znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 152/04-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 8. septembra 2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Mazáka a Ľudmily Gajdošíkovej o sťažnosti M. M. a V. M., obaja bytom K. L., zastúpených advokátom JUDr. A. S., so sídlom D. K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 1344/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. M. a V. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. V. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania M. M. a V. M. 15 080 Sk (slovom pätnásťtisícosemdesiat slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. A. S., D. K., do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2004 doručená   sťažnosť   M.   M.   a V.   M.,   obaja   bytom   K.   L.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. S., so sídlom D. K., vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 1344/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že mesto Žilina (ďalej len „navrhovateľ“) doručilo okresnému súdu   6.   novembra   1998   žalobu   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   proti sťažovateľom. Súčasťou žaloby bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa sťažovateľom uloží zdržať sa všetkých stavebných úprav a zakáže uzatvárať nájomné zmluvy   k spornej   nehnuteľnosti.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   16   C   1344/98 z 3. decembra   1998   návrhu   navrhovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vyhovel. Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil uznesením   z 30.   marca   1999.   Na   podnet   sťažovateľov   podal   generálny   prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie proti uzneseniam okresného súdu a krajského súdu.   O dovolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom sp. zn. M Cdo 17/2000 z 27. júna 2000, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 21. november 2003, ktoré bolo odročené na neurčito. V čase podania sťažnosti ústavnému súdu vec nebola právoplatne rozhodnutá.

Sťažovatelia podali 13. októbra 2000 sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Opätovne podali sťažnosť aj 23. septembra 2003, na ktorú   podpredsedníčka   okresného   súdu   odpovedala   listom   z 20.   apríla   2004,   v ktorom konštatovala, že v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 došlo k prieťahom v konaní, za ktoré sa sťažovateľom ospravedlnila.

Na základe uvedeného sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a zároveň   žiadajú   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   1   000   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľov M. M. a V. M. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   zaručenej   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľom   M.   M.   a V.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 1.000.000,-   Sk   (slovom:   jedenmilión   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. M. a V. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. A. S. č.... vedený vo VÚB, a. s. Dolný Kubín.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a uznesením č. k. II. ÚS 152/04-10 z 30. júna 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľov a okresný súd,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   ústnom   pojednávaní,   a okresný   súd   aj   na vyjadrenie k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľov   oznámil,   že   sťažovatelia   trvajú   na   ústnom pojednávaní.

Okresný   súd   oznámil,   že   na   ústnom   pojednávaní   netrvá;   súhlasí   s   upustením   od ústneho prejednania veci. K sťažnosti sťažovateľov zaslal okresný súd vyjadrenie sudcu a prehľad úkonov, ktorý sa v zásade zhoduje s úkonmi, ktoré zistil ústavný súd zo spisu sp. zn. 16 C 1344/98.

Z vyjadrenia sudcu k ústavnej sťažnosti vyplýva:„Navrhovateľ Mesto Žilina sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Žilina podaním zo dňa 07. 10. 1998. Návrh bol podaný   v dobe,   keď   civilný   úsek   Okresného   súdu   v Žiline   bol   značne   personálne poddimenzovaný   z dôvodu   veľkého   odchodu   počtu   sudcov   na   Krajský   súd   v Žiline k 01. 01. 1997. V tomto období, t. j. v rokoch 1997 – 1999, ročný priemerný nápad C vecí predstavoval hodnotu okolo 600 civilných vecí + vecí Er a E. Aj v priebehu týchto rokov došlo   k zníženiu   počtu   sudcov   na   civilnom   úseku,   s čím   samozrejme   súvisel   aj   nárast nápadu do každého senátu sudcu na civilnom úseku, ktorý predstavoval mesačne hodnotu okolo 60 civilných vecí.   Preto zostatok nevybavených vecí v tomto období predstavoval okolo 1000 neskončených vecí. Až postupom ďalších rokov, kedy dočasne začali prichádzať noví   sudcovia   na   civilný   úsek   sa   nám   pôsobiacim   starším   sudcom   na   civilnom   úseku podarilo znižovať stavy neskončených vecí na súčasný stav okolo 300 až 400 neskončených civilných vecí. V dôsledku takéhoto zlého personálneho stavu aj v súčasnej dobe existuje jedno – dvojročný sklz pri vybavovaní bežného nápadu s tým, že sa snažíme vybavovať najmä staršie veci. Veci, ktoré sú však náročné na štúdium a rozsahu spisového materiálu a náročnosť na ich spracovanie pre pojednávanie, sa stávajú reštančnými a to len preto, lebo nie je dostatok času na štúdium všetkých týchto vecí. V prejednávanej veci sa jedná o právne ako aj skutkovo náročnú vec, kde je potrebný dostatok času na preštudovanie všetkých   predložených   dôkazných   prostriedkov.   Preto   v kontexte   vyššie   uvedených skutočností došlo ku sklzu vo vybavovaní predmetnej veci. Vo veci je stanovený termín pojednávania na deň 24. 09. 2004.“.

Na základe vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľov ústavný súd nariadil ústne pojednávanie na 8. september 2004.

