znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 152/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti O. D., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 E 1117/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 E 1117/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 41 E 1117/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť O. D. trovy právneho zastúpenia 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokátky JUDr. V. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. decembra 2004 doručené podanie O. D., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., K., označené ako „Sťažnosť pre porušenie ústavného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred   Okresným   súdom   Košice   2,   pod   sp.   zn.   41   E/1117/2003“. Z obsahu   sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   41 E 1117/2003   o   výkon rozhodnutia o úprave styku s maloletým dieťaťom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Dňa 20. 08. 2003 som podal na Okresný súd Košice 2 návrh na výkon rozhodnutia ukladaním pokút vo veci môjho styku s mal. dcérou. Pripájam kópiu rozsudku o rozvode a o úprave styku OS Košice 1 č. 18 C 127/2003 a kópiu návrhu na výkon rozhodnutia. K návrhu som pripojil dôkazy o tom, že som v stanovených dňoch a hodinách čakal na súdom určenom mieste a matka dieťaťa mi stretnutie s dcérou neumožnila.

Dňa 14. 10. 2003 som podal na súd oznámenie o tom, že pri telefonicky dohodnutom stretnutí na určené miesto prišli rodičia matky maloletej, ktorí ma pred očami dvojročného dieťaťa napadli a spôsobili mi zranenia. Pripájam kópiu podania.

Medzitým   súd   poslal   matke   maloletého   dieťaťa   výzvu,   aby   mi   styk   s   dieťaťom umožnila a upozornil ju na možnosť ukladania pokút.

25. 02. 2004 som podal žiadosť o preskúmanie postupu sudcu, na základe ktorej dňa 29. 03. 2004 súd vydal rozhodnutie o uložení pokuty. Matka podala odvolanie a žiadala, aby súd vypočul svedkov, ktorí videli, že som na dieťa márne čakal. Pripájam odpoveď predsedu Okresného súdu. Predlžovaniu času pomohla aj skutočnosť, že uznesenie o pokute súd doručil právnemu zástupcovi matky napriek tomu, že povinnosť zaplatiť pokutu sa netýka právneho zástupcu, ale matky dieťaťa. V apríli, v máji, v auguste a v septembri 2004 som požiadal súd, aby vo veci konal, lebo matka mi stretávanie s dcérou neumožňuje. Keďže   súd   nekonal,   podal   som   predsedovi   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní. Predseda súdu mi odpovedal, že moja sťažnosť nie je dôvodná. Ja nesúhlasím s názorom, vyjadreným v   odpovedi   predsedu   súdu   zo   dňa   15.   11.   2004.   Pokiaľ   predmetom   mojej sťažnosti je styk s maloletou (ktorá má teraz už tri roky), nemožno prieťahy posudzovať tak, ako pri spore majetkovom, alebo inom. V prípade styku s mal. dieťaťom, keď je dieťa vychovávané v duchu, že otec je zlý, alebo nie je, dieťa rýchlo zabudne, kto je jeho otec. Preto prieťahy vzniknú skôr a jeden deň „prieťahu“ v tejto veci je ako 2 roky prieťahu v inej právnej veci. Pripájam originál posúdenia tejto otázky znalcom z odboru klinickej psychológie detí a dospelých.

Pokiaľ   súd   odôvodňuje   prieťahy   tým,   že   matka   (nekalým   spôsobom)   dosiahla zákaz styku medzi mnou a dcérou, poukazujem na to, že Krajský súd rozhodol v tejto veci v auguste 2004 a rozhodnutie o zamietnutí tohto návrhu na predbežné opatrenie mi bolo doručené až v   októbri   2004.   Až v októbri 2004   mi bola   doručená výzva,   aby   som   sa vyjadril k odvolaniu matky, ktoré bolo súdu doručené v apríli 2004. Priznám sa, že som chodil na súd veľmi často, prosil som osobne, aj písomne vyššiu súdnu úradníčku, aby vo veci konala a vysvetľoval som, aký zlý vplyv na vývoj dieťaťa má liknavosť súdu, ktorá je zarážajúca.

