znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 151/2011-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. K., S.; Mgr. K. K., PhD., S.; J. P., S.; D. S., S., a A. S., S., Scotland,   zastúpených   advokátom   Mgr.   T.   A.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 3014/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. K., Mgr. K. K., PhD., J. P., D. S. a A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 3014/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Cb   3014/95 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. K., Mgr. K. K., PhD., J. P., D. S. a A. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 151/2011-24   z   13.   apríla   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. K., S. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“); Mgr. K. K., PhD., S. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“); J. P., S. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“); D. S., S. (ďalej len „sťažovateľ vo 4. rade“), a A. S., S., Scotland (ďalej len „sťažovateľka v 5. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 3014/95.

Z obsahu sťažnosti a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vyžiadaného ústavným súdom   vyplýva, že   16.   augusta   1994   bol   krajskému   súdu   doručený   návrh   S.,   a. s.,   B., mestskej   pobočky   S.   (ďalej   len „navrhovateľka“),   na   vydanie   platobného   rozkazu   na zaplatenie sumy 117 500 Sk proti sťažovateľom. Krajský súd 10. apríla 1995 vydal platobný rozkaz pod č. k. 18 Rob 531/94-11, ktorým návrhu navrhovateľky vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ v 1. rade odpor. Od 28. júna 1995 je vec vedená pod sp. zn. 14 Cb 3014/95. Dňa 21. februára 2001 krajský súd vo veci vyhlásil rozsudok, ktorý však bol na základe odvolania navrhovateľky uznesením najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 205/01-86 z 31. mája 2002 zrušený z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov, a vec bola krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   postúpenie   pohľadávky,   ktorá   bola   predmetom   napadnutého súdneho sporu,   krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   Cb   3014/95-110   zo   14.   januára   2004 rozhodol, že z konania na strane žalobcu vystúpila navrhovateľka a na jej miesto vstúpila spoločnosť A., s. r. o., B. (ďalej aj „navrhovateľka 2“).

Pretože navrhovateľka 2 navrhla vykonať vo veci znalecké dokazovanie, krajský súd uznesením č. k. 14 Cb 3014/95-142 z 13. septembra 2005 určil pre potreby znaleckého dokazovania za súdnu znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania, odvetvia peňažníctvo – bankovníctvo doc. Ing. B. H., CSc. (ďalej len „súdna znalkyňa“). Proti tomuto rozhodnutiu však podala navrhovateľka 2 odvolanie, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 288/2005 z 22. novembra 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2007, rozhodol tak,   že   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu   vo   výroku   o   zaplatení   preddavku   na   trovy znaleckého dokazovania a vo zvyšku odvolanie odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd bol nečinný, čím došlo k porušeniu ich práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Na základe uvedeného sťažovatelia požadovali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom krajského súdu v označenom konaní došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhli, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 8 298,47 €.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sťažovatelia podaním doručeným ústavnému súdu   18.   mája   2011   označeným   ako „Návrh   na   úpravu   petitu   sťažnosti   rozšírením finančného   zadosťučinenia“ upravili   požadované   finančné   zadosťučinenie   na   sumu 25 000 € každému z nich.

2. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: za krajský   súd   jeho   predseda   listom   sp.   zn.   1   SprV/334/2011   z 18.   mája   2011   a právny zástupca   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   krajského   súdu   listom z 3. júna 2011.

2.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení okrem prehľadu procesných úkonov uviedol:„Pokiaľ   ide   o prieťahy   v konaní,   nebolo   zistené   subjektívne   zavinenie   zákonného sudcu, pretože zákonný sudca vo zverených agendách podľa rozvrhu práce (prvostupňová agenda,   agenda   konkurzov   a vyrovnaní,   odvolacia   agenda   vo   veciach   obchodných, konkurzných,   exekučných)   vzhľadom   na   ich   počet   nie   je   v stave   rozhodovať   najmä prvostupňové veci bez prieťahov.

Sudkyňa,   ktorá   má   pridelený   predmetný   spor,   vzhľadom   na   celkový   počet nevybavenej agendy nie je v stave vybaviť pridelené veci bez zbytočných prieťahov. Ponechávame na zváženie Ústavného súdu SR zodpovednosť štátu za nevytvorenie náležitých podmienok na včasné konanie v obchodných veciach podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Záverom oznamujeme, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania v tomto konaní.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského súdu uviedol:

„Skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade došlo k prieťahom v konaní potvrdzuje aj samotný Krajský súd v Košiciach...

