znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 152/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. apríla 2003 v senáte zloženom   z predsedu   senátu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a   Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval sťažnosť Ing. I. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 29 C 35/98 a takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo Ing. I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 29 C 35/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 35/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. M.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   nahradiť Ing. I. M. trovy konania vo výške   12   400   Sk   (slovom   dvanásťtisíc   štyristo   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet advokáta JUDr. R. Ž., K.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. augusta 2002   doručené   podanie   Ing.   I.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., označené ako „Návrh na začatie konania v zmysle ust. čl. 130 ods.   1   písm.   f   Ústavy   Slovenskej   republiky“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jeho   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný   súd“)   vo   veci   jeho   návrhu   na   začatie   konania   o povinnosti   uverejniť   opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku, ktorý je na okresnom súde vedený pod sp. zn. 29 C 35/98.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Návrh na začatie konania som podal dňa 26. 1. 1998 (pred vyše štyri a pol rokom) a konanie   aj   napriek   dlhému   časovému   odstupu   (a podľa   môjho   názoru   aj   právnej a skutkovej jednoduchosti) dodnes nie je právoplatne skončené. Vec sa stále nachádza na úrovni súdu I. stupňa.

Pre ilustráciu zbytočných prieťahov v konaní Okresného súdu Košice II Ústavnému súdu SR uvádzam, že celé konanie prebiehalo nasledovne: 18. 11. 1997 – uverejnenie anonymného článku „Stanovisko 1. FC“ v denníku „Košický večer“; 26. 1. 1998 – moje podanie Návrhu na začatie konania; 1. 10. 1998 – prvé pojednávanie (odporca sa nedostavil) ; 10. 12. 1998 – druhé pojednávanie (odporca sa nedostavil); 21. 11. 2000 – tretie pojednávanie (práceneschopnosť sudkyne); 1.   3.   2001   –   zrušené   pojednávanie   na   ktoré   som   bol   predvolaný   (práceneschopnosť sudkyne); 2. 10. 2001 – štvrté pojednávanie (kompletná neúčasť protistrany); 20. 6. 2002 – moje podanie Sťažnosti na prieťahy v konaní (do dnešného dňa bez akejkoľvek reakcie zo strany porušiteľa).

K uvedenej chronológii dodávam, že za takmer 5 rokov (presne 4 roky, 9 mesiacov a 3   dni)   od   uverejnenia   inkriminovaného   článku   som   ako   navrhovateľ   nebol   na pojednávaniach ani len vypočutý...

Pre porovnanie:

a) Na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 1.000, - Sk som pod hrozbou zastavenia súdneho konania dostal od porušiteľa lehotu 3 (slovom tri) dni – 18. 5. 1998 spísal Okresný súd   Košice   II   Výzvu,   22.   5.   1998   som   v schránke   našiel   Oznam   o uložení   zásielky, v najbližšom možnom termíne som si ju na pošte vyzdvihol a 26. 5. 1998 bola príslušná čiastka sťažovateľovi zaplatená... (viď príloha č. 1);

b)   V čase   medzi   druhým   a tretím   vytýčeným   pojednávaním   (od   10.   12.   1998   do 21. 11.   2000   uplynuli   bez   19   dní   rovné   2   roky)   porušiteľ   namiesto   konania   vo   veci zamietnutím rozšírenia môjho podania v Uznesení z 22. 3. 1999 zbytočne zaťažil Krajský súd v Košiciach (citujem z jeho Uznesenia z 30. 12. 1999: „... súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho názoru pri rozhodovaní o návrhu žalobcu...“);

c) Po dvoch odročeniach kvôli práceneschopnosti sudkyne (medzi tretím a štvrtým pojednávaním uplynul bez 50 dní ďalší rok) porušiteľ nevyužil svoju zákonnú možnosť dať žalovaných predviesť (ani im uložiť poriadkovú pokutu), takže na pojednávaní dňa 2. 10. 2001 sa spomedzi žalovaných neobjavil nikto, hoci porušiteľ mal k dispozícii všetky mne dostupné a ním požadované informácie o adresách... (viď príloha č. 2);

d) Od štvrtého pojednávania už nebolo vytýčené žiadne ďalšie pojednávanie (hoci od 2. 10. 2001 dodnes uplynul bez 42 dní ďalší rok...).

