znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 151/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   K.,   V.,   zastúpenej   opatrovníčkou   E.   L.,   M.,   právne zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., M., vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v   Žiline   pod   sp.   zn. 7 Co 362/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 8. februára   2013   a   poštou   11.   februára   2013   doručená   sťažnosť   L.   K.,   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“),   ako   aj čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 362/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. februára 2013.

Zo   sťažnosti   vyplýva, že uznesením   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len „okresný súd“) č. k. 15 C 153/2012-25 zo 14. augusta 2012 bol návrh spoločnosti C. s. r. o. (ďalej len „žalobkyňa“), na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý ako nedôvodný, keďže táto neosvedčila   dôvodnosť   jej   nároku   a   ani   odôvodnenie   nebezpečenstva   bezprostredne hroziacej ujmy. Následne uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 362/2012 z 19. októbra 2012 bolo uznesenie okresného súdu zmenené a predbežné opatrenie bolo nariadené tak, že sa sťažovateľke ako žalovanej zakázalo nakladať s jej bytom v rozsahu práva prenajať ho na dlhšiu dobu ako 12 mesiacov, previesť vlastníctvo na tretiu osobu, zaťažiť ho v prospech inej osoby, darovať ho a vložiť ho do majetku obchodnej spoločnosti. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 13. decembra 2012.

Podľa   názoru   sťažovateľky   žalobkyňa   nepreukázala   existenciu   potreby   dočasnej regulácie vzťahov medzi ňou a sťažovateľkou preto, že by žalobkyni hrozil vznik reálnej ujmy.   Je   pravdou,   že   medzi   účastníkmi   prebiehal   na   okresnom   súde   spor   o   určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo 16. novembra 2007, tento je však už právoplatne ukončený. Konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn.   7   C   89/2008   a   súdnym   znalcom   bolo   ustálené,   že sťažovateľka   nebola   v   čase   podpisu   kúpnej   zmluvy   spôsobilá   posúdiť   následky   svojho konania   pre   duševnú   poruchu   (retardáciu   v   pásme   debility).   Samotná   skutočnosť,   že následne žalobkyňa podala okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 15 202,81 €, teda o vrátenie kúpnej ceny z neplatnej zmluvy (v rámci tejto žaloby bol podaný aj návrh na nariadenie   sporného   predbežného   opatrenia),   neznamená, že   sťažovateľka   reálne nejakú čiastku žalobkyni aj dlhuje. Sťažovateľka nikdy od žalobkyne či od jej konateľa nijaké finančné   prostriedky   nedostala.   Naproti   tomu   žalobkyňa   disponuje   celým   hnuteľným majetkom sťažovateľky, ktorý táto zanechala vo svojom byte na N. 13/5 vo V. (ktorý bol predmetom   prevodu   zo   sťažovateľky   na   žalobkyňu   na   základe   neplatnej   zmluvy zo 16. novembra 2007). Stalo sa tak preto, že sťažovateľka v januári 2008 bola nútená byt opustiť s jednou igelitovou taškou, bez akéhokoľvek oblečenia či osobných vecí. Treba poukázať na to, že proti konateľovi žalobkyne je vedené trestné stíhanie pre zločin podvodu, ktorého sa dopustil voči sťažovateľke. Podstatná je aj okolnosť, že žalobkyňa nechcela po skončení   súdneho   konania   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy   vrátiť   byt   sťažovateľke. Sťažovateľka má stabilný príjem ako dôchodkyňa. Jej opatrovníčka pravidelne informuje okresný   súd   o   tom,   ako   nakladá   s   jej   finančnými   prostriedkami.   Neprichádza   preto do úvahy,   že   by   úmyselne   zmenšila   svoj   majetok   s   cieľom   vyhnúť   sa   plneniu   voči žalobkyni.   Akákoľvek   dispozícia   opatrovníčky   s   majetkom   sťažovateľky   by   podliehala schváleniu   okresného   súdu.   Žalobkyňa   nepreukázala   konkrétny   dôvod   na   nariadenie predbežného   opatrenia   a   neosvedčila   ani   to,   že   má   voči   sťažovateľke   tvrdený   nárok na zaplatenie sumy 15 202,81 €. Bolo síce osvedčené uzatvorenie kúpnej zmluvy, nie však už zaplatenie kúpnej ceny. Žalobkyňa musí účtovať v systéme podvojného účtovníctva, kde musí byť zachytená každá jej finančná operácia. Napriek tomu žalobkyňa dosiaľ v žiadnom konaní nepreukázala deklarovanú úhradu kúpnej ceny v prospech sťažovateľky. Neobstojí ani   tvrdenie,   že   sťažovateľka   už   v   minulosti   byt   previedla   na   inú   osobu,   pretože   ho previedla výlučne len na žalobkyňu. Z uznesenia krajského súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené.   Krajský   súd   zreteľne   nevysvetlil,   ktoré skutočnosti považuje za preukázané alebo za sporné. Krajský súd neposúdil vec komplexne a prekročil primeranú mieru ochrany práv žalobkyne, ako aj únosný rámec miery zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľky.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru   s   tým,   aby   bolo   uznesenie krajského súdu z 19. októbra 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 275,94 €.

