znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 150/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. H., N., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 19 C 106/09 z 20. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 285/2011 z 1. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená sťažnosť L. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) sp. zn.   19   C   106/09   z 20.   júna   2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“)   a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 9 Co 285/2011 z 1. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z priložených listín najmä vyplýva: „Návrhom zo dňa 27. 5. 2009 som   sa   domáhala,   aby   súd   zaviazal   odporcu   -   Slovenskú   republiku   -   Ministerstvo spravodlivosti,   k   zaplateniu   10.000,-   eur   titulom   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   mi prieťahmi v konaní pôvodne vedenom pod č. k. 11Nc/259/2000 na OS Nitra a náhrady trov konania.

OS   Nitra   rozsudkom   zo   dňa   20.   06.   2011   sp.   zn.   19C/106/2009-364   môj   návrh zamietol ako nedôvodný, nakoľko som podľa jeho názoru nepreukázala, že by v konaní 11Nc2595/00 boli zistené prieťahy v konaní orgánom na to oprávneným, nezdôvodnila som výšku škody, ktorej náhradu som podľa názoru v konaní uplatňovala, nepreukázala som nesprávny úradný postup v konaní 11 N C 2595/00 (neskôr vedené pod sp. zn. 10C 123/06 a po postúpení veci na OS BA 1 pod č. k. 7C 123/06), nevyužila som všetky zákonné možnosti, pokiaľ som sa domnievala, že v uvedenom konaní došlo k prieťahom v konaní, nepreukázala som vznik a výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi postupom súdu a vznikom škody. Proti   rozsudku   som   sa   odvolala   a   KS   Nitra   rozsudkom   zo   dňa   1.   3.   2012   sp.   zn. 9Co/285/2011-400   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   rozhodnutie   vecne   správne   podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania s tým, že sa plne stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom a v podrobnostiach poukazuje na dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, preto ich neopakoval ale na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia podal výklad práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 ústavy s tým, že nesplnením požiadaviek citovaných článkov ústavy som nepreukázala splnenie zákonných predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ani v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.“

Podľa názoru sťažovateľky „v konaní súdu prvého a druhého stupňa bolo porušené moje základné právo rovnosti účastníkov podľa čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...).

Z odôvodnení oboch rozsudkov je zrejmé, že súdy sa vo svojich úvahách uberali mimo predmetu konania určeného navrhovateľom. Tento nevyčerpali a rozhodovali teda o inom, než bolo žiadané. K tomuto ich zrejme zviedla, i keď priznávam dobromyseľná lojálnosť,   či   až   subalternosť   voči   reprezentantovi   odporcu,   Ministerstvu   spravodlivosti. Prejavilo sa to nekritickým prevzatím argumentácie zástupcu odporcu. Súdy, ako vidno z odôvodnení rozsudkov, rozsiahle a podrobne dôvodili moje nepreukázanie tak základov nároku ako aj jeho výšky, avšak ako nároku na náhradu škody pre nezákonnosť rozhodnutia v konaní   začatom pôvodne pod   sp.   zn.   11Nc2595/00.   To   však   v zmysle   návrhu   nebolo predmetom   konania.   Predmetom konania   bolo   uplatnenie   nároku   na   nemajetkovú   ujmu z dôvodu   nesprávneho   úradného   postupu   podľa   zákona   514/2003,   resp.   58/1969, spočívajúcej   v   nečinnosti   súdu.   Súdy   nepripustili   ani   do   svojej   mysle   odlišnosť   týchto inštitútov už   v samotných citovaných zákonoch   samostatne upravených,   a dokonca   môj nárok zamieňali za nárok podľa ústavných článkov, kde samozrejme postup je úplne iný a rozhodovanie prislúcha ústavnému súdu. To som všetko cestou právneho zástupcu v konaní opakovane uviedla. Súdy nedokázali prekročiť svoj tieň a samostatne, nezávisle vec posúdiť, pohybujúc   sa   v   medziach   názorov   zástupcu   odporcu.   Aj   keď   som   uvádzala   dôsledky nečinnosti,   ktoré   mal   súd   za   nepreukázané,   už   samotná   nečinnosť   a   celková   doba rozhodovania sú očividné zo samotného spisu, ktorý mal súd k dispozícii a tým je daná aj nemajetková   ujma,   ktorej   už   iba   výšku   prislúcha   súdu   posúdiť.   Napokon,   obdobne   ani Ústavný   súd   pri   priznaní   nemajetkovej   ujmy   v   konaní   o   ústavnej   sťažnosti   nepožaduje od sťažovateľa osobitné preukazovanie príčinnej súvislosti medzi nečinnosťou porušovateľa základného   práva   na   vybavenie   veci   v   primeranej   lehote   a   nemajetkovou   ujmou u sťažovateľa.   Jednoducho   ju   pochopí,   lebo   táto   je   daná   už   povahou   veci,   dlhodobou právnou   neistotou   účastníka   konania.   Niet   pochýb,   že   postačuje   už   len   spôsobilosť nečinnosti mať za následok nemajetkovú ujmu.