Narušenie vzťahu je pre dieťa nevyčísliteľnou ujmou. Prieťahmi vznikla aj právna neistota.»

Na základe uvedeného skutkového stavu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo O. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice 2 pod sp. zn. 41 E 1117/2003 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   2   prikazuje,   aby   v   konaní,   vedenom   pod   sp.   zn. 41 E 1117/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   O.   D.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200.000.-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   2   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 152/05-7 z 22. júna 2005 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 16. augusta 2005 právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu   okresného   súdu,   aby sa   vyjadrili   k otázke vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   v odpovedi   na   výzvu   oznámila   ústavnému   súdu   listom z 23. augusta 2005 (doručeným ústavnému súdu 24. augusta 2005), že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   (sp. zn.   Spr.   928/05, doručenom ústavnému 9. septembra 2005) uviedol:

„Dňa 20. 8. 2003 podal sťažovateľ ako oprávnený na Okresnom súde Košice II návrh na výkon rozhodnutia o výchove maloletého dieťaťa proti povinnej Ing. A. D. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 41 E 117/03 (správne sp. zn. 41 E 1117/03, pozn.).

Keďže   k   návrhu   nebol   pripojený   titul   pre   výkon   rozhodnutia,   vyžiadal   si   súd rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 18 C 127/03-36. Uznesením z 26. 9. 2003 súd ustanovil maloletej I. D. kolízneho opatrovníka, zároveň v ten istý deň súd písomne vyzval povinnú podľa § 272 ods. 2 OSP na plnenie rozhodnutia súdu. Dňa 16. 10. 2003 bolo súdu doručené vyjadrenie povinnej k výzve z 26. 9. 2003, ktoré súd zaslal oprávnenému na vyjadrenie dňa 11. 11. 2003.

Uznesením   z   29.   3.   2004   súd   uložil   povinnej   pokutu   vo   výške   2.000,-   Sk   za nerealizovaný styk s maloletou I. D.

Proti   uzneseniu   podala   dňa   21.   4.   2004   odvolanie   povinná.   Spolu   s   odvolaním povinná predložila predbežné opatrenie Okresného súdu Košice II zo dňa 9. 2. 2004 č. k. 23   P   254/03-25,   ktorým   súd   zakázal   oprávnenému   styk   s   dcérou.   Dňa   29.   9.   2004 oprávnený predložil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

Dňa 29. 9. 2004 predložila vyššia súdna úradníčka spis na rozhodnutie sudcovi. Sudca   doplnil   dokazovanie   oboznámením   spisu   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 23 P 254/03   a   vyzval   kolízneho   opatrovníka   na   predloženie   vyjadrenia   k   odvolaniu povinnej, ktoré bolo súdu doručené dňa 3. 12. 2004.

Dňa 19. 1. 2005 povinná oznámila súdu, že dlhodobo nemôže plniť styk povinného s dieťaťom. Dňa 2. 5. 2005 súd vyzval povinnú na predloženie dôkazov k jej tvrdeniam. Oprávnený podal dňa 20. 10. 2004 predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona číslo 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení   neskorších   predpisov.   V   odpovedi   zo   dňa   15.   11.   2004   značka   Spr.   23191/04 predseda súdu oznámil sťažovateľovi, že jeho sťažnosť nie je dôvodná. Súd vo veci koná a vykonáva   úkony   smerujúce   k   rozhodnutiu   vo   veci.   Konanie   prebieha   bez   zbytočných subjektívnych   prieťahov.   Dlhšie   časové   úseky   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu   sú zapríčinené   zaťaženosťou   súdu   vo   všetkých   súdnych   agendách   vrátane   agendy   výkonu rozhodnutia.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ku   ktorému   malo   dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 41 E 117/03 (správne sp. zn. 41 E 1117/03, pozn.).

Predmetom   konania   je výkon   rozhodnutia o   výchove   maloletého   dieťaťa.   Vec je skutkovo zložitejšia s ohľadom na podania účastníkov konania a súbežne prebiehajúce konanie o zákaze styku povinného s maloletým dieťaťom.

