znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 150/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   H.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky, ako aj čl.   5 ods.   1 a čl.   6 ods.   3 písm.   b) Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 4 Tos 103/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť P. H., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Krajským   súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tos 103/2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   ešte   24.   novembra   2011   bolo   začaté   trestné   stíhanie a vznesené obvinenie proti sťažovateľovi za prečin krádeže v štádiu pokusu podľa § 14 a § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 T 85/2011 z 29. novembra 2011 bol sťažovateľ podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť 27.   novembra   2011   od   04.15   h.   Na   hlavnom   pojednávaní konanom   13.   júna 2012   bol sťažovateľ upozornený na zmenu právnej kvalifikácie skutku s tým, že jeho konanie bude v ďalšom kvalifikované ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm.   b)   Trestného   zákona.   Dňa   27.   novembra   2012   bol   sťažovateľ   predvedený mimoriadnou   eskortou   na   okresný   súd,   a   to   o   15.30   h.   Úkonu   sa   zúčastnil   sťažovateľ a členovia senátu, pričom hneď po začatí úkonu podal sťažovateľ do zápisnice námietku neprítomnosti jeho obhajcu pri tomto úkone. Námietka bola odignorovaná a v konaní sa pokračovalo bez akejkoľvek reflexie zo strany okresného súdu. Došlo tým k porušeniu práva   sťažovateľa   na   obhajobu   v   rámci   konania   a   rozhodovania   o   väzbe   s   poukazom na ustanovenie § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Obhajca bol upovedomený o úkone telefonicky hodinu pred jeho začatím, čo znamená porušenie päťdňovej lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie podľa § 247 ods. 1 Trestného poriadku. Celková lehota trvania väzby v prípade prečinu krádeže nemôže v zmysle § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku presiahnuť   12   mesiacov.   V   súvislosti   so   zmenou   právnej   kvalifikácie   v   nadväznosti na väzbu okresný súd svojím uznesením z 27. novembra 2012 až po 15.30 h rozhodol podľa §   76   ods.   8   a   9   Trestného   poriadku,   že   dôvody   väzby   naďalej   trvajú   a   vzťahujú   sa na žalovaný skutok pri zmene právnej kvalifikácie podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4   písm.   b)   s   poukazom   na   §   138   písm.   e)   Trestného   zákona.   Proti   uzneseniu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že o zmene dôvodov väzby podľa § 76 ods.   8   a   9   Trestného   poriadku   v   nadväznosti   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   z   prečinu na zločin muselo byť rozhodnuté do uplynutia 12 mesiacov počítaných od momentu začatia a plynutia väzby, teda od 04.15 h. Ak preto okresný súd rozhodol 27. novembra 2012 až o 15.30 h, potom sa tak stalo po lehote, pričom sťažovateľ mal byť prepustený z väzby. Krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 103/2012-342 zo 4. decembra 2012 sťažnosť zamietol z dôvodov, s ktorými nie je možné sa stotožniť.

Uznesením krajského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru, a preto sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv podľa ústavy a dohovoru a zrušil uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   4   Tos   103/2012-342   zo   4.   decembra   2012   a   vec   vrátil na ďalšie konanie.  

