znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 152/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., bytom K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 330/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júna 2003 doručené podanie Ing. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 330/02.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 21. októbra 1999 Okresnému súdu Košice I návrh na ochranu osobnosti, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 22 C 785/99. Okresný   súd   Košice   I   vyzval   7.   januára   2000   navrhovateľa,   aby   preukázal   zaplatenie súdneho poplatku. Okresný súd Košice I na pojednávaní 13. novembra 2000 uznesením č. k. 22   C   785/99-20   konanie   zastavil,   pretože   Úrad   vlády   Slovenskej   republiky   nemá spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   čo   znamená   podľa   §   103   a §   104   Občianskeho súdneho poriadku taký nedostatok konania, ktorý nemožno odstrániť. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal. Po tom Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zrušil uznesením č. k. 13 Co 95/01-24 z 27. apríla 2001 uznesenie súdu prvého stupňa, keďže nezistil taký nedostatok podmienky konania, pre ktorý by Okresný súd Košice I nemohol vo veci konať, a preto vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (doručená 6. júna 2001). Po vyhlásení zaujatosti vo veci zákonnej sudkyne, ako aj ostatných sudcov Okresného súdu Košice   I a po   vyjadrení   sťažovateľa   k návrhu   krajský   súd   rozhodol   uznesením   č.   k. 13 Nc 5/02-36 z 28. januára 2002 o vylúčení sudcov tohto súdu a vec sp. zn. 22 C 785/99 prikázal Okresnému súdu Košice - okolie. Preto bola uvedená vec postúpená tomuto súdu (uznesenie došlo 5. marca 2002) a je vedená v konaní na tomto súde pod sp. zn. 7 C 330/02 (spis došiel 6. júna 2002).

Okresný   súd   Košice   -   okolie   zaslal   sťažovateľovi   25.   júna   2002   tlačivo   na preukázanie   jeho   osobných   a majetkových   pomerov,   na   ktoré   sťažovateľ   reagoval   po urgencii   zaslanej   14.   augusta   2002   potvrdením   doručeným   Okresnému   súdu   Košice   I 4. septembra 2002. Od toho času okresný súd vo veci nekoná.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovný nález: „1.   Okresný   súd Košice - okolie   vo   veci   ochrany   osobnosti   vedenej   pod   sp.   zn. 7 C 330/02 porušil právo Ing. K. M. aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Košice - okolie prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá nezaujatým sudcom, a aby sa vykonali opatrenia, ktoré zabránia ďalšiemu opakovaniu prieťahov.

3. Ing. K. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000.000. – Sk (slovom: desaťmiliónov slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice -okolie povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a nahradiť trovy konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1   a   §   49   až   56   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd berie do úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom...,   ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)“ (II. ÚS 109/03), resp. argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   (podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšie   konanie“ (II. ÚS 93/03).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd v predloženej sťažnosti a zo spisu vo veci sp. zn. 7 C 330/02 zistil, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní sp. zn. 7 C 330/02.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že Okresný súd Košice – okolie po tom, čo mu krajský súd prikázal vec sp. zn. 7 C 330/02 (spis doručený 6. júna 2002), urobil základné procesné úkony vo veci (preukázanie majetkových pomerov, odpustenie súdnych poplatkov a otázka právneho zastupovania), pričom od 4. septembra 2002 vo veci nekonal.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú   vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   pred   okresným   súdom nesignalizuje   reálnu   možnosť   existencie   neprimeranej   lehoty   pri   prerokúvaní   jeho   veci (napr.   II.   ÚS   21/01),   a tým   ani   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd navyše zo spisu vo veci sťažovateľa zistil, že sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd napriek tomu, že pred tým neuplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú mu ako právny prostriedok   na ochranu jeho označeného základného práva poskytuje zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2003