Väčšinu úkonov, ktoré opísal vo svojom písomnom podaní Krajský súd v Košiciach považujem za úkony, ktoré nie sú úkonmi týkajúcimi sa veci samej.

Nie je predsa možné, aby v právnom štáte, ktorý garantuje okrem iného aj právo na spravodlivý proces bez prieťahov, uplynulo od výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, do prvého pojednávania viac ako 5 rokov.

Taktiež považujem za právne šokujúcu skutočnosť, aby od pojednávania vo veci po zrušení rozsudku NS SR do najbližšieho pojednávania uplynulo viac ako 7 rokov.

V   tejto   súvislosti   taktiež   poukazujem   na   to,   že   Krajský   súd   v   Košiciach   vo   veci znaleckého   dokazovania   nevyužil   všetky   zákonom   dovolené   prostriedky   na   včasné zaobstaranie predmetného znaleckého posudku, čím opäť len došlo k prieťahom v súdnom konaní.

Zároveň poukazujem na skutočnosť, že predmetom konania pred Krajským súdom v Košiciach,   je   konanie   o   zaplatenie   peňažnej   istiny   spolu   s   príslušenstvom,   pričom nečinnosť   Krajského   súdu   v   Košiciach   spôsobovala   a   spôsobuje   neustále   narastajúce príslušenstvo, čo v konečnom dôsledku môže mať za následok finančné zruinovanie všetkých sťažovateľov, aj s poukazom na negatívne psychické následky u mojich klientov.

Záverom   s   poukazom   na   pôvodnú   sťažnosť,   doplnenú   o   úpravu   petitu   sťažnosti rozšírením   finančného   zadosťučinenia   mám   za   to,   že   v   tomto   prípade   sú   jednoznačne preukázané   prieťahy   v   súdnom   konaní,   ktoré   porušujú   právo   a   oprávnený   záujem sťažovateľov na spravodlivý proces bez prieťahov, a preto tunajšiemu súdu navrhujem, aby sťažnosti v celom rozsahu vyhovel a priznal sťažovateľom žiadané peňažné prostriedky, ako finančné zadosťučinenie za porušenie deklarovaných práv a oprávnených záujmov.“

Právny   zástupca   sťažovateľov   zároveň   ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov,   resp.   právo   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného krajským súdom pod sp. zn. 14 Cb 3014/95:

- 16. august 1994 – krajskému súdu bol doručený návrh (z 12. augusta 1994) navrhovateľky na   vydanie   platobného   rozkazu   na   zaplatenie   sumy   117   500   Sk   proti   sťažovateľom (pridelená sp. zn. 18 Rob 531/94),

- 18. január 1995 – krajský súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh v sume 4 700 Sk (vypravené 8. februára 1995),

- 23. február 1995 – navrhovateľka zaplatila súdny poplatok za podaný návrh,

- 10. apríl 1995 – krajský súd vydal pod sp. zn. 18 Rob 531/94 platobný rozkaz, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľky,

- 9. máj 1995 – sťažovateľ v 1. rade sa podaním zo 4. mája 1995 „vyjadril“ k platobnému rozkazu,

- 2. jún 1995 – krajský súd vyzval sťažovateľa v 1. rade, aby oznámil, či jeho podanie zo 4. mája 1995 treba považovať za odpor proti platobnému rozkazu, a ak áno vyzval ho na zaplatenie súdneho poplatku v sume 4 700 Sk,

- 9. jún 1995 – sťažovateľ v 1. rade oznámil krajskému súdu, že jeho podanie zo 4. mája 1995 treba považovať za odpor proti platobnému rozkazu,

- 28. jún 1995 – vec bola prevedená do registra „Cb“, pridelená sp. zn. 14 Cb 3014/95,

- 6. marec 1997 – krajský súd uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. apríla 1997, vyzval sťažovateľa v 1.   rade   na zaplatenie súdneho poplatku   za podaný odpor   v sume 4 700 Sk   (sťažovateľ   v   1.   rade   uznesenie   prevzal   12.   apríla   1997),   zároveň   vyzval sťažovateľa v 1. rade na predloženie ďalšej kópie (rukou písaného, pozn.) odporu zo 4. mája 1995,

