znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 149/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   právne   zastúpenej   advokátkou JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/1995 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2012 doručená sťažnosť spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/1995 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplývajú tieto relevantné skutočnosti: „(...)   Právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   bolo porušené v konaní, ktoré je vedené od 20. 12. 1995 na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.   Z-2-38Cb/741/J995   v   právnej   veci   sťažovateľa   -   žalobcu:   D.,   s.   r.   o.(...),   proti žalovaným v: 1. rade: Ing. E. S.(...), 2. rade: B. S.(...), 3. rade: JUDr. B. B.(...), 4. rade: Ing. M. B.(...), 5. rade: B. G.(...), 6. rade: J. S.(...), 7. rade: M. S.(...), 8. rade: RNDr. Ľ. T. (...), 9. rade: Mgr. B. T.(...), o zaplatenie 74.520,35 € s príslušenstvom. Predmetnú sťažnosť odôvodňuje sťažovateľ nasledovne:

Sťažovateľ ako postupník nadobudol pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo   dňa   22.   6.   2010   uzatvorenej   s   postupcom   G.,   so sídlom(...),   Cyprus(...) G. nadobudol pohľadávku na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 12. 2004 (uzatvorená vo forme notárskej zápisnice číslo N 5203/2004, Nz 94134/2004) od postupníka S., a. s.(...), ktorá vyplýva z Úverovej zmluvy č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992 uzatvorenej medzi S., a. s., a spoločnosťou D., spol. s r. o.(...) Pohľadávka je zabezpečená:

- Záložnou zmluvou č. 34/334023-3 - dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992 uzatvorenou so záložcami, RNDr. Ľ. T. a B. T., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti zapísané na LV č. 915, k. ú. C.(...).

- Záložnou zmluvou č. 34/334023-3 - dodatok č. 2 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992 uzatvorenou so záložcami, E. S., B. S., B. G., J. S. a M. S. zo dňa 23. 8. 1993, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti na LV č. 5292, k. ú. H.(...).

- Záložnou zmluvou č. 34/334023-3 - dodatok č. 3 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992 uzatvorenej so záložcami JUDr. B. a Ing. B., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti na LV č. 2334, k. ú. N.(...).

Sťažovateľ vstúpil do konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z- 2-38Cb/741/I995   na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   Z-2- 38Cb/741/1995-558 zo dňa 8. 2. 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/30/2011 zo dňa 2. 6. 2011. Postup Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-38Cb/741/1995 však považuje sťažovateľ za neprimerane dlhý, keďže z hľadiska posúdenia   samotného   nároku   na   zaplatenie,   sa   jedná   o   vec   jednoduchú,   hoci   trvanie doteraz neukončeného konania len na prvom stupni je už v súčasnosti v dĺžke viac ako 17 rokov. Krajský   súd   v   Bratislave   počas   neprimerane   dlho   trvajúceho   súdneho   sporu nepostupoval   v   súlade   s   právnym   poriadkom   SR,   nakoľko   konanie   o   zaplatenie   bolo viackrát prerušené z dôvodu konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-46 Cb 783/96 resp. z dôvodu konania na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 20bo 80/2004, 20bo 74/2008 a 1ObdoV/10/2011, predmetom ktorého bolo posúdenie platnosti Záložnej zmluvy č. 34/334023-3 - dodatok č. 2 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992 uzatvorenej s E. S., B. S., B. G., J. S. a M. S. ako záložcami zo dňa 23. 8. 1993. Podľa názoru sťažovateľa mal však Krajský súd v Bratislave v konaní o zaplatenie vedenom pod sp.   zn. Z-2-38Cb/741/1995 riadne pokračovať a otázku platnosti zvyšných dvoch zmlúv o zriadení záložného práva (záložná zmluva č.   34/334023-3   -   dodatok   č.   1 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992 a záložná zmluva č. 34/334023-3 - dodatok č. 3 k Úverovej zmluve č. 334023-3 zo dňa 24. 9. 1992) ako i samotnej existencie záložného práva posúdiť sám ako predbežnú otázku v zmysle ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a následne rozhodnúť vo veci.

