znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 151/09-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   apríla   2009 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., V., t. č. vo väzbe B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-3 T 3/08 a jeho uzneseniami č. k. BB-3 T 3/2008-5100 a č. k. BB-3 T 3/2008-5109 z 3. júla 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 24/2008 a sp. zn. 2 Tošs 25/2008 a jeho uzneseniami z 20. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2008 doručená sťažnosť B. A., V., t. č. vo väzbe B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základných   práv   zaručených   v   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   a čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 3/08 a jeho uzneseniami č. k. BB-3 T 3/2008- 5100 a č. k. BB-3 T 3/2008-5109 z 3. júla 2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tošs 24/2008 a sp. zn. 2 Tošs 25/2008 a jeho uzneseniami z 20. augusta 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 8. februára 2008 prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „špeciálna prokuratúra“)   podal   pod   č.   k.   VII/2   Gv   93/06-848   špeciálnemu   súdu   obžalobu   na sťažovateľa   a ďalších   jedenásť   obvinených   pre   viacero   trestných   činov   spáchaných sedemnástimi skutkami.

Špeciálny súd podanú obžalobu prerokoval na verejnom zasadnutí 3. júla 2008, na ktorom sťažovateľ spolu s ďalšími dvomi obvinenými požiadali o prepustenie z väzby na slobodu. O ich žiadosti špeciálny súd rozhodol uznesením č. k. BB-3 T 3/2008-5109 podľa § 79 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) tak, že ich zamietol. Rovnako tak týmto rozhodnutím podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol aj žiadosť jedného z obvinených o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Ďalším uznesením č. k. BB-3 T 3/2008-5100 vydaným 3. júla 2008 na verejnom zasadnutí špeciálny súd rozhodol podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku, že väzba sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených naďalej trvá.

Proti týmto uzneseniam špeciálneho súdu podali sťažovateľ a ďalší dvaja dotknutí obvinení sťažnosti, o ktorých rozhodoval najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2008.   V konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tošs   24/2008   najvyšší   súd   uznesením   zamietol sťažnosti sťažovateľa a ďalších dvoch obvinených proti uzneseniu špeciálneho súdu, ktorým rozhodol o ďalšom trvaní väzby, a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tošs 25/2008 uznesením zamietol   ich   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu,   ktorým   boli   ich   žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a nahradenie   väzby   jedného   z obvinených   dohľadom zamietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa postupom špeciálneho súdu, ako aj postupom najvyššieho súdu   a ich   rozhodnutiami   došlo   k porušeniu   označených   základných   práv   zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom, čo odôvodnil takto:

«Dňa 3. 7. 2008 v rámci predbežného prejednania obžaloby na Špeciálnom súde v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB 3 T 3/2008, som výslovne namietal, že nebolo rozhodnuté o dobe 10 dní trvania mojej väzby (od 3. 10. 2005 do 13. 10. 2005), ktoré som strávil vo väzbe v cudzine, konkrétne v Maďarskej republike.

(...) jedine súd, eventuálne sudca pre prípravné konanie môže svojim rozhodnutím rozhodnúť o nezapočítaní doby do lehoty trvania väzby, po ktorú sa obvinený nemohol zúčastniť úkonov trestného konania v dôsledku toho, že bol vo vydávacej väzbe v cudzine, a to v prípravnom konaní jedine za predpokladu, že takýto návrh na nezapočítame doby do lehoty   väzby   navrhne   prokurátor.   S   uvedeným   sa   stotožňuje   aj   stanovisko   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. 1 Spr. 1152/00-9 zo dňa 27. 10. 2002 podľa ktorého Trestný   poriadok   nepredpokladá   automatické   nezapočítame   doby   obmedzenia   osobnej slobody v cudzine do doby trvania väzby podľa vnútroštátneho poriadku.

Mám za to, že keďže ide o výnimku počítania lehôt trvania väzby podľa § 76 ods. 6, ods. 7 Trestného poriadku bolo potrebné takýto návrh na nezapočítame podať predtým ako uplynie zákonná doba väzby.

