, že žalobca ako sudca Okresného súdu Ž. má   zodpovedné   postavenie   v   spoločnosti   a   uvedením   jeho   mena   do   kontextu   článku, v ktorom sa naznačuje korupčné konanie v súdnictve, mohlo nalomiť dôveru verejnosti v širšej miere alebo v postavení účastníkov v konaniach, v ktorých predsedá ako zákonný sudca. Okrem toho žalobca pracuje v Ž., žije v žilinskom okrese, kde anonymita je menšia a spoločenská kontrola intenzívnejšia. Okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva, ku ktorej súd v zmysle § 13 ods. 3 OZ tiež prihliadne pri určení výšky náhrady podľa § 13 ods. 2 OZ súd videl v širokej publicite neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, keďže periodikum P. je známy svojou čitateľskou obľúbenosťou vo verejnosti a má celoslovenskú pôsobnosť. S prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovi sa dostáva určitého zadosťučinenia už obsahom odôvodnenia rozsudku, v ktorom sa konštatuje, že k porušeniu osobnostných práv žalobcu skutočne došlo, súd zaviazal vydavateľa k úhrade nemajetkovej ujmy v sume 250   000   Sk.   Pri   určení   výšky   nemajetkovej   ujmy   súd   bral   do   úvahy   najmä   prvoradú satisfakčnú funkciu priznanej peňažnej čiastky, ktorou je sledované vyváženie a zmiernenie nemajetkovej   ujmy   vzniknutej   žalobcovi.   Súd   poukazuje   v tejto   súvislosti   na   čl.   50 dohovoru   a   rozsudok   ESĽP   z   18.   decembra 1996 vo   veci   Scott   v.   Španielsko   a   z 21. februára 1997 vo veci Van Raabte v. Holandsko.

10. Relevantné časti potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007:

Najbežnejšou formou zásahov do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti sú skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky (kritika). Zákon poskytuje ochranu proti takýmto zásahom len vtedy, ak ide o zásah neoprávnený. K neoprávnenému zásahu do práva fyzickej osoby na česť a dôstojnosť dôjde nepochybne nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú zároveň objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno ohľadom zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu zaťažuje dotknutú fyzickú osobu (žalobcu).

Vydavateľ svoju obranu v konaní postavil na námietke, že jeho článok sa netýkal osoby   žalobcu,   ale   kritizoval   rozhodovaciu   prax   súdov   a   jestvujúcu   právnu   úpravu poskytujúcu pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy pomerne široký priestor   pre voľnú   úvahu   sudcu   o   jej   výške.   Porovnanie   (neprávoplatnými   rozhodnutiami)   súm priznaných   žalobcovi   titulom   nemajetkovej   ujmy   v   prvostupňovom   konaní s   peňažným odškodnením   priznaným politickým   väzňom   či   rodičom,   ktorých   dieťa   zabil vodič   pod vplyvom alkoholu, označil vydavateľ za plne legitímne hodnotiace úsudky.

Súdna   prax   už   opakovane   judikovala,   že   tlač   pri   zachovaní   práva   na   šírenie informácií nepožíva neobmedzenú slobodu, keď toto právo je spojené aj s povinnosťou a zodpovednosťou   poskytovať   presné   a   dôveryhodné   informácie   pri   dodržaní   etických pravidiel, bez porušenia alebo ohrozenia cti, dôstojnosti, vážnosti či dobrého mena inej osoby. Rovnako už bolo viackrát judikované, že hranice prípustnej kritiky sú vo vzťahu k politicky činnej osobe nastavené širšie (politik ako verejne činná osoba sa dobrovoľne vystavuje väčšej spoločenskej kontrole) v porovnaní so súkromnou osobou. Sudca sa síce nevystavuje takému drobnohľadu ako politik, musí však vzhľadom na vážnosť a význam svojej funkcie, ktorú plní v spoločnosti, byť spôsobilý odborne aj morálne plniť tie úlohy, ktoré sú s výkonom sudcovského povolania spojené. Z tohto pohľadu sudca musí požívať vyššiu mieru ochrany ako politicky činná osoba, zároveň však menšiu mieru ako osoba súkromná.

V predmetnej   právnej   veci bol článok   uverejnený   v   týždennom   periodiku s pôsobnosťou pre celé Slovensko vyznačujúcim sa širokou publicitou a veľkým počtom čitateľov.   Článok   svojím   obsahom   jednak   tvrdil,   že   žalobca „...   vysúdil   od   jedného vydavateľstva trinásť miliónov korún za článok“, ako aj, že ,,... už spomínaný sudca vysúdil aj päť miliónov korún....“, ktoré skutkové tvrdenia sa ukázali ako nepravdivé.

Uvedený článok ďalej v rámci kritiky rozhodovacej praxe naznačoval, že žalobca ako sudca by mohol konať nečestne - korupčne - v občianskoprávnych kauzách na ochranu osobnosti.   V   článku   bol   žalobca   menovite   uvedený,   naznačoval   možnosť   dohody poškodeného   so   sudcom   slovami, „že   polovica   z   vysúdenej   sumy   (nemajetkovej   ujmy, poznámka   odvolacieho   súdu)   bude   jeho. Takéto vydavateľom   naznačované   konanie   by žalobcu logicky diskvalifikovalo z výkonu povolania sudcu, keďže toto povolanie je spojené so   zvýšenými   nárokmi   nielen   z   hľadiska   odborných,   ale   osobitne   osobnostných predpokladov, s dôrazom na morálne kvality sudcu.“.

Bolo už spomenuté, že vydavateľ v publikovanom článku uviedol meno žalobcu ako príklad sudcu, ktorý vedie viacero sporov na ochranu osobnosti. V tejto súvislosti však uverejnil sumy, ktoré mal žalobca vysúdiť v sporoch na ochranu svojej osobnosti titulom nemajetkovej ujmy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé. Článok tvorí jeden súvislý, na seba nadväzujúci   ucelený   text.   Obrana   žalovaného,   že   jeho   článok   v   častiach,   v   ktorých naznačuje   možné   korupčné   správanie   v   konaniach   na   ochranu   osobnosti   pri   priznávaní náhrady   nemajetkovej   ujmy,   so   žalobcom   nesúvisí,   neobstojí.   Spôsob,   ktorý   vydavateľ zvolil pri spracovaní témy, ktorej sa v článku venoval, bol vo vzťahu k žalobcovi urážlivý, dehonestujúci,   pravdu   skresľujúci;   kontextom   článku   čitateľovi   podsúval   záver o nečestnosti žalobcu.