Zo súdneho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ výraznejšie ovplyvnil dĺžku konania. Zákonné prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. OSP sa vo veci nevyskytli. Pokiaľ ide o postup súdu v konaní, v období od nápadu veci dňa 20. 8. 2003 po vydanie   uznesenia   o   uložení   pokuty   povinnej   súd   v   konaní   postupoval   bez   prieťahov a jednotlivé úkony vykonával v lehotách zodpovedajúcich zaťaženiu súdu v agende výkonu rozhodnutia.   Ďalší   priebeh   konania   je   ovplyvnený   súbežne   prebiehajúcim   konaním   o zákaze   styku   otca   s   maloletou.   Jednotlivé   úkony   vo   veci   sú   vykonávané   v   lehotách primeraných stavu v súdnom oddelení sudcu, ktorému je vec pridelená na rozhodnutie. Preto   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ústavnej   sťažnosti nevyhovel.“

Okresný súd súčasne oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 41 E 1117/2003 o úpravu styku s maloletým dieťaťom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá,   ktorými   sú   (1)   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   (2) správanie účastníka konania a (3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 41 E 1117/2003 ide o výkon rozhodnutia   o   úprave   styku   s maloletým   dieťaťom.   V danom   prípade   ide   o výkon rozhodnutia   -   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I.   č.   k.   18   C   127/2003-36   o rozvode manželstva,   ktorým   bol   zároveň   upravený   styk   otca   s maloletou   v útlom   veku.   Vec nemožno považovať za právne zložitú. Skutkovú zložitosť možno uznať v dôsledku toho, že na okresnom súde prebieha pod sp. zn. 25 P 46/2003 konanie o zákaze styku sťažovateľa s dieťaťom, ako aj konanie pod sp. zn. 23 P 254/2003 o zmenu rozhodnutia o úprave styku otca   s dieťaťom.   Výkon   rozhodnutia   na   zabezpečenie   styku   otca   s maloletou   nemožno realizovať v rozsahu uvedenom v rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 C 127/2003 z 10.   júla   2003,   keďže   matka   dieťaťa   po   ukončení   materskej   dovolenky   nastúpila   do pracovného   pomeru.   Preto   matka   dieťaťa   podala   25.   septembra   2003   návrh   na   zmenu úpravy styku otca s maloletou, o ktorom je vedené konanie pod sp. zn. 23 P 254/2003, ktoré dosiaľ   nie   je   právoplatne   ukončené.   Z povahy   veci   vyplýva,   že   táto   si   vyžaduje   určitú rýchlosť konania.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 41 E 1117/2003, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k doterajšej dĺžke konania v označenej veci.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného súdu.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 41 E 1117/2003 zistil, že návrh na výkon rozhodnutia bol podaný 20. augusta 2003. Zákonná sudkyňa po pridelení spisu požiadala   4.   septembra   2003   o pripojenie   rozsudku   Okresného   súdu   Košice I   sp.   zn. 18 C 127/2003   z 10.   júla   2003,   ktorým   súd   rozhodol   o rozvode,   o   zverení   dieťaťa   do výchovy   matky,   o   zaviazaní   otca   prispievať   na   výživu,   ako   aj   o úprave   styku   otca s maloletou.

Okresný súd ustanovil uznesením č. k. 41 E 1117/2003-11 z 26. septembra 2003 za opatrovníka   maloletej   Okresný   úrad   Košice   II,   odbor   starostlivosti   o rodinu   a dieťa, a zároveň vyzval matku maloletej Ing. A. D. (následne M.) na plnenie rozhodnutia súdu. K tejto výzve podal 16. októbra 2003 vyjadrenie jej právny zástupca. Okresný súd zaslal 6. novembra   2003   toto   vyjadrenie   sťažovateľovi   s výzvou,   aby   sa   k nemu   vyjadril. Vyjadrenie sťažovateľa bolo okresnému súdu doručené 3. decembra 2003. Sťažovateľ sa na okresnom súde opakovane domáhal výkonu rozhodnutia a súdu predložil viaceré potvrdenia o nerealizovaní styku s maloletou.