Sťažovateľ taktiež poukazuje na prieťahy spôsobené Krajským súdom v Bratislave v predmetnom   konaní,   keď   vo   vyššie   uvedenej   právnej   veci   podala   dňa   7.   9.   2010 spoločnosť G. (ako právny predchodca sťažovateľa) návrh na zmenu účastníka na strane žalovaného v 3. a 4. rade z dôvodu prevodu nehnuteľnosti zabezpečenej záložným právom na nového vlastníka. Krajský súd v Bratislave počas takmer 2 rokov odo dňa podania návrhu nerozhodol o zámene účastníka a to i napriek tomu, že aj Najvyšší súd SR v uznesení pod sp. zn. 3Obo/3/2012 zo dňa 31. 1. 2012 (6 strana, posledný odsek) vyslovil, že Krajský súd   v   Bratislave   pochybil   tým,   že   uvedenú   zámenu   nevykonal.   Sťažovateľ   po   doručení predmetného   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   opätovne   očakával,   že   Krajský   súd v Bratislave predmetnú zámenu vykoná, čo sa však bez akejkoľvek logickej argumentácie a adekvátneho vysvetlenia nestalo v konaní Krajského súdu len raz. Preto sťažovateľ podal dňa 5. 6. 2012 sťažnosť na prieťahy v konaní. Až na podklade uvedenej sťažnosti vydal dňa 15. 6. 2012 Krajský súd v Bratislave uznesenie, ktorým pripustil zámenu účastníka na strane žalovaného. Krajsky súd v Bratislave prípisom zo dňa 3. 7. 2012 prostredníctvom jeho podpredsedníčky následne potvrdil, že sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná. (...) Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti má sťažovateľ za to, že už len samotná dĺžka konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38Cb/741/1995 je zjavne neprimeraná, keďže ani po 17 rokoch odo dňa podania samotného žalobného návrhu nebolo, a to ani neprávoplatne, rozhodnuté vo veci samej v prvom stupni. Podľa názoru sťažovateľa, tak bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nasledovný nález :

1. Základné právo spoločnosti D., s. r. o.(...), na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy(...)   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-38Cb/741/1995 porušené bolo.

2. Spoločnosti D., s. r. o.(...), sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 13.000 € (...), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti D., s. r. o. v sume 269,58 €(...) za 2 úkony právnej pomoci (jeden úkon právnej pomoci vo výške 127,16 eur; režijný paušál 7,63eur) na účet jej právneho zástupcu, JUDr. P. L.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-38 Cb 741/1995 dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   v   danej   veci   skúmal,   či   sú   splnené   podmienky na konanie pred ním.

Z obsahu   sťažnosti,   ako aj z obsahu   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   stala účastníčkou   napadnutého   konania „na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. Z-2-38Cb/741/1995-558 zo dňa 8. 2. 2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/30/2011 zo dňa 2. 6. 2011“, teda nadobudnutím právoplatnosti uvedených rozhodnutí v júli 2011. Je nesporné, že napadnuté konanie trvá celkovo už neprimerane dlho, avšak sťažovateľka (jej zástupcovia) pred letom 2011 nemohla v daných súvislostiach pociťovať   žiadnu   právnu   neistotu,   pretože   k tomu   mohlo   dôjsť   až   po   právoplatnom pripustení   zmeny   účastníctva.   Sťažovateľka   5.   júna   2012   podala   sťažnosť   na   prieťahy v napadnutom konaní, ktorú podpredsedníčka krajského súdu vo svojej reakcii na sťažnosť z 3. júla 2012 uznala za dôvodnú, pričom medziiným dodala, že „vec Z-2-38Cb 741/1995 bude prevedená do   režimu sledovania   vecí podpredsedníčkou   krajského súdu až   do jej právoplatného   skončenia,   za   účelom   zabránenia   vzniku   ďalších   prieťahov   v konaní“. Sťažovateľke   bola   doručená   uvedená   odpoveď   podpredsedníčky   krajského   súdu   9.   júla 2012,   avšak   nevyčkala   na   účinky   uvedenej   sťažnosti   a podaním   podľa   čl.   127   ústavy z 15. augusta 2012 sa obrátila na ústavný súd.  

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní [podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe sudov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) účinného v relevantnom čase v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb.   o   súdoch   a   sudcoch   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch a sudcoch“)] je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že   účinne využil   označené právne prostriedky   podľa   zákona o štátnej   správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje   aj   znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh, ústavný súd dospel k názoru, že využitie   právneho   prostriedku,   na   uplatnenie   ktorého   mala   sťažovateľka   právo   podľa citovaných ustanovení zákona o štátnej správe súdov a zákona o súdoch a sudcoch asi dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, nepredstavuje dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený neefektívnou činnosťou krajského súdu. Ústavný súd zastáva stanovisko, že predmetná sťažnosť bola v okolnostiach prípadu zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom,   ktorému   nemožno   pripísať účinky, ktoré   by inak takáto sťažnosť   mohla mať, ak by podpredsedníčka krajského súdu dostala primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 278/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   hoci   sťažovateľka   podala predtým, než sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť podľa zákona o štátnej správe súdov a zákona o súdoch a sudcoch, takéto formálne využitie právneho prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľkou aj so zreteľom na krátke trvanie jej účastníctva   v napadnutom   konaní   nemožno   považovať   za   efektívny   postup,   ktorý   by predstavoval   splnenie   podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   označeného   ustanovenia zákona o ústavnom súde. Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku nápravy,   ktorý   zákon   sťažovateľke   na   ochranu   jej   základných   práv   a   slobôd   účinne poskytuje a na použitie ktorého je oprávnená podľa osobitných predpisov, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013