(...) mám za to, že v prípade, ak súd nevydá rozhodnutie o nezapočítaní doby trvania mojej väzby v zahraničí do lehoty trvania mojej väzby na Slovensku, avšak pri svojom ďalšom postupe vychádza a prihliada na takéto nezapočítanie lehoty väzby, porušuje tým zásadným spôsobom moje práva účastníka konania - a to najmä moje právo konať pred súdom podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), v spojitosti s ods. 3, ods. 4 Dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   mám   preto   za   to,   že   keďže   o   sporných   10   dňoch   nebolo rozhodnuté do uplynutia zákonom stanovenej lehoty trvania väzby v prípravnom konaní, bolo potrebné túto dobu započítať.

(...)   väzba   v   prípravnom   konaní   mohla   trvať   v   mojom   prípade   maximálne   24 mesiacov.

Do väzby som bol vzatý dňa 24. 8. 2006, kedy po pripočítaní 6 mesiacov strávených vo väzbe v Košiciach od 13. 10. 2005 do 13. 4. 2006 ako aj 10 dní trvania vydávacej väzby v Maďarsku od 3. 10. 2005 do 13. 10. 2005, uplynula zákonná maximálna lehota trvania mojej väzby dňa 14. 2. 2008. Nakoľko ešte ani dňa 14. 2. 2008, t. j. v posledný možný deň zákonného trvania mojej väzby nebolo právoplatne rozhodnuté o jej ďalšom trvaní a nebol som zároveň prepustený ani na slobodu, mám za zo, že takýmto postupom Špeciálneho súdu boli vážnym spôsobom porušené moje ľudské práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3, ods. 4 Dohovoru ako aj základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

(...) trvanie môjho ďalšieho držania vo väzbe, t. j. od 14. 2. 2008 je nezákonným obmedzením mojej osobnej slobody, nakoľko o mojej väzbe nebolo právoplatne rozhodnuté v zmysle zákonného postupu, ale až po uplynutí jej maximálne možnej doby, t. j. po uplynutí 24 mesiacov, čo je v rozpore najmä s čl. 5 ods. 3 Dohovoru.

Mám   za   to,   že   Špeciálny   súd   dňa   3. 7. 2008   v   spojitosti   s   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky ako odvolacím súdom tým, že nerozhodol o nezapočítaní doby, ktorú som strávil vo väzbe v cudzine do lehoty trvania mojej väzby podľa § 77 ods. 2 Trestného poriadku, porušil moje práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko mi takýmto svojim postupom spôsobil „denegatio iustitiae“, t. j.   odmietnutie   spravodlivosti,   keďže   mi   odňal   možnosť   a   teda   aj   právo   na   podanie opravného prostriedku, ktoré právo mi zákon priznáva.

Navyše Špeciálny súd dňa 3. 7. 2008 rozhodol, že v zmysle § 244 ods. 5 Trestného poriadku „väzba ďalej trvá“. Voči tomuto uzneseniu Špeciálneho súdu som podal včas sťažnosť, v ktorej som argumentoval, že Špeciálny súd neohraničil časovo trvanie mojej väzby, a teda nestanovil určitú dobu jej trvania. Najvyšší súd Slovenskej republiky túto moju sťažnosť svojim napadnutým uznesením zo dňa 20. 8. 2008, sp. zn. 2 Tošs 24/2008 zamietol bez   toho,   aby   sa   dostatočne   a   presvedčivo   zaoberal   mojimi   argumentmi   týkajúcimi   sa časového ohraničenia lehoty trvania mojej väzby.