- 22. apríl 1997 – sťažovateľ v 1. rade sa opäť vyjadril k veci a predložil kópiu odporu,

- 11. jún 1997 – krajský súd zaslal odpor sťažovateľa v 1. rade navrhovateľke na vyjadrenie,

- 29. júl 1997 – navrhovateľka sa vyjadrila k odporu,

- 16. apríl 1998 – krajský súd vyzval navrhovateľku na predloženie dokladov,

- 27. máj 1998 – navrhovateľka predložila časť požadovaných dokladov,

- 5. január 1999 – krajský súd vyzval navrhovateľku, aby predložila aj ďalšie už predtým požadované, ale nepreložené doklady,

- 8. február 1999 – navrhovateľka predložila krajskému súdu prehľad splátok,

- 9. máj 2000 – krajský súd nariadil pojednávanie na 31. máj 2000,

- 31. máj 2000 – na pojednávaní navrhovateľka vzala svoj návrh v časti o zaplatenie sumy 9 278,30 Sk s príslušenstvom späť, krajský súd konanie v tejto časti uznesením zastavil, pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   rozporov   medzi   tvrdeniami navrhovateľky a sťažovateľa v 1. rade (v jeho podaniach),

- 24. január 2001 – krajský súd nariadil pojednávanie na 21. február 2001,

- 21. február 2001 – na pojednávaní po vyjadrení sťažovateľa v 1. rade krajský súd vyhlásil rozsudok, ktorým uložil sťažovateľom zaplatiť navrhovateľke sumu 20 701 Sk, konanie v časti sumy 9 277,70 Sk a časti úrokov zastavil a v prevyšujúcej časti návrh zamietol,

-   26.   február   2001   –   navrhovateľka   upravila   žalobný   petit   čo   sa   týka   výšky   úhrady požadovanej   sumy,   zároveň   oznámila   zmenu   v   jej   právnej   subjektivite,   a   teda navrhovateľkou je: S., a. s., B., odštepný závod S., a. s., mestská pobočka S., S., preto žiadala pripustiť zmenu v označení navrhovateľky,

- 30. máj 2001 – navrhovateľka podala proti rozsudku krajského súdu z 21. februára 2001 odvolanie,

- 2. júl 2001 – krajský súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie, zároveň poslal odvolanie sťažovateľovi v 1. rade na vyjadrenie,

- 18. júl 2001 – navrhovateľka zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie,

- 23. júl 2001 – sťažovateľ v 1. rade sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľky,

- 8. august 2001 – krajský súd predložil súdny spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o opravnom prostriedku,

- 10. december 2001 – navrhovateľka doplnila odvolanie,

-   12.   december   2001   –   krajský   súd   poslal   najvyššiemu   súdu   doplnenie   odvolania navrhovateľky za spisom,

- 6. apríl 2002 – najvyšší súd nariadil pojednávanie na 27. máj 2002,

- 28. máj 2002 – najvyššiemu súdu boli vrátené predvolania na pojednávanie adresované sťažovateľovi v 3. rade a sťažovateľke v 5. rade,

- 24. máj 2002 – navrhovateľka ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní a súhlasila s jeho vykonaním v jej neprítomnosti,

- 27. máj 2002 – najvyšší súd pojednávanie odročil,

- 31. máj 2002 – najvyšší súd uznesením č. k. 5 Obo 205/01-86 zrušil rozsudok krajského súdu   č.   k.   14   Cb   3014/95-64   z   21.   februára   2001   z   dôvodu   jeho   nepreskúmateľnosti a nedostatku dôvodov [§ 221 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku] a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 15. júl 2002 – súdny spis bol vrátený krajskému súdu,

- 25. september 2002 – krajský súd zasielal uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania (v skutočnosti im bolo doručené 20. – 27. januára 2003),

-   13.   február   2003   –   krajskému   súdu   bolo   doručené   podanie   navrhovateľky   pôvodne doručené Okresnému súdu Košice I (7. februára 2003), v ktorom navrhovateľka navrhla zámenu   účastníkov   konania,   aby   na   jej   miesto   do   konania   vedeného   pod   sp.   zn. 14 Cb 3014/95 vstúpila spoločnosť G., a. s., B., na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. septembra 2002, zároveň spoločnosť G., a. s., B., predložila svoj súhlas na vstup do konania,

