znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 150/02-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   P.,   t.   č.   Ústav   na   výkon   väzby,   Leopoldov, zastúpeného advokátom JUDr. I. H., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   označeným   postupom   a rozhodnutiami Okresného súdu v Piešťanoch a Krajského súdu v Trnave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. júna 2002 doručené podanie F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), štátneho občana J., t. č. v súdnej väzbe v Ústave na výkon väzby v Leopoldove, zastúpeného advokátom JUDr. I. H., B., označené ako   „Podnet   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že: „Rozhodnutím sudcu Okresného súdu v Piešťanoch zo dňa 20. 4. 2001, sp. zn.: Tpr 9/01 som bol podľa § 68 Trestného poriadku vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm.   a),   c)   Tr.   poriadku,   ktorú   v súčasnosti   vykonávam   v Ústave   na   výkon   väzby v Leopoldove, pričom väzba sa mi započítava odo dňa 18. 04. 2001 od 18.45 hod.

Sudkyňa   dôvody   väzby   odôvodnila   nasledovnými   skutočnosťami.   Som   cudzím štátnym občanom, zdržujúcim sa nelegálne na území Slovenskej republiky a nemám žiaden legálny zdroj príjmov. Moje dôvody nelegálneho pobytu (manželku I., štátnu občianku SR žijúcu s našou 6-ročnou dcérou M. v B.) a taktiež ani ostatné skutočnosti mnou uvádzané svedčiace o tom, že som konal vo veci získania dlhodobého pobytu cudzinca na území SR, ako je žiadosť z 5. 4. 2000 adresovaná MV SR o udelenie výnimky a tiež žiadosť o vydanie živnostenského oprávnenia, kde bolo konanie prerušené z dôvodov nesplnenia podmienky môjho dlhodobého pobytu, orgány činné v trestnom konaní vôbec nepreverovali.

Pri vypočúvaní sudkyňou a následnom rozhodnutí o vzatí do väzby som do zápisnice dňa 20. 4. 2001 podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, ktorú na neverejnom zasadnutí dňa 31. 5. 2001 sp. zn. 4 To 118/01 senát Krajského súdu v Trnave zamietol.

Pretože sa v mojom prípade jednalo o dôvod nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku do zápisnice zo dňa 20. 4. 2001 pri vypočúvaní sudkyňou som uviedol, že   si   volím   obhajcu   JUDr.   P.   F.   z B.   Bližšiu   adresu   som   nevedel.   Sudkyňou,   ktorá rozhodovala   o mojom   vzatí   do   väzby   som   bol   upozornený,   že   ak   v lehote   troch   dní nedoručím plnú moc od spomínaného obhajcu, bude mi obhajca podľa § 38 Tr. poriadku ustanovený.   Bolo   samozrejmé,   že   plnú   moc   obhajcu,   v súdom   stanovenej   lehote nepredložím, pretože som nemal ako sa s menovaným obhajcom skontaktovať, keďže som mal   obmedzenú   osobnú   slobodu.   Táto   okolnosť   musela   byť   známa   aj   sudkyni,   ktorá rozhodla o mojom vzatí do väzby. Napriek týmto skutočnostiam mi bol Okresným súdom Piešťany až dňa 2. 5. 2001 ustanovený obhajca ex offo, teda 12 dní som bol ako cudzí štátny občan neovládajúci   úradný   jazyk   a právny   poriadok Slovenskej republiky vo   väzbe   bez obhajcu.

Dňa   13.   6.   2001   po   skončení   oboznamovania   s výsledkami   vyšetrovania   som prostredníctvom   svojho   obhajcu   do   protokolu   počal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na slobodu.   Dňa   20.   8.   2001   som   bol   písomne   vyrozumený   Okresným   prokurátorom v Piešťanoch s tým, že dňa 17. 8. 2001 podal na Okresnom súde v Piešťanoch na mňa obžalobu. Rozhodnutím sudkyne JUDr. Ľ. S. zo dňa 23. 8. 2001 sp. zn.: Tpr 9/01 moja žiadosť   o prepustenie   z väzby   bola   zamietnutá,   s dôvodmi   nezmenenými,   ako   pri rozhodovaní o mojom vzatí do väzby.

