znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 149/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ivetty   Macejkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť E. A., zastúpeného JUDr.   Jozefom   Sabóom,   Advokátska   kancelária,   Obchodná   187/6,   Sečovce,   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1,   2 a   5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   4   Tos   1/2014   z 8. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2014 doručená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tos 1/2014 z 8. januára 2014.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „1) Dňa 17. 10. 2012 som sa na základe doručeného predvolania sám a dobrovoľne dostavil na Okresné riaditeľstvo PZ v Michalovciach na procesný úkon. Po mojom výsluchu som bol zadržaný ako podozrivý v inej trestnej veci a bolo mi vznesené obvinenie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 ods. 2 písm. h) Tr. zák. č. 140/1961 Zb.

2) Uznesením sudcu pre prípravné konanie OS KE I sp. zn. 0 Tp 90/12 zo dňa 19. 10. 2012 som bol podľa § 87 ods. 2 Tr. por. z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. vzatý do väzby.

3)   Prostredníctvom   obhajcu   som   podaním   zo   dňa   10.   12.   2013   požiadal   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   alternatívne   som   navrhol   súdu,   aby   nahradil   väzbu zárukami a to písomným sľubom, probačným dohľadom s peňažnou zárukou vo výške 2000 eur. V   žiadosti   som   argumentoval,   že   v   súčasnom   štádiu   už   pominulo   dôvodné podozrenie, že som sa dopustil žalovaného trestného činu, pretože obžaloba prokurátora vo vzťahu k mojej osobe je založená výlučne na výpovedi jediného (chráneného) svedka N. P. a jeho výpoveď bola vyvrátená vykonaným dokazovaním na hlavných pojednávaniach. Ďalej   som   tvrdil,   že   dôvody   väzby   sú   založené   na   abstraktných   úvahách,   nie na konkrétnych skutočnostiach.

4)   Okresný   súd   Košice   I   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   dňa   20.12.2013 uznesením sp. zn. 3 T 28/2013 žiadosť o prepustenie z väzby zamietol a mnou ponúknuté záruky neprijal.

Na margo dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a ) Tr. por. okresný súd uviedol, že tieto existujú aj po uplynutí 1 roka a vyše 2 mesiacov naďalej v takej podobe aká zodpovedá   súčasnému   štádiu   trestného   konania,   a   že   v   prípade   uznania   viny   mi   hrozí uloženie vysokého trestu.

Z obsahu uznesenia okresného súdu je zrejmé, že absentujú konkrétne dôvody, ktoré by opodstatnili dôvody útekovej väzby.

Čo   sa   týka   dôvodného   podozrenia,   okresný   súd   uviedol,   že doposiaľ   vykonaným dokazovaním rozptýlené nebolo. Na druhej strane neboli uvedené žiadne úvahy o umocnení dôvodného   podozrenia,   skôr   naopak,   aj   okresný   súd   vyhodnotil   výpoveď   ďalšieho chráneného svedka J. K. tak, že neuviedol skutočnosti majúce súvis s mojou osobou. Okresný súd poukázal, že už boli vypočutí všetci svedkovia navrhnutí prokurátorom a obžalovaným a ešte je potrebné vypočuť svedka K. (poznámka - okresný súd upustil od výsluchu svedka K. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15. 1. 2014).

Zároveň súd vyhovel návrhom obhajoby na pribratie znalcov z odvetvia psychológie a psychiatrie.

V tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že vyhovenie návrhom obhajoby na ďalšie dokazovanie v žiadnom prípade nemôže byť pripísané na moju ťarchu v tom zmysle, že by tieto okolnosti opodstatnili ďalšie trvanie mojej väzby.

5) Proti označenému uzneseniu okresného súdu som zahlásil sťažnosť, ktorú som písomne odôvodnil podaním z 26.12.2013.

Po doručení písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu, som doplnil sťažnosť podaním z 2.1.2014.

6) Krajský súd v Košiciach uznesením z 8. 1. 2014 pod sp. zn. 4 Tos 1/2014-2271 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol mnou podanú sťažnosť.