Je   zrejmé,   že pochybeniu   súdov   po   hmotno-právnej   stránke,   keď   návrh   zamietli, predchádzalo   pochybenie   po   procesnej   stránke   spočívajúce   v   porušení   Ústavou   a Dohovorom garantovaných základných práv spočívajúce v konaní súdov o inom predmete, resp.   nekonaní   výlučne   o   predmete   konania   v   zmysle   návrhu,   zvýhodnení   odporcu preberaním   jeho   argumentácie   a   právnych   názorov   ako   celku   v   poradí   prevzatie nesprávneho právneho posúdenia predmetu konania ako uplatnenia nároku na náhradu škody pre porušenie ústavných práv s nemožnosťou priznať takéto práva v konaní pred všeobecným   súdom   a   následne   touto   nemožnosťou   odôvodnenie   zamietnutia   skutočne uplatneného nároku, o ktorom v rovine vecnej a právnej potom v podstate ani neuvažovali. Mohlo   by   sa   zdať,   že   sťažnosťou   namietam   v   podstate   iba   hmotnoprávne   aspekty rozhodovania všeobecných súdov, ktoré spravidla ústavný súd odmieta preskúmať z dôvodu nedostatku právomoci,   avšak ide iba   o dojem,   vyvolaný zmiešaným účinkom pochybení súdov, keď v rozhodovacom procese nesprávne aplikovali nesprávne normy tak hmotného práva, ako aj normy procesnoprávne. Aj z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle   jeho   ustálenej   judikatúry   by   odmietnutie   mojej   sťažnosti   bolo   formalistické, nemajúce   oporu   v ústavnom   texte.   Mám   za   to,   že   v mojom prípade došlo k porušeniu základných   práv   požívajúcich   ústavnoprávnu   ochranu   ústavným   súdom,   ktorej   sa   touto sťažnosťou domáham.“.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Preto navrhujem, aby Ústavný súd nálezom vyslovil, že sťažnosťou napadnutými rozsudkami   Okresného   súdu   Nitra   zo   dňa   20.   06.   2011,   sp.   zn.   19C/106/2009-364 a Krajského súdu Nitra zo dňa 1. 3. 2012, č. k. 9Co/285/2011-400 boli porušené moje práva garantované čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1, a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, tieto ako protiústavné zrušil a vrátil im vec na ďalšie konanie.“

4.   Z predložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľka   proti   rozsudku okresného súdu podala odvolanie a krajský súd rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu   potvrdil.   Ústavný   súd   z dôvodu   preskúmateľnosti   uvádza   podrobnú   argumentáciu rozsudku krajského súdu:

