znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť S. R., bytom D. S., toho času v Ústave na výkon väzby L., zastúpeného   advokátom   JUDr.   F.   Č.,   T.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a práva na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť   podľa   čl.   5   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   3   Ntv-II 17/2004   z   23.   septembra   2004,   ktorým   bola   predĺžená   jeho   väzba do 10. augusta 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2004 doručená sťažnosť S. R., bytom D. S., toho času v Ústave na výkon väzby L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. septembra 2004 sp. zn. 3 Ntv II 17/2004, ktorým bola predĺžená jeho väzba do 10. augusta 2005.

Sťažovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   sťažnosť   doplnil   len   predložením splnomocnenia pre advokáta a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

V sťažnosti sťažovateľ uviedol:

Dňa 23. septembra 2004 NS SR rozh. 3 Ntv II 17/2004 vyhovel NS SR návrhu JUDr. I.   na   predĺženie   väzby   na   maximálnu lehotu   do   10.   augusta   2005.   Podstatou odôvodnenia tohto rozhodnutia je údajne zistená obtiažnosť veci, pre ktorú ju nebolo možné objektívne ukončiť.

Nezákonným   konaním   a nespôsobilosťou   sudcu   JUDr.   S.   a jeho   senátu   sa rozhodnutie NS SR vôbec nezaoberá, hoci pravda je taká, že logicky je objektívne iba také zistenie a konštatovanie, že jednoznačne nebolo možné vec ukončiť pre nezákonné konanie JUDr. S., ktorý od 11. septembra 2002 študoval spis do 16. septembra 2003, t. j. vyše roka, a potom   do   7.   apríla   2004   falšoval   spis,   bol   zaujatý   a nestrannosť   porušil,   za   čo   bol vylúčený. Suma sumárum: JUDr. S. spôsobil prieťah konania od 11. septembra 2002 do vylúčenia z veci dňa 7. apríla 2004 čo je 569 dní! (...)

Zo skôr uvedených dôvodov na základe uvedených skutočností a dôkazov navrhujem, aby ÚS SR vo veci rozhodol nasledovne:

1.   NS   SR   porušuje   právo   S.   R.   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na slobodu a bezpečnosť zaručené   čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a to   tým,   že neobjektívne zdôvodňuje konečné rozhodnutie o maximálnej lehote väzby S. R., na základe čoho   ÚS   SR   ruší   rozhodnutie   3   Ntv   II   17/2004   a prikazuje   NS   SR   obnoviť   stav   pred porušením   vyššie   uvedených   práv   a slobôd.   NS   SR   je   povinný   vec   znovu   prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní je viazaný právnym názorom ÚS SR.

2. NS SR je povinný do 15 dní od vydania nálezu uhradiť trovy právnemu zástupcovi v konaní pred ÚS SR.“II.

Trestné stíhanie sťažovateľa začalo 10. augusta 2000, keď voči nemu vyšetrovateľ Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trnave uznesením č. k. KÚV-15/01-TT-99 podľa § 163 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie za účastníctvo k trestnému činu vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a iné.

Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava z 11. augusta 2000   sp. zn.   Tpr   90/00   z   dôvodov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   a)   a   b)   a ods. 2 Trestného poriadku.   Najvyšší   súd   jeho   väzbu   predĺžil   nad   dva   roky   uznesením z 13. mája   2002   sp. zn. Ntv-7/02   do   30.   septembra   2002,   uznesením   z   24.   septembra 2002 sp.   zn.   Ntv-II   98/2002   do   10.   augusta   2003   a   uznesením   zo   6.   augusta   2003 sp. zn. Ntv-II 86/03 do 10. februára 2004. Uznesením najvyššieho súdu z 23. septembra 2004 sp. zn. 3 Ntv-II 17/2004 mu bola predĺžená väzba do 10. augusta 2005.

Na   sťažovateľa   bola   11.   septembra   2002   krajskému   súdu   podaná   obžaloba za účastníctvo na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za spolupáchateľstvo trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 9 ods. 2 a § 185 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za spolupáchateľstvo trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a za   trestný   čin   nedovoleného   ozbrojovania podľa   §   185 ods.   2 písm.   a) a b) a ods.   4 písm. b) Trestného zákona.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa v odôvodnení uvádza:„Predseda   senátu   Krajského   súdu   v Trnave   podal   dňa   13.   septembra   2004   (deň doručenia písomnosti) Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky návrh na predĺženie lehoty trvania   väzby   oboch   menovaných   obžalovaných   a žiadal,   aby   táto   bola   v súlade s ustanovením § 71 ods. 2 Tr. por. u C. R. predĺžená do 23. júna 2005 a u S. R. do 10. augusta 2005, teda u oboch na maximálne päťročné lehoty trvania väzby.