... Vzhľadom na vyššie uvádzaný stav mám dôvodne za to, že moje ústavné právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je postupom Okresného súdu Košice II porušené   a sústavne   porušované,   a to   z dôvodu,   že   označená   vec   nie   je   prejednaná a prejednávaná bez zbytočných prieťahov, čiže tak, ako to má na zreteli ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, takže je zjavne porušené a sústavne porušované aj moje právo na spravodlivé prerokovanie mojej veci v primeranej lehote, zakotvené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

...   S poukazom   na   uvedený   stav   som   nútený   konštatovať,   že   v priamom   dôsledku zbytočných   prieťahov   v konaní   Okresného   súdu   Košice   II   mám   dlhodobo   existenčné problémy, ktoré sa neustále zhoršujú:

1.   V priamej   nadväznosti   na   uverejnenie   inkriminovaného   článku   „Stanovisko 1. FC“   som   prišiel   o zamestnanie   v redakcii   denníka   Korzo   (viď   moje   Doplnenie a rozšírenie návrhu s prílohou zo 16. 8. 2002 – sp. zn. 29 C 35/98 na Okresnom súde Košice II);

2.   Na   nečakane   dočasnom   poste   športového   redaktora   novovzniknutého   denníka Korzár som   bol   v daných   súvislostiach verejne spoločensky pourážaný a dehonestovaný trénerom a funkcionárom   dotyčného   futbalového klubu 1.   FC   Košice   J.   K.   (viď článok „Zaútočil   v priestore   vyhradenom   výlučne   novinárom!“,   ktorý   denník   Korzár   uverejnil v pondelok 17. 8. 1998 – príloha č. 5);

3.   V daných   súvislostiach   sa   mi   ako   profesionálnemu   športovému   redaktorovi denníka Korzár verejne vyhrážal fyzickým násilím ten istý tréner a funkcionár dotyčného futbalového klubu 1. FC Košice J. K. (viď článok „J. K. sa vyhrážal novinárovi polámaním rúk   a nôh...“,   ktorý   denník   Korzár   uverejnil   v pondelok   10.   8.   1998   –   príloha   č. 6   + svedecké   výpovede   a ďalšie   právne   úkony   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní v súvislosti s trestnou vecou proti J. L., vedenou na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 5 T 235/99 a 1 T 427/99).

4.   Ako   profesionálny   športový   redaktor   denníka   Korzár   som   bol   v daných súvislostiach pri výkone svojho povolania fyzicky napadnutý s ujmou na zdraví – počas domáceho marssuperligového zápasu dotyčného futbalového klubu 1. FC Košice s Duklou Banská   Bystrica   v sobotu   15.   8.   1998   na   štadióne   Lokomotívy,   a to   priamo   v sektore vyhradenom výlučne novinárom (viď už spomínaná príloha č. 5 + trestná vec proti J. L., vedená na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 5 T 235/99 a 1 T 427/99);

5. Po nečakane dočasnom pôsobení na poste športového redaktora denníka Korzár som pri zmene vydavateľa opäť prišiel o miesto a od 1. 12. 2000 som dodnes dlhodobo nezamestnaný – po strate nároku na podporu v nezamestnanosti som sa od 1. 9. 2001 ocitol v zložitej   existenčnej   situácii   bez   akéhokoľvek   trvalého   finančného   príjmu   a z dôvodu právnej   nevyjasnenosti môjho   novinárskeho   postavenia pre   prieťahy   v konaní   zo   strany porušiteľa   (i   oprávnenosti   výpovede)   aj   bez   reálnej   šance   na   nejaké   vhodné   redakčné miesto v regióne s takým vysokým stavom nezamestnanosti (viď výpoveď zo 16. 8. 2000 a potvrdenie Národného úradu práce – prílohy č. 7 a č. 8)...  

... Z vyššie uvedených dôvodov trvám na ústnom pojednávaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Na   základe   vyššie   uvedeného   ako   navrhovateľ   navrhujem,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky prijal toto uznesenie: Návrh navrhovateľa – sťažovateľa sa prijíma na ďalšie   konanie   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky.   Po   vyžiadaní   spisov   od porušiteľa nech je v ďalšej nadväznosti vydané toto rozhodnutie:

Základné právo Ing. I. M. na prerokovanie jeho veci pred súdom bez zbytočných prieťahov a na prejednanie jeho veci v primeranej lehote, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, postupom porušiteľa v konaní sp. zn. 29 C 35/98 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   prušiteľovi   Ústavy   SR   a Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách vo veci konať.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   zakazuje   porušiteľovi   pokračovať v porušovaní   Ústavy   SR   a Európskeho   dohovoru   o ľudských   právach   a základných slobodách.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva navrhovateľovi finančné zadosťučinenie v celkovej sume 935. 000,- Sk, ktoré mu je porušiteľ povinný zaplatiť v lehote do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia na adresu navrhovateľovho bydliska.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí 18. septembra 2002 a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prijal ju na ďalšie konanie.