Odvolací   súd   preto   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   článok vydavateľa bol založený na neobjektívnych a nepravdivých údajoch a že bol objektívne spôsobilý znevážiť osobnosť žalobcu v spoločnosti.

11. Relevantné časti ústavnej sťažnosti Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd dopustil porušenia namietaných základných práv tým, že právnym názorom, ktoré viedli k rozhodnutiam všeobecných súdov, nad mieru zodpovedajúcu   proporcionálne správnemu hodnoteniu   dôležitosti   jednotlivých   ústavných práv   a zákonom   chránených   práv,   ktoré   sú   v istom   konflikte,   pripisoval   väčší   význam právam   občana–sudcu,   a na   druhej   strane   znižoval   význam   práva   na   slobodu   prejavu. Z týchto hľadísk sú skutkové a právne závery všeobecných súdov zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Navyše sa krajský súd pri rozhodovaní o práve na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   neriadil   ustanoveniami   §   13   ods.   2   a 3   Občianskeho zákonníka, pričom žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali aplikáciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo vzťahu k právu na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto hľadísk je rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný a nevychádza zo zákona, čo má za následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v čl. 144 ods. 1 ústavy.

Konkrétne sťažovateľ uvádza, že článok bolo potrebné vnímať a hodnotiť v celom jeho kontexte. Žánrovo išlo o glosu. Článok nemal názov „P. sa súdi“, ale „Slovensko sa súdi“, lebo   svojím   hlavným   motívom   sa   netýkal   žalobcu   a ani   ním   vedených   súdnych procesov. Zaoberal sa všeobecným javom zhrnutým hneď v úvode vo vete „V poslednom období sa na Slovensku stalo medzi politikmi a verejnými činiteľmi akousi módou všetko žalovať.“ Ďalej sa popisujú príklady tzv. miliónových žalôb na ochranu osobnosti, resp. na ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Celá ďalšia časť článku je kritikou rozhodovacej praxe   všeobecných   súdov   a existujúcej   právnej   úpravy   poskytujúcej   pri   rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy pomerne široký priestor pre voľnú úvahu sudcu. Ako príklady   sú   spomenuté   sumy,   ktoré   boli   prisúdené   žalobcovi   v prvostupňovom   konaní. Z hľadiska spôsobilosti privodiť žalobcovi ujmu nie je rozhodné, či žalobcovi boli v článku uvedené   sumy   aj   vyplatené.   Článok   nekritizoval   žalobcu,   ale   sudcu,   ktorý   dospel k právnemu   názoru,   že   také   sumy   náhrady   nemajetkovej   ujmy   sú   primerané.   V čase zverejnenia článku už boli rozsudky vyhlásené a nie je vôbec právne významné, či boli aj písomne vyhotovené. Pravdu skresľujúci údaj o tom, že žalobcovi bola prisúdená suma 5 000 000 Sk namiesto 6 000 000 Sk, takisto nemá povahu údaja, ktorého nepravdivá časť spočívajúca v nepresnosti sumy by bola schopná privodiť žalobcovi ujmu znížením jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Porovnanie týchto súm so sumami odškodného politických väzňov alebo s odškodným za zabitie dieťaťa pri dopravnej nehode sú plne legitímne   hodnotiace   úsudky,   na   ktoré   môže   mať   niekto   odlišný   názor,   ale   metóda komparácie javov a skutočností verejného života je jednou zo základných metód hodnotenia týchto javov a skutočností, pričom ich zverejňovanie je plne legitímne. Všeobecné súdy považovali   za   pravdu   skresľujúce   i tvrdenie,   podľa   ktorého   žalobcu   bývalý   minister spravodlivosti Slovenskej republiky odvolal z funkcie predsedu Okresného súdu Ž., pretože vraj nedokázal dostatočne preukázať pôvod svojho majetku. V inom súdnom konaní bolo zistené, že k odvolaniu žalobcu z funkcie predsedu Okresného súdu Ž. došlo v dôsledku toho,   že   žalobca   odmietol   predložiť   vyplnené   tlačivo „FINANČNÉ   PRIZNANIE“. Z citovanej vety článku je zrejmé, že autor netvrdil, že žalobca nedokázal preukázať pôvod svojho majetku, lebo použil slovné spojenie „vraj nedokázal dostatočne preukázať.“ Z tejto formulácie   v žiadnom   prípade   nemožno   vyvodiť   záver,   že   sa   ňou   podsúvala   čitateľovi pochybnosť o majetku žalobcu, keď z predchádzajúcej vety článku bolo zrejmé, že žalobca v súdnom konaní uspel, teda minister spravodlivosti Slovenskej republiky konal nesprávne. Nemožno ďalej akceptovať závery, podľa ktorých formuláciami „Výška nemajetkovej ujmy je úplne v kompetencii sudcu. Ak si myslí, že je to desať symbolických korún, je to len a len jeho vec. Ak však dospeje k rozhodnutiu, že dosahuje päťsto miliónov korún, opäť je to len na jeho rozhodnutí. Nikto mu nemôže povedať ani slovo. Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje nebezpečné úskalia. Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie - ak sa poškodený napríklad dohodne so sudcom, že polovica z vysúdenej sumy bude jeho. A jednak práve príliš vysoké vysúdené čiastky sú príčinou, že súdy sú doslova zavalené neraz aj neopodstatnenými podaniami, pretože vysúdiť desať či pätnásť miliónov je naozaj veľmi ľahký spôsob, ako prísť k obrovským peniazom.“ došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany osobnosti   tým,   že   citovaná   pasáž   naznačovala   možné   korupčné   správanie   a mohla   vraj v čitateľoch   evokovať,   že   takéhoto   správania   sa   mohol   dopustiť   aj   žalobca,   čo   treba považovať za vážny zásah, keďže ide o naznačenie nečestného správania v spojení s osobou žalobcu. V skutočnosti sa však článok venuje sudcom len vo všeobecnej rovine a žiadnou konkrétnou   formuláciou   nespája   žalobcu   s úvahami   o možnom   korupčnom   správaní.   Je pritom   všeobecne   známe,   že   aj   v justícii   existuje   korupcia.   Tento   jav   je   oprávnene predmetom záujmu spoločnosti. Z tohto pohľadu je plne legitímna úvaha článku, podľa ktorej „Takýto nadmieru gumený výklad však má svoje mimoriadne nebezpečné úskalia. Jednak môže byť veľmi vážnym zdrojom korupcie–ak sa poškodený napríklad dohodne so sudcom...“. Plne   v súlade   s postulátom   slobody   prejavu   je   aj   zámerne   prehnaná a provokujúca úvaha: „... niekoľko sudcov by za pár mesiacov mohlo na Slovensku dokázať to,   čo sa nepodarilo   ani tým najväčším neprajníkom slobody tlače...“ Tieto formulácie nemajú žiadnu logickú súvislosť s osobou žalobcu, ohľadom sudcov používajú len množné číslo.   Hovoria   teda   o bližšie   nevymedzenom   okruhu   sudcov   vo   všeobecnosti.   Hoci   sa všeobecné súdy odvolali na rozhodnutie ESĽP (de Haes a Gijsels c. Belgicko), urobili tak nepriliehavo. V tomto rozhodnutí sa okrem iného uvádza, že „... súdy, ktoré sú garantom spravodlivosti   v štáte,   musia   požívať   dôveru   verejnosti   a preto   je   nevyhnutné,   aby   boli chránené pred nepodloženými útokmi tlače a to o to väčšmi, že sudca z titulu svojej funkcie musí byť zdržanlivý, čo mu obmedzuje možnosť reagovať na kritiku“. V skutočnosti však žalobca podľa rešeršov tlače predložených všeobecnému súdu sťažovateľom sa vo svojich vyjadreniach pre verejnosť princípom zdržanlivosti neriadi.

