znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 152/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 239/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2006 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 239/00.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že 18. apríla 2000 podal okresnému súdu „žalobu o neplatnosť   platobného   výmeru   s účinnosťou   od   1. VII. 1999   voči   vtedajšiemu   O.   (...) v B.“.

Sťažovateľ ďalej podrobne chronologicky opisuje v sťažnosti úkony okresného súdu od roku 2000 až do roku 2005. Podľa neho okresný súd porušil ním označené základné právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože „ani po takmer   6 - tich   rokoch   nie   je   vo   veci   samej   rozhodnuté   i   čo   len   v   prvom   stupni!“. Súčasťou   sťažnosti   bola žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu   v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské právo I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru o jeho ochrane postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom u neho pod č. k. 5 C 239/00 porušené bolo.

2.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

3.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove, aby v súdnom konaní vedenom u neho pod č. k. 5 C 239/00 konal ďalej a o veci samej rozhodol bez zbytočných prieťahov.

4.) Ukladá   Okresnému   súdu   v   Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Keďže jeho podanie nespĺňalo všeobecné a osobitné náležitosti požadované § 20, § 50   a   § 53   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   splnenie   ktorých je predpokladom začatia konania pred ústavným súdom, ústavný súd ho výzvou z 10. marca 2006   vyzval   na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti,   a   to   konkrétne   aby   k   žiadosti o ustanovenie   právneho   zástupcu   vyplnil   údaje   o jeho   osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch,   a   ďalej   vo   výzve   ústavný   súd   sťažovateľa   poučil,   čo   musí obsahovať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, čo je potrebné k návrhu pripojiť, a zároveň bol upozornený na neprípustnosť návrhu v prípade nepreukázania, že vyčerpal opravné prostriedky alebo právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a poskytuje a na použitie ktorých bol a je oprávnený podľa osobitných predpisov [napr. zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení   neskorších   predpisov a s účinnosťou od 1. apríla 2005 zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov].

Na základe tejto výzvy ústavného súdu bolo ústavnému súdu 5. apríla 2006 doručené podanie   sťažovateľa   označené   ako „Predloženie   požadovaných   dokumentov   k mojej ústavnej   sťažnosti,   zo dňa 28. II. 2006   a   k sporu   pod   č.   k.   5 C 239/00   (...)“,   v   ktorom poukázal na to, že nemá vedomosť o tom, „aby v slovenskom právnom poriadku v takýchto veciach, ako sú moje, existovali účinné právne a iné prostriedky nápravy, ako všeliek na to, aby som v zmysle čl. 127 terajšej Ústavy SR nemusel podávať ústavné sťažnosti. (...) V poslednom   období,   keď   bardejovský   súd   často   nielen   podriemkaval,   ale   občas aj tvrdo zaspal, podal som 3 sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi Okresného súdu v Bardejove   i   Krajskému   súdu   v Prešove   (21. III. 03,   24. III. 03   a   17. VII. 04).   Tieto sťažnosti sú legitímne a v ničom neodporujú žiadnemu zákonu, pretože v tomto čase platný zákon č. 80/92 Zb. o žiadnych konkrétnych alebo nekonkrétnych sťažnostiach nehovorí (...). Pripomínam ústavnému súdu, že tento zákon, ale ani ten vydaný po ňom, nikomu neupiera ani nezakazuje podávanie hromadných sťažností (...)“.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 6. apríla 2006 sa k sťažnosti vyjadril aj okresný súd, ktorý okrem podrobnej chronológie všetkých úkonov uviedol:

«Vychádzajúc zo sťažnosti sťažovateľa porušenie svojho základného práva v zmysle čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vidí v tom, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom a vo veci nebolo meritórne rozhodnuté po dobu viac ako päť rokov.

Zo spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. 5 C 239/00 vyplýva, že sťažovateľ dňa 18. 4. 2000 súdu doručil písomné podanie označené ako „Žaloba o neplatnosť platobného výmeru na nájomné za užívanie bytu a služby spojené súčinnosťou od 1. 7. 1999“, ktorou žiada,   aby   v   konaní   proti   žalovanému   O.   „P. M.“,   B.   súd   určil,   že   platobný   výmer žalovaného je neplatný, pretože je nezákonný. (...)

