znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 15/01-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2001 predbežne prerokoval podnet štátneho príslušníka Zväzovej republiky Juhoslávia S.   B.,   rod.   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Š.   K.,   P.,   vo   veci   porušenia   jeho základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky postupom ministra vnútra Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona podľa § 8 ods. 11 zákona č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Podnet S. B., rod. K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 13. decembra   2000   doručené   podanie   štátneho   príslušníka   Zväzovej   republiky Juhoslávia   S.   B.,   rod.   K.,   trvale   bytom   P.   (ďalej   len   „navrhovateľ),   zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., P., označené ako „Podnet na začatie konania podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“. Na výzvu ústavného súdu zo 17. januára 2001 bol   podnet   navrhovateľa   doplnený   a spresnený   o jeho   „Stanovisko“   z 31.   januára 2001.   Z obsahu   podnetu   vyplynulo,   že   navrhovateľ   sa   podľa   §   8   ods.   11   zákona č. 73/1995 Z. z. o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) 3. augusta 2000 obrátil na ministra vnútra Slovenskej republiky so žiadosťou o odstránenie tvrdosti zákona týkajúcej sa miesta podania svojej žiadosti o udelenie povolenia na dlhodobý pobyt (namiesto na diplomatickej alebo konzulárnej misii v štáte, v ktorom má bydlisko alebo ktorého je držiteľom   cestovného   dokladu,   na   príslušnom   policajnom   útvare   Slovenskej republiky).

Dôvodom   na   podanie   podnetu,   v ktorom   navrhovateľ   namietal   porušenie základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   sa   stala   odpoveď   ministra   vnútra   na   jeho   žiadosť z 21. augusta   2000   (č.   p.   KM-315/CU-2000),   v ktorej   tento   tvrdil,   že   odstránenie tvrdosti   zákona   bolo   po   poslednej   novelizácii   zákona   o pobyte   cudzincov   (zákon č. 62/2000 Z. z.) z neho vypustené. Na základe listu právneho zástupcu navrhovateľa ministrovi   vnútra   z 27.   októbra   2000,   v ktorom   upozornil   na   to,   že   odstraňovanie tvrdosti   zákona   je   upravené   v zákone   o pobyte   cudzincov   aj   po   jeho   poslednej novelizácii (hoci na inom mieste), minister vnútra odpovedal 1. decembra 2000 na žiadosť   navrhovateľa   listom   (KM-315-2/CU-2000)   tak,   že   „vzhľadom   na   to,   že vykonaným šetrením v predmetnej záležitosti neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by podmieňovali odstránenie tvrdosti ustanovenia § 8 ods. 1 (správne má byť uvedené: § 8 ods. 11) cit. zákona, s ľútosťou Vám musím oznámiť, že nemôžem Vašej žiadosti vyhovieť“. Podľa názoru navrhovateľa spôsob vybavenia jeho žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona podľa § 8 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov predstavuje porušenie jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nakoľko „bolo povinnosťou odporcu rozhodnúť o mojej žiadosti zo dňa 3. 8. 2000 rozhodnutím v zmysle   §   46   a 47   správneho   poriadku.   Keďže   sa   tak   nestalo,   stav   denegationis iustitiae, ktorý je porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, i naďalej trvá“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   130   ods.   3   ústavy   oprávnený   konať   o podnetoch, ktorými fyzické osoby (vrátane cudzích štátnych príslušníkov) namietajú porušenie svojich   práv.   Z konania   o podnetoch   nie   je   možné   vylúčiť   ani   postup   ústredných orgánov štátnej správy, resp. ministrov stojacich na ich čele, pokiaľ v jeho dôsledku došlo   k porušeniu   základného   práva   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   a pokiaľ   sa takémuto   základnému   právu   alebo   slobode   neposkytuje   žiadna   ochrana   využitím účinného opravného prostriedku dostupného navrhovateľovi.

Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   podnetu   ústavný   súd   skúma   jeho zákonom   predpísané   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jedna z podmienok, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom   prerokovaní   každého   podnetu,   je,   či   nejde   o zjavne   neopodstatnený podnet.   Za   zjavne   neopodstatnený   podnet   je   pritom   možné   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Ako ústavný súd už uviedol vo veci I. ÚS 24/98: „Jedným z dôvodov   odmietnutia   podnetu   je   jeho   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   možno vysloviť v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky nezistí príčinnú súvislosť medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   namietal   pisateľ   podnetu“,   v dôsledku   čoho   „...namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ...“ (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd z uvedeného hľadiska preskúmal podnet navrhovateľa namietajúci porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, t. j. práva na inú právnu ochranu,   postupom   ministra   vnútra   Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   žiadosti o odstránenie   tvrdosti   zákona   a rozhodol   o jeho   odmietnutí   pre   zjavnú neopodstatnenosť, nakoľko za súčasť základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   konanie   a rozhodnutie   orgánu   štátu o „odpustení“ splnenia zákonnej podmienky (náležitosti) konania o práve upravenom v príslušnom   zákone.   Aj   keď   postup   ministra   vnútra   pri   rozhodovaní   o žiadosti o odstránenie tvrdosti zákona podľa § 8 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov priamo súvisí s konaním, v ktorom sa rozhoduje o udelení povolenia cudzincovi na dlhodobý alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, nerozhoduje sa v ňom o takom práve, ochrany ktorého sa možno domáhať prostredníctvom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Nakoľko   (a   z uvedených   dôvodov)   postupom   ministra   vnútra   Slovenskej republiky   v konaní o žiadosti   navrhovateľa   o   odstránenie   tvrdosti   zákona   nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné jeho podnet po predbežnom prerokovaní odmietnuť ako zjavne neopodstatnený.