12.   Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 285/2005 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 zrušený a vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Požadoval   tiež   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 714,70 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

13. Z vyjadrenia predsedníčky   krajského súdu sp.   zn. Spr 3277/2008 z 29. apríla 2008 doručeného ústavnému súdu 5. mája 2008 vyplýva, že krajský súd žiadnym spôsobom neporušil právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy. Pri rozhodovaní dôsledne   postupoval   podľa   zákona   a v súlade   s ústavou,   vysporiadal   sa   so   všetkými námietkami sťažovateľa relevantnými pre rozhodnutie, rozsudok podrobne vecne i právne odôvodnil, a preto je rozsudok krajského súdu vecne správny. V ostatných podrobnostiach sa pridržiava dôvodov uvedených v rozsudku krajského súdu. Na záver udáva, že nesúhlas sťažovateľa   s názorom   krajského   súdu   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   čl.   46   ods.   1 ústavy.

14.   Z vyjadrenia   žalobcu   ako   dotknutej   osoby   z 21.   mája   2008   doručeného ústavnému súdu 27. mája 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú a žiada jej nevyhovieť.   Požaduje   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátkou.   Poukazuje predovšetkým na ustálenú judikatúru ústavného súdu o rozdelení ochrany ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy uvádza, že krajský súd sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami sťažovateľa, pričom   z rozsudku   nevyplýva   žiadna   skutočnosť   nasvedčujúca   svojvoľnému   postupu krajského súdu nemajúcemu oporu v zákone. Oprel sa o bohatú judikatúru všeobecných súdov.   S námietkami   sťažovateľa   sa   nestotožnil,   čo   však   nemožno   považovať   za odmietnutie   spravodlivosti,   resp.   za   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. Namietané porušenie čl. 144 ods. 1 ústavy považuje za zjavne neopodstatnené, lebo toto ustanovenie   neupravuje   základné   práva   a slobody,   ale   princípy   fungovania   nezávislého súdnictva. V súvislosti s namietaným porušením čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy je toho názoru, že v danej veci išlo o stret základného práva na slobodu prejavu na jednej strane a základného práva na ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena na strane druhej. Pritom zásah verejnej moci do práva na slobodu prejavu spĺňal kritériá stanovené čl. 26 ods. 4 ústavy. Bol totiž v súlade so zákonom, nepochybne sledoval jeden z legitímnych cieľov uvedených v čl. 26 ods. 4 ústavy (ochranu cti, dôstojnosti a dobrého mena žalobcu, ako aj ochranu súdnictva, keďže žalobca je sudcom) a bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, keďže vyjadrenia a porovnávania   v napadnutom   článku   vyzneli   pre   žalobcu   jednoznačne   v očiach   širokej čitateľskej verejnosti hanlivo. Pritom časť článku obsahovala nepravdivé fakty a časť článku predstavovala   hodnotiace   úsudky   bez   dostatočného   skutkového   základu.   Podsúvať čitateľom možnosť korupčného prepojenia žalobcu s konajúcim sudcom bez akéhokoľvek skutkového základu je hanebné a pre žalobcu ponižujúce. Porovnávanie neporovnateľného a naznačovanie korupcie v spojení s osobou žalobcu robí konkrétne časti článku spôsobilými poškodiť česť a dobré meno žalobcu. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu,   ako aj ESĽP.   Vyzdvihuje myšlienku, že   ani tlač nesmie prekročiť   určité   hranice v súvislosti   s ochranou   dobrej   povesti   a práv   iných,   pričom   v prípadoch   hodnotiacich úsudkov   proporcionalita   zásahu   môže   závisieť   od   toho,   či   existuje   dostatočný   faktický základ na takýto   úsudok,   lebo bez toho   aj hodnotiaci   úsudok   by mohol   byť prehnaný. Keďže žalobca dlhodobo pôsobí ako sudca z povolania, je dôležité vo všeobecnom záujme, aby   požíval   dôveru   verejnosti.   Preto   je   nevyhnutné   chrániť   sudcov   pred   agresívnymi a urážlivými slovnými útokmi počas výkonu ich právomoci. Inštitúcie právneho štátu musia požívať ochranu pred neoprávnenou a nepodloženou kritikou médií.

15. Sťažovateľ sa v replike na vyjadrenie krajského súdu z 27. mája 2008 doručenej ústavnému súdu 2. júna 2008 obmedzil na konštatovanie, že trvá na dôvodoch sťažnosti v plnom rozsahu.

16. Z podania žalobcu z 8. augusta 2008 doručeného ústavnému súdu 12. augusta 2008   vyplýva,   že   sťažovateľ   uverejnil   v týždenníku   P.   č.   31   z 1.   augusta   2008   článok s nadpisom „Aha!“, v ktorom autorka článku žalobcu znova napadla spôsobom zasahujúcim do jeho osobnostných práv zverejnením nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácií zo života žalobcu. Pritom žalobcu neprimeraným spôsobom ironizuje a zosmiešňuje. Keďže ide o opakované zverejňovanie nepravdivých faktov, v žiadnom prípade nemožno hovoriť o realizácii práva sťažovateľa na slobodu prejavu.

