znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Topoľčany č. k. 6 C 229/2000-399 z 20. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2008 doručená sťažnosť M. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 229/2000-399 z 20. februára 2006.

Sťažovateľ okrem iného v sťažnosti uviedol:„Sťažnosťou   namietam   porušenie   mojich   základných   práv   uvedených   v   Ústave Slovenskej republiky a to menovite práva na spravodlivý súdny proces.

Prvotným porušiteľom môjho práva sa stal Okresný súd v Topoľčanoch v spore 6 C 229/2000. Spor pojednával o vydaní bezdôvodného obohatenia za využívanie nehnuteľnosti, ktorej som bol podielový spoluvlastník v podiele 3/7 a 1/7 som mal plne zverenú do užívania od svojej bývalej manželky Mgr. V. M....

Okresný   súd   v   Topoľčanoch   zistil,   že   užívam   nehnuteľnosť   iba   v   rámci   svojich a zverených podielov a tak som nezískal žiadne bezdôvodné obohatenie, ktoré by som musel vydať vo forme peňažného plnenia. Okresný súd v Topoľčanoch dňa 3. 10. 2001 žalobu v plnom rozsahu zamietol rozsudkom. Krajský súd v Nitre rozsudok uznesením zrušil a vec mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Na   základe   toho   istého   skutkového   stavu   Okresný   súd v Topoľčanoch v jednom a tom istom rozsudku uviedol dve absolútne protichodné tvrdenia: a to, že ja neužívam nehnuteľnosť nad rámec svojich a zverených podielov a skutočnosť, že kto využíva spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu musí obohatenie vydať a aj ma zaviazal zaplatiť bezdôvodné obohatenie. Tieto dve absolútne protichodné tvrdenia sú uvedené v rozsudku Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 22. 6. 2004. Krajský súd v Nitre znova rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd v Topoľčanoch znova rozhodol rozsudkom dňa 20. 2. 2006 a zaviazal ma zaplatiť 10.067 SK. Na rozsudok Okresného súdu v Topoľčanoch zo dňa 20. 2.   2006   som   podal   odvolanie.   Namietal   som   rozpor   rozsudku   a   skutkového   stavu. Krajský súd v Nitre nariadil verejné pojednávanie....

Okresný súd v Topoľčanoch a aj Krajský súd v Nitre zhodne skonštatovali, že som neužíval   nehnuteľnosť   nad   rámec   podielov   ale   musím   vydať   bezdôvodné   obohatenie. Na tieto   nespravodlivé   rozsudky   som   podal   riadne   dovolanie   na   Najvyšší   súd   SR v Bratislave.

Dovolanie mi Najvyšší súd SR v Bratislave odmietol s odôvodnením, že dovolanie nie je prípustné nakoľko nepresahuje peňažné plnenie 3 násobku minimálnej mzdy. Najvyšší súd   SR   skonštatoval,   že   sa   nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Samotná   podstata,   že   finančné   plnenie   v   sume   10.067   Sk,   ktorá   nedosahuje 3 násobku minimálnej mzdy nieje podkladom na to, aby boli porušené moje ústavné práva na spravodlivý proces.

Žiadam Ústavný súd SR, aby vyslovil nález, že vydať bezdôvodné obohatenie má len ten, ktorý takéto bezdôvodné obohatenie získal. Je neprípustné, aby súd skonštatoval na jednej strane, že ja ako účastník sporu som užíval nehnuteľnosť v rámci svojho podielu a na druhej strane ma zaviazal vydať bezdôvodné obohatenie.

Žiadam   Ústavný   súd   SR   v   Košiciach,   aby   odložil   vykonateľnosť   napadnutého právoplatného rozhodnutia.“

Sťažovateľ súčasne požiadal o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, čo odôvodňuje jeho súčasnými majetkovými pomermi.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 229/2000-399 došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý súdny proces. Jednou zo zákonných podmienok na prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Dopytom na okresný súd ústavný súd zistil, že označený rozsudok sa stal, okrem výroku o úrokoch z omeškania, čo však sťažovateľ nenamieta, právoplatným 12. septembra 2007.   Z uvedeného   vyplýva,   že   predmetná   sťažnosť   bola   podaná   po   uplynutí   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.   Z uvedených dôvodov   bolo potrebné sťažnosť posúdiť ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na to,   že   v prípade   sťažovateľa   ide   o zrejme bezúspešné   uplatňovanie nároku   na ochranu   jeho   základných   práv,   ústavný   súd   nerozhodoval   o jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009