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 Co 362/2012-43 z 19. októbra 2012 vyplýva, že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 15 C 153/2012-25 zo 14. augusta 2012 tak, že sťažovateľke sa zakazuje nakladať s jej bytom, ako aj spoluvlastníckymi podielmi na spoločných   častiach   a   zariadeniach   domu   a   na   pozemku,   a   to   v   rozsahu   práva   byt prenajať na dlhšiu dobu ako 12 mesiacov, previesť vlastníctvo na tretiu osobu, zaťažiť v prospech inej osoby, darovať a vložiť do majetku obchodnej spoločnosti. Podľa názoru krajského súdu predpokladom nariadenia predbežného opatrenia je súčasné splnenie dvoch kumulatívnych   podmienok.   Prvou   je   osvedčenie   dôvodnosti   nároku,   ktorému   sa   mala poskytnúť   predbežná   ochrana.   V   posudzovanom   prípade   je   táto   podmienka   splnená. V aktuálnom štádiu konania je totiž dostatočne osvedčené uzavretie kúpnej zmluvy, v ktorej bola dohodnutá kúpna cena vo výške 15 202,81 €. Okresný súd predčasne dospel k záveru, že peniaze z titulu kúpnej zmluvy neboli vyplatené, lebo táto skutočnosť bude predmetom dokazovania   vo   veci   samej.   Ďalšou   podmienkou   nariadenia   predbežného   opatrenia   je dočasná úprava pomerov účastníkov alebo obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Žalobkyňa zdôrazňovala práve druhý dôvod, keď požadovala nariadiť predbežné opatrenie, keďže jeho nenariadenie môže spôsobiť nezvratný stav, pretože sťažovateľka nemusí mať prostriedky na vrátenie dlžnej sumy. Treba uviesť, že v prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia by mohol byť zmarený výkon rozhodnutia, keďže ide o vysokú pohľadávku, pričom sťažovateľka už v minulosti previedla byt na inú osobu.   Vzhľadom   na   to,   že   sú   splnené   obe   kumulatívne   podmienky,   bolo   potrebné uznesenie okresného súdu zmeniť a predbežné opatrenie nariadiť.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého predbežné opatrenie bolo nariadené aj napriek tomu, že žalobkyňa nijako nepreukázala, aby sťažovateľke uhradila kúpnu cenu, vrátenia ktorej sa teraz žalobou domáha, ako aj bez preukázania hrozby, že by mohol byť výkon   rozhodnutia   voči   sťažovateľke   zmarený   v   prípade   hypotetického   prevodu   bytu sťažovateľkou na inú osobu.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé. V žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.   Skutočnosť,   že sťažovateľka má na vec odlišný názor, sama osebe nezakladá porušenie označených práv.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že   vzhľadom   na   obsah   kúpnej   zmluvy, v ktorej bola teraz požadovaná kúpna cena dohodnutá, javí sa táto skutočnosť z hľadiska osvedčenia   existencie   požadovaného   práva   v   danom   štádiu   konania   ako   dostatočná. To nebráni   prípadnému   konečnému   záveru   (po   vykonaní   dokazovania)   o   nedôvodnosti žaloby   pre   nepreukázanie   zaplatenia   kúpnej   ceny.   Nemožno   pochybovať ani o   tom,   že prípadný úbytok majetku sťažovateľky, ku ktorému by prevodom vlastníctva bytu mohlo dôjsť, mohol znamenať podstatné sťaženie vymáhania pohľadávky žalobkyne. Napokon, nie je   bez   významu   ani   okolnosť,   že   nariadené   predbežné   opatrenie   nijako   neobmedzuje sťažovateľku v jej práve byt plnohodnotne užívať.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013