17. Z ďalšieho podania žalobcu zo 16. septembra 2008 doručeného ústavnému súdu 19. septembra 2008 vyplýva, že uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 238/08-20 z 29. júla 2008 bola odmietnutá sťažnosť spoločnosti P.,   a. s.,   ako zjavne neopodstatnená. Podľa názoru žalobcu z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že odmietnutá sťažnosť je z hľadiska skutkového   i právneho   zhodná   s prerokúvanou   vecou.   Vzťahuje   sa   na   rozhodnutie všeobecného   súdu   v identickej   veci   ako   bola občianskoprávna   vec   žalobcu.   Predmetom žaloby bola ochrana osobnosti sudcu proti vydavateľovi printového média pre neoprávnené a nepravdivé   tvrdenia   o sudcovi.   Žalobca   napokon   poukazuje   na   potrebu   jednotnej interpretácie právnych predpisov v zmysle zásady, podľa ktorej každý sa môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne a v rôznej odlišne.

18. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 27. mája 2008 a tiež   aj   krajský   súd   vo   vyjadrení   z 29.   apríla   2008   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo   od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

II.

19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

20.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 Co 285/2005   a jeho   rozsudkom   č.   k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 (v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 40 Coch 3/03-249 z 13. apríla 2005) došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na slobodu prejavu a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

21. Prípady týkajúce sa slobody prejavu, prípadne v užšom zmysle prípady týkajúce sa   vzťahu   slobody   prejavu   a ochrany   osobnosti   patria   do   výkladnej   skrine   judikatúry ústavných   súdov   a súdov   ústavného   typu   a nemenej   významné   miesto   im   patrí v učebniciach ústavného práva. V tejto súvislosti sú značne známe napríklad rozhodnutia ESĽP   Handyside   v.   UK,   von   Hannover   v.   Nemecko   (sťažnosť   č.   9320/00,   rozsudok z 24. júna   2004),   Feldek   v.   Slovensko,   či   Hrico   v.   Slovensko;   rozhodnutia   Spolkového ústavného súdu Nemecko Lüth (7 Bverf GE 198) či Lebach (35 Bverf GE 202) alebo nález Ústavného súdu Českej republiky Rejžek v. Vondráčková (I. ÚS 367/03). Uvedené nie je žiadna náhoda, pretože sloboda prejavu má v liberálno-demokratickom štáte nenahraditeľný význam. Vzhľadom na skutočnosť, že ide o tak významnú slobodu a slobodu limitovateľnú, ktorú je nutné vyvažovať s inými základnými právami, je rozhodovanie o slobode prejavu veľmi zložité a náročné.

22. Ochrana slobody prejavu je nevyhnutná z viacerých dôvodov. Sloboda prejavu je nevyhnutná pre demokraciu a pre tvorbu slobodnej verejnej mienky v otvorenej spoločnosti. Sloboda   prejavu   je   taktiež   nástrojom   hľadania   pravdy,   nástrojom   súťaže   a konfrontácie rôznych myšlienok a názorov [porov. Mill, J. S.: O slobode, Kalligram, Bratislava 2001, s. 30 a nasl.; tiež disent sudcu O. W. Holmesa v rozhodnutí Najvyššieho súdu USA Abrams v. United States, 250 U. S. 616 (1919)]. Napokon sloboda prejavu môže byť aj nástrojom osobnej sebarealizácie spravidla v podobe rôznych umeleckých foriem.

23.   K ochrane slobody   prejavu   má   obdobný   prístup   aj   ESĽP,   čo   vyplýva   z jeho konštantne citovaných judikátov. Sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov v demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k   „informáciám“   a   „myšlienkam“,   ktoré   sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. UK, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

24.   V súvislosti   s prerokúvanou   vecou   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotové súdy. K veciam verejným pritom   nepochybne   patrí   činnosť   orgánov   verejnej   moci   vrátane   rozhodovacej   činnosti súdov   a taktiež   činnosť osôb   pôsobiacich   vo   verejnom   živote.   Tieto   činnosti   môžu   byť verejne   posudzované,   pričom   pri   ich   kritike   platí   z princípu   demokracie   vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú.

25. V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačná klauzula v čl.   26   ods.   4   ústavy   explicitne   uvádza   dôvody   takéhoto   obmedzenia,   pričom   takéto obmedzenie musí byť stále v súlade s demokratickým charakterom spoločnosti („opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   obmedzenia   môže   byť   aj   ochrana práv iných, teda aj základné právo na česť podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, resp. čl. 16 ods. 1 ústavy konkretizované § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Na   úrovni   zákona   chráni   teda   ustanovenie   §   11   a nasl.   Občianskeho   zákonníka osobnosť súkromných osôb pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Takýmto   zásahom   môže byť aj zverejnenie nepravdivých   a poškodzujúcich údajov o určitej osobe. Teória a súdna prax preto rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, u ktorých možno zisťovať ich pravdivosť, a hodnotovými súdmi.

26. Po   druhej   svetovej vojne sa   v západnej Európe   presadzuje koncepcia   ústavy, a teda základných práv a slobôd, ktoré sú priamo a bezprostredne záväzné a aplikovateľné. To bolo v priamom kontraste s predchádzajúcou koncepciou základných práv a slobôd ako monológov ústavodarcu, ktoré nevynutiteľne viazali parlament, aby ich uviedol do života prostredníctvom bežného zákonodarstva.

27. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všeobecné súdy ako ochrancov základných práv ústavný súd konštatuje, že v sporoch na ochranu osobnosti musí byť zohľadnená aj sloboda   prejavu,   ak   sú   na   to   splnené   podmienky.   Uvedené   ustanovenia   Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s ústavou (K vzťahu vyvažovania, ale nie nesúladu medzi ochranou osobnosti podľa Občianskeho zákonníka   a ústavnou   ochranou   slobody   prejavu   porov.   rozhodnutie   Ústavného   súdu Gruzínskej republiky z 11. marca 2004, N2/1/241, Akaki Gogichaishvili v. the Parliament of   Georgia;   dostupné   na   internete:   <www.codices.coe.int>.   V zákone   je   postačujúca ochrana osobnosti, pretože vždy prv reaguje prejavom dotknutá osoba, až potom nasleduje obrana   slobodou   prejavu.   Nutnosť   zohľadniť   slobodu   prejavu   samozrejme   neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej   zákonnej   ochrany   osobnosti   (porov.   5   Cdo   55/2008,   www.supcourt.gov.sk). Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   ešte   pripomína nutnosť   pozorne   chrániť   slobodu   prejavu v tranzitívnej krajine a taktiež povinnosť zohľadňovať judikatúru ESĽP (porov. Bobek, M: Helena, kontakt na mafiány a nové obrysy svobody slova v judikatuře Ústavního soudu, Soudní rozhledy 10/2005, s. 363).