Na ústnom   pojednávaní 8. septembra 2004 sa   zúčastnili sťažovatelia, ich   právny zástupca   a predseda   okresného   súdu.   Sťažovatelia   v súvislosti   s namietanými   prieťahmi v konaní   uviedli   vecnú   podstatu   sporu.   Právny   zástupca   sa   v zásade   pridŕžal   obsahu písomnej sťažnosti a uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia podľa príslušných právnych predpisov,   ktoré   však   číselne   nešpecifikoval.   Predseda   okresného   súdu   v zásade   uznal zbytočné prieťahy v konaní, avšak poukázal na to, že dĺžku konania ovplyvnili aj samotní sťažovatelia, ktorí dopĺňali podklady ku konaniu, ktoré mal úplné k dispozícii až v decembri 2003. Z toho dôvodu sa mu zdá požadovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia (jedenmilión   Sk)   veľmi   vysoká.   Pripustil,   že   vec   je   skutkovo   a právne   zložitá,   a to predovšetkým   v dôsledku   úkonov   urobených   v minulosti   ich   právnymi   predchodcami. Najbližší termín pojednávania je v poslednom týždni v septembri 2004.

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia   zároveň   namietali   porušenie   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza zo svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (II. ÚS 612/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom   ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu okresného   súdu   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   1344/98   ide   o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti,   v ktorom   sú   sťažovatelia   žalovanými   a ako   žalobca vystupuje mesto Žilina. Ide o konanie, ktoré tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, a vo všeobecnosti nejde o právne zložitú vec, hoci faktickú zložitosť veci v individuálnych prípadoch nemožno vylúčiť. Na právnu a faktickú zložitosť veci predseda okresného   súdu   nepoukázal,   hoci   konajúci   sudca   hodnotil   vec   ako   právne   a skutkovo náročnú.

Vzhľadom na to, že okresný súd s výnimkou vyžiadania si podkladov od príslušných orgánov a jedného pojednávania vo veci samej nekonal, nemožno konštatovať, že v tomto štádiu konania to bola skutkovú zložitosť veci, ktorá bránila okresnému súdu vo veci konať.

2.   Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 16 C 1344/98, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto konania. Sťažovatelia v postavení žalovaných v tomto konaní vystupovali dosiaľ aktívne; využívali procesné oprávnenia, ktoré im občianskoprocesné právne predpisy na ochranu ich práv   poskytujú.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   využívanie   procesných   oprávnení sťažovateľov   však   neprekročilo   rozumnú   mieru,   a preto   dĺžka   konania,   ktoré   začalo 6. novembra 1998, do dňa rozhodovania o sťažnosti nemôže ísť na vrub sťažovateľov.

3.   Posledným   kritériom,   ktorého   použitím   ústavný   súd   zisťoval   existenciu zbytočných   prieťahov   v konaní,   bolo   správanie   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zo   spisu sp. zn. 16 C 1344/98 zistil nasledovné:

Konanie začalo na návrh žalobcu 6. novembra 1998. Od začatia konania až do roku 2001   nebol   okresný   súd   vo   veci   nečinný,   pretože   robil   procesné   úkony   spojené   so zabezpečovaním   vyjadrení   účastníkov   konania   (získavanie   vyjadrení   k žalobe), s rozhodovaním   o predbežnom   opatrení,   so   získaním   vyjadrení   k odvolaniu   (proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení), s predložením odvolania odvolaciemu súdu, procesné úkony spojené s podaním dovolania (až po jeho predloženie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. 3 Cdo 146/99 z 23. februára 2000 dovolanie odmietol; rozsudkom   sp.   zn.   M   Cdo   17/2000   z 27. júna   2000   uznesenie   prvostupňového   aj odvolacieho súdu o predbežnom opatrení na základe mimoriadneho dovolania zrušil), ďalej robil nevyhnutné úkony spojené s návrhom na vylúčenie sudcov a prikázaním veci inému súdu (krajský súd uznesením sp. zn. 8 Nc 72/01 z 27. marca 2001 rozhodol, že sudcovia nie sú vylúčení, a návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti zamietol). Po tomto dátume však až do novembra 2003 okresný súd bol v zásade nečinný (17. mája 2001 zaslal len žiadosť Okresnému súdu Čadca o predloženie spisu sp. zn. Čd 5148/97 a   5.   marca urobil úradný záznam o študovaní spisu).

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd sa dopustil zbytočných prieťahov v namietanom konaní, keď v období od mája 2001 do septembra 2004 s výnimkou dvoch úkonov (vyžiadanie spisu a záznam o študovaní spisu) neurobil   žiaden   úkon   v danej   veci,   čím   porušil   základné   právo   sťažovateľov   upravené v čl. 48 ods. 1 ústavy a právo upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V súvislosti   s argumentáciou   o poddimenzovanosti   okresného   súdu   ústavný   súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou uvádza, že táto skutočnosť, aj keď ovplyvňuje rozhodovaciu činnosť z hľadiska dĺžky trvania jednotlivých konaní, nemôže ísť na ťarchu účastníkov konania (II. ÚS 40/97, II. ÚS 74/97, II. ÚS 18/98).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný môže súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 1344/98 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľov o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 16 C 1344/98 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 1 000 000   Sk   z dôvodu   spôsobenej   značnej   škody.   Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu, doterajšiu dĺžku konania, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade suma 30 000 pre každého zo sťažovateľov zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním advokátom JUDr. A. S. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovatelia ani ich právny zástupca síce nekonkretizovali, ale ústavný súd na základe spisu vyčíslil účelne vynaložené   trovy   konania   sumou   pre   každého   sťažovateľa   7   540   Sk   (slovom sedemtisícpäťstoštyridsať slovenských korún)   za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (vypočítanou   zo   základu   nominálnej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk, t. j. 4 530 Sk za jedenej úkon, zníženej podľa § 17 ods. 2 cit. vyhlášky o 20 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní sťažovateľov, a 140 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004), spolu 15 080 Sk (pätnásťtisícosemdesiat slovenských korún).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004