... nie   je   možné   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľa,   že   v konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom zavinených súdom a to napriek tomu, že doposiaľ vo veci nebolo meritórne rozhodnuté. Primárnym dôvodom, pre ktorý doposiaľ nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu bola skutočnosť, že súdu sa nepodarilo vypočuť sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý napriek viacerým predvolaniam na pojednávania sa na pojednávanie po dobu viac ako päť rokov nedostavil a tak neposkytol súdu potrebnú súčinnosť, aj keď v konaní vystupuje ako žalobca   a   domáha   sa   jeho   ochrany.   Sťažovateľ   síce   svoju   neúčasť   na   pojednávaniach písomne ospravedlňoval s tým, že dôvodom jeho neúčasti má byť jeho nemoc, pričom však zo   spisu   nie   je   zrejmé,   aby   túto   prekážku   účasti   na   pojednávanie   aj   doložil.   Na pojednávanie dňa 17. 3. 2006 sa pritom napriek riadnemu predvolaniu nedostavil a svoju neúčasť ničím neospravedlnil. Tento postoj sťažovateľa nesvedčí o jeho úprimnej snahe docieliť meritórne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti nemožno pominúť ani skutočnosť, že   sťažovateľ   opakovane   nedôvodne   vznášal   námietky   zaujatosti   zákonnej sudkyne,   čo nesporne prispelo k predĺženiu konania. Ak v priebehu konania došlo k zmenám zákonných sudcov, stalo sa tak zo zákonných dôvodov ako následok personálnych zmien v obsadení súdu. Dodávam, že jednotlivé úkony súdu boli v primeranej časovej následnosti a smerovali k takej príprave veci, ktorá by viedla k meritórnemu rozhodnutiu.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Ústavný súd SR sťažnosť sťažovateľa I. K. K. ako zrejme bezdôvodnú odmietol. Dodávam, že šetrením nebolo zistené, aby sťažovateľ v čase   od   podania   žaloby   až   doposiaľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v tomto   konaní, či už podľa   ustanovenia   § 17   ods. 1   zákona   č. 80/1992 Zb.,   resp.   podľa   ustanovenia § 3 ods. 7 a § 67 ods. 1 a násl. zákona č. 757/2004 Z. z. Sťažovateľom uvádzané sťažnosti sa netýkali tohto konania.»

Sťažovateľ   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním   z   11. mája 2006 doručeným ústavnému súdu 15. mája 2006, v ktorom okrem iného uviedol:

„... Erudovaný sudca sa má s takýmto banálnym prípadom vyporiadať na jedinom pojednávaní a v priebehu jedného mesiaca, a to bez ohľadu na to, či bude alebo nebude účastník   konania   pred   súdom   osobne   vypočutý.   Moje   odôvodnené   nevyužitie   práva   byť osobne   prítomným   na   súde   nezavdáva   nijaký   dôvod   na   opakované   a   stereotypné vyvolávanie ústnych pojednávaní súdom a ich sústavné odročovanie. (...) Nie je pravdou, že ja som súdu nedoručil písomný dôkaz o mojom zdravotnom stave. Súd ho má o. i. aj pri konaní pod č. k. 4 C 732/98. Ja mám záujem na tejto kauze, pretože som odporcom tohto sporu vydieraný a okrádaný. (...)

Vôbec neobstojí ani argumentácia predsedu Okresného súdu v Bardejove, že som sa u neho   nesťažoval podľa   zákona   čís.   80/92   Zb.   a   následného,   pretože   také   niečo si, ako účinný prostriedok nápravy, nevyžaduje nielen judikát samotného Ústavného súdu SR pod II. ÚS 26/95, ale ani Európsky Dohovor, resp. súdna prax jeho ESĽP. Napriek tomu podal som na prieťahy najmenej dve sťažnosti, ktoré sa týkali aj tohto súdneho konania, ktoré boli plne akceptované Ústavným súdom SR aj pri iných a pred ním odpojednávaných kauzách. (...)“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 17/01,   I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Ústavný   súd   zistil,   že   18. apríla 2000   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu „žalobu o neplatnosť   platobného   výmeru   s účinnosťou   od   1. VII. 1999   voči   vtedajšiemu   O.   (...) v B.“.