28.   Ako   z citovaného   čl.   26   ods.   4   ústavy   vyplýva,   slobodu   prejavu   a   právo vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia musel ústavný súd preskúmať, (1) či druh predmetného prejavu je chránený v zmysle čl. 26 ústavy, (2) či došlo k zásahu do slobody prejavu, (3) či uvedený zásah mal zákonný základ (4) a ďalej KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno zistiť, či zásah bol proporcionálny (porov. Kosař, D.:   Kobenter proti   Rakousku; Přípustná míra kritiky soudcovského stavu. Přehled rozsudků Evropského soudu pro lidská práva, č. 1/2007, s. 32 a   nasl.;   dostupné   na   internete   <http://jinepravo.blogspot.com/2008/06/david-kosa-kauza-beneov.html>; porov. otázky stanovené v amicus curie stanovisku Benátskej komisie CDL-AD(2004)011) z   12.   marca   2004   –   dostupné   na   internete <http://www.venice.coe.int/docs/2004/CDL-AD(2004)011-e.asp>.

29.   (1)   Predmetné   výroky   sú   súčasťou   článku   glosujúceho   aktuálne   spoločenské otázky,   teda   ide   o sociálnu   diskusiu   s prvkami   kritiky.   V širšom   zmysle   ide   o politický prejav. Tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl.   26 ods. 1 ústavy (scope, ambit; k opaku porov. napr. LIBERAL PARTY, R. and P. v. the UNITED KINGDOM, sťažnosť 8765/79, rozhodnutie z 18. decembra 1980; rozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady Irwin Toy Ltd. v. Quebec (Attorney General), [1989] 1 S.C.R. 927; tiež Jäger, P, Molek, P: Svoboda projevu: Demokracie, rovnost a svoboda slova, Auditorium, Praha 2007, s. 109 a 149). (2) Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol na základe napadnutých rozhodnutí povinný ospravedlniť sa žalobcovi a zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy, došlo k zásahu do jeho slobody prejavu (interferrence). (3) Uvedený zásah mal zákonný základ v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (prescribed by law).

30. Podstatou sporu je teda stret slobody prejavu sťažovateľa, vydavateľa týždenníka s ochranou cti žalobcu, ktorý je sudcom.

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu boli splnené, ústavný súd pristúpil   k preskúmaniu   samotných   výrokov   perspektívou   odpovedí   na   otázky   KTO, O KOM,   ČO,   KDE,   KEDY   a AKO   hovorí.   Rozlišovanie   medzi   skutkovými tvrdeniami a hodnotovými   súdmi   je   zakomponované   v nasledujúcich   testoch.   Je   potrebné   však upozorniť, že tento dôležitý, avšak nie vždy jednoznačný nástroj je len jednou z pomôcok pri skúmaní difamácie a slobody prejavu (porov. Karsai v. Hungary, sťažnosť č. 5380/07, rozsudok z 1. decembra 2009).

31. Kto je kritizovaný Dôsledkom   snahy   o   podporu   výmeny   názorov   o verejne   zaujímavých   témach   je kategorizácia   adresátov   kritiky.   Stupeň   dovolenej   kritiky   sa   mení   podľa   charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov. Ústavný súd akceptuje trend smerujúci k posúvaniu pozície sudcov, ktorí stoja kdesi uprostred naznačeného kontinua smerom k politikom. Krajský súd vnímal postavenie žalobcu obdobne.

Žalobca   vystupuje   v prerokúvanej   veci   v niekoľkých   vzájomne   previazaných pozíciách. Z izolovaného pohľadu sa sporný článok netýka žalobcu ako sudcu v súvislosti s jeho vlastnou rozhodovacou činnosťou, ale ako účastníka konaní na ochranu osobnosti proti tlači a proti ministerstvu spravodlivosti. Tento pohľad však nie je správny. Žalobcova profesia sudcu hrala v uvedených prípadoch dôležitú, priam určujúcu rolu. V prípade prvého výroku   ide   o údiv   autora   článku   nad skutočnosťou,   že   žalobca   vyhral   spor   na   ochranu osobnosti so značne vysokým zadosťučinením napriek tomu, že je sudcom, a preto mal byť považovaný za verejnú postavu s nižším stupňom ochrany. Profesia sudcu je významná aj v druhom výroku, ktorý sa týkal sporu žalobcu s ústredným orgánom štátnej správy súdov, čo sa týka legálneho základu majetkového priznania sudcov.

Žalobca   vystupuje   v kritizujúcich   výrokoch   aj   ako   symbolická   postava reprezentujúca   v očiach   čitateľskej   verejnosti   justíciu.   Výber   žalobcu   však   nebol   úplne náhodný, s čím súvisí jeho ďalšia pozícia. Žalobca je mediálne známou osobou, čo má do istej   miery   vplyv   na   jeho   klasifikáciu   [porov.   rozsudky   ESĽP   Wirtschafts-Trend Zeitschriften-Verlagsgesellschaft   m.   b.   H.   (č.   3)   v.   Austria,   sťažnosti   č. 15653/02 a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH & Co. KG v. Austria, sťažnosť č. 34315/96, rozsudok z 26. februára 2002, § 37]. Uvedené je možné preveriť napríklad pomocou internetových vyhľadávačov. Napokon v predmetnom texte sa explicitne   uvádza   postavenie   žalobcu   ako   sudcu   a taktiež   žalobca   v spore   o   ochranu osobnosti argumentuje, že sa mohla znížiť jeho vážnosť ako sudcu. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd klasifikuje žalobcu ako sudcu s určitými prvkami verejnej postavy (porov. rozhodnutie č. ZSP 26/1996 v časopise ZSP č. 3/1996, s. 51).

32. Kto kritizujePodobne   ako   adresáti   kritiky,   aj   samotní   kritici   sú   klasifikovaní   z hľadiska   ich dôležitosti pre výmenu názorov v spoločnosti. Je zrejmé, že privilegovanou skupinou sú žurnalisti. Európsky súd pre ľudské práva konštantne pripomína, že tlač je strážnym psom demokracie („public watch dog“) a hrá významnú úlohu v právnom štáte, pretože dovoľuje slobodnú   hru   politickej   diskusie.   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie obdržať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Vychádzajúc z uvedeného ESĽP vo svojej judikatúre poskytuje žurnalistom   zvýšenú   mieru   ochrany   v porovnaní   s inými   subjektmi   slobody   prejavu. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti   jeho   argumentácie.   V predmetnej   veci   je   autorom   článku,   a teda kritizujúcim novinár, šéfredaktor týždenníka. Na autora článku sa teda vzťahuje zvýšená ochrana žurnalistov.

