znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 151/04-9Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. K., bytom V. K., vo veci porušenia jeho základných práv   a slobôd   upravených   v Ústave   Slovenskej   republiky   a v   Listine   základných   práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 22/04-40 z 27. februára 2004   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   č. k.   7   E   305/03-16   z 24. apríla 2003, a taktor o z h o d o l:

Sťažnosť Ing. T. K. v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv a slobôd upravených v Ústave Slovenskej republiky a v Listine základných práv a slobôd

1. uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 7 E 305/03-16 z 24. apríla 2004 o d m i e t a ako podanú oneskorene;

2. uznesením Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 16 Co E 22/04-40 z 27. februára 2004   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2004 doručená sťažnosť Ing. T. K., bytom V. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho základných práv a slobôd upravených v Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v   Listine   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „Listina“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 22/04-40 z 27. februára 2004 v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 7 E 305/03-16 z 24. apríla 2003.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   predložených   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   namietaným uznesením   odmietol   odvolanie sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bol proti sťažovateľovi nariadený výkon rozhodnutia zrážkami zo mzdy vo vzťahu k splatnému výživnému na maloletých T. K. a V. K. z dôvodu, že bolo podané oneskorene.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu je okrem iného uvedené:„... krajský súd zistil, že povinnému podľa § 47 ods. 1,2 O. s. p. bol napadnutý rozsudok doručovaný do vlastných rúk, uložením na pošte dňa 02. 05. 2003. Povinný si zásielku prevzal až dňa 19. 05. 2003. Za deň doručenia sa podľa § 47 ods. 2 O. s. p.   považuje dátum   05.   05.   2003.   Od   06.   05.   2003   začala   povinnému   plynúť   lehota   na   podanie odvolania.   Táto   uplynula   dňom   20.   05.   2003.   Keď   povinný   podal   odvolanie   voči napadnutému   uzneseniu   dňa   23.   05.   2003...   podal   toto   odvolanie   riadne   po   uplynutí zákonnej odvolacej lehoty zakotvenej v ustanovení § 204 ods. 1 O. s. p.

Povinný na svojom vyjadrení pred súdom I. st. uviedol, že zásielku s napadnutým uznesením   si   vyzdvihol   asi   o týždeň   po   tom,   ako   našiel   uloženú   výzvu   doručovateľky... Nevedel konkrétne uviesť, kde sa v čase od 30. 04. do 05. 05. 2003 nachádzal a koľko dní z toho sa zdržiaval vo Veľkom Krtíši s poukazom na to, že pracuje v Šiatorskej Bukovinke. V priebehu odvolacieho konania do spisu priložil žiadosť o udelenie dovolenky bez bližšieho dátumu a bez podpisu riaditeľa oprávneného mu dovolenku udeliť..., z ktorej vyplýva, že povinný si v dňoch 29. 04. 2003 až 21. 05. 2003 mal žiadať udelenie dovolenky s určením miesta   dovolenky   Autoturistika   po   SR.   Z vyjadrenia   oddelenia   hraničnej   kontroly   PZ Šiatorská   Bukovinka   vyplýva,   že povinný   čerpal   riadnu   dovolenku   od   30.   04.   2003   do 05. 05. 2003. Ani z jedného z týchto dokladov však nevyplýva, že by bol povinný v uvedenom čase   skutočne   nezdržiaval   v mieste   svojho   bydliska   vo   Veľkom   Krtíši.   Bolo   na   strane povinného aby preukázal relevantným spôsobom, že skutočne v čase od 02. 05. 2003   do 05. 05.   2003   sa   zdržiaval   mimo   územia   mesta   Veľký   Krtíš.   Takýto   dôkaz   povinný nepredložil. Dôkazné bremeno je pritom na strane povinného. Preto krajský súd nemal inú možnosť, ako jeho odvolanie ako oneskorene podané, odmietnuť“.

Podľa názoru sťažovateľa namietaným uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ustanovení čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 23 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 14 ods. 1, čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 2 a 3 Listiny, čo odôvodňuje okrem iného tým, že žiadna práva   norma   neukladá   občanom,   aby   sa   v čase   osobného   voľna   nachádzali   na   adrese svojho trvalého pobytu. Sťažovateľ argumentuje tiež tým, že krajský súd si nesprávne vyložil § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku o plynutí lehoty na podanie odvolania. Podľa názoru sťažovateľa lehota na podanie odvolania uplynula v jeho prípade až 23. mája 2003. V dôsledku týchto skutočností bola sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho   sťažnosti   prijal   nasledovné rozhodnutie:

«1.   Ústavný   súd   SR   z dôvodu   porušenia   základných   práv   a slobôd   zaručených ustanoveniami čl. 2 ods. 3, čl. 17ods. 1, čl. 23 ods. 1,, čl. 48 ods. 2 „Ústavy SR“ a čl. 2 ods. 3, čl. 8 ods. 1,, čl. 14 ods. 1, a čl. 38 ods. 2 „Listiny“, ako aj z dôvodu hrubých procesných chýb v ustanoveniach § 47 ods. 2, § 100 ods. 1, § 120 ods. 1, 2 a 4, § 121, § 124, § 125, § 129 ods. 1, § 132, § 134, § 204 ods. 1, § 205a ods. 1 písm. d), § 228 ods. 1 písm. a), § 263 ods. 1 O. s. p., ako aj § 26 ods. 3, § 28, § 34 ods. 1, § 85 ods. 2, § 85a ods. 2 zákona o rodine č. 94/1963 Zb. v platnom znení – ruší uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16 CoE 22/04-40 zo dňa 27. 2. 2004 v plnom rozsahu,