(...)   Špeciálny   súd   ako   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   tým,   že   časovo neohraničil trvanie mojej väzby, porušil moje práva vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a ods. 3 Dohovoru. Mám za to, že neobstojí ani tvrdenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   že   časové   ohraničenie   väzby   zákon nevyžaduje, pretože Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ustanovenia Trestného poriadku   je   potrebné   interpretovať   spôsobom,   ktorý   je   v   súlade   s   Ústavou   Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ako   ďalšie   pochybenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   považujem   to,   že Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodoval   o   mojej   sťažnosti,   ktorú   som   podal   voči uzneseniu   Špeciálneho   súdu   zo   dňa   3. 7. 2008,   sp.   zn.   BB-3   T   3/208,   na   neverejnom zasadnutí dňa 20. 8. 2008 napriek tomu, že som výslovne požiadal vo svojej sťažnosti, aby mi Najvyšší súd Slovenskej republiky umožnil v konaní, kedy bude rozhodovať o mojom opravnom prostriedku byť osobne prítomný a vypočutý.

(...) Ústavný súd Slovenskej republiky subsumoval pod záruku podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   okrem   prvostupňového   konania   o   návrhu   o   predĺžení   lehoty   väzby (III. ÚS 84/2006 z 17. 5. 2006) aj na konanie o sťažnosti proti uzneseniu o vyhovení návrhu prokurátora na predlženie väzby, pričom nezaoberanie sa žiadosťou o osobné vypočutie nie je jediným dôvodom porušenie záruky čl. 5 ods. 4 Dohovoru, keďže Ústavný súd Slovenskej republiky v oboch nálezoch zdôraznil, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama o sebe zárukou   spravodlivého   procesu   a   zároveň   aj   zárukou   eliminácie   možného   porušenia základných práv a slobôd“ resp. „neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu (ako je väzba) musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutý súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe“. (...)

Mám preto za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že mi neumožnil osobne byť prítomný pri rozhodovaní o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu súdu o mojej väzbe napriek   tomu,   že   som   o   to   výslovne   žiadal   vo   svojej   sťažnosti,   porušil   moje   právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru - t. j. právo byť osobne prítomný pri rozhodovaní o väzbe.

Vo vzťahu k uzneseniu Špeciálneho súdu zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn. BB- 3 T 3/2008 ktorý v spojitosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 8. 2008, sp. zn. 2 Tošs 25/2008, zamietol moju žiadosť o prepustenie z väzby, mám za to, že takýmto postupom a rozhodnutiami oboch súdov bolo závažne porušené moje právo podľa § 5 ods. 3 Dohovoru ako aj moje právo podľa § 17 ods. 1, od. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, na podporu čoho upriamujem pozornosť na nález Ústavného súdu I. ÚS   100/04,   v   ktorom   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vychádzajúc   z   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovil, že „z pôsobnosti druhej vety článku 5 ods. 3 Dohovoru vnútroštátne právo nemôže vylúčiť niektoré trestné činy, resp. niektoré dôvody väzby, keďže rovnako čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky zahrňuje v sebe aj možnosť prepustenia počas konania podmieneného zárukou.“

Sám Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1 Toš 60/2005 vyslovil, že „súd a v prípravnom konaní sudca môže na žiadosť obvineného podľa čl. 154c ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   nahradiť   väzbu   zárukou a sľubom podľa § 73 ods. 1 Trestného zákona (t. j. § 80, § 81 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.) pre analógiám aj v prípadoch, keď je obvinený vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 67 ods.   1   písm.   b),   ods.   2,   ods.   3   písm.   a),   b),c),   d)   Trestného   poriadku   č.   141/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005, resp. keď je obvinený trestne stíhaný pre trestný čin uvedený v § 62 ods. 1 cit. Trestného zákona, keďže ustanovenie článku 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zabezpečuje väčší rozsah základných práv. Najvyšší súd ďalej uviedol, že z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k druhej vete čl. 5 ods. 3 Dohovoru, ktorá sa vytvárala postupne, vyplýva, že prepustenie z väzby na slobodu na základe záruky je len možnosťou a pri posudzovaní opodstatnenosti záruky má táto prednosť pred pokračovaním väzby. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na trestnom konaní. Spravidla ide o záruku (kauciu) ale aj o iné formy záruk.