- 19. november 2003 – krajský súd nariadil pojednávanie na 10. december 2003,

- 8. december 2003 – JUDr. J. B. podaním zo 7. decembra 2003 oznámil krajskému súdu, že pohľadávka navrhovateľky bola prevedená na spoločnosť G., a. s., B., a následne bola táto pohľadávka na základe zmluvy z 27. októbra 2003 postúpená spoločnosti A., s. r. o., B., ktorá na jej zastupovanie udelila plnú moc JUDr. J. B., a tento navrhol krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 3014/95 pripustil zámenu účastníkov konania na strane žalobcu,   právny   zástupca   navrhovateľky   2   požiadal   o   ospravedlnenie   jeho   neúčasti   na nariadenom pojednávaní z dôvodu kolízie termínov pojednávaní,

- 9. december 2003 – sťažovateľka v 5. rade telefonicky ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní z rodinných dôvodov, zároveň oznámila zmenu svojho priezviska (S., P.),

- 10. december 2003 – na pojednávanie sa dostavil iba sťažovateľ v 1. rade, pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu, že došlo k postúpeniu pohľadávky navrhovateľky na navrhovateľku 2, na základe čoho bolo navrhnuté, aby krajský súd rozhodol o vystúpení navrhovateľky z konania a o vstúpení navrhovateľky 2 na jej miesto,

-   14.   január 2004 –   krajský   súd uznesením   č.   k.   14   Cb   3014/95-110,   ktoré nadobudlo právoplatnosť   10.   februára   2004,   pripustil,   aby   z   konania   na   strane   žalobcu   vystúpila navrhovateľka   a na   jej   miesto   vstúpila   navrhovateľka   2,   zároveň   krajský   súd   vyzval právneho zástupcu navrhovateľky 2, aby predložil potrebné doklady,

-   2.   február   2004   –   právny   zástupca   navrhovateľky   2   oznámil   krajskému   súdu,   že požadované doklady nemá k dispozícii, pretože mu ich navrhovateľka nepredložila, avšak po   ich   získaní   ich   predloží,   resp.   navrhne,   aby   ich   krajský   súd   vyžiadal   priamo   od navrhovateľky,

- 19. február 2004 – právny zástupca navrhovateľky 2 navrhol krajskému súdu, aby vyžiadal požadované doklady priamo od navrhovateľky, a to s odvolaním sa na list navrhovateľky, v ktorom informovala navrhovateľku 2, že takého informácie týkajúce sa klientov môže žiadať iba všeobecný súd,

- 1. marec 2004 – krajský súd vyzval navrhovateľku na predloženie dokladov,

-   15.   marec   2004   –   navrhovateľka   oznámila,   že   žiadosť   o   doklady   nespĺňa   všetky náležitosti, preto žiadala o zaslanie opätovnej žiadosti so všetkými náležitosťami (chýbal odtlačok pečiatky),

- 18. marec 2004 – krajský súd opätovne požiadal navrhovateľku o predloženie dokladov,

- 27. apríl 2004 – navrhovateľka predložila požadované doklady,

- 1. júl 2004 – krajský súd nariadil pojednávanie na 14. júl 2004,

- 14. júl 2004 – na pojednávanie sa nedostavili sťažovatelia v 1., 3., 4. a 5. rade, ktorým bolo   predvolanie   doručené,   avšak   svoju   neúčasť   neospravedlnili,   právny   zástupca navrhovateľky   2   navrhol   vykonanie   znaleckého   dokazovania,   z   tohto   dôvodu   bolo pojednávanie odročené na neurčito,

- 13. september 2005 – krajský súd uznesením č. k. 14 Cb 3014/95-142 určil pre potreby znaleckého   dokazovania   súdnu   znalkyňu   z   odboru   ekonomiky   a   podnikania,   odvetvia peňažníctvo – bankovníctvo (v tejto časti nadobudlo uznesenie právoplatnosť 3. októbra 2005),   zároveň   uložil   navrhovateľke   2   zaplatiť   trovy   znaleckého   dokazovania   v   sume 20 000 Sk (v tejto časti nadobudlo uznesenie právoplatnosť 31. januára 2007),

- 3. október 2005 – právny zástupca navrhovateľky 2 (napriek jeho tvrdeniu na pojednávaní, že náklady   znaleckého   dokazovania zaplatí navrhovateľka   2)   podal   najmä proti   výroku o uložení   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania   odvolanie a žiadal, aby tento preddavok bol rozdelený medzi obe sporné strany,