Okresný súd 16. októbra 2000 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a 16. novembra 2000 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   26. marca 2001   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   v   konaní   oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Na   základe   jeho   odvolania   18. apríla 2001   bol   spis   predložený odvolaciemu   súdu.   Dňa   28. septembra 2001   odvolací   súd   rozhodnutie   okresného   súdu potvrdil a spis vrátil okresnému súdu 16. novembra 2001.

Dňa 8. januára 2002 okresný súd konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil.Dňa 28. januára 2002 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok. Dňa 13. marca 2002 okresný súd zrušil   svoje   rozhodnutie   o zastavení   konania.   Dňa   23. júla 2002   doručil   okresný   súd žalovanému žalobu na vyjadrenie.

Okresný   súd   od   7. septembra 2002,   keď   nariadil   prvý   termín   pojednávania na 22. október 2002, do 5. mája 2006, keď vo veci rozhodol, nariadil celkovo 7 termínov pojednávaní (18. marec a 26. máj 2003, 19. február a 11. november 2004, 17. marec 2006) a jedno   pojednávanie   zrušil   (3. jún 2004)   z dôvodu   podaného   návrhu   sťažovateľa na vylúčenie   zákonnej   sudkyne,   ktoré   okresný   súd   z   dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa odročil na neurčito.

V priebehu roka 2004 sťažovateľ podal dva návrhy na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci (7. mája a 10. novembra 2004), ktorým odvolací súd nevyhovel   (17. mája   a   25. novembra 2004).   Dňa   6. decembra 2004   sťažovateľ   podal odvolanie   proti   uzneseniu   o   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   námietku   zaujatosti a okresný súd ho vyzval na oznámenie jeho majetkových pomerov. Keďže sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil, 17. januára 2005 okresný súd konanie z toho dôvodu zastavil, pričom na základe podaného odvolania sťažovateľom odvolací súd rozhodnutie okresného súdu 14. júna 2005 potvrdil.   Dňa 26. októbra 2005 zákonná sudkyňa oznámila, že sa cíti   byť vo veci zaujatá a 10. novembra 2005 bola vec pridelená inej zákonnej sudkyni.

Dňa 5. mája 2006 okresný súd vo veci rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   úkonov   okresného   súdu   konštatoval,   že   doba,   ktorá uplynula   od   podania   žaloby   (18. apríla 2000)   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu (2. marca 2006), neodôvodňuje skúmanie namietaného porušenia označených práv, najmä s ohľadom na uvedené skutočnosti, že počas nej okresný súd na základe žiadostí samotného sťažovateľa konal o procesných otázkach (o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych   poplatkov,   dvakrát   o   jeho   námietkach   zaujatosti   zákonnej   sudkyne,   ktoré   boli nedôvodné, zastavil konanie z titulu nezaplatenia súdneho poplatku a pod.).

V dôsledku podaných odvolaní sťažovateľa sa vec nachádzala na odvolacom súde od 20. apríla do 16. novembra 2001, od 11. do 31. mája, od 22. novembra do 10. decembra 2004, a od 11. februára 2005 do 28. júna 2005, t. j. spolu takmer 13 mesiacov.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd bol v právnej veci sťažovateľa nečinný   iba   v   období   od   doručenia   podania   žaloby   sťažovateľa   (18. apríla 2000) do 16. októbra 2000,   keď   ho   vyzval   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (nečinnosť   takmer 6 mesiacov), a od 26. mája 2003, keď odročil pojednávanie pre neprítomnosť sťažovateľa, do 12. decembra 2003, keď nariadil   pojednávanie na 19. február 2004 (nečinnosť takmer 7 mesiacov).