Z ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že slovenské trestné právo pozná štyri miernejšie prostriedky, ktorými možno nahradiť väzbu. Ide o nahradenie väzby zárukou, sľubom, dohľadom alebo peňažnou zárukou.

(...) mám za to, že postupom a rozhodnutím Špeciálneho súdu zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn. BB-3T 3/2008 v spojitosti s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zo   dňa   20. 8. 2008,   sp.   zn.   2   Tošs   25/2008,   ktorým   zamietol   moju   žiadosť o prepustenie z väzby, nerešpektoval a teda porušil moje práva garantované v čl. 5 ods. 3 Dohovoru ako ani v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 2 Tošs 24/2008 zo dňa 20. 8. 2008, porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách a základné právo podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a ods. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 2 Tošs 25/2008 zo dňa 20. 8. 2008, porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobodách   a   základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   1,   ods.   2   a   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Špeciálny   súd   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   postupom   a   uznesením sp. zn. BB 3 T 3/08 zo dňa 3. 7. 2008 o tom, že väzba ďalej trvá porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách a základné právo podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a ods. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4.   Špeciálny   súd   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   postupom   a   uznesením sp. zn. BB 3 T 3/08 zo dňa 3. 7. 2008, ktorým zamietol žiadosť B. A. o prepustenie z väzby na slobodu porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobodách   a   základné   právo   podľa   čl.   17   ods.   1,   ods.   2,   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tošs 24/2008 zo dňa 20. 8. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tošs 25/2008 zo dňa 20. 8. 2008. uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn. BB 3 T 3/08 o tom, že väzba ďalej trvá ako aj uznesenie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 3. 7. 2008, sp. zn. BB 3 T 3/08 ktorým bola zamietnutá žiadosť B. A. o prepustenie z väzby zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby B. A. prepustil bezodkladne na slobodu.

6. B. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (…), ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

7.   B.   A.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   8.011,-   Sk   (…),   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K., so sídlom K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Predmet   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom   tvorí   tvrdenie   sťažovateľa o porušení jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv a slobôd zaručených v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom a rozhodnutiami   špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu   v konaniach,   v ktorých   bolo rozhodované   o trvaní   väzby   sťažovateľa,   resp. o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na slobodu.

1. Pokiaľ ide základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd vo svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04), že ide o všeobecné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5   ústavy   a práv   zaručených   v čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   postupom   špeciálneho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 3/2008 a jeho uzneseniami č. k. BB-3 T 3/2008-5100 a č. k. BB-3 T 3/2008-5109 z 3. júla 2008, ústavný súd poznamenáva, že už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ proti uzneseniam špeciálneho súdu podal riadne opravné prostriedky – sťažnosti, o ktorých 20. augusta 2008 rozhodol najvyšší súd v konaniach vedených pod sp. zn.   2   Tošs   24/2008   a sp.   zn.   2   Tošs   25/2008.   V právomoci   najvyššieho   súdu   bolo preskúmanie   postupu   a rozhodnutí   špeciálneho   súdu   a v prípade   zistenia   akýchkoľvek nedostatkov,   ktoré   by   mohli   predstavovať   porušenie   sťažovateľových   základných   práv alebo slobôd, bolo jeho povinnosťou poskytnúť ochranu týmto (aj v sťažnosti označeným) základným   právam   sťažovateľa,   preto   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o nezapočítaní doby väzby od 3. októbra 2005 do 13. októbra 2005 vykonanej v cudzine do celkovej doby trvania jeho väzby v prípravnom konaní, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa bolo prípravné konanie skončené podaním obžaloby (§ 10 ods. 15 Trestného poriadku) špeciálnemu súdu 8. februára 2008. O ďalšom trvaní už tzv. „súdnej“ väzby rozhodol po predchádzajúcom výsluchu sťažovateľa špeciálny súd 12. februára 2008 uznesením pod sp. zn. BB-3 T 3/2008 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 6/2008 z 21. februára 2008. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sa okrem iného zaoberal aj otázkou nezapočítania 10 dní do celkovej doby trvania väzby v prípravnom   konaní,   keď   uviedol: „Ďalej   obvinený   namietal   to   isté,   čo   uviedol   pri výsluchu, že lehota trvania väzby u neho má skončiť nie 24. februára 2008, ale 14. februára 2008, pretože vyšetrovateľ spojil na spoločné konanie inú trestnú vec, v ktorej bol vo väzbe 6 mesiacov, ale aj vo vydávacej väzbe v Maďarsku po dobu 10 dní, avšak tých 10 dní do dvojročnej   lehoty   väzby   pre   prípravné   konanie   nebolo   započítaných,   k   čomu   senát Špeciálneho súdu žiadne stanovisko nezaujal. (…)