Sťažovateľ ďalej doručil 20. septembra 2002 ústavnému súdu „Doplnenie Návrhu na začatie konania, ktorý bol Ústavnému súdu   SR doručený 21. 8. 2002 spolu   s desiatimi prílohami“. V prílohe k podaniu sa nachádzali ako dokumenty fotokópia článku „Stanovisko 1. FC“ uverejneného v denníku „Košický večer“ 18. novembra 1997, fotokópia „Návrhu na začatie konania o povinnosti uverejniť opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom prostriedku“ z 26. januára 1998 a fotokópia „Žiadosti o tlačovú opravu“ z 2. januára 1998.

Sťažovateľ v doplnenom podaní namietol, že v konaní za takmer 5 rokov nebol ani len   vypočutý   a že   „z   procesného   konania   porušiteľa  ...   vyplývajú   zbytočné   prieťahy v konaní   Okresného   súdu   Košice   II  ...   a   nepochopiteľná   vedomá   snaha   porušiteľa paralyzovať uplatnenie môjho práva na ochranu osobnosti“.

Po   prijatí   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   výzvou z 23. septembra 2002 požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie ku konaniu ústneho pojednávania v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Rovnakú výzvu (v rovnakom termíne a s rovnakou lehotou na vyjadrenie) ústavný súd zaslal aj sťažovateľovi.

Stanovisko predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 4. októbra 2002 a z jeho obsahu vyplynulo:

„... S poukazom na § 53 ods. 1 zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   som   toho   názoru,   že   predmetná   sťažnosť   nie   je prípustná, nakoľko sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje.

Z ust. § 19 zákona o štátnej správe súdov totiž vyplýva, že sťažnosť sa podáva na príslušnom orgáne štátnej správy súdu. Sťažovateľom ale takáto sťažnosť podaná nebola. Je   síce   pravdou,   že   v napadnutom   spise   sa   nachádza   podanie   sťažovateľa,   doručené tunajšiemu   súdu   dňa   20.   6.   2002,   ktoré   je   nazvané   ako   „sťažnosť“,   avšak   toto   bolo adresované Okresnému súdu Košice II k príslušnej spisovej značke, teda nie orgánu štátnej správy súdu. Z textu tohto podania pritom vyplýva, že ho podáva „žalobca (teda sťažovateľ) v zastúpení advokátom“, ktorému je iste citované ustanovenie zákona o štátnej správe súdu známe.

Uvedené podanie nebolo zo spisu zákonnou sudkyňou vylúčené, pričom o podaniach adresovaných   do   konkrétnych   súdnych   spisov   môžu   rozhodovať   len   vo   veci   konajúci sudcovia.   V tejto   súvislosti   poukazujem   aj   na   skutočnosť,   že   JUDr.   V.   K.,   ktorej   je predmetná vec pridelená, čerpala v dňoch 16. 7. – 2. 8. 2002 (14 dní) a 15. 8. – 4. 9. 2002 (13 dní) dovolenku a od 5. 9. 2002 je nepretržite práceneschopná.

K samotnému obsahu spisu je potrebné uviesť, že návrh na začatie konania síce bol podaný dňa 26. 1. 1998, avšak po podaní žaloby žalobca menil okruh žalovaných, a to najprv dňa 2. 4. 1998 a neskôr až dňa 21. 12. 1998, kedy upresnil účastníkov konania na strane žalovaných. Tým, že takto urobil až po uplynutí jedenástich mesiacov, sám spôsobil prieťah v konaní, nakoľko označenie žalovaných je procesnou povinnosťou žalobcu, nie súdu. O zmene návrhu žalobcu rozhodla konajúca sudkyňa dňa 22. 3. 1999 a v dôsledku žalobcom podaného odvolania sa spis v čase od 23. 6. 1999 do 1. 2. 2000 nachádzal na Krajskom súde v Košiciach. Nemožno pritom hovoriť, ako to uvádza sťažovateľ v návrhu adresovanom   Ústavnému   súdu,   o zbytočnom   zaťažení   Krajského   súdu,   pretože   takéto rozhodnutia prináležia odvolacím súdom na základe zákona.

