znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., so sídlom B., vo veci porušenia jeho slobody prejavu a základného práva vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom upravených v čl. 26 ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   porušenia   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky opatrením Okresného súdu Bratislava III z 10. decembra 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2004 doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   T.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., so sídlom B., vo veci porušenia jeho slobody prejavu a práva vyjadrovať   svoje   názory   slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom upravených v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia čl. 13 ods. 1 ústavy   opatrením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) z 10. decembra 2003, ktorým sudkyňa okresného súdu JUDr. O. N. (ďalej len „sudkyňa“) sťažovateľa vyzvala, aby sa   jej ospravedlnil   v lehote 15   dní,   pod   sankciou   poriadkovej pokuty podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi, ktorý je súdnym exekútorom, boli doručené   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   Er   4469/02-7,   Er   4470/02-7,   Er   4468/02-7, Er   4467/02-7,   ktorými   boli   zastavené   predmetné   exekučné   konania   pre   nezaplatenie súdneho poplatku za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ v tejto súvislosti zaslal 18. novembra 2003 sudkyni okresného súdu, ktorá v uvedených veciach rozhodovala, list. V tomto liste vyjadril svoj názor, že v predmetných   prípadoch vydala rozhodnutia, v ktorých   uplatnila   nesprávny   výklad zákona.   V závere   listu,   ktorého   kópia   je   prílohou sťažnosti,   sťažovateľ   uviedol,   že   skutočnosti   uvedené   v liste   dáva   sudkyni   na   vedomie „...najmä z dôvodu, aby ste sa vyhli prípadným pochybeniam v ďalších konaniach.“.

V nadväznosti   na   list   sťažovateľa   mu   sudkyňa   okresného   súdu   zaslala   list z 10. decembra 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Exekútorovi a ani žiadnemu inému občanovi, či inštitúcii neprislúcha komentovať rozhodnutie príslušného súdu a už vonkoncom nie sudcu poučovať či robiť návrhy, ako má v danej veci postupovať a robiť mu výklad zákona.

Vaše listy, pokiaľ sa mi písomne neospravedlníte v lehote15 dní, budem avizovať Komore exekútorov a Ministerstvu spravodlivosti SR. Mohla by som zvoliť tiež postup podľa § 53 O. s. p., ale v danej chvíli to ešte nepovažujem za potrebné a dávam Vám príležitosť Vaše neprístojné chovanie napraviť.“

Sťažovateľ   hodnotí   list   sudkyne   okresného   súdu   ako   úkon   (opatrenie)   -   výzvu okresného súdu, ktorým došlo „...k zásahu do práva na slobodu prejavu tým, že slobodný prejav bol súdom sankcionovaný“. V tejto súvislosti poukazuje na priamu súvislosť medzi svojím slobodným prejavom (list sťažovateľa z 18. novembra 2003) a uložením povinnosti ospravedlniť   sa   na   výzvu   sudkyne   okresného   súdu.   Toto   hodnotenie   opiera   sťažovateľ o tvrdenie, že touto výzvou   mu bola „uložená sankcia...,   aby sa písomne ospravedlnil. Výzva na ospravedlnenie je formulovaná ako právna povinnosť. Vyplýva to z toho, že súd tu na splnenie povinnosti ukladá lehotu (15 dní) s poučením, že ak k splneniu povinnosti v tejto lehote nedôjde, pristúpi k uloženiu poriadkovej pokuty“.  