Okresný   súd   ďalej   uložil   uznesením   č.   k.   41   E   1117/2003-27   z 29.   marca   2004 pokutu   2 000 Sk matke maloletej za nerealizovaný styk s maloletou. Sťažovateľ žiadal 14. marca 2004 a 20. apríla 2004 okresný súd o to, aby pokračoval v konaní a v ukladaní pokút povinnej pre neplnenie súdneho rozhodnutia. Právny zástupca povinnej sa odvolal 21. apríla 2004 v mene povinnej proti uzneseniu o udelení pokuty.

Za zbytočný prieťah v uvedenom konaní možno považovať aj skutočnosť, že okresný súd   nerozhodol   do   dňa   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   o odvolaní   povinnej   proti uvedenému uzneseniu o udelení pokuty. Vzhľadom na to, že toto uznesenie vydal vyšší súdny úradník, mal o odvolaní rozhodnúť sudca okresného súdu. Okresný súd zaslal výzvy na vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľovi a orgánu starostlivosti o dieťa 1. októbra 2004, t. j. po viac ako 5 mesiacoch.

Sťažovateľ   podal   7.   mája   2004   okresnému   súdu   žiadosť   o výkon rozhodnutia, 3. augusta   2004   požiadal   súd   o oznámenie,   prečo   nepokračuje   vo   výkone rozhodnutia, a 29. septembra 2004 požiadal o konanie vo veci. Ďalej podal 21. októbra 2004 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorú   predseda   okresného   súdu   (Spr.   23191/04 z 15. novembra 2004) označil za neodôvodnenú.

Okresný súd sa v období po máji 2004, t. j. po piatich mesiacoch, oboznámil so spisom   sp.   zn.   23   P   254/2003   (8. októbra   2004)   a   urgoval   podanie   správy   kolíznym opatrovníkom (24. november 2004). Následne okresný súd vo veci ďalších päť mesiacov neurobil žiadny úkon. Až 2. mája 2005 vyzval právneho zástupcu povinnej, aby oznámil súdu zamestnávateľa povinnej a jej pracovnú dobu.

So stavom v súvisiacich veciach sp. zn. 23 P 254/2003 a sp. zn. 25 P 46/2003 toho istého okresného súdu sa konajúci sudca oboznámil 25. mája 2005 (Okresný súd vo veci sp. zn.   23 P   254/2003   uznesením   z 9.   februára   2004   o návrhu   matky   na   vydanie predbežného opatrenia v konaní o úpravu styku otca s maloletým dieťaťom rozhodol tak, že styk   sťažovateľa   s maloletou   zakázal.   Krajský   súd   v   Košiciach   o   odvolaní   podanom sťažovateľom   proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu   uznesením   č.   k. 16 CoP 223/2004-56   z 31. mája   2004   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   návrh zamietol). Ďalšie úkony okresný súd vo veci nevykonal a ani po viac ako dvoch rokoch neodstránil stav právnej neistoty vo vzťahu k sťažovateľovi, pričom právny titul realizácie jeho styku s maloletou je vykonateľný a nebol zrušený.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že okresný súd vo veci sp. zn. 41 E 1117/2003, t. j. v konaní o návrhu na výkon rozhodnutia o úprave styku otca   s   maloletou   dcérou,   v priebehu   rokov   2004   a   2005   konal   so   zbytočnými prieťahmi, a preto rozhodol, že v označenom konaní okresného súdu o výkon rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pretože   o návrhu   sťažovateľa   nebolo   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti rozhodnuté, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 41 E 1117/2003 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 41 E 1117/2003 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   vo   veci   dosiahla   účinná   náprava.   Preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ svoju žiadosť o priznanie finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že nekonaním   okresného   súdu   mu   v dôsledku   právnej   neistoty „bola   spôsobená   morálna a ekonomická ujma vo výške 200.000,- Sk“.

Ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na doterajší priebeh konania okresného súdu,   ktorý   vykazoval   znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   zohľadňujúc povahu   veci a konkrétne okolnosti prípadu možno sumu 40 000 Sk považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľovi vznikli v súvislosti   s jeho   právnym   zastúpením   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou JUDr. V. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 9 342 Sk za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania pred ústavným súdom, spolu s režijným paušálom za tieto úkony (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005