znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., C., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:„(...) Sťažovateľ je odo dňa 17. 8. 2001 účastníkom trestného konania vedeného na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 6 T 175/01, ktorého sa zúčastňuje ako poškodený, t. j. osoba, ktorej bola trestným činom obžalovanej spôsobená majetková škoda.

Nárok na náhradu tejto škody v trestnom konaní si uplatnil ešte v rámci prípravného konania a na Okresnom súde Trnava potom svojim podaním adresovaným súdu zo dňa 12. 7. 2002.

Predmetné trestné konanie, v ktorom sa rozhoduje okrem iného i o jeho nároku na náhradu škody a v ktorom vystupuje s procesnými právami ako poškodený (§ 46 a nasl. Tr. por.), nie je do dnešného dňa, t. j. ani po 11 rokoch, právoplatne skončené. (...)“

Sťažovateľ   v ďalšom   popisuje   procesné   úkony,   ktoré   boli   v napadnutom   konaní vo veci vykonané, a ďalej k nim uvádza:

„- dňa 24. 11. 2011 súd dopočul obžalovanú a vo veci vyhlásil rozsudok. Rozsudok stále nie je právoplatný, keďže proti nemu podal odvolanie poškodený a spis sa ku dňu 21. 5. 2012 stále nachádzal na Okresnom súde Trnava.

Okresný súd Trnava v predmetnej veci teda po takmer 11 rokov od doby, čo bola vo veci   podaná   zo   strany   OP   Trnava   obžaloba,   nedokázal   právoplatne   rozhodnúť a odstrániť tak stav právnej a faktickej neistoty, ktorá u sťažovateľa trvá po celú túto dobu. (...) Na základe uvedených skutočností sťažovateľ tvrdí, že týmto konaním, respektíve nekonaním okresného súdu došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) Rovnako bolo nekonaním súdu porušené i jeho právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru(...)

V horeuvedenom konaní teda Okresný súd Trnava(...) porušil jeho základné ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne i základné ľudské právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Tým, že Okresný súd Trnava vo veci koná so zbytočnými prieťahmi a neefektívne po dobu takmer 11 rokov, mu fakticky upiera tieto jeho základné práva garantované ústavou ako právnym predpisom najvyššej právnej sily a medzinárodnou   zmluvou,   ktorá   má   v   zmysle   čl.   7   ods.   5   Ústavy   SR   prednosť   pred zákonmi.

Základný zámer sťažovateľa, dosiahnuť, aby bolo v hore uvedenom trestnom konaní právoplatne rozhodnuté i o jeho nárokoch na náhradu škody a tým bol odstránený stav právnej a faktickej neistoty, v ktorom sa ako účastník konania nachádza – nebol dosiaľ naplnený. Súd v predmetnej veci nekonal podľa jeho názoru dostatočne efektívne a boli obdobia, v ktorých bol po dlhšiu dobu nečinný. Neefektívnosť jeho postupu vidí sťažovateľ najmä v tom, že napriek veľkému počtu súdom vytýčených pojednávaní boli tieto následne odročované bez toho, aby súd na pojednávaniach realizoval jednotlivé procesné úkony, pričom viaceré z dôvodov odročení pojednávaní nasvedčujú, že súd nebol na pojednávanie dostatočne pripravený.

Dôsledkom uvedeného je potom skutočnosť, že o obžalobe prokurátora a uplatnenom nároku   poškodeného   v   tzv.   adhéznom   konaní   nebolo   právoplatne   rozhodnuté   po   dobu takmer 11 rokov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o prieťahoch v konaní posudzuje tri základné kritériá: zložitosť veci, správanie sa účastníka a postup súdu (I. ÚS 3/00, I. ÚS 41/02).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   súd   ako   porušovateľ   jeho   vyššie   uvádzaných   práv   nemôže zdôvodňovať zdĺhavosť konania tým, že by išlo či už po skutkovej alebo právnej stránke o vec   mimoriadne   zložitú.   Z   hľadiska   právneho   ide   o   trestnú   vec   tvoriacu   štandardnú a stabilnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   prvostupňových   súdov.   Skutkovú   zložitosť predstavovala   potreba   vypočutia   viacerých   svedkov,   ktorým   sa   opakovane   nepodarilo viackrát doručiť predvolanie na pojednávanie, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh konania nemôže odôvodňovať jeho doterajšiu dĺžku.

Rovnako podľa názoru sťažovateľa nie je možné tvrdiť, že by on svojim konaním prispel k vzniku prieťahov. Skutočnosť, že podal proti rozsudku súdu prvého stupňa dňa 17. 5. 2010 odvolanie nie je možné považovať za jeho podiel na prieťahoch, nakoľko tento iba   využil   svoje   procesné   práva,   keď   naviac   odvolací   súd   na   základe   ním   podaného odvolania ako i odvolania obžalovanej zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, teda i v časti, v ktorej rozhodoval o nároku poškodeného na náhradu škody.

