znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 149/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., G., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Galanta sp. zn. 15 C 43/09 z 15. júna 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 219/2010 zo 16. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2012 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 20 ods.   1   a   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   sp.   zn.   15   C   43/09   z 15.   júna   2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 219/2010 zo 16. januára 2012.

2. Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva:«Dňa 8. 8. 1996 podala S., a. s.(...) v hrubom rozpore so zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), „Návrh na konkurzné konanie“ na subjekt ním označený   ako   „M.   H.(...),   trvale   bytom   G.,   súkromný   podnikateľ   pod   obchodným názvom H.“ napriek tomu, že právo podať takýto návrh si S. odvodzovala z úverovej zmluvy (ďalej   len   „ÚZ“),   ktorá   bola   uzatvorená   medzi   fyzickou   osobou   nepodnikateľom s uvedeným rodným číslom, ktorý subjekt v zmysle § 1 ods. 3 ZKV nemôže byť úpadca zo zákonných prekážok, uvedených v citovanom právnom predpise. ZKV sa na fyzickú osobu nepodnikateľa nevzťahuje. Proti uzneseniu o vyhlásení konkurzného konania Z-2-3K 200/96 KS v Bratislave zo dňa 28. 02. 2000, som v zákonnej lehote, dňa 2. 3. 2000 podal odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu nedoručenia úplného spisu z KS Bratislava o. i. aj s tzv. prihláškovou zložkou, ho svojim uznesením 6 Obo 99/2000 zo dňa 23. júna 2000 zamietol v podstate s odôvodnením, že úsudok súdu o úpadku dlžníka je vždy len úsudkom pravdepodobným   -   hoci   je   žiaduce,   aby   sa   čo   najviac   priblížil   k istote   -   lebo   v   prvej prípravnej fáze sa predpoklady pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka nedokazujú, ale len osvedčujú.

Napriek   právnemu   názoru   NS   SR,   ktorý   svojím   uznesením   v   odvolacom   konaní zaviazal konkurzný súd Bratislava skúmať či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania bez veriteľa a neexistujúceho subjektu práva (úpadcu), konkurzný súd neakceptoval záväzný právny názor NS SR. NS SR vo svojom uznesení o. i. uviedol, že nemá dostatok právomoci skúmať, či sú tu predpoklady na vedenie konkurzného konania alebo nie, zákon takúto   právomoc   pripisuje   len   konkurznému   súdu.   Keďže   vyhlásenie   konkurzu   nemá odkladný účinok, spravovanie a nakladanie (aj speňaženie ) s majetkom úpadcu prechádza na správcu konkurznej podstaty.

Podľa §   57   ods.   1,   písm.   g)   zákona   č.   455/1991   Zb.   (Živnostenský   zákon), živnostenské   oprávnenie   zaniká   dňom   uvedeným   v   oznámení   o   ukončení   podnikania. Sťažovateľ   ukončil   svoju   podnikateľskú   činnosť   Oznámením   o   ukončení   podnikateľskej činnosti   Živnostenskému   úradu   v G.   dňa   27.   4.   1996,   čím   subjekt   práva   zanikol k uvedenému dňu.(...)

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konkurzné   konanie   bolo   vedené   proti   neexistujúcemu subjektu práva, ktorý výmazom zo Živnostenského registra dňa 27. 4. 1996 zanikol ešte pred vyhlásením tzv. riadeného konkurzu, v ktorom sa sťažovateľ ako fyzická osoba s rod. č.

-nepodnikateľ nezákonne ocitol v postavení úpadcu, ale majetok bol speňažený tretej osobe M. H.(...), ktorý nemohol byť úpadcom.

Zhotoviteľ   napadnutých   kúpnych   zmlúv   (SKP)   mal   len   dve   právne   neudržateľné riešenia z nezákonného konkurzu, koho uvedie v zmluve na strane predávajúceho:

-   buď   neexistujúci   podnikateľský   subjekt   práva   M.   H.,   H.,   ktorý   Oznámením o ukončení živnosti Živnostenskému úradu G. právne zanikol ku dňu 29. 4. 1996, alebo,

-   tretiu   osobu   -   legálneho   vlastníka   nehnuteľností,   nepodnikateľa,   fyzickú   osobu M. H.(...), ktorý však nemohol byť úpadcom v konkurznom konaní pre zákonné prekážky uvedené v § 1, ods. 3) zákona č. 328/1991 Zb., teda ani účastníkom kúpnych zmlúv na strane predávajúci. Obe označenia sú absurdné.

Z   uvedeného   vyplýva   právny   záver,   že   napadnuté   kúpne   zmluvy   s   uvedenými subjektmi práv zakladá ich absolútnu neplatnosť bez ohľadu na to, z akého konania kúpne zmluvy vznikli. Všeobecné súdy konajúce vo veci uvedenú skutočnosť arbitrárne, účelovo obišli v prospech vplyvnej organizovanej skupiny osôb s cieľom získať pomerne lukratívny majetok za zlomok skutočnej ceny   (7,8 %).   Právne   neriešiteľné prekážky   im nastali   až v momente, keď pristúpili k zhotoveniu kúpnych zmlúv, v ktorých bolo nevyhnutné uviesť na strane   predávajúceho   subjekt   práva   -   predávajúceho.   Inak   povedané   „právo   ich dobehlo“ až v záverečnej fáze konkurzu. Zdôrazňujem, že v podaných žalobách o neplatnosť kúpnych zmlúv sťažovateľ nenapádal konkurzné konanie, ale len neplatnosť kúpnych zmlúv z postavenia vlastníka.