Následne všetky ďalšie úkony zo strany konajúceho Okresného súdu v Piešťanoch, doručenie obžaloby vrátane predvolania na hlavné pojednávanie, vedenie pojednávaní ako aj meritórne rozhodnutia, rozhodovala predsedkyňa senátu JUDr. P. K.

Rozsudkom Okresného súdu Piešťany zo dňa 30. 11. 2001 sp. zn. 2 T 116/01 som bol uznaný za vinného z trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods.   1,   ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona   a trestného   činu   marenia   výkonu   úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. b) Tr. zákona za čo mi bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov nepodmienečne a súčasne trest vyhostenia.

Proti tomuto rozsudku som prostredníctvom svojho obhajcu podal v zákonnej lehote iba ja odvolanie. Okresný prokurátor sa proti rozsudku neodvolal.

Uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   ako   súdu   odvolacieho   zo   dňa   21.   2.   2002 sp. zn.: 3 To 27/02 bol napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. a, b, c) Tr. poriadku s použitím § 261 Tr. poriadku zrušený v celom rozsahu a podľa § 259 ods. 1 Tr. poriadku vec sa vrátila súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Návrhom zo dňa 17. 3. 2002 doručeným na Okresný súd v Piešťanoch 18. 3. 2002 som   opätovne   žiadal   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   a prepustenie   z väzby   na slobodu. Dôvody som podrobne uviedol v predmetom návrhu odvolávajúc sa na konkrétne skutočnosti   a poukazujúc   na   nálezy   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   11.   10.   2001,   sp.   zn.: III. ÚS 38/01.   Taktiež   som   poukázal   v danom   prípade   na   skutočnosť,   že   pri   dodržaní ustanovenia § 264 ods. 2 Trestného poriadku (zákaz reformatio in peius), výkon uloženého trestu mal by mi uplynúť dňa 18. 04. 2002.

Okresný súd v Piešťanoch uznesením zo dňa 20. 3. 2002 sp. zn.: 2 T 116/01 písomný sľub neprijal a trvanie dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku odôvodnil tak, že som cudzím štátnym občanom, ktorý nerešpektuje rozhodnutia našich orgánov,   konkrétne   poukazuje   na   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   2,   spis.   zn.: 3 T 54/99 zo dňa 27. 7. 2000, ktorým som bol uznaný za vinného z trestného činu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. b) Tr. zákona za čo mi bol uložený peňažný   trest   15.000,-   Sk.,   pričom   na   predmetné   odsúdenie   sa   vzťahuje   rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky zo dňa 14. 12. 2000 o amnestii s účinkom, že na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený. Tiež ako dôvod trvania mojej väzby súd poukazuje na rozhodnutie Krajského riaditeľstva PZ v Nitre zo dňa 8. 1. 2001 č. k. KRP-24/HCP-OCP- 2001,   ktorým   mi   bol   uložený   zákaz   pobytu   na   dobu   jedného   roka,   pričom   v čase rozhodovania súdu táto lehota uplynula. Žiadne iné konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzby súd neuviedol.

V zákonnej lehote som prostredníctvom obhajcu proti rozhodnutiu Okresného súdu v Piešťanoch o neprijatí sľubu a zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podal sťažnosť a písomnú žiadosť s ďalším postupom súdu podľa § 202 ods. 4 Tr. poriadku, ktorú dňa 9. 5. 2002 na neverejnom zasadnutí senát Krajského súdu v Trnave pod sp. zn.:   3 To 85/02 zamietol. Citované rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6. 6. 2002.

Senát   Krajského   súdu   v Trnave   dôvody   trvania   väzby   oprel   o tvrdenia,   že   je predpoklad, že po prepustení z väzby na slobodu by som sa vyhýbal trestnému konaniu, eventuálne by som pokračoval v trestnej činnosti. Taktiež poukázal, že za danej situácie nie je možné realizovať trest vyhostenia, ktorý mi bol pôvodne uložený.

Podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo na právnu ochranu v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Ustanovenie § 36 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. o Trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení jeho zmien a dodatkov hovorí, že obvinený musí mať obhajcu už pri prípravnom konaní ak je vo väzbe.

Rozhodnutím   sudkyne   Okresného   súdu   v Piešťanoch   zo   dňa   20.   4.   2001   sp.   zn.: Tpr 9/01   som   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   a),   c) Tr. poriadku, pričom obhajca mi bol podľa § 38 ods. 1 Tr. poriadku ustanovený až dňa 2. 5. 2001. Sudkyňa   Okresného   súdu   v Piešťanoch   týmto   neskorým   rozhodnutím   porušila Trestným   poriadkom   (zákonom)   uloženú   povinnosť   u obvineného   mať   obhajcu   už v prípravnom konaní, následkom čoho obhajcovi bola odňatá možnosť byť prítomný pri vyšetrovacích úkonoch, čo v konečnom dôsledku malo za následok porušenie ústavného práva na právnu ochranu v konaní pred súdmi.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V tomto článku sú pri väzbe obsiahnuté také práva ako je právo byť vo väzbe len zo zákonného   dôvodu,   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú respektíve primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania.

Pri prvom práve nebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu, musia byť tieto uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí, a to nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania.

Sudkyňa dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v rozhodnutí zo dňa 20. 4. 2001 sp. zn.: Tpr 9/01 určila skutočnosťou, že obvinenému bol rozhodnutím Krajského riaditeľstva PZ, odboru hraničnej a cudzineckej polície Nitra zo dňa 8. 1. 2001 č. p.   KRP-24/RCP-OCP-2000   (právoplatné   dňa   23.   1.   2000)   zakázaný   pobyt   na   území Slovenskej republiky do 7. 1. 2002. Tiež sa sudkyňa odvoláva na právoplatné odsúdenie obvineného   Okresným   súdom   Bratislava   II.   Pre   trestný   čin   marenia   výkonu   úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. b) Trestného zákona zo dňa 27. 7. 2000, na ktoré ako už bolo vyššie uvádzané sa vzťahovala amnestia prezidenta SR.

Dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku sudkyňa v istom rozhodnutí zdôvodnila   tvrdením,   že   obvinený   nemá   legálny   zdroj   príjmu   a tvrdenie   obvineného o finančnom podporovaní členmi rodiny zo zahraničia, bez vyvrátenia, nebrala do úvahy. Existenciu tohto dôvodu väzby tiež potvrdila subjektívnym názorom, že obvinený vlastní vozidlo a jednorázovo vybral z účtu 184.000,- Sk. Počas trvania väzby dôvody sa nemenili ani nepominuli. Doposiaľ v poslednom rozhodnutí senátu Krajského súdu v Trnave zo dňa 9. 5. 2002 sp. zn.: 3 To 85/02 zákonné dôvody väzby trvajú a spočívajú v tom, že obvinený je cudzí štátny príslušník, ktorý nerešpektuje rozhodnutia orgánov SR (zrejme má na mysli rozsudok   OS   BA   II   a rozhodnutie   KR   PZ   v Nitre,   vyššie   uvádzané),   pričom   jedno rozhodnutie bolo amnestované a druhé stratili účinnosť, pretože doba zákazu pobytu na území SR uplynula dňom 8. 1. 2002. Ten istý senát súdu dokonca tvrdí, že trest vyhostenia, ktorý   bol   obžalovanému   uložený   doposiaľ   neprávoplatným   a zrušeným   rozsudkom,   by nebolo možné za danej situácie realizovať.

Pri druhom práve podľa článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Dňa 20. 4. 2001 obvinený do zápisnice, po oznámení rozhodnutia sudkyne o jeho vzatí do väzby, podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť. Právoplatne bolo o tejto sťažnosti rozhodnuté až 10. 6. 2001.