Sťažovateľ   poukazuje   v sťažnosti   tiež   na   to,   že „Zvolená   sankcia   –   uloženie povinnosti ospravedlniť sa v určenej lehote – je uložená protiústavne, v rozpore so zásadou, že povinnosti možno ukladať iba zákonom“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal nasledovný nález:„Výzvou   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   10.   12.   2003,   vydanou   sudkyňou JUDr. O. N., ktorou sa sťažovateľovi ukladá, aby sa JUDr. O. N. ospravedlnil v lehote 15 dní,   pod   sankciou   poriadkovej   pokuty   podľa   §   53   O.   s.   p.,   došlo   k porušeniu   práva sťažovateľa garantovaného v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva garantovaného v čl. 13 ods. 1 Ústavy SR. Citovaná výzva Okresného súdu Bratislava II   zo dňa 10. 12. 2003 sa zrušuje.“.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania odmietnuť návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh pre nedostatok svojej právomoci o ňom konať.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti posudzoval, či k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy došlo, resp. vôbec mohlo dôjsť na základe výzvy obsiahnutej v liste sudkyne okresného súdu a či na konanie o takejto sťažnosti je založená právomoc ústavného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu k porušeniu základného práva vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, a tým aj k porušeniu ústavne garantovanej slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy môže dôjsť jednak pred uplatnením tohto základného práva, a to okrem iného takým konaním orgánu verejnej   moci,   ktorým   sa   účinne   a pritom   v rozpore   s ústavou   alebo   s   iným   právnym predpisom sťažovateľovi bráni v uplatnení tohto základného práva, ako aj po jeho uplatnení tým, že za názor vyjadrený slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom je v rozpore   s ústavou   alebo   s   iným   právnym   predpisom   uložená   sťažovateľovi   právna sankcia.

Sťažovateľ namieta porušenie slobody prejavu a základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy po jeho uplatnení, pričom za sankciu, ktorá mu bola za uplatnenie jeho základného práva uložená, považuje výzvu sudkyne okresného súdu, aby sa za svoj slobodne prejavený názor písomne ospravedlnil. Výzvu na písomné ospravedlnenie pritom považuje za uloženie právnej povinnosti vzhľadom na to, že vo výzve je uvedené, „že ak k splneniu povinnosti v lehote nedôjde, pristúpi k uloženiu poriadkovej pokuty.“.

Poriadkové opatrenie - pokuta podľa § 53 ods. 1 OSP, ktoré možno okrem iného uložiť aj „tomu, kto urobí hrubo urážlivé konanie“, predstavuje nesporne právnu sankciu. Z uvedeného vyplýva, že ak by okresný súd uložil sťažovateľovi poriadkovú pokutu za jeho podanie   z 18.   novembra   2003,   bolo   by   možné   posudzovať,   či   takýmto   rozhodnutím okresného   súdu   došlo   alebo   nedošlo   k protiprávnemu   sankcionovaniu   uplatňovania základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   26   ods.   2   ústavy,   a tým   aj   k   porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, ako aj ústavne garantovanej slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Podľa   príslušných   ustanovení   OSP poriadkovú   pokutu   prvostupňový   súd   ukladá uznesením, proti ktorému možno podať odvolanie. Z toho vyplýva, že v danom prípade proti prípadnému uloženiu sankcie za uplatnenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods.   2 ústavy by mal sťažovateľ k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý by mohol a mal možnosť uplatniť na všeobecnom súde. Na základe uplatnenia princípu subsidiarity by potom ale bola vylúčená právomoc ústavného súdu konať vo veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uloženie   povinnosti   ospravedlniť   sa   pod   hrozbou uloženia   poriadkovej   pokuty   podľa   §   53   ods.   1   OSP   nemožno   ale   podľa   príslušných právnych   predpisov   (OSP)   považovať   za   právnu   sankciu.   Ak   uloženie   povinnosti ospravedlniť sa nemožno považovať za právnu sankciu, tak potom nemožno považovať ani výzvu okresného súdu obsahujúcu právne irelevantnú povinnosť ospravedlniť sa za také konanie okresného súdu,   ktorým   by mohlo dôjsť   (došlo)   k porušeniu   základného práva sťažovateľa   podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, a tým aj k porušeniu jeho ústavne garantovanej slobody prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Keďže namietanou výzvou okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 2 ústavy (ak by aj poriadkovú pokutu okresný súd sťažovateľovi uložil, mohol by použiť v systéme všeobecného súdnictva riadny opravný prostriedok), ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004