33. Čo je kritizovanéÚstavný súd a všeobecné súdy musia preskúmať aj objekt a formu kritiky. Kritika spravidla mieri na samotné súdne rozhodnutie, jeho odôvodnenie či postup v konaní alebo mieri priamo na osobnosť sudcu.   Predmetná vec sa tomuto základnému deleniu v zásade vymyká.   Priamym   objektom   kritiky   je   paradox,   napätie   medzi   sumami,   ktorými   sú odškodňovaní bývalí politickí väzni, či sumami náhrady škody poskytovanými poškodeným v trestnom konaní na jednej strane a náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch prisúdenými žalobcovi na strane druhej. Priamym objektom kritiky je teda legislatíva a rozhodovacia činnosť súdov. Žalobca ako úspešný a verejne známy účastník konaní na ochranu osobnosti bol autorom článku uchopený ako príklad, „kontrastná látka“ na zvýraznenie uvedeného paradoxu.   Objektom   kritiky   v prvom   a druhom   výroku   je   teda   nesúhlas   s výškami niektorých náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch. Objektom kritiky tretieho výroku je síce špekulatívna,   ale   nie   nemožná   solidarita   vo   vnútri   justície   medzi   konajúcimi   sudcami a sudcom–účastníkom   konania.   Napokon,   len   druhý   výrok   sa   do   určitej   miery   týka bezprostredne žalobcu, pretože tam môže byť objektom kritiky nedostatočne preukázaný majetok sudcu.

Ústavný súd konštatuje, že justícia je legitímnou témou verejného záujmu. Napriek tomu, že sa profesionálni právnici neprestanú vysmievať novinárom často nerozlišujúcim medzi   žalobou   a obžalobou,   rozsudkom   a uznesením,   odmietnutím   a   zamietnutím, odvolaním   a dovolaním,   či   ESĽP   a Súdnym   dvorom   Európskych   spoločenstiev   (porov. <http://jinepravo.blogspot.com/2008/07/rozlouen-s-v-ceplem-pivtn-t-nmeka-aneb.html)>, justícia   a   vôbec   právny   život   nie   sú   účelom   samým   osebe,   ale   sú   súčasťou   života spoločnosti. Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa otázky práva neriešili len na stránkach, inak nemnohých, právnických časopisov, ale aby boli reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom publicistiky. Podľa ústavného súdu si sociálna diskusia s prvkami kritiky zaslúži zvýšenú ochranu, pričom predmetné výroky patria do tejto kategórie.

34. Kde je kritizovanéMiesto   zaznenia či   uverejnenia sporných   výrokov   je taktiež   užitočným   kritériom posudzovania zásahov do slobody prejavu. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa distribuuje kritika, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V predmetnej veci je však nutné vec vnímať v spojení s kritériom autora kritiky. Ak je autorom kritiky novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta. Sporný článok bol uverejnený vo veľmi populárnom týždenníku s celoslovenskou pôsobnosťou a vysokým nákladom,   nie   však   v televízii   či   inom   elektronickom   médiu,   ktoré   sú   posudzované prísnejšie.

35. Kedy je kritizovanéPri kritike súdnych rozhodnutí má význam, či sú posudzované počas konania, alebo po jeho skončení. Načasovanie kritiky je potrebné vnímať nielen z hľadiska fázy súdneho konania,   ale   aj   z hľadiska   spoločenského   načasovania.   Dotknutý   článok   sa   týkal neprávoplatne, len prvostupňovo ukončeného konania (porov. tiež rozhodnutia ústavného súdu II. ÚS 23/00, II. ÚS 13/02 týkajúce sa konania spomínaného vo výroku 2). V takomto prípade   by   sa   vo   všeobecnosti   mala   skôr   stupňovať   náročnosť   na   presnosť   podávanej informácie. V predmetnej veci však nešlo o spravodajské informovanie, ale vybrané prípady slúžili ako príklad na ilustrovanie aktuálneho problému „sudičstva“ verejne činných osôb a vysokými   sumami   poskytovaných   zadosťučinení.   So   spoločenskou   aktuálnosťou   je previazaná aj takpovediac dejinná aktuálnosť. Transformačné krajiny môžu pri budovaní justície v požiadavkách právneho štátu buď túto viac chrániť pred spoločenskou diskusiou s prípadnými difamačnými prvkami, alebo naopak, otvárať diskusiu o justícii. Ústavný súd sa prikláňa k druhej z uvedených alternatív berúc do úvahy skutočnosť, že zmeny v justícii už prebiehajú dve desaťročia.

36. Ako je kritizovanéNielen čo, ale aj ako je povedané je nutné skúmať pri posudzovaní akceptovateľnosti kritiky.   V predmetnej   veci   ide   o nepriamu,   žánrovú   kritiku   dotknutých   rozhodnutí, a sprostredkovane aj sudcu, ktorý bol v daných sporoch úspešný. Článok bol uverejnený na predposlednej strane časopisu v rubrike Slovo vydavateľa s karikatúrou pichľavého ježka. Znamená to, že išlo o komentárovú, nie spravodajskú časť časopisu. Čitateľ v tejto sekcii počíta s hodnotovo zafarbeným prípadne polemickým textom, a preto k článku pristupuje obozretnejšie. Tón článku možno považovať za sarkastický, ale nie za zákerný. Formou kritiky je teda nesúhlas s rozhodovacou činnosťou, nie však urážlivé, útočné či neslušné vyjadrenia. Článok v celkovom kontexte poukazuje na systematický problém–priznávanie vysokých náhrad nemajetkovej ujmy sudcom v sporoch o ochranu osobnosti. Primárnym cieľom je kritika špecifickej rozhodovacej praxe súdov, čomu zodpovedá aj názov článku bez uvedenia mena žalobcu.

37.   Z perspektívy   odpovedí   na   predchádzajúce   otázky   ústavný   súd   ďalej   posúdil jednotlivé sporné výroky.