Celkovú   dobu   nečinnosti   v konaní   pred   okresným   súdom   preto   ústavný   súd nepovažuje za neprimeranú a takú, ktorú by mohol kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   je   pojmom autonómnym, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) - napr. I. ÚS 63/00.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z toho názoru, že „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní“ (II. ÚS 41/00).

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd poznamenáva, že príčinou doterajšieho   trvania   sporu   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp. zn.   5 C 239/00 je aj nedostatočná súčinnosť sťažovateľa a jeho podiel na spomalení konania v tejto veci, ktorý nevytvára možnosť prijatia záveru o takom postupe okresného súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a   to   napriek   tomu, že od podania   žaloby   uplynulo   šesť   rokov.   Plynulý   postup   okresného   súdu   ovplyvnilo najmä   to,   že   v dôsledku   neúčasti   sťažovateľa na   všetkých   siedmich   pojednávaniach prevažne pre chorobu a zlý zdravotný stav (čo nepreukázal lekárskym potvrdením) musel tieto pojednávania odročiť na neurčito. V jednom prípade sa sťažovateľ ani neospravedlnil (17. marca 2006).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okrem   zistených   ojedinelých   prieťahov   v   konaní   bol procesný   postup   okresného   súdu   v zásade plynulý a sústredený.   Ústavný   súd   zohľadnil najmä to, že v priebehu konania bol okresný súd opakovane konfrontovaný s procesnými úkonmi sťažovateľa, ktorý podal dvakrát návrh na vylúčenie zákonnej sudkyne, o ktorých musel rozhodovať odvolací súd, nezaplatil súdny poplatok, v dôsledku čoho bolo konanie zastavené,   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok za námietku   zaujatosti   a pod.).   Uplatňovanie   námietok   zaujatosti   zo   strany   sťažovateľa je síce právom účastníka konania (§ 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ak sa však námietka   ukáže   ako   nedôvodná,   nemožno   v   dôsledku   jej   uplatnenia   vzniknutý   prieťah pripísať súdu.

Rozhodovanie   o   procesných   návrhoch,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   kódexov (napr. Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd prihliadol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tým aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 239/00,   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred označenými súdmi nebol celkom bez prieťahov, s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu nesignalizuje reálnu možnosť porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   na   záver   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   mohol   odmietnuť aj ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ nepodal okresnému súdu v namietanom konaní sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu.

Podľa tohto ustanovenia ak sťažovateľ namieta prieťahy v konaní konkrétneho súdu, je povinný preukázať využitie právnych prostriedkov nápravy na ochranu základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Takýmto   právnym prostriedkom je sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi príslušného súdu.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sťažovateľ   predložil   ústavnému   súdu   listinný dôkaz o tom, že podal predmetnú sťažnosť. Za túto sťažnosť považoval podanie z 21. marca 2003 označené ako „Sťažnosť na sudcov za prieťahy v konaní“, kde uviedol „... podávam hromadnú   sťažnosť   na   všetkých   sudcov   Okresného   súdu   v Bardejove,   ktorým   boli na prejednanie a rozhodnutie pridelené moje súdne spory...“ a podanie zo 17. júla 2004 označené ako „Opakovaná sťažnosť na prieťahy v konaní“, v ktorom sa opätovne sťažoval na všetkých sudcov okresného súdu a na to, že všeobecný súd vôbec nereagoval na jeho písomný návrh na začatie súdneho konania ešte z 15. decembra 1995.

Vychádzajúc z obsahu týchto podaní teda vyplýva, že sťažovateľ do 31. marca 2005 nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 239/00 podľa ustanovenia   § 17   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 80/1992 Zb.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predsedovi okresného súdu.

Ústavný súd nepovažuje za vyčerpanie tejto možnosti jeho hromadnú a opakovanú sťažnosť z roku 2003 a 2004 bez označenia konaní, v ktorých namieta zbytočné prieťahy.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd za bezpredmetné   rozhodovať   o žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006