S ohľadom na vyššie uvedené sa na vzniku prieťahov v predmetnej trestnej veci podieľa v prvom rade okresný súd, ktorého postup v namietanom konaní vykazuje dlhšie obdobia nečinnosti, pričom i v období, pokiaľ bol činný, sa táto jeho činnosť vyznačuje značnou neefektívnosťou.

Z   obsahu   spisu   tiež   vyplýva,   že   veľmi   častým   dôvodom   odročení   pojednávaní a nečinnosti súdu bola i práceneschopnosť zákonnej sudkyne, ktorá ale (ako relevantný dôvod nečinnosti súdu) s ohľadom na objektívny charakter ústavných a občianskych práv, ktoré sťažovateľ namieta, nemôže byť ústavným súdom akceptovateľná.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   potrebné   zdôrazniť(...),   že   s   ohľadom   na   hore uvedené okolnosti nie je akceptovateľné a ospravedlniteľné, aby konania v trestnej veci nebolo ani po viac ako siedmych rokoch trvania právoplatne skončené.

S ohľadom na všetky tieto skutočnosti treba mať za to, že nečinnosťou okresného súdu v namietanom trestnom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Sťažovateľ   sa   pritom   svojimi   sťažnosťami   a   urgenciami   snažil   zjednať   nápravu. Z obsahu trestného spisu vyplýva,   že ešte   dňa   18.   6.   2003   podal   sťažnosť   na prieťahy vo veci, na ktorú dňa 7. 7. 2003 reagoval súd reagoval prostredníctvom JUDr. Ľ. B. tak, že sťažovateľovi   oznámil,   že   vo   veci   vzniesol   námietku   svojej   zaujatosti,   o ktorej   bude rozhodovať odvolací súd.

Ďalšiu sťažnosť na prieťahy podal sťažovateľ predsedovi OS Trnava dňa 4. 10. 2010, ale ani táto jeho sťažnosť nemala podstatnejší vplyv na priebeh konania. JUDr. Ľ. B., poverený zastupovaním predsedu OS Trnava reagoval na uvedenú sťažnosť listom zo dňa 6. 10. 2010, ktorým sťažovateľovi oznámil, že spis bol predložený na KS Trnava za účelom rozhodnutia   o   uvedených   odvolaniach   a   preto   vraj   nemá   možnosť   posúdiť   prípadné prieťahy v konaní z minulosti. Po zrušení prvostupňového rozsudku odvolacím súdom však už sťažovateľovi na jeho sťažnosť neodpovedal. (...)

S poukazom na vyššie uvedené sa sťažovateľ domnieva, že postupom Okresného súdu Trnava v predmetnej veci bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a rovnako i právo na prejednanie jeho záležitosti súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Podľa § 127 ods. 3 Ústavy SR, môže ústavný súd na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   nachádza   preto,   že   konajúci   súd v predmetnej   veci   dosiaľ   právoplatne   nerozhodol,   trvá   už   takmer   11   rokov.   Práve s ohľadom   na   túto   skutočnosť   by   bolo   nespravodlivé   a   v   rozpore   s   dobrými   mravmi, aby po takom   dlhom   období   porušovania   jeho   základných   ústavných   práv   a   práv zaručených   medzinárodnou   zmluvou   bolo   iba   skonštatované   ich   porušenie   a   nebolo mu priznané finančné zadosťučinenie za to, že sa po takú dlhú dobu nachádza v stave právnej neistoty.

Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, túto požaduje sťažovateľ vo výške 3 000,- €, ktorú čiastku považuje za primeranú a to jednak z hľadiska trvania samotného poruchového stavu, tak i z hľadiska rozhodovacej praxe ústavného súdu pri rozhodovaní o odškodnení za prieťahy, rovnako aj praxe európskeho súdu pre ľudské práva pri priznaní primeraného zadosťučinenia.

Domáha   sa   i   toho,   aby   mu   Ústavný   súd   v   zmysle   ust.   §   36   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z. z.   priznal   i   náhradu   trov   jeho   právneho   zastúpenia   za   jednotlivé   úkony právnej služby uskutočnené v tomto konaní jeho právnym zástupcom. (...)

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a   v   súlade   s   citovanými   zákonnými predpismi sa teda sťažovateľ domáha toho, aby Ústavný súd SR takto rozhodol:

1. Základné právo J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001 porušené bolo.

2. J. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €(...), ktoré je Okresný súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť J. V. trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 €, ktorú náhradu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa - JUDr. R. C.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 175/2001.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo samotného podania sťažovateľa vyplýva, že napadnuté konanie bolo na okresnom súde skončené 24. novembra 2011. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojou sťažnosťou až podaním z 22. mája 2012 (ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. mája 2012), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o jeho   sťažnosti   pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   jeho   právna   neistota,   pripadalo   do   úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013