Bezprostredne   po   doručení   rozhodnutia   Krajského   súdu   bol   daný   pokyn   pre doručenie tohto uznesenia účastníkom konania. Keďže doručovanie jednému zo žalovaných bolo bez pozitívneho výsledku, zisťovala konajúca sudkyňa jeho pobyt a v júli 2000 vytýčila termín pojednávania na 21. 11. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 1. 3. 2001 z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne, rovnako pojednávanie určené na tento deň bolo odročené z rovnakého dôvodu. Som však toho názoru, že práceneschopnosť sudcu nemožno považovať za ním spôsobený prieťah v konaní.

Po nástupe konajúcej sudkyne do zamestnania dňa 9.   3.   2001 vyzvala právneho zástupcu žalobcu na oznámenie presných adries žalovaných, u ktorých sa zásielky vrátili súdu   ako   nedoručiteľné.   V uvedenej   výzve   bola   žiadosť   o oznámenie   uvedených   údajov obratom. Právnemu zástupcovi žalobcu bola výzva doručená dňa 21. 3. 2001. Napriek tomu uvedené   oznámenie   bolo   právnym   zástupcom   žalobcu   doručené   súdu   až   po   šiestich mesiacoch, konkrétne dňa 28. 9. 2001, pričom termín pojednávania bol určený už v máji na deň 2. 10. 2001.

Z procesných dôvodov muselo byť pojednávanie určené na deň 2. 10. 2001 odročené. Domnievam   sa   však,   že   túto   skutočnosť   spôsobila   žalujúca   strana   vzhľadom   na nerešpektovanie výzvy súdu na presné označenie žalovaných tak, aby týchto bolo možné na pojednávanie riadne predvolať. Právny zástupca žalobcu pritom z príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   má   vedomosti   o svojich   procesných   povinnostiach   pri označovaní účastníkov konania.

Následne   konajúca   sudkyňa   zisťovala   skutočnosti   ohľadom   v spore   označených žalovaných a v mesiacoch január a marec 2002 vyzývala na doručenie vyjadrenia k veci, resp. toto vyjadrenie zaslala ostatným účastníkom konania.

V mesiaci máj 2002 sa tri z doručovaných zásielok vrátili súdu ako nedoručiteľné. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti mám za to, že dĺžka predmetného konania je   spôsobená   predovšetkým   procesnými   prekážkami,   ktoré   v značnej   miere   zapríčinila žalujúca strana, ako som to vyššie uviedol.

Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že k 31. 8. 2002 bolo v súdnom oddelení vo veci konajúcej   sudkyne   503   nevybavených vecí,   z toho   109   vecí   starších   ako 2 roky a tento objektívny   dôvod   neumožňuje   priebežnejšie   konať   v namietanej   veci,   pričom   v danom prípade sa navyše jedná o skutkovo náročný spor.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Stanovisko sťažovateľa k otázke vhodnosti ústneho pojednávania bolo ústavnému súdu doručené 25. októbra 2002 a sťažovateľ v ňom uviedol:  

«Dňa   18.   novembra   1997   boli   v denníku   Košický   večer   bez   akejkoľvek   opory v zákonoch uverejnené o mojej osobe nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje v kombinácii s urážajúcimi výrokmi, a to v nikým nepodpísanom článku „Stanovisko 1. FC“. Napriek tomu, že som podnikol všetky zákonom predpísané kroky na opravu daného stavu, za takmer 5 rokov som u porušiteľa mojich základných práv, t. j. Okresného súdu Košice II, nenašiel v podstate   žiadnu   primeranú   odozvu,   ktorá   by   zodpovedala   základným   ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku, čo je v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky aj s Európskym dohovorom o ľudských právach a základných slobodách.

Keďže   inkriminovaný   článok   mimoriadne   negatívne   zasiahol   do   môjho   ďalšieho života a bez   najmenšej   snahy   o nápravu vo veci   sa   k jeho   obsahu   prihlásili   aj súčasný vydavateľ a súčasný šéfredaktor denníka Košický večer (viď spis označeného súdu sp. zn. 29   C   35/98),   vo   vnímaní   verejnosti   naďalej   pretrváva   falošný   dojem   o jednoznačnej oprávnenosti   nepravdivých   a pravdu   skresľujúcich   údajov   z anonymného   článku „Stanovisko 1. FC“.