Námietka obvineného týkajúca sa nezapočítania 10 dní do väzby za obdobie, keď bola jeho osobná sloboda obmedzená v cudzine, pokým bol vydaný na Slovensko, nie je opodstatnená   a   to   z   materiálneho   hľadiska,   pretože   dĺžka   trvania   väzby   v   prípravnom konaní sa neurčovala nad rámec 24 mesiacov počítajúc do tejto lehoty aj už vykonanú väzbu od 13. októbra 2005 do 13. apríla 2006.

Prvostupňový súd v odôvodnení síce len poukázal na ustanovenie § 77 ods. 1 písm. a) Tr. por. a z tohto pohľadu iba čiastočne zodpovedá skutočnosti námietka obvineného, pokiaľ tvrdil, že súd nezaujal stanovisko k naznačenej otázke. Poukázaním na ustanovenie príslušného zákonného ustanovenia, podľa ktorého sa do plynutia lehôt nezapočítava doba, počas ktorej sa obvinený nemohol zúčastniť na úkonoch trestného konania v dôsledku toho, že bol vo väzbe v cudzine alebo tam bol zadržaný, zaujal súd k tejto otázke stanovisko i keď je pravdou, že pre jasnosť ktorú si vyžaduje každé odôvodnenie rozhodnutia mohol bližšie slovne vysvetliť dopad tohto ustanovenia na danú konkrétnu situáciu obvineného B.   A. Vecne však v napadnutom rozhodnutí súdu nedošlo k pochybeniu. Ustanovenie § 77 ods. 2 Tr. por. síce ukladá predsedovi senátu vydať také uznesenie, ale nestanovuje kedy sa tak má stať, pričom toto samo osebe môže mať len deklaratórny charakter. Nič nemôže meniť na fakte, že zo zákona sa táto doba zadržania v cudzine nezapočítava do lehôt väzby.

Napokon   treba   poznamenať,   že   podaním   obžaloby   8.   februára   2008   súdu   plynie v zmysle § 76 ods. 5 Tr. por. lehota väzby podľa odseku 7, od momentu podania obžaloby.“Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   rovnakým   spôsobom   ako   v sťažnosti podanej ústavnému súdu aj v konaní pred všeobecnými súdmi namietal tú istú skutočnosť, t. j. že nebolo rozhodnuté o nezapočítaní jeho väzby v trvaní 10 dní vykonanej v cudzine do celkovej doby trvania väzby v prípravnom konaní. O tejto námietke najvyšší súd konal a rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   Tošs   6/2008   z   21.   februára   2008,   proti   ktorému   však sťažovateľ   sťažnosť   ústavnému   súdu   pre   porušenie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd nepodal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že o prípadnom zásahu do   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhodnutím   o započítaní   väzby   vykonanej v cudzine do celkovej doby trvania väzby v prípravnom konaní mal sťažovateľ vedomosť od   doručenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Tošs   6/2008   z 21.   februára   2008, ku ktorému došlo 13. marca 2008 (priamo sťažovateľovi), resp. 17. marca a 9. apríla 2008 (jeho obhajcom).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 29. októbra 2008. Od doručenia právoplatného rozhodnutia z 21. februára 2008, ktorým bolo o otázke nerozhodnutia o nezapočítaní väzby vykonanej v zahraničí do celkovej doby trvania   väzby   v prípravnom   konaní   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 Tošs   6/2008 z 21. februára 2008) rozhodnuté, sťažovateľovi, resp. jeho obhajcom nepochybne uplynula lehota dvoch mesiacov, v rámci ktorej sťažovateľ mohol proti tomuto rozhodnutiu podať sťažnosť v prípade jeho presvedčenia, že tým došlo k zásahu do jeho základných práv alebo slobôd.