Krajský súd dôvodil, že aj v danom štádiu naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods.1 písm. a) Tr. por., pretože v prípade uznania viny mi hrozí uloženie vysokého trestu a zároveň je vo veci nariadené znalecké dokazovanie, ktorému som sa v prípravnom konaní nepodrobil.   Práve   znalecké   dokazovanie   umocňuje   spolu   s   ostatnými   hore   uvádzanými okolnosťami dôvodnosť trvania väzby.“

3. K dôvodom väzby sťažovateľ uviedol: „Ako už bolo vyššie uvedené, do väzby som bol vzatý z dôvodu podľa §71 ods.1 písm. a) Tr.   por. V počiatočnom štádiu väzby mi zo strany Krajskej prokuratúry v Košiciach a príslušných súdov bolo vyčítané, že som sa sporadicky   zdržiaval   v   Maďarskej   republike   a   že   táto   skutočnosť   opodstatňuje   obavu z môjho úteku po prípadnom prepustení na slobodu.

Okresný súd v uznesení z 20. 12. 2013 a ani Krajský súd v napadnutom uznesení z 8. 1. 2014 už toto vôbec neuvádza.

V tejto súvislosti chcem uviesť, že v mesiaci november 2011 som bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Neboli mi uložené žiadne obmedzenia. Podotýkam, že až do môjho zadržania dňa 17. 10. 2012 sa voči mne neviedlo žiadne trestné stíhanie.... Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tos 1/2014 uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa   § 71 ods.1 písm.   a)   Tr.   por.,   pretože mi hrozí v prípade uznania   viny uloženie vysokého   alebo   výnimočného   trestu.   Krajský   súd   vôbec   nereagoval   na   mnou   uvádzanú skutočnosť, že dňa 17. 10. 2012 som sa sám a dobrovoľne dostavil na procesný úkon na OR PZ v Michalovciach. Podotýkam, že na základe predvolania policajta, ktoré som zákonom predpísaným spôsobom prevzal.

Už z uvedeného dôvodu samého osebe nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby. Nemám vedomosť ani o tom, že by súdy v inej podobnej veci zistili dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda keď sa dotyčná osoba dobrovoľne dostaví na policajnú stanicu a súdy by následne konštatovali dôvody útekovej väzby a tento záver by dookola opakovali počas 15 mesiacov bez toho, aby pribudol akýkoľvek relevantný poznatok o snahe ujsť a podobne... V mojom prípade neexistujú konkrétne skutočnosti nasvedčujúc tomu, že hrozí útek, alebo skrývanie sa. Nikdy v minulosti som takto nekonal a ani v budúcnosti takto konať nebudem.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru „ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko, Neumeister   v.   Rakúsko,   Stogmuller   v.   Rakúsko   a   Letellier   v.   Francúzsko“ a na   nálezy ústavného súdu „sp. zn. III. ÚS 38/01, sp. zn. ÚS 128/05“.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol: „mám   za   to,   že   Krajský   súd   nerešpektoval   relevantné princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania, pretože   v   predmetnom   prípade   dôsledne   neskúmal   skutočnosti   svedčiace   pre   a   proti ďalšiemu trvaniu väzby.

Čo sa týka doplnenia znaleckého dokazovania (psychológa, psychiatra) je potrebné uviesť, že znalecké dokazovanie týkajúce sa svedkov bolo navrhnuté obhajobou. Za daných okolností sa stalo to, že súd akceptoval návrh obhajoby a následne tento návrh použil ako dôvod na ďalšie trvanie väzby. Naozaj netuším, ako môže súvisieť dôvodnosť útekovej väzby so znaleckým dokazovaním týkajúcim sa svedkov.