Návrh   odôvodnil   tým,   že   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo 7. apríla 2004, sp. zn. 5 To 31/2004, bol celý dovtedy rozhodujúci senát Krajského súdu v Trnave   vylúčený   z vykonávania   úkonov   predmetného   trestného   konania   a neskôr, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 2004, sp. zn. 5 Ndt 10/2004, bol   z vykonávania   rovnakých   úkonov   v tejto   veci   vylúčený   aj   ďalší   predseda   senátu Krajského súdu v Trnave.

Trestný   spis bol   krajskému   súdu   vrátený   dňa 26.   mája   2004 a po pridelení   veci ďalšiemu   senátu   bol   tento   predložený   dňa   21.   júna   2004   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej   republiky   na   konanie   o podnete   k podaniu   sťažnosti   pre   porušenie   zákona, odkiaľ bola späť prvostupňovému súdu doručená dňa 13. septembra 2004.

Svoj názor oprel predseda senátu krajského súdu o potrebu vykonania celého nového dokazovania,   ktorému   musí   predchádzať   príprava   hlavného   pojednávania   s tým,   že   ide o rozsiahlu   a závažnú   trestnú   činnosť   so   znakmi   organizovaného   zločinu,   pričom prepustením oboch obžalovaných z väzby na slobodu by došlo k zmareniu či podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal spisový materiál a zistil, že sú splnené podmienky na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obžalovaných v zmysle ustanovenia § 71   ods.   2   Tr.   por.   v plnej   zhode   s dôvodmi   návrhu   predsedu   senátu   Krajského   súdu v Trnave.

Podľa § 71 ods. 2 Tr. por., väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných   dôvodov   trestné   stíhanie   v tejto   lehote   skončiť   a prepustením   obvineného   na slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu rozhodnúť najvyšší súd a to aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

Zo spisového materiálu je zrejmé, že obaja obžalovaní sú dôvodne postavení pred súd a že sú stíhaní pre obzvlášť závažné trestné činy. Dôvody väzby oboch obžalovaných trvajú v nezmenenom rozsahu, tak ako boli zistené v uvádzaných rozhodnutiach. Predmetná trestná vec je rozsahom a obtiažnosťou náročná, skutkovo aj dôkazne zložitá a nebolo ju možné doposiaľ skončiť z objektívnych dôvodov.

Po vyhlásení uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. januára, sp.   zn.   1   Ntv   II   1/2004   senát   1   T   Krajského   súdu   v Trnave   kontinuálne   konal   do   dňa 7. apríla 2004, kedy uznesením, sp. zn. 5 To 31/2004 Najvyšší súd Slovenskej republiky vylúčil celý dovtedy činný senát z vykonávania úkonov predmetného trestného konania. Dňa 14. mája   2004   uznesením,   č.   k.   5   Ndt   10/2004-1365   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky podľa § 31 ods. 1 Tr. por. vylúčil z vykonávania úkonov trestného konania aj ďalšieho predsedu senátu súdu prvého stupňa; spisový materiál bol doručený súdu prvého stupňa 26. mája 2004.

Opatrením predsedu Krajského súdu v Trnave, spr. 417/04 (č. l. 1373 spisu) došlo v dôsledku   toho   až   k zmene   v rozvrhu   práce   tohto   súdu   a vec   bola   ďalšiemu   senátu pridelená 9. júna 2004.

Dňa   15.   júna   2004   si   kompletný   spisový   materiál   vyžiadalo   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a späť ho doručilo až 13. septembra 2004, kedy ho obratom s predmetnou žiadosťou predložil predseda senátu krajského súdu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, čím došlo k zachovaniu lehoty uvedenej v ustanovení § 71 ods. 4 Tr. por.

Vzhľadom   na   rozsah   a charakter   trestnej   činnosti   a osoby   oboch   obžalovaných reálne   hrozí,   že   v prípade   ich   prepustenia   z väzby   na   slobodu   môže   dôjsť   k zmareniu, resp. k podstatnému   sťaženiu   dosiahnutia   účelu   trestného   konania,   ako   tento   vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 1 Tr. por.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené okolnosti preto rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby oboch obžalovaných tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

III.

1. Porušenie svojich práv podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení „neobjektívne   zdôvodňuje   konečné   rozhodnutie o maximálnej lehote väzby...“

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje aj to, že podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na rozhodnutie vo veci samej. Môže teda konať len o porušení tých práv, ktorých porušenie namieta sťažovateľ. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom. Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho   súdu,   ale   žiadnym   spôsobom   nedoplnil   alebo   nezmenil   obsah   pôvodnej sťažnosti podanej priamo sťažovateľom 4. novembra 2004. Preto ústavný súd rozhodoval o tom návrhu na rozhodnutie, ktorý vyplynul z pôvodnej sťažnosti samotného sťažovateľa.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či má na prerokovanie sťažnosti právomoc, či má sťažnosť všeobecné a osobitné náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde a či nie je zjavne neopodstatnená.