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 0 T 85/2011-330 z 27. novembra 2012 vyplýva, že dôvody väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku naďalej trvajú a vzťahujú sa na žalovaný skutok pri zmene právnej kvalifikácie podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. e) Trestného   zákona.   Podľa   zistenia   okresného   súdu   na   hlavnom   pojednávaní   konanom 13. júna   2012   bol   sťažovateľ   podľa   §   284   ods.   2   Trestného   poriadku   upozornený na prísnejšiu právnu kvalifikáciu skutku podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 0 T 85/2011 z 27. augusta 2012 bol sťažovateľ uznaný vinným za už uvedený zločin, avšak uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To   87/2012   zo   17.   októbra   2012   bol   rozsudok   zrušený   a vec   bola   vrátená   na   nové prerokovanie a rozhodnutie. Podľa § 76 ods. 8 Trestného poriadku ak je obvinený v tom istom konaní stíhaný za viac trestných činov, na určenie lehoty uvedenej v odseku 6 je rozhodujúci čin najprísnejšie trestný. Rozhodnutie o väzbe sa však na tento čin musí pri vymedzení dôvodov väzby skutkovo vzťahovať. Ak je to potrebné na dosiahnutie tohto účelu, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora rozhodnúť o zmene dôvodov väzby. Podľa § 76 ods. 9 Trestného poriadku ak v priebehu konania vyjde najavo, že skutok,   pre ktorý   bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom a dĺžka vykonanej väzby už presiahla lehotu uvedenú v odseku 6 alebo 7, obvinený musí   byť   prepustený   z   väzby   na   slobodu   písomným   príkazom   predsedu   senátu a v prípravnom konaní prokurátora, ktorý musí byť odôvodnený, najneskôr do 24 hodín od upozornenia   na   zmenu   právnej   kvalifikácie   skutku,   aj   keď   trvá   niektorý   z   dôvodov väzby.   Podľa   názoru   okresného   súdu   z   citovaného   ustanovenia   §   76   ods.   9   Trestného poriadku je zrejmé, že zmena právnej kvalifikácie má zásadné dôsledky pre ďalšie trvanie väzby. Celková lehota väzby sa totiž v zmysle § 76 ods. 6 Trestného poriadku riadi práve podľa toho, o aký druh trestného činu ide. Zmena právnej kvalifikácie môže ísť smerom k prísnejšiemu posudzovaniu skutku alebo smerom k menej prísnemu posudzovaniu skutku. Ak by dĺžka dovtedy (rozumej do zmeny právnej kvalifikácie) vykonanej väzby presiahla lehotu uvedenú v § 76 ods. 6 Trestného poriadku určenú pre daný druh trestného činu po zmene právnej kvalifikácie, musí byť obvinený prepustený na slobodu. Takýto postup však logicky prichádza do úvahy len pri zmene na menej prísnu právnu kvalifikáciu. V prípade zmeny na prísnejšiu právnu kvalifikáciu sa lehota trvania väzby počíta podľa kategórie trestných   činov   podľa   §   76   ods. 6   Trestného   poriadku,   do   ktorej   sa   po   zmene   právnej kvalifikácie   zaradila.   Trestný   poriadok   však   s   takýmto   krokom   nespája   žiadne   ďalšie procesné   kroky.   Rozhodujúcim   momentom   na   určenie   lehoty   trvania   väzby   je   potom samotný akt zmeny právnej kvalifikácie, teda upozornenie buď podľa § 206 ods. 6, alebo podľa § 284 ods. 2 Trestného poriadku. Predmetné uznesenie má preto len deklaratórny charakter, pretože konštatuje už existujúci stav, ktorý nastal 13. júna 2012, keď okresný súd na hlavnom pojednávaní upozornil sťažovateľa na zmenu právnej kvalifikácie. Okresný súd tak   na   rozdiel   od   právnej   úpravy   v   Trestnom   poriadku   priznal   sťažovateľovi   svojím rozhodovaním nadštandardný rozsah práv v záujme zachovania práva na spravodlivé súdne konanie. Zmenou právnej kvalifikácie sa trvanie väzby u sťažovateľa v ďalšom konaní riadi podľa § 76 ods. 6 písm. b) Trestného poriadku, kde celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 36 mesiacov.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 4 Tos 103/2012-342 zo 4. decembra 2012 vyplýva, že ním bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0   T   85/2011 z 27.   novembra   2012.   Sťažovateľ   v písomných   dôvodoch   podanej sťažnosti poukázal na nezákonnosť postupu okresného súdu, ktorý rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby vydal až v čase, keď už uplynula jednoročná väzba, čo považuje za hrubé porušenie zákona, ako aj za porušenie práva na obhajobu. Poukázal aj na vykonané dôkazy a v súvislosti   s   tým   aj   na   nesprávnosť   záveru,   podľa   ktorého   nedošlo   k   upusteniu od ďalšieho   konania.   Podľa   názoru   krajského   súdu   ustanovenie   §   76   ods.   9   Trestného poriadku   sa   zaoberá   iba   eventualitou   prekvalifikovania   skutku   za   situácie,   keď   dĺžka vykonanej   väzby   už   presiahla   zákonnú   lehotu.   V   danom   prípade   je   však   potrebné postupovať per analogiam, pretože konkrétne sa neuvádza, že môže dôjsť aj k prísnejšiemu posúdeniu   skutku   v   neprospech   obžalovaného.   I   v   takomto   prípade   treba   vychádzať z ustanovenia   § 76   ods.   6 a 7 Trestného poriadku, teda   zo stanovenej   dĺžky   väzby pri prečine,   zločine   a   obzvlášť   závažnom   zločine.   Nemožno   vytýkať   okresnému   súdu,   že v danom prípade rozhodol uznesením, i keď to konkrétne striktne zákon neuvádza, avšak tým, že došlo k upozorneniu na prísnejšiu právnu kvalifikáciu, došlo fakticky aj k tomu, že dĺžka ďalšej väzby je posudzovaná v zmysle Trestného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Námietku sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, keď sa   o   ďalšom   trvaní   jeho   väzby   27.   novembra   2012   rozhodovalo   v   neprítomnosti   jeho obhajcu, treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Je síce pravdou, že sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť, a teda z formálneho pohľadu vzaté opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, využil, avšak z materiálneho hľadiska v skutočnosti tak neurobil, keďže v podanej sťažnosti porušenie práva na obhajobu nenamietal. Preto treba túto sťažnostnú námietku považovať za neprípustnú.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   námietku   neuplatnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zvyšnú časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   okresný   súd   v   konaní o zmene dôvodov väzby rozhodol o predĺžení väzby až po uplynutí pôvodnej 12-mesačnej lehoty jej trvania, keďže pôvodná lehota sa skončila 27. novembra 2012 o 04.15 h, pričom k rozhodnutiu o jej predĺžení došlo 27. novembra 2012 až o 15.30 h.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery všeobecných súdov dostatočné, podrobné a presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   má   na   vec   odlišný   názor,   sama   osebe   nezakladá   porušenie označených práv.

Treba akceptovať právne závery všeobecných súdov, podľa ktorých zmenou právnej kvalifikácie skutku v neprospech obvineného môže dôjsť aj k zmene dĺžky celkovej lehoty väzby, a   to   v   prípade,   keď   prísnejšia   právna kvalifikácia   znamená, že   sa   skutok   stáva z prečinu   zločinom,   resp.   zločin   obzvlášť   závažným   zločinom.   Už   samotnou   zmenou právnej kvalifikácie vykonanou predpísaným spôsobom dochádza zároveň k zmene dĺžky celkovej lehoty trvania väzby.

Vzhľadom na uvedený záver nemožno považovať za rozhodujúcu tú okolnosť, že okresný súd osobitným uznesením rozhodol o ďalšom trvaní väzby, pričom však tak urobil po skončení pôvodnej 12-mesačnej lehoty.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013