Čo   sa   týka   opakovaného   znaleckého   dokazovania   vo   vzťahu   k   obžalovaným (psychológia, psychiatria), takéto dokazovanie mohol súd nariadiť už omnoho skôr a nie na záver dokazovania. Opäť si však dovolím tvrdiť, že znalecké dokazovanie nie je dôvod na ďalšie trvanie väzby... Krajský súd na margo ponúknutých záruk v podobe písomného sľubu, probačným dohľadom a peňažnou zárukou uviedol, že nezistil výnimočné okolnosti prípadu.   Podľa   môjho   názoru   výnimočné   okolnosti   spočívajú   v   tom,   že   som   sa   sám a dobrovoľne   dostavil   na   základe   predvolania   na   policajnú   stanicu,   kde   ma   zatkli, obvinenie vo vzťahu k mojej osobe je založené skutočne na spochybnenej výpovedi jediného svedka – K., ktorý o skutku z r. 2001 začal vypovedať až v r. 2012, dokazovanie sa chýli k záveru a nevyprodukovalo žiadne objektívne nespochybniteľné dôkazy proti obžalovaným, tobôž   voči   mne.   Skôr   naopak,   dokazovaním   sa   podarilo   vyvrátiť   mnohé   tvrdenia   tohto jediného svedka N. P.... Trestné stíhanie a teda aj väzba je výlučne založená na tvrdení P., že som sa mu mal zdôveriť... Krajský súd namiesto toho, aby poskytol primeranú odpoveď na mnou uvedené argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia, si osvojil nič nehovoriaci výrok okresného súdu, že dôvodné podozrenie zodpovedá danému štádiu trestného konania. K   znaleckému   dokazovaniu   týkajúceho   sa   aj   svedka   P.   podotýkam,   že   problém spočíva   v   tom,   že   každý   znalec   má   k   dispozícii   prítomnosť   posudzovaného   a   minulosť skutku, ktorá sa už nevráti a ak nej sa môže viac-menej priblížiť, ale nie dostať. Preto si nemôže byť súdny znalec už z povahy veci istý stopercentnosťou svojich záverov.

Navyše, keď dôkazy týkajúce sa mojej osoby závisia od jedného (tvrdenie P.), počet dôkazov (znalecké expertízy) nezvyšuje, ani neznižuje pravdepodobnosť činu, lebo celá ich hodnota spočíva práve v hodnote tohto jedného, od ktorého závisia.

Z uvedeného vyplýva, že znalecké dokazovanie a ich závery neovplyvnia podstatným spôsobom mieru dôvodného podozrenia.“

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 4Tos 1/2014-2271 z 8. 1. 2014 porušil základné   práva   E.   A.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   1   ods.   2   a   ods.   5   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 1/2014-2271 z 8. 1. 2014 zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje, aby E. A. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3)   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   E.   A.   ako   primerané   finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10 000 eur, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta JUDr. Jozefa Sabóa do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

9. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

11. Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3   a   4   dohovoru.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   vzhľadom   na   tvrdenia   uvedené   v sťažnosti nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby, krajský súd podľa sťažovateľa nedal v namietanom uznesení   odpoveď   na   jeho   argumenty,   dôsledne   neskúmal   skutočnosti   svedčiace „pre a proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby“ a   nevysporiadal   sa   s jeho   v argumentáciou   o existencii výnimočných   okolností   prípadu   v súvislosti   so   sťažovateľom   ponúkanými   zárukami v podobe   písomného   sľubu,   probačného   dohľadu   a peňažnej   záruky.   Podľa   sťažovateľa krajský súd nedal odpoveď na jeho argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia, len si osvojil výrok okresného súdu, že dôvodné podozrenie zodpovedá danému štádiu trestného konania.

12. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 T 28/2013 z 20. decembra 2013 žiadosť obžalovaného (sťažovateľa) o prepustenie z väzby na slobodu zamietol,   neprijal   návrh   na nahradenie   väzby   písomným   sľubom,   neprijal   návrh na nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a neprijal   návrh na nahradenie   väzby   peňažnou   zárukou.   Okresný   súd   v označenom   uznesením   uviedol: „Čo sa týka dôvodov väzby uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku tieto existujú u obžalovaného aj po uplynutí jedného roka a vyše dvoch mesiacov naďalej v takej podobe, aká   zodpovedá   súčasnému   štádiu   trestného   konania   na   hlavom   pojednávaní.   Z   obsahu súdneho spisu je zrejmé, že v prípade uznania viny hrozí obžalovanému uloženie vysokého trestu. Väzba obvineného, ktorému hrozí vysoký trest je odôvodnená v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku len za predpokladu zistenia niektorej ďalšej konkrétnej skutočnosti, ktorá v súvislosti s vyššie uvedenou predpokladanou citeľnou   sankciou obavou z úteku odôvodňuje.   Táto   skutočnosť   môže   mať   súvis   nielen   s   osobou   obvineného   (ktorý   bol doposiaľ právoplatne odsúdený pre rovnakú trestnú činnosť pre akú bola naňho podaná obžaloba), ale aj so spôsobom spáchania trestnej činnosti, resp. vo vzťahu ku akej trestnej činnosti   konanie   obžalovaného   smerovalo   a   z   ktorej   dôvodné   podozrenie   doposiaľ vykonaným dokazovaním rozptýlené nebolo.