Z uvedených dôvodov nevidím žiadnu príčinu, ktorá by v demokratickom a právnom štáte mohla spochybniť vhodnosť ústneho pojednávania vo veci, na ktorom som nútený trvať. V rámci ústneho pojednávania predložím ďalšie fakty na objasnenie veci.»

Sťažovateľ ďalej 6. februára 2003 doručil ústavnému súdu podanie označené ako „Sťažnosť navrhovateľa na porušenie ust. Čl.144 ods. 1 a Čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Košice II“, v ktorom uviedol:

„Dňa 21. 8. 2002 som na Ústavnom súde SR podal Návrh na začatie konania proti porušiteľovi mojich práv, Okresnému súdu Košice II, z dôvodu prieťahov v konaní. Moja sťažnosť bola dňa 18. 9. 2002 Uznesením Ústavného súdu SR č. II. ÚS 152/02-11 prijatá na ďalšie konanie,   pričom som ju   doplnil   dňa 20.   9.   2002.   Dňa   25.   10.   2002 som podal Stanovisko k prípisu Ústavného súdu SR č. II. ÚS 152/02-15 z 23. 9. 2002.

Napriek týmto právnym skutočnostiam Okresný súd Košice II prijal dňa 12. 12. 2002 Uznesenie č. 29 C 35/98-135, ktoré bolo môjmu advokátovi doručené 22. 1. 2003 a ktoré je podľa môjho názoru v priamom rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Z uvedeného dôvodu a s vysvetľujúcim odôvodnením v prílohe tohto listu („Podanie odvolania č. 2, resp. Odvolanie voči Uzneseniu Okresného súdu Košice II č. 29 C 35/98- 135 z 12. 12. 2002“), týmto podávam na Ústavnom súde sťažnosť na postup Okresného súdu Košice II, ktorý už považujem za jednoznačné porušenie ust. § 1, § 2, § 3, § 6 a § 18 O. s. p., čo priamo súvisí s porušením ust. Čl. 144 ods. 1 a Čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Ak zo strany príslušných súdov nedôjde k urýchlenej zákonnej náprave v predmetnej právnej   veci,   zásluhou   meritórneho   neriešenia   ktorej   (od   podania   Návrhu   na   začatie konania dňa 26. 1. 1998) som sa dlhodobo ocitol v neúnosnej právnej a existenčnej neistote, doterajšie konanie predsedu senátu Okresného súdu Košice II, JUDr. V. K., budem nútený považovať za vedomé poškodzovanie mojich práv, hraničiace s ust. § 209 Trestného zákona. Opätovne zdôrazňujem, že za vyše 5 rokov trvania konania som ako navrhovateľ nebol ani len vypočutý.“

Ústavný súd v danej veci nariadil verejné ústne pojednávanie na 12. marec 2003.  

Svoju neúčasť na ústnom pojednávaní listom doručeným ústavnému súdu 11. marca 2003   ospravedlnil   predseda   okresného   súdu „z   dôvodu   enormnej   pracovnej zaneprázdnenosti“.

Po oboznámení ústavného súdu s faktami prípadu sťažovateľ uviedol:„K   tej   situácii,   ktorá   tu   odznela   zo   strany   Okresného   súdu   Košice   II,   k jeho stanovisku môžem konštatovať tieto veci:

Článok bol uverejnený 18. 11. 1997. Ja som požiadal o tlačovú opravu 2. januára 1998, odmietnuté mi to bolo 5. 1. 1998 a návrh na začatie konania som podal 26. januára 1998. Po určitých prieťahoch, ktoré vznikli aj teraz na konci, som sa až dneska dostal ku spisu. Bolo mi dneska umožnené nahliadnuť a dneska som si mohol urobiť fotokópie z toho spisu. Tak celková sumarizácia je asi taká. Malo sa uskutočniť 5 pojednávaní ohľadom tejto veci a boli iba dva dôvody neuskutočnenia týchto pojednávaní. A to buď sa nedostavili odporcovia, alebo práceneschopnosť sudkyne.

