znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 151/03-12 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu   11. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť D. V. G., bytom M., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., so sídlom B., proti porušeniu jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I, Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 1 T 24/01 z 25. septembra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3 To 195/02 z 21. novembra 2002, a takto

r o z h o d o l :Sťažnosť   D.   V.   G.   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv upravených v čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv   upravených   v čl.   6   ods.   1   a 3   písm.   b)   a e)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd

a)   postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I 1 sp. zn. 1T 24/01 z   25. septembra 2002   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci;

b)   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   To   195/02 z 21. novembra 2002, o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2003 doručená ústavná sťažnosť D. V.   G., bytom   M. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou Mgr. Z. D., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a e) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I. (ďalej len „okresná prokuratúra“), Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1T 24/01 z 25. septembra 2002 v spojení s uznesením krajského súdu   sp. zn. 3 To 195/02 z 21. novembra 2002.

Vo vzťahu k   postupu okresnej prokuratúry sťažovateľ namieta, že   obžaloba bola podaná bez toho, aby sa mu poskytla možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom za prítomnosti obhajcu a poskytla možnosť podať návrhy na doplnenie dokazovania. Namieta tiež neprimeranú dĺžku prípravného konania.

Vo vzťahu k okresnému súdu sťažovateľ namieta postup, „ktorým svojím vlastným uznesením uznal svoju príslušnosť“, čím porušil jeho základné právo na zákonného sudcu, a tiež z dôvodu, že počas neho došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 97/02-42 z 28. mája 2002 základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 24/01 nebolo porušené.

Rozhodnutiam   okresného   súdu   i krajského   súdu   sťažovateľ   vytýka,   že   boli nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a v rozpore so zásadou spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo vzťahu k postupu krajského súdu sťažovateľ namieta tiež kvalitu tlmočenia i skutočnosť, že reči prokurátora ani uznesenia odvolacieho súdu na pojednávaní pred   krajským   súdom   mu   neboli   pretlmočené   do   rodného   jazyka   napriek   prítomnosti tlmočníčky.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   jeho   ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania prijal tento nález:„1. Postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I., Okresného súdu Bratislava I., Krajského súdu   Bratislava   ako   aj   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I.   1   T   24/01   v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava 3 To 195/02 boli porušené práva sťažovateľ podľa čl. 47 ods. 4, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a e) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava 3 To 195/02 zo dňa 21. 11. 2002 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. 3. Okresná prokuratúra Bratislava I., Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava sú povinní   spoločne   a nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa trovy konania a finančné zadosťučinenie vo výške 450.000,- Sk.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.  

1.   Ústavnú   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich základných práv postupom okresnej prokuratúry a postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 24/01 z 25. septembra 2002, odmietol pre nedostatok svojej právomoci. Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je   iba   subsidiárna,   t.   j.   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb len vtedy, ak o nich nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   151/02, II. ÚS 222/02) vychádza z toho, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv a slobôd, ktorých porušenie namieta pred ústavným súdom, môže domáhať využitím oprávnení, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený. V prípade sťažovateľa ide o Trestný poriadok.

Podľa § 220 Trestného poriadku súd (všeobecný) môže rozhodovať len o návrhu, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, a môže prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebrané   na   hlavnom   pojednávaní,   a opierať   sa   o dôkazy,   ktoré   boli   na   hlavnom pojednávaní vykonané. Na základe tohto zákonom upraveného postupu mohol sťažovateľ všetky námietky proti postupu okresnej prokuratúry uplatniť v konaní pred súdom prvého stupňa a ich prípadné nezohľadnenie namietať následne použitím opravného prostriedku. Podľa § 245 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa   je   odvolanie.   Podľa   §   246   ods.   1   písm.   b)   a   §   246   ods.   2   Trestného   poriadku rozsudok   môže   odvolaním   napadnúť   obžalovaný   pre   nesprávnosť   výroku,   ktorý   sa   ho priamo dotýka, a aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní,   ktoré   predchádzalo   rozsudku,   ak toto   porušenie   mohlo   spôsobiť,   že   výrok   je nesprávny   alebo   že   chýba.   Na   základe   tohto   zákonom   upraveného   postupu   mohol sťažovateľ   všetky   námietky   proti   postupu   a rozsudku   okresného   súdu   vrátane námietok proti tomu, ako sa okresný súd vysporiadal s namietaným postupom okresnej prokuratúry, uplatniť podaním odvolania a následne v samotnom odvolacom konaní.  

Podľa § 252 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje nadriadený   krajský   súd.   Krajský   súd   o ňom   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   To   195/02 z 21. novembra   2002,   ktorým   odvolanie   sťažovateľa   zamietol.   Keďže   o odvolaní sťažovateľa je oprávnený rozhodnúť krajský súd, nemá ústavný súd v súlade s textom čl. 127 ods. 1 ústavy („...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) právomoc rozhodnúť   o námietkach   sťažovateľa   proti   postupu   okresnej   prokuratúry   a postupu a rozsudku okresného súdu sp. zn. 1T 24/01 z 25. septembra 2002.

2. Zvyšok sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 195/02 z 21. novembra 2002, ústavný súd odmietol z dôvodu, že sťažnosť v tejto časti bola podaná oneskorene.

Za   sťažnosť   podanú   oneskorene   sa   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde považuje každá   sťažnosť,   ktorá bola podaná neskôr   ako dva   mesiace od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplynulo, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 3 To 5/02 z 21.   novembra   2002   bolo   urobené   na   ústnom   pojednávaní,   na   ktorom   sa   rozhodlo o odvolaní   a   na   ktorom   sa   sťažovateľ   nezúčastnil   z dôvodu   svojej   hospitalizácie v nemocnici, o čom informoval jedného zo svojich obhajcov, ktorý sa však na pojednávaní taktiež   nezúčastnil,   ale súd   o tejto   skutočnosti   neinformoval.   Do   dňa   podania   sťažnosti sťažovateľovi   toto   rozhodnutie   fyzicky   doručené   podľa   jeho   vyjadrenia   nebolo a o vyexpedovaní a obsahu uznesenia sa dozvedel až po telefonickom rozhovore so svojím novým právnym zástupcom v júni 2003. Z informácie okresného súdu však vyplynulo, že obidvaja   právni   zástupcovia,   ktorí   sťažovateľa   v konaní   zastupovali,   prevzali   uznesenie krajského súdu 18. marca 2003.

Ústavný súd vzhľadom na túto skutočnosť podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení   s   §   137   Trestného   poriadku   uzavrel,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná oneskorene, a preto ju z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Po odmietnutí sťažnosti už nebol právny dôvod na to, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. júla 2003