znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 149/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,,zastúpenéhoadvokátkouJUDr.Ing.LindouKovandovou, Ulica Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušeniačl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Ndt 17/2015 z 25. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola30. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndt 17/2015 z 25. augusta 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, toho času umiestnenýv ústave na výkon trestu odňatia slobody, sa v prerokúvanej trestnej veci na Okresnom súdeBanská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vedenej pod sp. zn. 2 Tk 1/2014 zúčastnilhlavného pojednávania, na ktorom vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu senátu(ďalej len „námietka zaujatosti“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Dôvodom tejto námietky zaujatosti boli skutočnosti, ktoré sa sťažovateľ dozvedel od svojej obhajkyne deň pred konaním tohto hlavného pojednávania pri návšteve jeho obhajkyne v ÚVV a ÚVTOS ⬛⬛⬛⬛ (v ústave na výkon trestu odňatia slobody,pozn.),kde... [o]bhajkyňa sťažovateľa informovala o obsahu zvukového záznamu z hlavného pojednávania.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:„Na tomto zvukovom zázname z hlavného pojednávania je v 6. hodine, 4. minúte a 28. sekunde zachytený rozhovor členov konajúceho senátu, v ktorom sa znevažujúco vyjadrujú o osobe sťažovateľa, komentujú jeho zdravotný stav a vyjadrujú sa aj k veci ako takej.“

Okresný súd sa s námietkou zaujatosti vysporiadal v zmysle § 31 ods. 4zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) tak, že po prerušení hlavného pojednávania a vypočutí si zvukového záznamunámietku zaujatosti vyhodnotil ako nevznesenú bezodkladne, a preto podľa § 32 ods. 6Trestného poriadku o nej nekonal. Okrem iného okresný súd uviedol, že vyjadrenia členovsenátu nepovažuje za také, ktoré by boli dehonestujúce vo vzťahu k sťažovateľovi, alebo žeby šlo o prejavenie nestrannosti senátu.

Sťažovateľ ďalej uviedol:„Keďže(okresný, pozn.)súd sa vysporiadal s námietkou zaujatosti tak, že o nej nekoná a podľa Trestného poriadku nie je prípustný opravný prostriedok proti takémuto postupu, obhajkyňa sťažovateľa vzápätí na tomto hlavnom pojednávaní dňa 19.03.2015 požiadala o odňatie veci Okresnému súdu Banská Bystrica a jej prikázanie inému súdu, keďže sťažovateľ mal dôvodnú obavu, že jeho trestná vec nie je prejednávaná nestranne. Vzhľadom na to, že sťažovateľ vyjadril pochybnosti aj o nestrannosti sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, o odňatí a prikázaní veci inému súdu rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky. O návrhu na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu rozhodol NS SR(najvyšší súd, pozn.)uznesením sp. zn. 2 Ndt 17/2015 zo dňa 25.08.2015... tak, že sa trestná vec sťažovateľa..., vedená na Okresnom súde Banská Bystrica... tomuto súdu neodníma.“

Na skutočnosti, že hlavné pojednávanie v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn.2 Tk 1/2014, ktoré sa konalo 2. októbra 2014 a počas ktorého (prestávky) sa mali členoviasenátu vyjadriť znevažujúco voči sťažovateľovi, a na tom, že sťažovateľ vzniesol námietkuzaujatosti voči senátu okresného súdu až na hlavnom pojednávaní 19. marca 2015(medzitým sa vo veci konalo ďalšie hlavné pojednávanie 4. novembra 2014 a 17. marca2015) z dôvodu, že„pri príprave záverečnej reči si sťažovateľova obhajkyňa potrebovala pre odstup času vypočuť výpovede“, nevidí sťažovateľ nič prekvapujúce – vyjadreniačlenov senátu voči sťažovateľovi sa totiž na CD záznam z pojednávania mali dostať lennedopatrením, keď počas prestávky nahrávacie zariadenie napriek zastaveniu malo ďalejnahrávať zvuk z pojednávacej miestnosti, o čom sa sťažovateľ mal dozvedieť až po tom, čomu mal byť oznámený obsah CD záznamu z pojednávania jeho právnou zástupkyňou, a to18. marca 2015.

Sťažovateľ zastáva názor, že vyjadrenia členov konajúceho senátu sú prejavomantipatie voči jeho osobe, a v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ako ajEurópskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa tzv. teórie zdania, pričom predkladáargumentáciu podporujúcu jeho presvedčenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa, ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, garantované čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z.n.p., ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo tzv. prezumpcie neviny garantované čl. 50 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z.n.p., ako aj článkom 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndt 17/2015 zo dňa 25.08.2015, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndt 17/2015 zo dňa 25.08.2015 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,

, trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR (slovom: dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri eurocentov), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Lindy Kovandovej, LL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje saza nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu....

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považujeza nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je nesúhlas s právnym posúdením veci najvyšším súdomv napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ je toho názoru, že vyjadrenia členov konajúcehosenátu okresného súdu sú prejavom antipatie voči jeho osobe.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byťnajmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, žev okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiuzákladných práv alebo slobôd (I. ÚS 201/2011).

Vo vzťahu k namietanému zásahu do práva na spravodlivé konanie ústavný súdkonštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľačl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázkysúvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuuplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzalido všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (II. ÚS 580/2013, IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ďalej konštatuje, že obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobnézáruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupomustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnúodlišnosť (II. ÚS 27/07).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje, žeargumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverovnajvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jehozávery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlades jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že bynapadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozporeči urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočneodôvodnené. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal námietkouzaujatosti vznesenou tak voči sudcom príslušného senátu okresného súdu, ako aj vočipotenciálnej zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, preskúmal vyjadrenia sudcovpríslušného senátu okresného súdu, pričom na namietané skutočnosti dal sťažovateľoviodpoveď. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôžesama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názorua nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už anipreto, že ústavný súd nie je opravným súdom názorov najvyššieho súdu. Nad rámec tohtoodôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právona spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom(II. ÚS 3/97, II. ÚS 173/07).

Ústavný súd preto s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenianajvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnúodpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnejochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky vyplývajúcezo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniusúdneho rozhodnutia.

Na základe už uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietolsťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručenéhočl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššiehosúdu, vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenýmiprávami a napadnutým uznesením.

Postup najvyššieho súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnyminormami totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniuzákladných práv alebo slobôd (I. ÚS 102/2015).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016