Pre   úplnosť   je   potrebné   poznamenať,   že   po   vykonanom   dokazovaní   na   hlavnom pojednávaní uvedené vyplýva nielen z výpovede chráneného svedka N. P., ale aj z výpovede druhého chráneného svedka J. K., ktorý síce neuviedol skutočnosti majúce súvis, konkrétne s návodom na vraždu J. B. a E. A., ale posledne menovaný potvrdil skutočnosti týkajúce sa samotnej vraždy nebohého B.. Bude vecou ďalšieho dokazovania a to konkrétne znaleckého z odboru zdravotníctva, odvetvie psychiatrie a z odboru psychológie, v rámci ktorého budú vyšetrení   nielen   obžalovaní   ale   aj   tí   svedkovia,   ktorí   uvádzali   podstatné   skutočnosti súvisiace s trestnou činnosťou, pre ktorú bola podaná obžaloba,   čím bude vyhovené aj návrhom obhajoby a zároveň obrana obžalovaného E. A. potvrdená alebo vyvrátená. K   námietkam   obžalovaného   E.   A.   je   potrebné   uviesť,   že   materiálne   a formálne podmienky vzatia do väzby obžalovaného E. A. sú bližšie konkretizované v uznesení okresného súdu Košice I. sp. zn. 0 Tp 90/2012 zo dňa 19. 10. 2012, ktorým bol obžalovaný E. A. vzatý do väzby v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 Tpo 54/2012 zo dňa 30.10.2012 a v uznesení Okresného súdu Košice I sp. zn. 3 T 28/2013 zo dňa 26. 4. 2013, ktorým bolo rozhodnuté o ponechaní obžalovaného E. A. vo väzbe v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 34/2013 zo dňa 29. 4. 2013, ktorým bola zamietnutá sťažnosť menovaného proti vyššie uvedenému uzneseniu. Taktiež aj v uznesení Okresného súdu Košice I sp. zn. 3 T 28/2013 zo dňa 16. 7. 2013 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   4   Tos   58/2013   zo   dňa   29.   7.   2013. Skutočnosti konkretizované v týchto uzneseniach, za absencie nejakých dlhších citových väzieb obžalovaného reálne odôvodňujú obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku. Skutkové a právne okolnosti v predmetnej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 3 T 28/2013 nie sú totožné s vecami, na ktoré obžalovaný E. A. vo svojej   žiadosti   poukazuje.   Či   už   ide   o   veci   rozhodované   Európskym   súdom   pre   ľudské práva, Najvyšším súdom, resp. Okresným súdom a Krajským súdom v Bratislave, Krajským súdom v Žiline a Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Zároveň je potrebné uviesť, že v predmetnej trestnej veci sa koná riadne a včas ako to predpokladá zásada trestného konania v § 2 ods. 6 Tr. poriadku po vzatí obžalovaného do   väzby.   Počas   desiatich   pojednávacích   dní   boli   vypočutí   všetci   svedkovia   navrhnutí prokurátorom a obžalovanými, pričom ešte je potrebné vypočuť svedka K., ktorý sa na hlavné   pojednávanie   opakovane   nedostavil,   zároveň   vykonať   znalecké   dokazovanie z odboru zdravotníctvo a psychológie. Taktiež vypočuť ďalších svedkov, ktorých obhajoba priebežne navrhuje, pričom sa títo na predvolanie súdu nedostavujú.