Z   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   konajúci   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal s rozhodujúcou právnou skutočnosťou kto je účastníkom zmluvy na strane predávajúceho. Súd potvrdil, že účastníkom zmluvy môže byť aj neexistujúci subjekt práva, resp. že advokát v   postavení   SKP   môže   speňažiť   kohokoľvek   majetok   bez   plnomocenstva   -   bez   súhlasu legálneho vlastníka majetku, ktorý nebol a ani nemohol byť účastníkom kúpnych zmlúv. Je nepravdepodobné, že na Slovensku, ako členský štát EÚ existuje porovnateľný právny   prípad,   v   ktorom   súd   rozhodol,   že   účastníkom   kúpnych   zmlúv   na   strane predávajúceho môže byť aj po 10 rokoch od svojho zániku neexistujúci subjekt práva, resp. 10 rokov po svojom zániku splnomocnil advokáta na predaj majetku. Súd potvrdil, že zmena vlastníckeho   práva   je   legitímna   aj   v   prípade,   keď   existujúci   zákonný   vlastník   majetku nemohol   byť   účastníkom   zmluvy,   so   zmenou   vlastníctva   a   speňažením   nesúhlasil,   ani predávajúceho   nesplnomocnil   na   takýto   právny   úkon.   Takýto   rozsudok   súdu   treba považovať v zmysle vyššie cit. zák. ustanovení prinajmenšom za arbitrárne konanie, ktoré v rámci predvídateľnosti súdnych rozhodnutí zakladá úspešnosť sťažovateľa v konaní. Napriek viacnásobnej právnej argumentácie pred všeobecnými súdmi voči ktorým táto sťažnosť smeruje, v právoplatnom rozsudku absentuje výklad, z ktorého by bolo zrejmé a   pochopiteľné   pre   sťažovateľa,   na   základe   akého   právneho   predpisu   dospel   súd k právnemu   záveru,   že neexistujúci subjekt práva môže   byť   účastníkom   kúpnych zmlúv, alebo   ktorý   právny   predpis   umožňuje   advokátovi   bez   plnomocenstva   vyhotoviť   kúpnu zmluvu na nehnuteľnosti bez súhlasu legálneho vlastníka nehnuteľnosti. Súd sa s uvedenými podstatnými právnymi otázkami nedostatočne vysporiadal vo svojom rozsudku, čo malo za následok zamietnutie žaloby sťažovateľa. Súd sa vo svojom 6 stranovom rozsudku zameral prevažne na citáciu zákona o konkurze a vyrovnaní, vyjadrenie navrhovateľa a odporcu, údajne   nepreukázaný   NPZ,   pričom   sťažovateľ   ako   žalobca   vo   svojej   žalobe   nenapádal konkurz, ale len neplatnosť kúpnych zmlúv s vyššie uvedených dôvodov. Konkurzný súd v rámci svojej dohliadacej činnosti nad SKP ani NS SR ako súd odvolací neskúmali platnosť alebo neplatnosť kúpnych zmlúv, pretože ZKV im takúto právomoc nedáva, je to výlučne v právomoci SKP, ktorý bol povinný podať konkurznému súdu návrh na zrušenie konkurzu minimálne z dôvodu neexistujúceho úpadcu a neexistujúcej pohľadávky. Pohľadávky sa v konkurze „vyfabrikovali“ až dodatočne po 5. rokoch od vyhlásenia konkurzu delením jednej fiktívnej pohľadávky na 3 časti, čo ZKV nepripúšťa.