V   súvislosti   s odmietnutím   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podanej proti   rozhodnutiu   všeobecnému   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

2. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe vrátane konania a rozhodovania trestného súdu o predĺžení väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Ústavný súd v tomto smeru poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   6   dohovoru   rozhodnutím najvyššieho   súdu   o predĺžení   jeho   väzby,   teda   takým   rozhodnutím   všeobecného   súdu, na ktoré   sa   čl.   6   dohovoru   vecne   nevzťahuje.   Preto   je   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená, pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím o predĺžení väzby a namietaným porušením označeného článku dohovoru.

3.   Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom   (Trestným   poriadkom):   zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Z tohto článku vyplýva aj to, že každá osoba, ktorá je vo väzbe, má právo na to, aby sa každé rozhodnutie o väzbe (aj o predĺžení väzby) odôvodnilo v súlade s § 134 ods. 2 Trestného   poriadku   a v súlade   aj   s ostatnými   ustanoveniami   tohto   zákona   upravujúcimi trvanie väzby. Len taký postup väzobného súdu vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní o takej závažnej   otázke,   akou   je   obmedzenie   osobnej   slobody   kvôli   účelu   Trestného   poriadku vyjadreného v § 1. Odôvodnenie musí presvedčivo odpovedať na otázku, prečo je záujem na riadnom   objasnení trestnej   činnosti   a dosiahnutí   účelu   trestného konania silnejší než záujem na osobnej slobode jednotlivca.

Z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že podstatným   dôvodom   na   predĺženie   väzby   na   maximálnu   dobu   piatich   rokov je   to,   že uznesením   najvyššieho   súdu   zo   7.   apríla   2004   sp.   zn.   5   To   31/2004   bol celý   dovtedy rozhodujúci   senát   Krajského   súdu   v   Trnave   vylúčený   z   vykonávania   úkonov trestného konania a neskôr uznesením najvyššieho súdu zo 14. mája 2004 sp. zn. 5 Ndt 10/2004 bol z vykonávania rovnakých úkonov v tejto veci vylúčený aj ďalší predseda senátu Krajského súdu v Trnave. K týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu o vylúčení senátu, resp. predsedu senátu došlo, ako to vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 7. apríla 2004 sp. zn. 5 To 31/2004, na základe námietky aj sťažovateľa. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa § 219 ods. 2 Trestného poriadku ak sa zmenilo zostavenie senátu, musí byť hlavné pojednávanie vykonané znovu. Tento príkaz obsiahnutý v Trestnom poriadku je pokynom na   zopakovanie   všetkých   úkonov   trestného   súdu   na   hlavnom   pojednávaní   v podstate v nezmenenom rozsahu ako pred zmenou senátu.

Najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí o predĺžení väzby vyrovnal aj s ostatnými otázkami rozhodujúcimi   pre   ďalšie trvanie väzby, t.   j. so   závažnosťou   trestnej   činnosti sťažovateľa, existenciou väzobných dôvodov, ktoré pretrvávajú, a napokon ohľadom týchto okolností dospel k záveru, že: „Vzhľadom na rozsah a charakter trestnej činnosti a osoby oboch obžalovaných reálne hrozí, že v prípade ich prepustenia z väzby na slobodu môže dôjsť k zmareniu, resp. k podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného konania, ako tento vymedzuje ustanovenie § 1 ods. 1 Tr. por.“

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateľa dodáva, že je pravdou, že došlo aj k nečinnosti   príslušného   trestného   súdu   v dôsledku   nečinnosti   predsedu   senátu,   ale   túto nečinnosť by mohol sťažovateľ napádať v konaní pred ústavným súdom len iným obsahom sťažnosti a návrhom na rozhodnutie vo veci samej. Pri predĺžení väzby na maximálnu dobu preto   mohlo   byť   rozhodujúce   len   to,   že   k   vylúčeniu   senátu   a   predsedu   senátu   došlo z dôvodov,   na ktorých   sa   podieľal aj sťažovateľ, a táto skutočnosť objektívne vyvolala potrebu zopakovať celé dovtedy vykonané hlavné pojednávanie.

Preto treba prijať záver, že medzi uznesením najvyššieho súdu, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „neobjektívne zdôvodňuje konečné rozhodnutie o maximálnej lehote väzby“, a preto porušuje čl. 5 dohovoru (sťažovateľ namieta porušenie celého článku, avšak zjavne ide o jeho prvý odsek), a označeným článkom dohovoru niet žiadnej takej spojitosti, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť porušenie tohto článku dohovoru.

Opierajúc sa o dôvody sťažnosti, obsah napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o vylúčení senátu a predsedu senátu ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť   je   aj   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   práva   podľa   čl.   5   dohovoru,   zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4.   Odmietnutie   sťažnosti   v   celom   rozsahu   znamenalo,   že   ústavný   súd   sa   už nezaoberal ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu jeho práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005