1. 10. 1998 – nedostavil sa odporca,

10. 12. 1998 – odporca sa nedostavil,

21. 11. 2000 – odporcovia sa síce dostavili, ale práceneschopnosť sudkyne,

1. 3. 2001 – práceneschopnosť sudkyne,

2. 10. 2001 – kompletná neúčasť protistrany. To znamená, že za celých päť rokov napriek tomu, že ja som sa ako navrhovateľ dostavil na všetky pojednávania, ktoré boli vytýčené, nedostal som žiadnu šancu, aby som bol čo i len vypočutý Okresným súdom Košice II. K tomu môžem povedať, že predseda senátu, sudkyňa Dr. K., nevyužila žiadnu z možností, ktoré jej ponúka zákon na ozajstné uskutočnenie pojednávania, to znamená Občiansky súdny poriadok. Napríklad, predvolanie odporcov pod hrozbou pokuty a predvedenia - § 52 Občianskeho súdneho poriadku. Za ďalšie,   pokračovanie   v konaní   aj   keď   sú   účastníci   nečinní,   to   jest   prejednanie   veci v neprítomnosti účastníka. V štandardnom prípade odporcov - § 101 ods. 2 a od 1. januára 2001 vzhľadom na novelizáciu Občianskeho súdneho poriadku sa písomnosť u právnických osôb zapísaných v obchodnom registri, za vedenie ktorého je zodpovedný súd, považuje za doručenú   po   troch   dňoch   od   vrátenia   nedoručenej   zásielky   súdu.   V danej   situácii a v daných súvislostiach nemôžem hodnotiť počínanie Okresného súdu Košice II a predsedu senátu   doktorky   Kováčovej   ináč   ako   zaujaté   a nadržiavanie   bývalému   šéfredaktorovi Košického večera a terajšiemu hovorcovi ústavného súdu RSDr. Š. N., jednému z pôvodcov kauzy, a jeho spoločníkom pri zakrývaní ich snáh protizákonne ma poškodiť v zamestnaní. Citované paragrafy, ktoré som namietal, boli predložené, povedané. Snáď by som ešte pridal § 117 Občianskeho súdneho poriadku, je tam priamy rozpor v konaní. Články ústavy tak isto boli... aj článok Európskeho dohovoru o ľudských právach. Jednoznačne považujem   konanie   Okresného   súdu   Košice   II   za   hrubé   porušenie   môjho   práva   na spravodlivé prejednanie veci.

...Čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia, možno by sa tu dalo uvažovať nad tým, že prečo je taká výška. Jednoducho odo dňa, kedy som, aj vzhľadom na tento článok, prišiel o zamestnanie, tak je čisto ušlá mzda vo výške 17 000 Sk mesačne, o ktorú som prišiel   tým,   že   som   prišiel   o zamestnanie   v denníku   Korzo   a momentálne   sa   dlhodobo nachádzam na úrade práce. Som registrovaný na úrade práce. To znamená, že tá výška, tých 935 000 Sk je čisto ušlá mzda bez akýchkoľvek úrokov z omeškania.“

Právny zástupca sťažovateľa uviedol, že sa pridržiava písomných podaní, ktoré sú k dispozícii, a vyhlásil, že v prípade úspechu si uplatňuje trovy zastupovania v konaní pred ústavným súdom.

Na výzvu sudcu spravodajcu sťažovateľ predložil do spisu uznesenie okresného súdu č. k. 29 C 35/98-135, na ktoré sa vo svojom písomnom stanovisku odvolával.  

Ústavnému   súdu   bolo   24.   marca   2003   doručené   podanie   právneho   zástupcu sťažovateľa z 12. marca 2003 označené ako „Vyčíslenie trov právnej pomoci“, v ktorom uviedol:

„V právnej veci vyššie uvedenej značky – I. M. – porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov týmto Ústavnému súdu Slovenskej republiky vyčísľujem trovy právneho zastupovania.

Vo veci som vykonal tri úkony právnej pomoci (§ - 16 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) - prevzatie veci, písomné podanie Ústavnému súdu Slovenskej republiky, účasť na prejednaní veci.

Úkony   prevzatia   veci   a podanie   písomnej   sťažnosti   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky   účtujem   1/3   výpočtového   základu   zo   sumy   Sk   11.693.-   (§   -   13   ods.   8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.), čo predstavuje čiastku Sk 3.900.- + 100.- Sk režijný paušál x 2 = 8. 000.– Sk.

Úkon   účasti   na   pojednávaní   veci   účtujem   1/3   výpočtového   základu   zo   sumy Sk 12.811.- (§ - 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.), čo predstavuje čiastku 4.270.- Sk + 100.- Sk režijný paušál.