Dňa 13. 6. 2001 do zápisnice o oboznámení s výsledkami vyšetrovania bola podaná žiadosť o prepustenie z väzby,   pričom právoplatne o nej bolo rozhodnuté až dňa 27.   8. 2001. Naposledy   dňa   18.   3.   2002   bolo   opätovne   žiadané   o prepustenie   z väzby   a jej nahradenie písomným sľubom, pričom právoplatne o nej bolo rozhodnuté dňa 6. 6. 2002. Pri treťom práve podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR v spojení s článkom 5 ods. 3 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   nebyť   vo   väzbe   dlhšie ako   po nevyhnutnú, respektíve primeranú dobu.

Rozsudkom Okresného súdu v Piešťanoch zo dňa 30. 11. 2001, sp. zn.: 2 T 116/01 bol mi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť mesiacov nepodmienečne a trest vyhostenia. Proti tomuto rozsudku som sa odvolal. Okresný prokurátor sa neodvolal. Na základe odvolania bol napadnutý rozsudok uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 21. 2. 2002 sp. zn.: 3 To 27/02 podľa § 258 ods. 1 písm. a, b, c) TR. poriadku zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu I. stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol. V danom   prípade   je   súd   viazaný   zásadou   zákazu   reformatio   in   peius   v zmysle ustanovenia § 264 ods. 2 Tr. poriadku, z ktorej vyplýva, že ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, čo je môj prípad, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Pri dodržaní tejto, zásady   rozsudkom   pôvodne   uložený   trest   odňatia   slobody   12   mesiacov   nepodmienečne, ktorý bol zrušený, uplynul 18. 4. 2002.

Právny názor senátu Krajského súdu v Trnave vyslovený v rozhodnutí zo dňa 9. 5. 2002, sp. zn.: 3 To 85/02, proti ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok, dôvody väzby podľa § 67 ods.   1 písm.   a), c) Tr.   poriadku naďalej trvajú, i keď výška pôvodne uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody zrušeným rozsudkom uplynula 18. 4. 2002, je porušením citovaného ústavného práva v zmysle článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutkových a právnych dôvodov podnecovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní tohto podnetu rozhodol týmto uznesením: Ústavný   súd   začína   konanie   o porušení   práv   podnecovateľa   upravených v článkoch 17 ods. 2, ods. 5, článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikovaného v zbierke zákonov ako oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992. Po   konaní   vo   veci   samej   navrhuje   podnecovateľ,   aby   ústavný   súd   vyniesol   toto uznesenie:

Ústavný súd vyslovuje, že rozhodnutím Okresného súdu Piešťany zo dňa 2. 5. 2001 sp. zn.: Tpr 9/01 (ustanovenie obhajcu), rozhodnutiami zo dňa 20. 4. 2001 a 23. 8. 2001 sp. zn.:   Tpr   9/01,   rozhodnutím   zo   dňa   20.   3.   2002   sp.   zn.:   2   T   116/01   (o   väzbe) a rozhodnutiami Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 5. 2001 sp. zn.: 4 To 118/01 a zo dňa 9. 5. 2002 sp. zn.: 3 To 85/02 (sťažnosti proti rozhodnutiam o väzbe) boli porušené ústavné práva na právnu ochranu v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi zaručené článkom 47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ústavné   právo   byť   vo   väzbe   len   zo   zákonného dôvodu,   právo   podať návrh na   konanie,   v ktorom súd urýchlene   rozhodne o zákonnosti väzby   a právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   nevyhnutnú   respektíve   primeranú   dobu zaručené článkom 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Ústavný súd podanie sťažovateľa označené ako podnet na začatie konania predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a posúdil ho ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou fyzická osoba namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   označenými   postupmi   a rozhodnutiami   orgánov   činných v trestnom konaní v období od 18. apríla 2001 do súčasnosti. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúmal, či spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