Okresný   súd   a krajský   súd   videli   nezákonnosť   výroku   1   v skutočnosti,   že   tam spomínané rozhodnutia sú neprávoplatné, a teda že ich výsledok nemôže byť žalobcovi na ujmu. Presnejšie povedané, žalobca, ktorý si chránil svoje práva súdnou cestou využijúc právo   na   súdnu   ochranu,   nemá   byť   terčom   kritiky   za   spôsob,   akým   všeobecné   súdy rozhodli. Ústavný súd konštatuje, že vlastnosť právoplatnosti nie je v danej veci vôbec rozhodujúca.   Pojem „vysúdiť“ použitý   sťažovateľom   nemožno   vnímať   striktne v dokonavom   vide,   resp.   z právnického   hľadiska   už   ako   dobrovoľne   zaplatený   alebo exekvovaný nárok. Aj prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím súdnej autority a stačí ako legitímny   príklad   rozhodnutia   s vysokou   sumou   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Vlastnosť právoplatnosti, ako je právnickej obci známe, napríklad vzhľadom na širokú prípustnosť dovolania   či   ústavnej   sťažnosti   nevyjadruje   konečnosť   a nezmeniteľnosť   rozhodnutia bezvýnimočne. Nepochybne by bolo aj z hľadiska žurnalistickej profesionality vhodnejšie, ak   by   si   autor   článku   overil,   v akom   štádiu   je   konanie,   na   ktoré   v článku   odkazuje. Na druhej strane je však nutné uznať, že pre autora článku, ktorý nie je účastníkom konania, nemusí byť jednoduché oficiálne zistiť, aký je stav daného konania. Akokoľvek, stav ne-právoplatnosti   je   v uvedenej   veci   podružný.   Okresný   súd   vyčítal   autorovi   aj   nesprávne označenie priznanej sumy, pričom správna suma bola o jeden milión slovenských korún vyššia. Uvedená „nepravdivosť“ je vskutku absurdná.

Výslovne nesprávny je argument všeobecných súdov, podľa ktorého autor článku použil nepatričné prirovnanie, ak uviedol ako príklad vysokej náhrady nemajetkovej ujmy sumu,   ktorá   bola   žalobcovi   riadne   priznaná   nezávislými   súdmi.   Akceptácia   uvedeného argumentu   by   znamenala   absolútnu   nekritizovateľnosť   súdnych   rozhodnutí.   Zo   slobody prejavu však vyplýva pravý opak–prakticky každé súdne rozhodnutie môže byť podrobené kritike.   Nikto   nespochybňuje   záväznosť   kritizovaného   rozhodnutia   a jeho   vydanie nezávislým súdom. Je určite zrejmé, že záväznosť tu neznamená záväznosť pre jednotlivcov nekritizovať dané rozhodnutie. Spochybňovanie obsahu súdnych rozhodnutí bez ohľadu na jeho zákonnosť či ústavnosť je pod ochranou slobody prejavu.

Ústavný   súd   uznáva,   že   skutkové   tvrdenie   obsiahnuté   vo   výroku   2   je   značne nepresné. Podstatou sporu žalobcu s vtedy úradujúcim ministrom spravodlivosti riešeného v rámci   ochrany   osobnosti   bola   otázka   legálneho   základu   pre   ministrom   požadované majetkové priznanie. Autor článku však vyjadruje neistotu týkajúcu sa motivácie žalobcu k uvedenému sporu príslovkou „vraj“. Od spoločenského týždenníka nemožno očakávať presnosť právnického časopisu. Akokoľvek, aj v prípade tohto sporného výroku bolo jeho účelom poukázať na vysokú sumu náhrady nemajetkovej ujmy. Ústavný súd sa domnieva, že neposkytnutie ochrany danému výroku a požadovanie právnickej presnosti od novinárov by mohlo mať odradzujúci či zmrazujúci účinok (chilling-efect) na novinársku obec pri glosovaní tém týkajúcich sa justície.

Napriek   tomu,   že   by   sa   z pohľadu   žalobcu   výrok   3   mohol   javiť   ako   najviac difamujúci,   z pohľadu   ústavnoprávneho   je   najjednoznačnejšie   akceptovateľný.   Spojitosť výroku   so   žalobcom   je   úplne   špekulatívna.   Ide   o hodnotový   súd   a o otázku   verejného záujmu.   Podľa   všeobecných   súdov   je   závažným   zásahom   do   osobnostných   práv „naznačenie možnosti korupčného správania sa žalobcu“. Pojmy „naznačenie možnosti“ evidentne označujú špekulatívny charakter výroku. Uvedený výrok nepochybne umožňuje viacero   výkladov.   Vzhľadom   na   špekulatívnosť,   povahu   hodnotového   súdu   a verejný záujem   je   nutné   uprednostniť   výklad,   ktorý   zasahuje   do   slobody   prejavu   čo   najmenej. Vágne   kritérium   celkového   kontextu,   celkového   dojmu   či   vyznenia   je   nutné   vykladať v prospech autora výroku. Opačný princíp by bol veľmi zneužiteľný. Tretím výrokom teda nedošlo k zásahu do ochrany osobnosti.

38. Uvedený KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO test je kľúčový pre posúdenie proporcionality medzi slobodou prejavu a ochranou osobnosti. Primeranosť zásahu skúma ústavný súd, podobne ako mnohé európske ústavné súdy, na základe trojstupňového testu proporcionality.

Test proporcionality je klasicky založený na nasledujúcich troch krokoch. Prvým krokom   (A)   je test   dostatočne dôležitého   cieľa   (test   of   legitimate   aim/effect),   teda   test vhodnosti   (Geeignetheit)–či   zásah   smeruje   k cieľu,   ktorý   je   dostatočne   dôležitý   na ospravedlnenie zásahu; a test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu–či daným prostriedkom   (obmedzením   slobody   prejavu)   je   možné   dosiahnuť   akceptovateľný   cieľ (ochranu cti).

Druhým   krokom   (B)   je   test   nevyhnutnosti   (test   potrebnosti   použitia   daného prostriedku–zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)–teda či nebolo možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon   tretím   krokom   (C)   je   test   proporcionality   v užšom   slova   zmysle (Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý zahŕňa   jednak   (C1)   praktickú   konkordanciu   (praktickú   súladnosť),   t.   j.   test   zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci vzorec   (porov.   Alexy,   R.:   Balancing,   constitutional   review,   and   representation,   I.CON, Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D.: Kolize základních práv v judikatuře Ústavního soudu ČR, Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Príkladom praktickej súladnosti   môže   byť   situácia,   keď   obec   namiesto   toho,   aby   zakázala   zhromaždenie z dôvodu, že na danom mieste sa v tom istom čase koná iné zhromaždenie, umožní napr. za asistencie polície konanie oboch.  

(A)   Uvedený   zásah   možno   považovať   za   vhodný,   pretože   umožňuje   dosiahnuť legitímny   cieľ,   ochranu   iného   základného   práva,   a to   práva   na   zachovanie   osobnej   cti a dobrej   povesti.   (B)   Zásah   je   nevyhnutný,   pretože   žalobca   si   svoju   osobnosť   chránil adekvátnym   prostriedkom,   žalobou   na   ochranu   osobnosti.   (C.1)   V uvedenom   prípade vyplývajúc z jeho podstaty nebolo možné zachovať obidve práva popri sebe. Pri strete práva na ochranu osobnosti v konaniach na ochranu osobnosti a slobody prejavu sú odpovede A, B a C1 v zásade automatické. Kľúčovou je teda vážiaca formula.