Celkom k úhrade: 12.370.- Sk. Uvedenú   sumu   nech   je   porušiteľ   zaviazaný   zaplatiť   v prospech   konta   mojej kancelárie... v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci.“

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“. Domáhal sa tiež vyslovenia porušenia jeho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 29 C 35/98 zistil nasledovné skutočnosti.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že pred okresným súdom ide o konanie o povinnosti uverejniť opravu nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov   v hromadnom   informačnom   prostriedku,   t.   j.   o konanie   o ochranu   osobnosti. V tomto prípade ide o vec, ktorú nemožno považovať za právne či fakticky zložitú ani v súvislosti so zmenou pomerov na strane odporcov, resp. ich počtom (odporca v 1.- 4., resp. 5. rade). Pri účinnejšom a hlavne dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie urýchlilo. So zreteľom na povahu veci pritom ide o takú vec, ktorá si vyžaduje pozornosť aj z hľadiska   osobitnej   rýchlosti   konania,   pretože   sa   priamo   týka   osobného   statusu sťažovateľa.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 29 C 35/98, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil správanie sťažovateľa ako súčinnostné (zúčastnil sa na všetkých nariadených pojednávaniach, poskytol dostupné dôkazy), v dôsledku čoho jeho správanie neprispelo k celkovej dĺžke konania. Pokiaľ ide o zmeny a upresnenia návrhu zo strany sťažovateľa týkajúce sa účastníkov konania, tieto vyplynuli z priebehu samotného konania   a ústavný   súd   ich   nehodnotí   ako   procesné   prekážky   spôsobené   sťažovateľom (žalujúcou stranou v konaní pred okresným súdom), ktoré mali vplyv na celkovú dĺžku konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Po doručení návrhu sťažovateľa na začatie konania o povinnosti uverejniť opravu nepravdivých   a pravdu   skresľujúcich   údajov   v hromadnom   informačnom   prostriedku okresnému súdu   26. januára 1998 okresný   súd sťažovateľa (žalobcu) vyzval 25. marca 1998,   aby   upresnil   pasívne   legitimovaného   účastníka   v   lehote   15   dní.   Sťažovateľ v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 2. apríla 1998 upresnil odporcu a v zmysle § 20 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných informačných prostriedkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o periodickej tlači“) ako odporcu uviedol šéfredaktora Košického večera. Okresný súd ďalej vyzval 18. mája 1998 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ tento poplatok zaplatil 26. mája 1998. Okresný súd potom výzvou z 2. septembra 1998 požiadal označeného odporcu o vyjadrenie k žalobe. Vyjadrenie bolo doručené okresnému súdu 11. septembra 1998.

Sťažovateľ   v podaní   doručenom   okresnému   súdu   21.   decembra   1998   upresnil účastníkov   konania   (zmena   návrhu)   na   strane   žalovaných.   Okresný   súd   uznesením z 22. marca 1999 jeho návrh na zmenu návrhu na začatie konania zamietol (v odôvodnení uviedol,   že   okruh   účastníkov   konania   je   priamo   daný   v zákone   o periodickej   tlači). V odvolaní proti tomuto uzneseniu (doručené 12. mája 1999) doručenom okresnému súdu 27. mája 1999 sťažovateľ poukázal na pochybenie súdu a žiadal, aby pripustil vstup do konania   ním   označených   účastníkov.   Okresný   súd   postúpil   spis   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 21. júna 1999 (na krajský súd došiel 23. júna 1999). Krajský súd uznesením z 30. decembra 1999 zmenil napadnuté uznesenie okresného súdu (nesprávny   právny   názor)   a pripustil   účasť   žalovaných   v 2.,   3.   a 4.   rade   v konaní (okresnému súdu došlo 1. februára 2000).

Ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   zistil,   že   v období   od   doručenia   návrhu (26. januára 1998) až do 22. marca 1999 okresný súd konal plynulo (vykonával potrebné procesné úkony a nariadil dve pojednávania, a to na 1. október 1998 a 10. december 1998, ktoré boli odročené z dôvodu neúčasti odporcu) a jeho postupu v tomto období nemožno vytýkať zbytočné prieťahy.

V   období   od   22.   marca   1999   až   do   1.   februára   2000   (približne   10   mesiacov) rozhodoval o odvolaní sťažovateľa krajský súd.  