«Predmetom konania je nárok navrhovateľky uplatnený podaním zo dňa 24. mája 2009, ktorý bol doplnený podaním zo dňa 21. 05. 2010 (č. 1. 36), ktorým sa domáhala voči odporkyni náhrady vo výške 10.000 eur v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) ad) zák. č. 514/2003 Z. z. Dôvodila tým, že už viac rokov sa domáha na rôznych inštitúciách a orgánoch ochrany svojich práv a chránených záujmov. Dosiahla iba to, že všade ju považujú za kverulanta, jej sťažnosti, žiadosti a návrhy sú apriórne odmietané bez preskúmania skutkovej a právnej dôvodnosti. V konaní, ktoré viedla proti Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR o ochranu osobnosti, o náhradu škody 1 milión Sk(...), bolo jej podanie pre neurčitosť – a   po doplnení podania označených dôkazov stále nespĺňajúci náležitosť podania v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP - odmietnuté, pričom v tomto konaní došlo podľa jej názoru k šikanóznemu   postupu   súdu,   keď   súd   požadoval   to,   čo   už   v   návrhu   bolo   obsiahnuté. Za vážne pochybenie považuje to, že súd po niekoľkoročnej nečinnosti po podaní návrhu na začatie   konania   výzvu   na   doplnenie   návrhu   v   niekoľkodňovej   lehote   nedoručoval samotnej navrhovateľke, ale jej právnemu zástupcovi. Po doplnení označenia dôkazov sa nič nedialo a po postúpení veci súd rozhodol odmietnutím podania, pričom tento nesprávny postup a postoj sa naplno prejavil v nezákonnom rozhodnutí krajského súdu, ktorý takisto považoval tento návrh za nejasný, nezrozumiteľný a nedoplnený v súlade s uznesením súdu zo   dňa   09.   05.   2006.   V   tomto   konaní   sa   domáha   náhrady   škody   zavŕšenom   v   konaní vedenom pred OS Bratislava I   pod sp. zn. 7C/123/2006, ktorá jej bola spôsobená - ako ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá bola spôsobená, ako už uviedla, nesprávnym úradným postupom,   ktorý   vyústil   do   nezákonného   rozhodnutia   súdov   a   ktorý   vidí   v tom,   že   súd po niekoľkoročnej nečinnosti nedoručil výzvu jej ako účastníčke konania, ale iba svojmu ustanovenému zástupcovi. Navrhovateľka tvrdila, že postupom súdu vo vyššie uvedených konaniach   došlo   k   zneváženiu   jej   osoby   v   dôsledku   nezákonných   aktov,   ktorými   prišla o strechu   nad   hlavou,   stala   sa   bezdomovkyňou   a   získala   povesť   kverulantky.   Nebyť nesprávneho   úradného   postupu   súdu,   a   keby   sa   vo   veci   bolo   rozhodlo,   tak   by   povesť kverulantky nemala.

Súd prvého stupňa zisťoval skutkový stav veci a okrem výsluchu účastníkov konania sa oboznámil i s listinnými dôkazmi, na ktoré poukazuje vo svojom rozhodnutí, najmä však spisom   vedeným   na   OS   Nitra   pod   sp.   zn.   11   Nc/2595/2000   a   ďalej   vedeným   na   OS Bratislava I pod sp. zn. 7C/123/2006. V uvedených konaniach sa navrhovateľka návrhom zo dňa   29.   11.   2000   domáhala   ochrany   osobnosti   a   náhrady   škody   voči   Slovenskej republike - Ministerstva spravodlivosti SR vo výške 1 milión Sk. (...) Súd prvého stupňa, vychádzajúc z uvedených spisov podrobne uviedol, ako súdy vo veciach konali, poukazoval na   rozhodovanie   súdov   o   vznesených   námietkach   zaujatosti,   o   návrhoch   na   priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, o opätovne vznesenej námietke zaujatosti voči všetkým sudcom KS v Nitre, o ktorej rozhodoval Najvyšší súd SR, o ustanovení právneho zástupcu   navrhovateľky   a   ďalších   procesných   úkonoch   súdu   prvého   stupňa.   Dňa 27. 06. 2006 bola vec prevedená z registra Nc (neúplných podaní) do registra C, kde bola zapísaná pod sp. zn. 10C/123/2006 a dňa 06. 07. 2006 bola postúpená z dôvodu miestnej nepríslušnosti   na   OS   Bratislava   I,   kde   bola   dňa   08.   08.   2006   zapísaná   pod   sp.   zn. 7C/123/2006.   Uznesením   zo   dňa   22.   01.   2007,   č.   k.   7C/123/2006-178   bolo   podanie navrhovateľky   odmietnuté   a   právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   bolo   doručené   dňa 29. 01. 2007.   Dňa   16.   02.   2007   podal   voči   tomuto   uzneseniu   odvolanie   zástupca navrhovateľky   a   spis   bol   dňa   15.   04.   2007   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 10. 2008, sp. zn. 8C/190/2007   napadnuté   uznesenie   OS   Bratislava   I   potvrdil.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   dňa   24.   03.   2009.   Voči   uvedenému   uzneseniu   podala   navrhovateľka dovolanie,   ktoré   dňa   18.   02.   2010   zobrala   späť   a   Najvyšší   súd   SR   uznesením   č.   k. 1Cdo/74/2010 zo dňa 21. 06. 2010 dovolacie konanie zastavil. Navrhovateľka v konaní predložila súdu dôkazy o tom, že sa sťažovala na prieťahy vo viacerých konaniach, pričom na   prieťahy   v   konaní   sa   sťažovala   aj   vo   veci   vedenej   na   OS   Nitra   pod   sp.   zn.   11 Nc/2595/00. Pri vybavovaní sťažností neboli zo strany vedenia súdu konštatované prieťahy v tomto konaní. Z vyjadrenia navrhovateľky vyplynulo, že sťažnosť na Ústavný súd SR pre prieťahy v uvedenom konaní nepodala, tak ako to vyžaduje zákon. Navrhovateľka sa dňa 28. 06. 2010   obrátila   na   odporkyňu   so   žiadosťou   o   predbežné   prerokovanie   nároku   na náhradu škody, pričom 6-mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku jej uplynula 28. 12. 2010 a nárok navrhovateľky nebol uspokojený ani sčasti.(...)

Rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd potvrdil ako vecne správny, bez toho, aby opakoval dôvody uvedené súdom prvého stupňa, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje.

Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   uvádza nasledovné: Podstata základného práva na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy spočíva   v   oprávnení   každého   domáhať   sa   náhrady   škody   spôsobenej   v   dôsledku nezákonného   rozhodnutia   alebo   nesprávneho   úradného   postupu.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle, nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú. Právo na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   štátneho   orgánu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie.

Navrhovateľka si náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy uplatňovala v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. a odvíjala ju od konania vedenom pred OS Nitra pod sp. zn. 1 Nc/2595/00, ako aj v konaní pred OS Bratislava I pod sp. zn. 7C/123/2006. V uvedenom konaní si navrhovateľka uplatňovala z titulu ochrany osobnosti nemajetkovú ujmu vo výške 1 milión Sk.   Uvedené   konanie   bolo   právoplatne   skončené   odmietnutím   podania   navrhovateľky v zmysle ust. § 43 ods. 2 OSP a uvedené rozhodnutie bolo v dôsledku podaného odvolania navrhovateľky   potvrdené   uznesením   KS   v   Bratislave   zo   dňa   31.   10.   2008   pod   č.   k. 8Co/190/07-192. Navrhovateľka tvrdila, že v uvedených konaniach došlo k šikanóznemu postupu súdu, ktorý požadoval to, čo už v návrhu bolo obsiahnuté a nebolo potrebné návrh dopĺňať.   Škoda   jej   bola   spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom,   ktorý   vyústil do nezákonného   rozhodnutia   súdov,   ktoré   vidí   v   tom,   že   súd   nedoručoval   výzvu   na doplnenie návrhu priamo jej, ale jej právnemu zástupcovi. Tento postup, ktorý má byť v rozpore so zákonom a nesprávny úradný postup videla   i v tom,   že súdy vo veci samej nekonali, boli nečinné a v uvedenom konaní došlo k prieťahom v konaní trvajúcich niekoľko rokov. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ako aj zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   zmene   niektorých   zákonov,   je   súčasné (kumulatívne)   splnenie   troch   základných   predpokladov:   1.   nesprávny   úradný   postup, 2. vznik   škody   alebo   majetkovej   či   nemajetkovej   ujmy   a   3.   príčinná   súvislosť   medzi nesprávnym   úradným   postupom   a   vznikom   škody.   Nesprávnym   úradným   postupom   sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Nejde o konkrétne okolnosti, ale môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo   v   jej   dôsledku   dôjde   k   porušeniu   pravidiel   predpísaných   právnymi   normami   pre správanie sa štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá   nie   je   vykonávaná   v   určenej   lehote   alebo   v   lehote,   ktorá   zodpovedá   právu   na prejednanie veci „bez zbytočného prieťahu“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   navrhovateľka   v   konaní   nepreukázala   existenciu nesprávneho   postupu,   ktorý by   mohol   byť   základom   pre úspešné   uplatnenie jej nároku na náhradu škody. Navrhovateľka za nesprávny úradný postup považovala postup súdov v konaniach vedených pod sp. zn. 11 Nc/2595/00 a 10C/123/2006, v ktorých, pokiaľ by súdy rýchlejšie a zodpovednejšie konali, vyriešili by jej existenčné problémy, bývanie, lekára a nezískala by povesť kverulantky. V konaní bolo preukázané, že pri vybavovaní sťažnosti navrhovateľky na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 11Nc/2595/00 neboli zo strany vedenia   súdov   konštatované   prieťahy   v   konaní.   Rovnako   neboli   Ústavným   súdom   SR v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   skonštatované   zbytočné   prieťahy   v   uvedených   konaniach a k porušeniu základného práva navrhovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov.   