znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňaspravodajkyňa)   a   sudcu   Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   BorisomBednárom, Štefánikova 873/9, Poprad, ktorou namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskejrepubliky vo veci vedenej pod ČVS: ORP-380/SE-PO-2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Borisom   Bednárom,   Štefánikova   873/9,Poprad, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen   „dohovor“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„generálna   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   ČVS:   ORP-380/SE-PO-2014   (ďalejaj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   uvádza,   že   14.   októbra   2013   podala „podnet   na   začatie   trestného stíhania vo veci spôsobu registrácie Dodatku č. 1 k spoločenskej zmluve bývalým   Obvodným   úradom “.   Poverený   príslušník   Obvodného   oddeleniaPolicajného zboru (ďalej len „policajt“ − § 10 Trestného poriadku) odmietoljej trestné oznámenie uznesením z 3. decembra 2013. Prokurátor na sťažnosť sťažovateľkyzrušil   uznesenie   a uložil   policajtovi,   aby   časť   trestného   oznámenia   odstúpil   miestnepríslušnému útvaru a o zvyšnej časti opäť rozhodol. Uznesením ČVS: ORP-1784/PP-PP-2013 z 27. februára 2014 policajt odmietol trestné oznámenie. Sťažovateľka podala protiuzneseniu   sťažnosť,   ktorú   neskôr   vzala   späť,   čo   príslušný   prokurátor   vzal   na   vedomieuznesením zo 4. apríla 2014.

Vo veci vedenej pod ČVS: ORP-380/SE-PO-2014, ktorej sa týka táto sťažnosť, bolasťažovateľka vypočutá dožiadaným policajtom 25. apríla 2014 ako svedok − poškodený.Vzhľadom   na   to,   že   jej   nebolo   oznámené,   v akej   veci   bolo   začaté   trestné   stíhanie,sťažovateľka „vo výpovedi sa nevedela bližšie vyjadriť ku skutočnostiam skutku, pretože na prokuratúru podala viacero trestných oznámení a nebola v žiadnom z nich upovedomená o začatí   trestného   stíhania.   Sťažovateľka   do   zápisnice   o výsluchu   udelila   plnú   moc splnomocnencovi poškodeného.“. Sťažovateľka podala proti tomuto postupu sťažnosť, ktorúvybavila   Okresná   prokuratúra   Prešov   prípisom   z 27.   mája   2014,   v ktorom   sa   podľasťažovateľky „meritom   sťažnosti...   nezaoberala“.   V nadväznosti   na   jej   vybaveniesťažovateľka požiadala Krajskú prokuratúru v Prešove o preskúmanie postupu prokurátoraOkresnej   prokuratúry   Prešov.   Sťažovateľka   uvádza,   že „nebola   dodnes   upovedomená o spôsobe vybavenia sťažnosti v trestnom konaní“. Sťažovateľka podávala aj ďalšie návrhya žiadosti   týkajúce   sa   prebiehajúceho   trestného   konania,   o vybavení   ktorých   nebolaupovedomená.   Ostatný   raz   Okresná   prokuratúra   Prešov   vybavila   sťažnosť   sťažovateľkyna postup policajta v súvislosti s jej predvolaním na výsluch svedka v napadnutom konaní,v ktorej namietala najmä to, že mala byť predvolaná ako svedok – poškodený. Okresnáprokuratúra Prešov ju o preskúmaní sťažnosti upovedomila prípisom z 25. augusta 2014,v ktorom   jej   oznámila,   že   v predmetnej   veci   vystupuje   ako   oznamovateľka,   pretože„poškodeným   je   verejný   záujem   na   riadnom   a zákonnom   chode   štátneho   aparátu a na dôvere   v pravosť   a pravdivosť   verejných   listín“.   Sťažovateľka   požiadala   podnetompodaným 9. septembra 2014 o preskúmanie vybavenia jej sťažnosti generálnu prokuratúru,v ktorom namietala „nezákonnosť postupu prokuratúry v celom predmetnom konaní najmä účelovosť kvalifikácie skutku a vecnú a miestnu nepríslušnosť konania Okresnej prokuratúry v Prešove“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo bolo v konaní ČVS: ORP-380/SE- PO-2014 porušené.

2. Generálnej prokuratúre SR prikazuje zrušenie rozhodnutia o zastavení konania ČVS:   ORP-380/SE-PO-2014,   odstránenie   procesných   porušení   v trestnom   konaní ČVS: ORP-380/SE-PO-2014.

3. Sťažovateľke ⬛⬛⬛⬛... priznáva finančné zadosťučinenie 2.000,- EUR, ktoré je Generálna prokuratúra povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Generálna prokuratúra je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08,- EUR k rukám právneho zástupcu sťažovateľky...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorýobsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť podľačl.   127   ods.   1   ústavy,   musí   obsahovať   všeobecné   náležitosti   uvedené   v   §   20   zákonao ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súdev spojení s požiadavkami na návrh na rozhodnutie (petit) vyplývajúcimi z § 56 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťousťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde v spojení s požiadavkami vyplývajúcimi z § 56 zákona o ústavnom súde),čím   zároveň   vymedzí   rozsah   a   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiskapožiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúťlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého   označil za porušovateľa svojich práv. Platí to   predovšetkým v   situácii, keď   jesťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05,IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka   je   zastúpená   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom,   ktorýje v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov   povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky,   a   takto   chrániťa presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Sťažovateľka   označila   v úvode   sťažnosti   za   porušovateľa   svojich   práv   generálnuprokuratúru, ktorej aj žiada prikázať konať spôsobom, ktorý uvádza v bode 2 petitu. V bode1 petitu však neuviedla orgán, ktorého postupom malo byť porušené jej základné právopodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení sťažnostisťažovateľka neuviedla žiadnu argumentáciu týkajúcu sa postupu generálnej prokuratúryv označenom   trestnom   konaní,   jej   námietky   sa   týkajú   postupu   polície   a Okresnejprokuratúry   Prešov.   Z odôvodnenia   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľkanevyčkala na vybavenie podnetu adresovaného generálnej prokuratúre a sťažnosť podalaskôr, ako uplynula lehota na jeho vybavenie podľa § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z.o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľkyv predloženom znení nemožno považovať za kvalifikovanú sťažnosť, o ktorej by ústavný súdmohol konať a rozhodnúť. Taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných náležitostí, akývyplýva   z   podania   sťažovateľky,   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnejpovinnosti.   Na   taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konanípred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavnýsúd posudzuje nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS   409/04).   Sťažovateľkou   zvolený   advokát   bol   navyše   poučený   o náležitostiachsťažnosti, aj upozornený na jej nedostatky v obdobnej veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn.Rvp 11262/2014, ktorá bola vybavená odložením podľa § 23a zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažnosťsťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa požiadavkysťažnosti podľa § 20 a § 50 v spojení s § 56 zákona o ústavnom súde, a preto jej sťažnosťodmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísanýchnáležitostí.

Nad   rámec   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   dodáva,   že   právo   fyzickej   osobyna začatie   trestného   konania   voči   označenej   osobe   na   základe   podaného   trestnéhooznámenia nepatrí medzi základné práva alebo slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani honemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd. Ústavný súd ešte dodáva,že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestnéhooznámenia alebo na podanie obžaloby na súde prokurátorom nie je súčasťou základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 15. januára 2015