- 13. október 2005 – zákonný sudca nemienil odvolaniu vyhovieť (uznesenie vydala vyššia súdna úradníčka),

- 17. október 2005 – súdny spis sp. zn. 14 Cb 3014/95 bol predložený najvyššiemu súdu,

- 19. december 2005 – najvyšší súd zasielal odvolanie navrhovateľky 2 sťažovateľom na vyjadrenie,

- 29. december 2005 – sťažovateľ v 1. rade sa vyjadril k odvolaniu navrhovateľky 2,

- 22. november 2006 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 288/2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2007, potvrdil uznesenie krajského súdu vo výroku o zaplatení preddavku na trovy znaleckého dokazovania a vo zvyšku odvolanie odmietol,

- 27. december 2006 – najvyšším súdom bol súdny spis vrátený krajskému súdu,

- 4. január 2007 – krajský súd doručoval uznesenie najvyššieho súdu účastníkom konania,

- 21. február 2007 – úradný záznam – do 20. februára 2007 nebol preddavok na trovy znaleckého dokazovania zaplatený,

- 22. február 2007 – súdna znalkyňa žiadala krajský súd o oznámenie ďalšieho postupu v prípade vypracovania znaleckého posudku,

- 27. február 2007 – súdna znalkyňa informovala krajský súd o vyžiadaní si podkladov od navrhovateľky 2 a jej právneho zástupcu,

- 1. marec 2007 – uznesenie o určení súdnej znalkyne bolo predložené učtárni na vymáhanie preddavku na trovy znaleckého dokazovania,

- 5. marec 2007 – krajský súd zaslal súdnej znalkyni súdny spis,

-   8.   marec   2007   –   súdna   znalkyňa   žiadala   krajský   súd   o   poskytnutie   podkladov   na vypracovanie znaleckého posudku,

- 13. apríl 2007 – súdna znalkyňa informovala o potrebe upravenia uznesenia, ktorým bola určená   ako   súdna   znalkyňa,   zároveň   predložila   žiadosť,   ktorú   adresovala   pôvodnej navrhovateľke, s odôvodnením, že tieto jej navrhovateľka nebude chcieť poskytnúť, preto bude potrebné, aby ich vyžiadal krajský súd,

- 20. apríl 2007 – navrhovateľka 2 zaplatila preddavok na trovy znaleckého dokazovania,

- 7. máj 2007 – krajský súd žiadal súdnu znalkyňu o vrátenie súdneho spisu z dôvodu rozhodnutia o žiadostiach o úpravu uznesenia o určení súdnej znalkyne,

- 15. máj 2007 – súdna znalkyňa vrátila krajskému súdu súdny spis,

- 2. august 2007 – krajský súd žiadal súdnu znalkyňu o oznámenie čísla účtu, zároveň vyzval právneho zástupcu navrhovateľky 2 na predloženie dokladov,

-   28.   august   2007   –   súdna   znalkyňa oznámila číslo   účtu;   krajský   súd   uznesením   č.   k. 14 Cb 3014/95-196, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. septembra 2007, upravil učtáreň, aby bol zaplatený preddavok na trovy znaleckého dokazovania súdnej znalkyni,

- 14. september 2007 – právny zástupca navrhovateľky 2 oznámil, že všetky doklady, ktoré mal k dispozícii, už odovzdal a ostatné sa nachádzajú v dispozícii navrhovateľky, preto navrhol, aby ich krajský súd vyžiadal od navrhovateľky,

- 8. november 2007 – krajský súd uznesením č. k. 14 Cb 3014/95-202, ktoré nadobudlo právoplatnosť   12.   decembra   2007,   uložil   navrhovateľke   2   zložiť   preddavok   na   trovy dokazovania,   zároveň   uznesením   č.   k.   14   Cb   3014/95-205   vyzval   navrhovateľku   na poskytnutie súčinnosti súdnej znalkyni, a aby predložila požadované doklady,

-   29.   november   2007   –   navrhovateľka   2   zložila   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania,

- 22. apríl 2008 – krajský súd vyzval navrhovateľku na bezodkladné splnenie povinnosti uloženej jej uznesením z 8. novembra 2007,

- 19. máj 2008 – navrhovateľka predložila požadované doklady,

- 5. jún 2008 – krajský súd zaslal súdnej znalkyni súdny spis na vypracovanie znaleckého posudku,