1. Medzi dôvody, na základe ktorých je pri predbežnom prerokovaní možné sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy odmietnuť, patrí aj jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú ústavný súd interpretuje viacerými spôsobmi. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zohľadnil, že „podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu „novú“ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   prostriedok   ochrany   ľudských   práv   a základných   slobôd   nahrádzajúci   individuálne konanie   o ochrane   ľudských   práv   dostupné   sťažovateľovi   pred   ústavným   súdom   do 31. decembra 2001“ (II. ÚS 1/02, II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02). Berúc do úvahy túto skutočnosť, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, ako aj čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. Tpr 9/01 z 18.   apríla   2001   o vzatí   do   väzby,   neskorým   ustanovením   obhajcu   12.   mája   2001 (advokátka JUDr. M. M.), uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 118/01 z 31. mája 2001 o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave sp. zn. Tpr 9/01, ako aj uznesením Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. Tpr 9/01 z 23. augusta 2001 o zamietnutí   jeho   žiadosti   na   prepustenie   na   slobodu.   Všetky   uvedené   uznesenia,   resp. postupy   Okresného   súdu   v Piešťanoch   a Krajského   súdu   v Trnave,   ktorými   malo   dôjsť k porušeniu označených základných práv, sa uskutočnili pred 31. decembrom 2001. Pretože sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (a s účinnosťou od 1. januára 2002) nenahradzuje prostriedok individuálnej ochrany dostupný sťažovateľovi do 31. decembra 2001 a pretože sťažovateľ svojou sťažnosťou   namietal porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru práve v roku 2001, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   základných   práv   v priebehu   roku   2002 sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 4 dohovoru, podľa ktorého má každý, kto bol pozbavený slobody, právo podať návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   by   súd   „urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody“. Navrhovateľ v tejto súvislosti uviedol, že 18. marca 2002 opätovne žiadal o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom, pričom právoplatne bolo rozhodnuté   6.   júna   2002.   Z priložených   kópií   rozhodnutí   orgánov   činných   v trestnom konaní, ako aj z korešpondencie právneho zástupcu sťažovateľa však ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľa „na nahradenie väzby písomným sľubom obžalovaného“ z 18. marca 2002 rozhodol Okresný súd v Piešťanoch už 20. marca 2002 uznesením sp. zn. 2 T 116/01, právny   zástupca   obžalovaného   podal   sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   30.   marca   2002 a Krajský   súd   v Trnave   o sťažnosti   rozhodol   svojím   uznesením   sp.   zn.   3   To   85/02   už 9. mája 2002. Hoci uvedené uznesenie Krajského súdu v Trnave došlo Okresnému súdu v Piešťanoch až 27. mája 2002 a sťažovateľovi 6. júna 2002, celková doba potrebná na rozhodovanie o žiadosti sťažovateľa podľa § 73 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“), ako aj o jeho sťažnosti, nemá príčinnú súvislosť s čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4   dohovoru   a   nezodpovedá   ani   doterajšej   judikatúre   ústavného   súdu   vo   veciach, v ktorých vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (III. ÚS 7/00), ani judikatúre   štrasburských   orgánov   týkajúcich   sa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   Savić v. Slovenská republika, sťažnosť č. 28409/95 z 20. mája 1998). K rovnakému záveru došiel ústavný   súd   aj   pri   posúdení   doby   rozhodovania   o ďalších   žiadostiach   sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   napokon   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 17 ods. 2   ústavy   v spojení   s čl.   5   ods.   3   dohovoru,   t.   j.   „nebyť   vo   väzbe   dlhšiu   ako   po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu“. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že: „Rozsudkom Okresného súdu v Piešťanoch zo dňa 30. 11. 