(C.2) Vážiaca formula pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“.   Intenzita   zásahu   do   jedného   základného   práva   sa   pomeruje   s mierou uspokojiteľnosti   druhého   práva   v kolízii,   pričom intenzita   zásahu a miera   uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt–„nízka“, „stredná“ a „podstatná“.

V prerokúvanej veci bola intenzita zásahu do práva sťažovateľa podstatná, pretože išlo   o   článok   novinára,   ktorý   sa   týkal   otázok   verejného   záujmu,   kritiky   rozhodovacej činnosti súdov a v zásade išlo o hodnotový súd.

Miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti žalobcu vyplýva z odpovedí na test otázkami kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovoril.

S ohľadom na to, že žalobca je osobou verejného záujmu a článok má žáner glosy, miera uspokojiteľnosti vo vzťahu ku všetkým trom výrokom môže byť len stredná až nízka. K jednotlivým výrokom možno podrobnejšie uviesť: Vzhľadom na skutočnosť, že vo výroku 1 išlo o kritiku sudcov, poukazovanie na možný problém vnútrojustičnej solidarity (korporativizmus),   hodnotový   súd,   a že   s ohľadom   na   skutočnosť,   že   žalobca   nebol explicitne uvedený ako aktér korupčného správania, bola miera uspokojiteľnosti jeho práva na   ochranu   osobnosti   stredná.   Vzhľadom   na   nepresnosť   výroku   2   bola   miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti stredná. Napokon s ohľadom na neexplicitné   uvedenie   žalobcu   vo   výroku   3   a špekulatívny   charakter   tohto   výroku   bola miera uspokojiteľnosti žalobcovho práva na ochranu osobnosti nízka.

Z uvedeného   vyplýva,   že   podstatný   zásah   prevažuje   nízku   až   strednú uspokojiteľnosť, a preto je nutné dať prednosť slobode prejavu.

39. Vychádzajúc z postavenia sťažovateľa ako vydavateľa tlače, z postavenia žalobcu ako sudcu s prvkami verejne známej osoby, berúc do úvahy žáner článku a to, že účelom článku   je   poukázanie   na   paradoxy   rozhodovacej   činnosti   súdov,   považujúc   nepresnosti v článku   za   omyly   skôr   technického   charakteru a aplikujúc   taktiež   test   proporcionality s vážiacou formulou ústavný súd konštatuje, že krajský súd potvrdením rozsudku okresného súdu porušil sťažovateľovo právo na slobodu prejavu (bod 1 výroku nálezu).

40. Okresný súd na podporu svojho právneho názoru cituje pasáž o nutnosti chrániť súdnictvo   pred   útokmi   tlače   z rozsudku   ESĽP   De   Haes a Gijsels v.   Belgium   (sťažnosť č. 19983/92,   rozsudok   z   24.   februára   1997).   Je   však   potrebné   dodať,   že   uvedeným rozsudkom bolo práve konštatované porušenie slobody prejavu rozhodnutiami belgických súdov, ktorými vyhoveli žalobám na ochranu osobnosti sudcov, voči ktorých rozhodovacej činnosti bol napísaný kritický článok. Možno doplniť, že ESĽP (§ 34 a § 35) cituje súhlas Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   s argumentáciou   sťažovateľov,   že   konštatovanie „justičnej   pravdy“   v súdnom   konaní   neznamená,   že   každý   odlišný   názor   musí   byť v súvislosti s kontrolou výkonu slobody tlače považovaný za nesprávny. To sa však podľa sťažovateľov v danom prípade stalo, pretože ich články sa opierali o objektívne a dostatočné informácie.

41. Okresný súd síce nominálne spomína aj čl. 10 dohovoru a tam zakotvenú slobodu prejavu, ale nijak ju v rozhodnutí nezohľadňuje a nepracuje s princípom proporcionality. Okresný súd sa na prípad pozeral výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti.

42.   Krajský   súd   označil   obranu   žalovaného   o tom,   že   úvahy   v článku   v treťom výroku sa pohybovali v teoretickej rovine a že táto pasáž logicky nenadväzuje na vety, ktoré sa   týkajú   žalobcu,   za   účelovú.   Ústavný   súd   uvádza,   že   svojím   spôsobom   každá argumentácia účastníkov smerujúca k svojej obhajobe je účelová. Týmto zjednodušujúcim spôsobom nemožno „odbiť“ argumentáciu.

43. Ústavný súd upozorňuje, že vyslovenie porušenia slobody prejavu v okolnostiach danej veci neznamená, že by sa ústavný súd stotožňoval alebo nestotožňoval s názorom sťažovateľa na otázku výšky náhrad nemajetkových ujm poskytovaných sudcom.

44. Ústavný súd neustále zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05). Ústavný súd však konštatuje, že predmetná vec je práve takou, kde všeobecné súdy nezohľadnili relevantné ústavné normy.

45. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nereagovaním na relevantné argumenty sťažovateľa porušil aj jeho právo na súdnu ochranu.

46. Žalobca v doplnení podania dal ústavnému súdu do pozornosti aj rozsudok ESĽP Beian c. Roumanie (č. 1) (sťažnosť č. 30658/05, rozsudok zo 6. decembra 2007). Mal tým na   mysli   skutočnosť,   že   ESĽP   vyhlásil   za   nesúladnú   s čl.   6   ods.   1   v spojení   s čl.   14 dohovoru   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru   situáciu   rozpornej   judikatúry rumunského kasačného súdu. Ústavný súd poukazuje na to, že sú mu známe rozhodnutia o odmietnutí obdobných vecí inými senátmi ústavného súdu. Je nutné však zdôrazniť, že predmetná   vec   bola   posudzovaná   dominantne   z hľadiska   hmotného   základného   práva, slobody prejavu, na rozdiel od rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 238/08, ktoré sa zaoberalo len procesnými aspektmi konania o ochranu osobnosti, pričom sloboda prejavu v konaní ani nebola namietaná.

47. Namietaný čl. 144 ods. 1 ústavy neobsahuje základné právo a z tohto dôvodu sa ústavný súd jeho porušením nezaoberal. Na tomto mieste možno súhlasiť so žalobcom.

48. Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia zákona o ústavnom súde, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 285/2005-320 z 5. apríla 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Krajský súd je v ďalšom konaní viazaný týmto nálezom (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

49. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 18. septembra 2007 a spísanie sťažnosti z 18. septembra 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 209 €, ku ktorej bolo treba pripočítať   19 %   DPH,   teda   sumu   39,71   €,   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 248,71 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

50. Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk, teda 6 638,78 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02). V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   je   v plnej   miere kompenzované zrušením rozsudku krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

51. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

52. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009