- 25. jún 2008 – navrhovateľka 2 oznámila odvolanie plnej moci právnemu zástupcovi,

- 15. august 2008 – súdna znalkyňa predložila súdny spis so znaleckým posudkom,

-   1.   október   2008   –   krajský   súd   zasielal   účastníkom   konania   znalecký   posudok   na vyjadrenie,

- 17. október 2008 – sťažovateľ v 1. rade sa vyjadril k znaleckému posudku, zároveň žiadal o rýchle ukončenie sporu,

-   4.   november   2008   –   právny   zástupca   navrhovateľky   2   oznámil,   že   proti   znaleckému posudku nemajú námietky,

-   7.   november   2008   –   krajský   súd   zisťoval   pobyt   sťažovateľky   v   5.   rade   na   Registri obyvateľov Slovenskej republiky v Banskej Bystrici (ďalej len „register obyvateľov“),

- 28. november 2008 – register obyvateľov oznámil, že sťažovateľka v 5. rade má hlásený pobyt bezdomovca v P., krajský súd uznesením č. k. 14 Cb 3014/95-239, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2009, určil súdnej znalkyni znalečné,

- 11. december 2008 – krajský súd doručoval uznesenie o znalečnom účastníkom konania,

-   18.   december   2008   –   krajskému   súdu   bola   vrátená   poštová   zásielka   s   uznesením z 28. novembra 2008 adresovaná sťažovateľke v 5. rade s poznámkou „adresát je neznámy“,

-   9.   január   2009   –   krajskému   súdu   bola   vrátená   poštová   zásielka   s   uznesením z 28. novembra 2008 adresovaná sťažovateľovi vo 4. rade s poznámkou „adresát zásielku neprevzal v odbernej lehote“,

-   15.   január   2009   –   krajský   súd   doručoval   písomnosti   sťažovateľke   v   5.   rade prostredníctvom Obvodného úradu P. (ďalej len „obvodný úrad“),

- 30. január 2009 – obvodný úrad dal krajskému súdu na vedomie, že jeho žiadosť postúpil na vybavenie Mestskému úradu P. (ďalej len „mestský úrad“),

-   25.   február 2009   –   mestský   úrad   oznámil   krajskému   súdu,   že   oznámenie o   doručení písomnosti bolo vyvesené na úradnej tabuli od 2. februára 2009 do 19. februára 2009, avšak sťažovateľka v 5. rade sa na mestský úrad nedostavila,

- 31. marec 2009 – krajský súd vyzval navrhovateľku 2 na oznámenie čísla účtu, na ktorý má byť vrátený zvyšok preddavku na trovy znaleckého dokazovania, a predložil učtárni rozhodnutie z 28. novembra 2008 na účely vyplatenia znalečného súdnej znalkyni,

- 20. apríl 2009 – navrhovateľka 2 oznámila krajskému súdu číslo účtu,

- 21. apríl 2009 – krajský súd predložil učtárni uznesenie z 28. novembra 2008 pre účely vrátenia zvyšnej sumy z preddavku na znalecké dokazovanie navrhovateľke 2,

- 16. september 2010 – krajský súd urgoval sťažovateľov v 2. – 4. rade, aby sa vyjadrili k znaleckému posudku,

-   6.   október   2010   –   k   znaleckému   posudku   sa   jedným   podaním   vyjadrili   okrem sťažovateľky v 5. rade všetci sťažovatelia,

-   12.   október   2010   –   krajský   súd   vyzval   súdnu   znalkyňu,   aby   zaujala   stanovisko k vyjadreniu sťažovateľov v 1. – 4. rade k ňou podanému znaleckému posudku,

- 4. november 2010 – súdna znalkyňa predložila stanovisko k vyjadreniam sťažovateľov v 1. – 4. rade,

- 5. november 2010 – krajský súd zaslal stanovisko súdnej znalkyne sťažovateľke v 2. rade,

- 9. november 2010 – sťažovateľ v 1. rade sa vyjadril k veci,

- 2. máj 2011 – krajský súd nariadil pojednávanie na 27. máj 2011,

- 27. máj 2011 – pojednávanie bolo odročené na neurčito.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   spravidla   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na   naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03,   IV.   ÚS   232/03).   Priznanie   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakladá   povinnosť   súdu   aj   sudcu   na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Cb 3014/95 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl.   48 ods.   2 ústavy a   právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd uvádza, že predmetom konania pred   krajským   súdom   je   žaloba   o zaplatenie   finančnej   sumy.   Spory   tohto   typu   tvoria štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Z   uvedených   dôvodov ústavný súd konštatoval, že vec nemožno posúdiť ako právne zložitú. Z hľadiska skutkovej zložitosti   môže   potreba   vykonania   znaleckého   dokazovania   predstavovať   určitý   stupeň faktickej   zložitosti,   avšak   v tomto   konkrétnom   prípade   táto   nebola   hlavnou   príčinou doterajšej celkovej dĺžky trvania konania.