Od   mája   2000   okresný   súd   pripravoval   pojednávania   v označenej   veci,   pričom nariadil   tri   pojednávania   vo   veci   ochrany   osobnosti   sťažovateľa   (21.   novembra   2000, 1. marca   2001   a 2.   októbra   2001).   Pojednávania   nariadené   na   21.   november   2000   a na 1. marec   2001   boli   odročené   z dôvodu   práceneschopnosti   pojednávajúcej   sudkyne, pojednávanie nariadené na 2. október 2001 okresný súd odročil z dôvodu neúčasti odporcu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období od mája 2000 do októbra 2001, keď nariadil   a súčasne   odročil   tri   pojednávania,   nekonal   účinne   a   plynulo   a jeho   postup nesmeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   vo   veci,   s ktorou   sa   obrátil   na okresný súd.

Okresný   súd   po   odročení   pojednávania   nariadeného   na   2.   október   2001   (pre neprítomnosť odporcov v 1. – 4. rade) v ďalšom období len opakovane zisťoval trvalý pobyt jedného z odporcov, ktorý bol známy aj na začiatku konania a vyplynul aj z poskytnutej súčinnosti sťažovateľa, a rozhodol uznesením z 12. decembra 2002 o návrhu sťažovateľa z 31. júla 2002 (doručeného okresnému súdu 16. augusta 2002) na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania (odporcu v 5. rade). Od 2. októbra 2001 do 12. marca 2003 okresný súd nenariadil žiadne pojednávanie v označenej veci a svojím neúčinným postupom prispel k vzniku zbytočných prieťahov v konaní v tomto období (približne 17 mesiacov).

Z uvedených skutočností ústavný súd zistil, že z celkovej dĺžky doterajšieho konania pred   okresným súdom   vo veci   sp.   zn. 29   C 35/98,   ktorá   je v čase   konania o sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom viac ako 5 rokov, okresný súd takmer tri roky nekonal plynulo   a   spôsobom,   ktorým   by   účinne   prispel   k vykonaniu   a   vyhodnoteniu   právne relevantných   dôkazov   v   označenej   veci,   a to   z dôvodov,   ktoré   nemôžu   ísť   na   ťarchu sťažovateľa. Ústavný súd konštatoval, že ani päť pojednávaní nariadených v uvedenej veci neviedlo   k vydaniu   právoplatného   rozhodnutia,   t.   j.   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa. Ústavný súd dokonca zistil, že okresný súd ani po tomto období nepristúpil ku konaniu a rozhodovaniu vo veci samej.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní (II. ÚS 40/97, III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ani okolnosti, ktorú ústavný   súd   zohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   základné právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu   v konaní sp.   zn.   29   C   35/98   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa č. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   29   C   35/98   konal   bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   935 000 Sk,   ktoré odôvodnil   neúnosne   dlhodobou   právnou   a existenčnou   neistotou,   v ktorej   sa   ocitol, a vyhrotením rodinných pomerov na pokraji zruinovania príbuzenských vzťahov, a uviedol:„A)   Za   dlhodobé znemožnenie   nápravy   hrubého   verejného dehonestovania   mojej občianskej   a profesionálnej   cti   v súvislosti   s uverejnením   inkriminovaného   článku...,   za dlhodobé   zníženie   vážnosti   mojej   osoby   v očiach   čitateľskej   verejnosti   a dôstojnosti v spoločnosti požadujem 450.000 Sk;

B) Za z toho vyplývajúcu časovú ujmu, psychickú ujmu, kreatívnu ujmu, stratu na zárobku, rozvrátenie rodinných vzťahov, problémy s nezamestnanosťou, infláciou, právnym zastupovaním, dôchodkovým zabezpečením požadujem 485.000,- Sk;

C)   Celková   čiastka   od   porušiteľa   požadovaného   primeraného   finančného zadosťučinenia teda predstavuje 935.000,- Sk.“

Na ústnom pojednávaní sťažovateľ doplnil, že požadované finančné zadosťučinenie predstavuje čistú ušlú mzdu za obdobie od straty zamestnania.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

So zreteľom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 35/98, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   postavenia   sťažovateľa   sprevádzaného   pocitom neistoty,   utrpenia   a krivdy,   zohľadňujúc   princípy   spravodlivosti   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastúpením pred ústavným súdom, a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 12 400 Sk (§ 1   ods.   3,   §   16,   § 19   ods.   3   a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca za prvý polrok roku 2002, ktorá bola 11 963 Sk, ako aj z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca za prvý polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2003). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 3 900 Sk a po 100 Sk režijný paušál a za jeden úkon po 4 270 Sk a 130 Sk režijný paušál.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003