Ústavný   súd   SR   pri   posudzovaní   otázky,   či   v   konaní   došlo   k   zbytočným prieťahom v konaní, zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov ; súdneho konania a postup samotného súdu.   Samotné   správanie   účastníka   má   tiež   významnú   rolu   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom a či došlo k porušeniu základného práva účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Samotné porušenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa názoru odvolacieho súdu, rovnako ako názoru súdu prvého stupňa, však patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Vzhľadom k záverom, že nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu, nemohlo dôjsť ani k vzniku škody v súvislosti s takýmto   postupom.   Rovnako   nebola   preukázaná   ani   existencia   ujmy,   ktorej   sa navrhovateľka   domáhala,   i   keď   výška   nemajetkovej   ujmy   sa   určuje   podľa   úvahy   súdu, pričom samotný zákon č. 514/2003 Z. z. predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia morálneho a satisfakčného, a iba v prípade, že takéto zadosťučinenie nepostačuje, sa môže domáhať poškodený nemajetkovej ujmy   v   peniazoch,   to   znamená,   ak   morálne   zadosťučinenie   vo   forme   konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. I za situácie, že by bol preukázaný nesprávny úradný postup a škoda, neznamená to, že je tu aj vzťah príčinnej súvislosti. To znamená, že nebolo preukázané, že ak by neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu, nebola by vznikla škoda. Nesprávny úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom   prípade nie   je možné   konštatovať,   keď   konanie,   v   ktorom   malo   dôjsť k nesprávnemu   úradnému   postupu,   skončilo   odmietnutím   podania   (teda   nedošlo k rozhodnutiu v merite veci).

Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na dôvody uvedené súdom prvého stupňa,   odvolací   súd dospel   k rovnakému právnemu záveru ako   súd   prvého stupňa,   že navrhovateľka   nepreukázala   splnenie   zákonných   predpokladov   pre   priznanie   náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ani v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., a preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.»

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka aj využila, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľky   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

7. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

8.   Z námietok   uvedených   v sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   zo   strany ústavného súdu domáha prehodnotenia záverov všeobecných súdov spôsobom, ktorý by mal nasvedčovať opodstatnenosti jej právneho názoru, t. j. odôvodnenosti jej nároku, pričom v sťažnosti   uvádza   v podstate   rovnaké   argumenty,   s ktorými   sa   už   všeobecné   súdy vysporiadali. Tým stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako už bolo uvedené, neprináleží.

9. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského súdu   dostatočným   a presvedčivým   spôsobom   nad   rámec   rozhodnutia   okresného   súdu vysvetľuje,   prečo   neboli   splnené   predpoklady   na   úspešné   uplatnenie   sťažovateľkiných nárokov. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľka nepreukázala ani len základ nároku, t. j. existenciu nesprávneho postupu súdov, o to viac ani do úvahy prichádzajúcu (hypotetickú) ujmu   a vzájomnú   príčinnú   súvislosť   medzi   nesprávnym   postupom   a ujmou   (škodou). Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je založený namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   je   z ústavného   hľadiska   v plnom   rozsahu akceptovateľný,   nearbitrárny   a v okolnostiach   danej   veci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľky, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

10.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012