Opakovaný   pokus   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zjednania   nápravy   pred všeobecnými súdmi v sťažnosťou napadnutých konaniach (špeciálneho súdu a najvyššieho súdu), nie je z hľadiska plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde právne významný. Vzhľadom na podstatné skutkové a právne okolnosti a na povahu namietaného zásahu   zostala   jeho   totožnosť   (identita),   ktorú   sťažovateľ   namieta   vo   vzťahu   k svojim právam zaručeným v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) ods. 3 a 4 dohovoru, zachovaná,   aj   pokiaľ   ide   o opakovaný   pokus   namietať   nezapočítanie   väzby   strávenej v cudzine do celkového trvania väzby v prípravnom konaní (ktoré bolo skončené 8. februára 2008). Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   odmietol   ako   podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že väzba sťažovateľa v prípravnom konaní (aj keby sa započítala doba 10 dní väzby v Maďarskej republike) nepresiahla dobu 24 mesiacov v prípravnom   konaní tak, ako to v odôvodnení svojho uznesenia sp.   zn. 3 Tošs   6/2008 z 21. februára 2008 správne uviedol najvyšší súd. Z tohto hľadiska je námietka sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených   v čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a práv   zaručených   v čl.   5   ods.   1   a   3   dohovoru postupom a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu tým, že prvostupňový súd pri   predbežnom   prejednaní   obžaloby   síce   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa, avšak   nestanovil   čas,   do   ktorého   sa   väzba   predlžuje,   a následne   druhostupňový   súd   sa dostatočne a presvedčivo nezaoberal sťažovateľovými argumentmi, ktorými túto skutočnosť namietal.

V odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   2   Tošs   24/2008   a   rovnako   aj   uznesenia   sp. zn. 2 Tošs 25/2008 obe z 20. augusta 2008 najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Sťažnostná námietka obhajcu JUDr. S. k nestanoveniu určenia času dĺžky ďalšej väzby   obvinených   je   nutné   poznamenať   len   toľko,   že   takýto   postup   zákon   nevyžaduje. Konajúce súdy rozhodujú o trvaní väzby pro futuro, bez stanovenia konkrétneho dňa, keď maximálne trvanie väzby určuje zákon lehotami uvedenými v § 76 Trestného poriadku. Pred uplynutím týchto lehôt koná ex offo alebo na žiadosť príslušný súd v rámci postupu svojho konania.“

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým   jednotlivec   je   pozbavený   slobody,   s ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Ústavná požiadavka,   aby   väzba trvala   iba   nevyhnutnú dobu,   je   v danom   prípade garantovaná   povinnosťou   súdu   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania   (po   podaní obžaloby), či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili (§ 79 Trestného poriadku). V zmysle § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, prípadne uplynie lehota pre jej trvanie (§ 76 ods. 6, 7 a § 78 Trestného poriadku), musí byť obvinený (obžalovaný) ihneď prepustený na slobodu.

