znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 150/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave   sp.   zn.   3   NcC   262/2012   z 29.   októbra   2012,   sp.   zn.   14   NcC   264/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 259/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 252/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 260/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 261/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 231/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 259/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 239/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 240/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 260/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 253/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 256/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 257/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 251/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 248/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 255/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 255/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 246/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 244/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 227/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 226/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 258/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 262/2012 z 23. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 21915/2013 až sp. zn. Rvp 21941/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21915/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 262/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 264/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 259/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 252/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 233/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 260/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 261/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 231/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 259/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 239/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 240/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 260/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 253/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 256/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 257/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 251/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 248/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 237/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 255/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 255/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 246/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 243/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 244/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 227/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 226/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 258/2012 z 26. októbra 2012 a sp. zn. 14 NcC 262/2012 z 23. októbra 2012.

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

3. Popisom procesných úkonov vykonaných v konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a k   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcií, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

4.   Sťažovateľka   v   záujme   ochrany   svojho   práva   na   spravodlivé   konanie   sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Bratislava   III   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

5. V rámci odôvodnenia svojich požiadaviek okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“, a   ďalej   na   to,   že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

6. Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú označené v úvode týchto sťažností.

7.   Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   sú   podľa   sťažovateľky „nesprávne, zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom“.

8. Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

9. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

10. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia   krajského   súdu   a   veci   vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   tiež   žiadala,   aby   ústavný súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

11.   Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

12.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 21915/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21941/2013   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na totožnosť   v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

13.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

16. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

17. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

18.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

21. Podstatou   sťažností   je tvrdenie sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd   nevylúčil   sudcov   okresného   súdu   z   prerokúvania   a rozhodovania vo veciach sťažovateľkou iniciovaných súdnych konaní. Krajský súd tak rozhodol napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

22.   Ústavný súd   zistil,   že o namietanom porušení   základných   práv sťažovateľky v sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 21933/2013 podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 NcC 255/2012 z 23. októbra   2012   už   ústavný   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   558/2013 z 30. októbra 2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   vedenú   pod   sp.   zn. Rvp 21933/2013 odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

23. Ústavný súd už vo veci sťažovateľky, napr. sp. zn. II. ÚS 393/2013, uviedol, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený,   je   dôvodom na uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

24. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prerokúvania   a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého procesu (I. ÚS 24/00), ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti   nápravy   pomocou   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

25.   Podľa   platnej   právnej   úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   postupov a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP; pozri napr. IV.   ÚS   26/04,   IV.   ÚS   201/04].   Pokiaľ   podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   na   jej námietky neprihliadal a napadnutými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu v tomto štádiu konania javia ako predčasne podané, keďže v ďalšom konaní o merite veci pred okresným súdom môže sťažovateľka postupovať už   uvedeným   spôsobom   a   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu   (m.   m.   II.   ÚS   393/2013,   II.   ÚS   356/2013,   I.   ÚS   313/2013,   III.   ÚS   295/2013, IV. ÚS 463/2013).

26. V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané aj v ďalšom priebehu konania na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter   alia   uviedol: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

27. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný   súd   preto   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných námietok na nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým uzneseniam krajského súdu.

28. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp   21915/2013   až   sp.   zn.   Rvp   21932/2013   a sp.   zn.   Rvp   21934/2013   až   sp.   zn. Rvp 21941/2013 pri ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

29.   Ústavný   súd   s   poukazom   na   uvedené   skutočnosti,   prihliadajúc   na   zásady procesnej   hospodárnosti   konania,   sťažovateľku   upozorňuje,   že   pokiaľ   aj   naďalej   bude podávať typovo zhodné sťažnosti ako v daných veciach, ústavný súd môže využiť možnosť vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažností neodôvodniť.

30. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014