Vzhľadom   na   povahu   a   závažnosť   prejednávaného   skutku   a   taktiež   aj   osobu obžalovaného   pouvažuje   súd   dobu   trvania   väzby   jeden   rok,   dva   mesiace   a   tri   dni za proporcionálnu. Tvrdenie obžalovaného E. A., že ďalšie dokazovanie sa jeho netýka sa nezakladá na pravde, nakoľko vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie aj jeho osoby, ktorému sa menovaný v rámci prípravného konania nepodrobil...

Súd zamietol aj žiadosť obžalovaného o nahradenie jeho väzby písomným sľubom, návrhom   na   nahradenie   väzby   dohľadom   mediačného   a   probačného   úradníka   a   návrh na nahradenie väzby peňažnou zárukou, nakoľko je stíhaný pre trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b/, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c/, h/ Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v znení do novely zákona č. 253/2001 Z. z. (trestná sadzba 12 - 15 rokov, alebo výnimočný trest odňatia slobody) pretože má za to, že s ohľadom na osobu obžalovaného, predovšetkým na vyššie spomenutý charakter trestnej činnosti (plánovanosť, organizovanosť), účel väzby nemožno dosiahnuť inak, ako jej výkonom a tieto inštitúty nepovažuje v súčasnom štádiu trestného konania za dostatočné na nahradenie väzobného stíhania obžalovaného. Zároveň z vyššie uvedených skutočností a ani z tvrdení obžalovaného nevyplývajú žiadne výnimočné okolnosti prípadu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 81 ods. 1, II. veta Tr. poriadku. Bude vecou ďalšieho dokazovania v rámci hlavného pojednávania preukázať konkrétny podiel účasti obžalovaného E. A. na konaní, pre ktoré bola naňho podaná obžaloba.“

13. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 1/2014 z 8. januára 2014 zamietol sťažnosť obžalovaného (sťažovateľa) a uviedol: „... Na základe podanej sťažnosti krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného E. A. nie je dôvodná.

Obžalovaný E. A. si dňa 12. 2. 2013 prostredníctvom svojho obhajcu podal žiadosť o prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ktorú   odôvodnil   tým,   že   jeho   osobná   sloboda   bola obmedzená dňa 17. 10. 2012. Trestné stíhanie vedené proti jeho osobe je založené výlučne na svedectve chráneného svedka N. P. Ďalej poukázal na obhajobou predložený kontrolný znalecký   posudok   PhDr.   Závoru,   ktorý   spochybňuje   znalca   Mgr.   Koutného   o pravosti podpisu B.. Tvrdil, že už v tomto štádiu konania obhajoba vyvrátila tvrdenia N. P., že on naviedol svojho brata B. A. na vraždu B. za účelom vyvinenia sa z pokusu o vraždu Z., pretože B. bol tá najnevhodnejšia osoba ako páchateľ útoku na Z.. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia a to Európskeho súdu pre ľudské práva, na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 5. 12. 2008, č. k. 5 Tos 57/2008-1254, Okresného súdu Bratislava I zo 7.

5. 2013, sp. zn. 5 T 29/2013 a Krajského súdu Bratislava zo 16. 5. 2013, sp. zn. 2 Tos 54/2013 a iné. Záverom uviedol, že dôvody jeho útekovej väzby sú založené na abstraktných úvahách a nie sú odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, pretože nebol zadržaný niekde na ulici alebo smerom k štátnym hraniciam s pozmeneným cestovným pasom a neexistuje jeho ústne   alebo   písomné   vyhlásenie,   že   ujde.   Zároveň   k   žiadosti   pripojil   aj   vlastnoručne napísaný sľub a navrhol väzbu nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka a peňažnou zárukou podľa § 81 Tr. por. vo výške 2.000,- Eur...

Správne rozhodol okresný súd, keď podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného E. A. o prepustenie z väzby na slobodu konštatujúc, že aj v danom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., pretože v prípade uznania viny hrozí obžalovanému uloženie vysokého trestu, alebo výnimočného trestu   a   zároveň   je   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie,   ktorému   sa obžalovaný   v prípravnom konaní nepodrobil.