2. Ústavný súd nariaďuje, aby Krajský súd Banská Bystrica, ako odvolací orgán, pokračoval   v odvolacom   konaní   k predmetnému   uzneseniu   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš sp. zn. 7 E 305/03-16 zo dňa 24. 4. 2003 nakoľko z predložených podkladov je dostatočne opodstatnená skutočnosť, že odvolací súd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávne aplikoval § 47 ods. 2 O. s. p., čím došlo k porušeniu čl. 17, čl. 23 „Ústavy SR“, a v nadväznosti na to aj ustanovenia § 205a ods. 1 písm. b) a d), § 210 ods. 2, § 218 ods. 1 O. s. p.,

3. Ústavný súd s poukázaním na znenie ustanovenia § 262 O. s. p. a § 99 zákona o rodine   č.   94/1963   Zb.   zaväzuje   matku   maloletých   detí   povinnosťou   preukázať sťažovateľovi   na   jeho   vyžiadanie   relevantnými   dôkazmi   spotrebované   čiastky   výživného maloletých detí a v prípade nepreukázania účelu použitia výživného pre potrebu maloletých detí,   zaväzuje   súd   matku   maloletých   detí   povinnosťou   poukázať   nepreukázanú   ale spotrebovanú finančnú čiastku určeného výživného na účet sťažovateľa (povinného),

4.   Ústavný   súd   nariaďuje   sumu   1   191,-   Sk   trov   právneho   zastúpenia,   okamžite poukázať na účet povinného zvýšenú o riadnu úrokovú sadzbu odo dňa zadržiavania do dňa poukázania na účet povinného, celkovo 2 500,- Sk,

5.   Ústavný   súd   okamžite   nariaďuje   uvoľniť   z depozitu   na   účet   povinného neoprávnene   zadržiavanú   čiastku   1   100,-   Sk   zvýšenú   o riadnu   úrokovú   sadzbu   od   dňa zadržiavania do dňa poukázania na účet povinného vo výške 2 500,- Sk,

6. Ústavný súd SR nariaďuje poukázať, s poukázaním na znenie ustanovenia čl. 36 ods. 3 „Listiny“ a čl. 46 ods. 3 „Ústavy SR“, a z dôvodu porušenia ustanovení čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 23 ods. 1, čl. 48 ods. 2 „Ústavy SR“   a čl. 2 ods. 3, čl. 8 ods. 1,   čl.   10 ods.   2,   čl. 14 ods. 1, čl. 36 ods. 2 a 4,   čl. 38 ods. 2 „Listiny“, ako aj ustanovení § 100 ods. 1, § 120 ods. 1 a 2, § 122 ods. 1, § 125, § 153 ods. 1 O. s. p. na účet sťažovateľa spravodlivé finančné odškodnenie vo výške 200 000, - Sk.“.

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň žiadal, aby sa z dôvodu finančných možností mohol zastupovať v konaní pred ústavným súdom sám.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Za oneskorenú považuje ústavný súd sťažnosť, ktorá bola podaná po uplynutí dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   od   vydania   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   7   E   305/03-16 z 24. apríla   2003   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   uplynuli   viac   ako   zákonom ustanovené   dva   mesiace,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako podanú oneskorene.

2. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z obsahu ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie jeho základných práv uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 22/04-40 z 27. februára 2004 posudzoval, či skutkové a právne závery krajského súdu, o ktoré oprel svoje rozhodnutie o odmietnutí odvolania sťažovateľa, sú odôvodnené a zároveň   z   ústavného   hľadiska   ospravedlniteľné   a udržateľné.   Z priloženej   kópie namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský súd toto svoje uznesenie riadne odôvodnil.   Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   tohto   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal z nepochybného   oprávnenia   krajského   súdu   vyložiť   príslušné   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku o doručovaní písomností do vlastných rúk. Podľa názoru ústavného súdu krajský   súd   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyložil   ústavne konformným spôsobom a zároveň vykonal aj dokazovanie, v rámci ktorého sa nepreukázalo hodnoverným spôsobom, že sťažovateľ sa v rozhodnom čase nezdržiaval v mieste svojho bydliska.

Na tomto základe ústavný súd skonštatoval, že namietané uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.   Vychádzajúc z tohto svojho záveru ústavný   súd   uzavrel,   že   v danom   prípade   nie   sú   vzhľadom   na   uplatnenie   princípu subsidiarity vyjadrenému v čl. 127 ods. 1 ústavy vytvorené podmienky na rozhodovanie ústavného súdu o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a preto ju v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci.  

Po odmietnutí sťažnosti pri predbežnom prerokovaní bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. júna 2004