Napokon ani predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 18. mája 2011 netvrdí, že by vec bola právne alebo skutkovo zložitá.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd nezistil žiadne   také   skutočnosti   v   ich   správaní,   ktoré   by   významnejším   spôsobom   prispeli k doterajšej celkovej dĺžke trvania konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného krajského súdu.

Ústavný súd z prehľadu procesných úkonov krajského súdu zistil, že krajský súd v posudzovanom konaní nevykonal relevantnú procesnú činnosť v období od 16. augusta 1994 do 18. januára 1995, t. j. 5 mesiacov, od 28. júna 1995 do 6. marca 1997, t. j. viac ako 20 mesiacov, od 29. júla 1997 do 16. apríla 1998, t. j. takmer 9 mesiacov, od 27. mája 1998 do 5. januára 1999, t. j. viac ako 7 mesiacov, od 8. februára 1999 do 9. mája 2000, t. j. 15 mesiacov,   od   31.   mája   2000   do   24.   januára   2001,   t.   j.   takmer   8   mesiacov,   od

25. septembra 2002 do 19. novembra 2003, t. j. takmer 14 mesiacov, od 14. júla 2004 do 13. septembra 2005, t. j. 14 mesiacov, od 29. novembra 2007 do 22. apríla 2008, t. j. takmer 5 mesiacov, od 21. apríla 2009 do 16. septembra 2010, t. j. takmer 17 mesiacov, a od 9. novembra 2010 do 2. mája 2011, t. j. takmer 6 mesiacov. Celkovo bol teda krajský súd vo veci nečinný 120 mesiacov, t. j. 10 rokov. Za túto dobu teda nevykonal žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v preskúmavanej veci počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd zdôrazňuje, že súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v   celku   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 211/2010).

Pre   úplnosť   je potrebné   uviesť,   že   dobu   konania, počas   ktorej   sa   spis   z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na najvyššom súde (od 8. augusta 2001 do 15. júla 2002 a od 17. októbra 2005 do 27. decembra 2006) a ktorej dĺžku, resp. trvanie nemohol krajský súd ovplyvniť, nemožno z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.

V súvislosti s obranným tvrdením predsedu krajského súdu, že „Sudkyňa, ktorá má pridelený predmetný spor, vzhľadom na celkový počet nevybavenej agendy nie je v stave vybaviť pridelené veci bez zbytočných prieťahov“, ústavný súd len poznamenáva, že ústava v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   alebo   nemohol   riešiť,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je zrejmé, že krajský súd v napadnutom konaní   nepostupoval   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, preto ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 25 000   €   každému   z   nich,   ktoré   odôvodnili   svojou   právnou   neistotou,   pocitmi   úzkosti a obáv z výsledku   konania, ako aj tým, že krajský súd im   prieťahmi v konaní spôsobil „nárast   istiny   pohľadávky   z úveru...   a trovy   konania“.   Ďalej   uviedli „že   u každého sťažovateľa došlo z dôvodu nečinnosti Krajského súdu... k zhoršeniu ich zdravotného stavu, a to v súvislosti s pretrvávajúcou právnou neistotou, pretože obavy a stres kvôli tejto veci značne   ovplyvnilo   ich   psychické   rozpoloženie   tak   v pracovnom   prostredí,   ako   aj v súkromnom živote“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľov dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä s prihliadnutím na celkovú dĺžku   trvania   konania,   na   dlhodobú   bezdôvodnú   nečinnosť   krajského   súdu,   ale   aj s prihliadnutím   na   predmet   konania,   t. j.   sumu   žalovanej   istiny,   považuje   za   primerané každému v sume po 2 000 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovatelia si trovy právneho zastúpenia neuplatnili, a preto im ich ústavný súd nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011