Uvedená   povinnosť   súdu   v spojení   s právom   obžalovaného   kedykoľvek   požiadať o prepustenie   z väzby   a v spojení   s už   zmieneným   zákonným   ohraničením   maximálnej lehoty trvania väzby predstavujú splnenie ústavnej požiadavky vyplývajúcej z čl. 17 ods. 5 ústavy, podľa ktorého možno do väzby vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov,   a že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).Ústavný   súd   nezistil   taký   výklad   relevantných   ustanovení   v tom   čase   účinného procesného   predpisu   upravujúceho   postup   v trestnom   konaní   v označenom   rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky   s ústavou.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na už uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená,   a preto   ju   odmietol   už   na   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd rozhodol o jeho sťažnostiach proti uzneseniam špeciálneho súdu z 3. júla 2008 bez toho, aby ho vypočul, a to napriek tomu, že v sťažnostiach výslovne žiadal o svoje vypočutie, ústavný súd považuje sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v §   72   ods.   2   Trestného   poriadku.   V relevantnom   čase,   t. j.   v   čase   rozhodovania všeobecných súdov o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, resp. o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uvedené ustanovenie (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku) znelo: „Vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými   okolnosťami.   O   väzbe   rozhoduje   súd   a   v   prípravnom   konaní   na   návrh prokurátora   sudca   pre   prípravné   konanie.   Pred   rozhodnutím   o   vzatí   alebo   nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.“

Z citovaného   vyplýva,   že   podľa   Trestného   poriadku   musel   byť   obvinený   pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o ďalšom trvaní väzby a o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bolo možné rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývali také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na   verejnom   zasadnutí.   Z toho   možno   urobiť   záver,   že   Trestný   poriadok   v   prípade rozhodovania   o ďalšom   trvaní   väzby   a   o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby ponechával priestor na úvahu všeobecného súdu, či obvineného osobne vypočuje, t. j. bude konať   na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ho nevypočuje,   t. j.   bude   konať   na   neverejnom zasadnutí.   Táto   úvaha   všeobecného   súdu   bola   ale   obmedzená   znením   poslednej   vety citovaného § 72 ods. 2 Trestného poriadku (IV. ÚS 290/07).

Ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,   alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a povahu   prejednávaných   skutočností je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto   písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).Trestný   poriadok   výslovne   ukladá   konať   na   verejnom   zasadnutí   len   v konaní o sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevzatí   obvineného   do   väzby   (§   192   ods.   3   Trestného poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o väzbe vyplývať z konkrétnych   okolností   prípadu,   najmä ak sťažovateľ   uvádza   nové   skutočnosti   významné   pre   posúdenie   dôvodov   väzby   alebo ak došlo   k zmene   dôkaznej   situácie.   Zo   sťažností   sťažovateľa   žiadne   také   skutočnosti nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať o sťažnostiach na verejnom zasadnutí.

Sťažovateľ   v sťažnostiach   proti   uzneseniam   špeciálneho   súdu   požiadal   o   osobné vypočutie, čo odôvodnil takto: „chcel by som požiadať senát NS SR, aby by mi umožnil sa vyjadriť osobne pred súdom, teda byť osobne prítomný na konaní a rozhodovaní o mojej sťažnosti,   proti   zamietnutiu   mojej   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   kde   hodlám   uviesť a predložiť   ďalšie   argumenty,   ktoré   môžu   ovplyvniť   rozhodnutie   súdu. “ V druhej zo sťažností uviedol: „žiadam, aby som mohol byť osobne prítomný pri prejednávaní mojej sťažnosti proti uzneseniu o ďalšom trvaní väzby.“

Z už citovaných ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku je zjavné, že obvinenému nestačí uviesť akékoľvek skutočnosti, aby o jeho žiadosti (sťažnosti) rozhodoval súd na verejnom zasadnutí (za splnenia ďalších podmienok), ale iba skutočnosti významné pre rozhodnutie. To, či konkrétne skutočnosti uvádzané obvineným sú súdu neznáme, resp. boli skôr neznáme, a či sú pre rozhodnutie významné, je oprávnený posúdiť a rozhodnúť o tom všeobecný   súd.   Vzhľadom   na   citované   sťažovateľovo   „odôvodnenie“   žiadosti   o jeho výsluch v druhostupňovom konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, resp. o ďalšom trvaní jeho väzby, ako aj vzhľadom na skutočnosti uvádzané v samotnej sťažnosti ústavný súd nemohol postup najvyššieho súdu hodnotiť ako taký, ktorý by bol v rozpore so zákonom (Trestným poriadkom).

