znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. V., N., zastúpeného advokátom JUDr. L. Č., M., vo veci   namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaniach vedených   Okresným   súdom   Nové   Zámky   pod   sp.   zn.   10   C   241/03   a Krajským   súdom v Nitre pod sp. zn. 25 Co 50/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. V.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť JUDr. E. V., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v konaniach vedených Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 241/03 a Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 25 Co 50/2007.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 241/03-146 z 13. marca 2007 (v poradí tretím) bol sťažovateľ (ktorý je súdnym   exekútorom)   ako   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť   O.   B.   ako   žalobkyni   (ďalej   len „žalobkyňa“) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia sumu 395 000 Sk s 13 % úrokom z omeškania ročne počítaným od 17. januára 2003, ako aj náhradu trov konania v sume 39 500   Sk.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   25   Co   50/2007-180   z 5.   marca   2008   bol rozsudok okresného súdu potvrdený vo veci samej a zmenený vo výroku o náhrade trov prvostupňového   konania   tak,   že   sťažovateľ   je   povinný   zaplatiť   žalobkyni z tohto   titulu sumu 111 004 Sk a z titulu náhrady trov odvolacieho konania sumu 13 728 Sk.

V predchádzajúcich   fázach   konania   vydal   okresný   súd   najprv   rozsudok   č.   k. 10 C 241/03-52   zo   4.   februára   2004   (ktorým   rozhodol   v merite   veci   totožne   ako v právoplatnom   rozsudku)   a potom   rozsudok   č.   k.   10   C   241/03-98   z 18.   januára   2005 (ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol). Oba tieto skoršie rozsudky boli uzneseniami krajského súdu č. k. 7 Co 117/2004-65 z 31. mája 2004, ako aj č. k. 7 Co 92/2005-124 z 23. novembra 2005 zrušené a vec bola zakaždým vrátená na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   všeobecné   súdy   vydali   tri   prvostupňové   a tri druhostupňové   rozhodnutia,   ktoré   sa   diametrálne   odlišovali.   Dve   rozhodnutia   boli v prospech sťažovateľa a štyri v prospech žalobkyne. Pritom sa za celý čas skutkovo vo veci nič   nezmenilo.   Právoplatný   rozsudok   nepovažuje   sťažovateľ   za   správny   z viacerých dôvodov, ktoré konkrétne uvádza.

Sťažovateľ je presvedčený, že v konaní došlo minimálne k hrubému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sa rozhodol túto sťažnosť podať.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu č. k. 25 Co 50/2007-180 z 5. marca 2008 nadobudol právoplatnosť 12. mája 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že hoci sťažovateľ má ako   súdny   exekútor   úplné   právnické   vzdelanie   a navyše   je   zastúpený   advokátom   ako kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   napriek   tomu   podaná   sťažnosť   neobsahuje požadované znenie rozhodnutia, vydanie ktorého chce sťažovateľ dosiahnuť (petit). Z textu sťažnosti   možno vyvodiť,   že   sa   sťažovateľ   domáha vyslovenia   porušenia   čl.   48   ods.   2 ústavy. Podľa tohto ustanovenia každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Znamená to, že označené ustanovenie môže byť porušené jednak v súvislosti   s právom   na   verejné   prerokovanie   veci,   ďalej   na   jej   prerokovanie   bez zbytočných   prieťahov,   potom   v súvislosti   s právom   na   prítomnosť   účastníka   konania a napokon v súvislosti s právom účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľ napriek tomu bližšie neoznačil, ktoré z uvedených   viacerých práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy konkrétne namieta.

Napriek uvedeným nedostatkom   je z podania   zrejmé,   že sťažovateľ   má na mysli právo na prerokovanie jeho veci   bez zbytočných prieťahov, a to tak v konaní vedenom okresným súdom, ako aj v odvolacom konaní vedenom krajským súdom. Keďže sťažovateľ neuvádza žiadne konkrétne údaje o zbytočných prieťahoch v konaní, má podľa všetkého na mysli celkovú dĺžku konania a zrejme práve túto považuje za neprimeranú.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Konanie vedené okresným súdom sa ukončilo ešte v roku 2007 vydaním posledného rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   10   C   241/03-146   z 13.   marca   2007,   jeho   doručením a napokon   predložením   spisu   krajskému   súdu   pre   účely   odvolacieho   konania.   Hoci ústavnému súdu nie je presne známe, kedy bol spis predložený krajskému súdu, muselo sa tak   stať   v roku   2007,   keďže   na   krajskom   súde   mala   vec   naposledy   spisovú   značku 25 Co 50/2007.   Akékoľvek   prípadné   zbytočné   prieťahy   na   úrovni   okresného   súdu   sa momentom   predloženia   spisu   krajskému   súdu   skončili.   Zákonná   dvojmesačná   lehota v súvislosti s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 241/03 sa skončila dva mesiace po predložení spisu krajskému súdu. Preto sťažnosť doručená do podateľne ústavného súdu 9. decembra 2009 bola podaná oneskorene.

Obdobná je situácia aj vo vzťahu ku konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 25   Co   50/2007.   Ani   v tomto   prípade   nebola   sťažnosť   podaná   v dvojmesačnej   lehote počítanej od ukončenia odvolacieho konania, keďže rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 12. mája 2008.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010