2001, sp. zn.: 2 T 116/01 bol mi uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   dvanásť   mesiacov   nepodmienečne   a trest vyhostenia. Proti tomuto rozsudku som sa odvolal. Okresný prokurátor sa neodvolal. Na základe   odvolania   bol   napadnutý   rozsudok   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   zo   dňa 21. 2. 2002 sp. zn.: 3 To 27/02 podľa § 258 ods. 1 písm. a, b, c) Tr. poriadku zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu I. stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol. V danom   prípade   je   súd   viazaný   zásadou   zákazu   reformatio   in   peius   v zmysle ustanovenia § 264 ods. 2 Tr. poriadku, z ktorej vyplýva, že ak bol napadnutý rozsudok zrušený len v dôsledku odvolania podaného v prospech obžalovaného, čo je môj prípad, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech. Pri dodržaní tejto, zásady   rozsudkom   pôvodne   uložený   trest   odňatia   slobody   12   mesiacov   nepodmienečne, ktorý bol zrušený, uplynul 18. 4. 2002.“ V dôsledku uvedeného: „Právny názor senátu Krajského súdu v Trnave vyslovený v rozhodnutí zo dňa 9. 5. 2002, sp. zn.: 3 To 85/02, proti ktorému nie je možné podať riadny opravný prostriedok, dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), c) Tr. poriadku naďalej trvajú, i keď výška pôvodne uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody zrušeným rozsudkom uplynula 18. 4. 2002, je porušením citovaného ústavného práva v zmysle článku 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd predbežne prerokoval aj túto časť sťažnosti a bol ju nútený odmietnuť ako   zjavne   neopodstatnenú.   Pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z toho,   že   väzba   končí v prípade, ak orgán činný v trestnom konaní rozhodol, že pominuli dôvody, pre ktoré bola uvalená, pričom k tomuto zisteniu dochádza na základe žiadosti obvineného alebo ex officio na   základe   poznatkov   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v rámci   jednotlivých   štádií trestného konania bez žiadosti obvineného (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku uvádza, že „ak pominul dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu“). Ako príklad možno uviesť predbežné prejednanie obžaloby podľa § 185 Trestného poriadku v spojení s § 192 Trestného poriadku, prípadne oslobodzujúci rozsudok súdu podľa § 225 Trestného poriadku. Trestný poriadok (predstavujúci zákon, na ktorý sa odvoláva čl. 17 ústavy) medzi dôvody ukončenia väzby nezaraďuje aj zrušovacie rozhodnutie odvolacieho súdu na základe odvolania   obžalovaného   (ani   pri   rešpektovaní   reformatio   in   peius   podľa   §   264   ods.   2 Trestného   poriadku).   Právne   účinky   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   sú   taxatívne   uvedené v § 253 až 265 Trestného poriadku. Zrušenie napadnutého rozsudku prvostupňového súdu podľa § 258 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku preto nemá žiadny vplyv na ďalšiu existenciu väzobných dôvodov a pre orgány činné v trestnom konaní nie je samo osebe dôvodom   na   ukončenie   väzby   obžalovaného,   a   to   ani   v situácii,   keď   doba   jej   trvania prekročila   dĺžku   trestu   uloženého   rozsudkom   prvostupňového   súdu   (ako   to   tvrdil sťažovateľ).

Uvedené nie je na ujmu tým rozhodnutiam odvolacieho súdu, ktoré majú dopad na pokračovanie trestného stíhania obžalovaného [zastavenie trestného stíhania podľa § 256 písm. b), resp. podmienečné zastavenie trestného stíhania podľa § 257 písm. d) Trestného poriadku] s priamymi dôsledkami na jeho ďalšiu väzbu. O takéto rozhodnutie však v danom prípade nešlo.

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa zobral do úvahy, že tento   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   v Piešťanoch   odsúdený   nielen   na   trest   odňatia slobody, ale podľa § 57 Trestného zákona mu bol uložený aj trest vyhostenia a tiež že účelom väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku nie je len dôvodná obava z vyhnutia sa trestnému stíhaniu, ale aj trestu.

Pretože z týchto dôvodov nemohlo označeným uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 85/02 z 9. mája 2002 (a z dôvodov uvedených sťažovateľom) dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru, bolo potrebné jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2002