Na   tomto   skutkovom   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä to, že špeciálny súd rozhodol tak o žiadosti sťažovateľa,   ako aj o ďalšom   trvaní jeho väzby po jeho výsluchu, že išlo o sťažnostné konanie, ako aj na samotný obsah sťažností sťažovateľa a rovnako aj jeho obhajcov proti uzneseniam špeciálneho súdu z 3. júla 2008) postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam špeciálneho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom   označených   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou   a práv zaručených dohovorom. Konkrétne okolnosti daného prípadu totiž podľa názoru ústavného súdu nevyvolávali potrebu rozhodnúť o jeho sťažnosti na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu, t. j. po jeho vypočutí. Preto postup, ktorý v danom prípade najvyšší súd zvolil pri rozhodovaní o jeho sťažnosti, je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľný s požiadavkami vyplývajúcimi z označených článkov ústavy a dohovoru, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

6.   Napokon   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   a   slobôd zaručených   v čl.   17   ods.   1,   2   a 5   ústavy   a práv   zaručených   v čl.   5   ods.   3   dohovoru uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   BB-3   T   3/2008   v spojení   s postupom   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tošs 25/2008, ktorými v konečnom dôsledku bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, avšak bez toho, aby presne konkretizoval, v čom mal spočívať zásah špeciálneho súdu a najvyššieho súdu do jeho základných práv a slobôd. Jeho argumentácia však smerovala k tomu, že všeobecné súdy rozhodli o ďalšom trvaní jeho väzby, pritom „z ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že slovenské trestné právo pozná   štyri   miernejšie   prostriedky,   ktorými   možno   nahradiť   väzbu“,   a z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva „vyplýva, že prepustenie z väzby na slobodu na základe záruky je len možnosťou a pri posudzovaní opodstatnenosti záruky má táto prednosť pred pokračovaním väzby“.

Aj v tejto časti treba považovať sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Zo   sťažnosti,   z jej   príloh   ani   z napádaných   rozhodnutí   špeciálneho   súdu a najvyššieho   súdu   nevyplýva   žiadna   skutočnosť   svedčiaca   o   tom,   že   by   sťažovateľ v označených konaniach predložil konajúcim súdom k svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu ponuku na prevzatie záruky za jeho ďalšie správanie záujmovým združením občanov alebo dôveryhodnou osobou, písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, nenavrhol, že účel väzby možno dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka, a ani nenavrhol, že zloží peňažnú záruku buď on, alebo s jeho súhlasom iná osoba. Z príloh sťažnosti je jednoznačné, že sťažovateľ dôvody väzby poprel, resp. tvrdil, že tieto pominuli. Rozhodne   v napadnutých   konaniach   nežiadal   nahradiť   svoju   väzbu   zárukou,   sľubom, dohľadom alebo peňažnou zárukou, ktoré existenciu dôvodov väzby naopak predpokladajú. Podstatnou je v súvislosti so sťažnosťou sťažovateľa tá skutočnosť, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi vo vzťahu k osobe sťažovateľa nebolo nahradenie jeho väzby v zmysle   §   80   a   §   81   Trestného   priadku   (o   nahradení   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka sa rozhodovalo len vo vzťahu k osobe obvineného J. B.).

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavnému súdu neostáva iné, len konštatovať absenciu bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi namietanými postupmi a rozhodnutiami špeciálneho súdu a najvyššieho súdu a možným porušením označených základných práv alebo   slobôd   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom,   čo   je   dôvodom   na odmietnutie tejto časti sťažnosti sťažovateľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   záver   možno   zhrnúť,   že   právne   názory   ústavného   súdu,   aplikácie   ktorých   sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti dovoláva, neboli v danej veci aplikovateľné, pretože v tomto prípade   išlo   o odlišné   skutkové   okolnosti   ako v sťažovateľom   citovaných   rozhodnutiach ústavného súdu.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   neprichádzalo   do   úvahy   už rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, pretože rozhodnutie o zrušení napadnutých uznesení všeobecných súdov a o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. apríla 2009