S potrebou doplnenia tohto znaleckého dokazovania sa v plnom rozsahu stotožňuje aj krajský súd, pričom má za to, že práve táto okolnosť umocňuje spolu s ostatnými hore uvádzanými okolnosťami dôvodnosť trvania väzby u obžalovaného v tomto štádiu trestného stíhania.

K   sťažnostným   námietkam   obžalovaného   je   potrebné   uviesť,   že   materiálne podmienky väzby nie sú identické s rozhodovaním o vine a treste obvineného. V tomto štádiu   konania   súd   posudzuje   zadovážené   dôkazy   len   z   hľadiska,   či   tvoria   dostatočný podklad pre ďalšie vedenie trestného stíhania proti obžalovanému pre stíhaný skutok. Okresný   súd   svoje   závery   o   potrebe   ďalšieho   vedenia   trestného   stíhania   voči obžalovanému   správne   posúdil   z   hľadiska   takého   stupňa   pravdepodobnosti,   ktorý zodpovedá   danému   štádiu   trestného   konania,   tieto   skutočnosti   vykonal   a   vyhodnotil, a až následne prijal racionálne závery aj o potrebe ďalšieho trvania väzby.

Vo   vzťahu   k   ponúknutému   písomnému   sľubu,   ako   aj   návrhu   nahradenia   väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou obžalovaným je potrebné uviesť, že tieto je možné prijať ako náhradu väzby len vtedy, ak by ich prijatie odôvodňovali výnimočné okolnosti prípadu. Vzhľadom k tomu, že ani krajský súd žiadne výnimočné okolnosti prípadu nezistil a u obžalovaného E. A. sa jedná o osobu, ktorá už bola v minulosti odsúdená pre rovnakú trestnú činnosť, ako aj vzhľadom   na   spôsob   spáchania   trestnej   činnosti   tieto   nepovažoval   za   dostatočné na náhradu väzby.

To boli dôvody pre ktoré krajský súd o sťažnosti obžalovaného E. A. rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

14. Z   už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).

15. Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má   opodstatnenie   len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej   slobody.   Skutkový   stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   IV.   ÚS   43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

16. Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy,   ktorého   súčasťou   je   aj   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (m.   m.   III.   ÚS   271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 301/2011).

17.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   postupov   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o   zákonnosti   väzby   nie   je   jeho   úlohou,   aby   posudzoval   smer   vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným   prostriedkom   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili   presvedčivo.   Len   vtedy,   ak ústavný súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   vylúči   svojvôľu   a   nezákonnosť   ich   postupov (IV. ÚS 301/2011).

18.   Vychádzajúc   z   týchto   základných   princípov,   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť sťažovateľa   a   vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   a   k   označeným základným právam podľa ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namietal, konštatuje, že táto je zjavne neopodstatnená.

19. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia jasne a presvedčivo odôvodnil danosť väzobného dôvodu tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku v danom štádiu súdneho konania. Zároveň ústavný súd považuje za dostatočné aj odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa posúdenia možnosti existencie   výnimočných   okolností   prípadu   v súvislosti   so   sťažovateľom   ponúkanými zárukami v podobe písomného sľubu, probačného dohľadu a peňažnej záruky. Krajský súd v spojení s uznesením okresného súdu vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľa, pričom ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne.

Po preskúmaní obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesením okresného   súdu)   v   kontexte   argumentov   sťažovateľa   ústavný   súd   zastáva   názor,   že vzhľadom na štádium trestného konania, jeho povahu a dôvody, na ktorých krajský súd založil opodstatnenosť dôvodov väzby podľa   § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a všetkých okolností danej trestnej veci možno jeho rozhodnutie považovať za legitímne. Krajský   súd   na   námietky   sťažovateľa   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   o zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby odpovedal dostatočne, a preto aj ústavný súd toto uznesenie považuje za vyhovujúce požiadavkám zákonnosti väzby a ako také aj za ústavne akceptovateľné. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

20.   Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde,   pretože   napadnuté uznesenie krajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

21. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014