Vedenie   konkurzného   konania   bez   existujúceho   úpadcu,   bez   legitímneho   veriteľa treba považovať za arbitrárne, šikanózne až škandalózne konanie, ktoré ani nemalo byť začaté. Dalo sa roky vopred predvídať, že kúpne zmluvy budú absolútne neplatné z vyššie uvedených dôvodov v prípade, ak SKP pristúpi k speňažovaniu a zhotoví kúpne zmluvy. Krajský súd Trnava vo svojom rozsudku si protirečí s rozsudkom Okresného súdu Galanta keď   tvrdí,   že   navrhovateľovi   sa   nepodarilo   preukázať   naliehavý   právny   záujem   na žiadanom určení. Uvedená argumentácia sa nezakladá na pravde, pretože som predložil súdu napr. listy vlastníctva, v ktorých je nezákonne prevedená zmena vlastníctva a ďalšie pripojené   listiny,   z   ktorých   je   dostatočne   preukázaný   naliehavý   právny   záujem,   ako   aj predídenie budúcich možných sporov. V rozsudku absentuje značná časť ústne prednesenej argumentácie. Okresný súd mi doručil 29. 3. 2012 (2 mesiace po doručení právoplatného rozsudku   KS   Trnava)   neštandardne,   bez   odôvodnenia,   bez   sprievodného   listu, nedoporučene,   obyčajnou   listovou   zásielkou   rozhodujúce   listiny   potvrdzujúce opodstatnenosť žaloby (aj sťažnosti), v ktorých je evidentne preukázaný naliehavý právny záujem, čím sťažil Ústavnému súdu SR spravodlivo posúdiť sťažnosť z vyžiadaného ale už neúplného spisu... Uvedené konanie súdu (o. i.) vzbudzuje moju pokračujúcu pochybnosť o nestrannosti a nezávislosti konajúceho súdu. Skutočnosť, že súd spojil moje dve rôzne žaloby do jedného konania tiež vzbudzuje pochybnosť o nezávislom a nestrannom súde, ktoré vyplynulo z iného konania.   Uvedenú skutočnosť som sa dozvedel   až po doručení rozsudku.»

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) v konaní vedenom na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 23Co/219/2010, zo dňa 16. 01. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C/43/2009, zo dňa 15. 06. 2010 porušené bolo.

2. Základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy(...) v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   Trnava   pod   sp.   zn.   23Co/219/2010,   zo   dňa 16. 01. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 15C/43/2009, zo dňa 15. 06. 2010 porušené bolo.

3. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   platnom   znení, Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/219/2010, zo dňa 16. 01. 2012 zrušuje.

4. Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zákona   o   organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Krajskému súdu Trnava vec sp. zn.23Co/219/2010, zo dňa 16. 01. 2012 na ďalšie konanie.“

4.   Z predložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   proti   rozsudku okresného súdu podal odvolanie a krajský súd rozsudkom napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Z podstatnej časti odôvodnenia rozsudku najmä vyplýva:

„Predovšetkým   je   potrebné   uviesť,   že   napriek   argumentácii   súdu   prvého   stupňa viažucej   sa   na   popísané   dôvody   zamietnutia   návrhu   navrhovateľa,   sa   navrhovateľovi v prvom rade nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem na žiadanom určení. Podľa § 80 písm. c) O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa   § 80 písm.   c) O. s. p.) je základným   procesným   predpokladom   každej   určovacej   žaloby   (s   výnimkou   určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v tejto konkrétnej veci nešlo) a bez existencie takéhoto predpokladu je vylúčené zaoberanie sa   žalobou   vecne.   Z   obsahu   návrhu   v   prejednávanej   veci   a   tiež   podaní   a   prednesov navrhovateľa   potom   vyplýva,   že   v   danom   prípade   nie   je   možné   usudzovať   existenciu naliehavého   právneho   záujmu   na   požadovanom   určení   (resp.   dvoch   určení   neplatnosti dvoch   konkrétnych   právnych   úkonov),   čo   v   danom   prípade   predstavuje   nedostatok základného procesného predpokladu každej tzv. určovacej žaloby. K tejto otázke súd prvého stupňa vychádzajúc z obsahu spisu nevenoval pozornosť a uvedený nedostatok napravil odvolací súd (ktorý v tomto smere urobil aj príslušný dotaz a poskytol účastníkom možnosť argumentovať), pričom ani použitá argumentácia navrhovateľa v spojitosti s okolnosťami daného prípadu neboli spôsobilé odvolací súd presvedčiť o tom, že by návrh o neplatnosť oboch   napádaných   zmlúv   mala   predstavovať   procesné   prípustný   spôsob   ochrany   jeho práva. Podľa už vyššie citovaného ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. sa totiž zásadne možno domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, z čoho však je možné vyvodiť,   že   spravidla   sa   možno   domáhať   aj   prípadnej   neplatnosti   právnych   úkonov (v príslušnom ustanovení citovaného predpisu priamo neuvedenej) a to výnimočne práve vtedy, kedy je naliehavý právny záujem na požadovanom určení buď predpokladaný, alebo ak potreba návrhu o neplatnosť právneho úkonu vyplýva z právneho predpisu.

V prejednávanej veci však navrhovateľ nemohol mať žiaden naliehavý právny záujem na určení neplatnosti popísaných kúpnych zmlúv a to predovšetkým preto,   že v danom prípade   bolo   možné   ochranu   jeho   právneho   postavenia   (a   istoty   takéhoto   postavenia) uplatniť iným návrhom priamo zodpovedajúcim požiadavke ust. § 80 písm. c) O. s. p., pričom rozhodnutie o takomto návrhu by znamenalo aj vyriešenie otázky platnosti týchto zmlúv.   Tu je   potrebné vychádzať z   tých záverov ustálenej   súdnej   praxe,   podľa ktorých naliehavý právny záujem nie je a ani nemôže byť daný v tých prípadoch, v ktorých sa predmetom   tzv.   určovacej   žaloby   resp.   určovacieho   návrhu   má   stať   požiadavka na vyriešenie takej právnej otázky, ktorá má len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k inej právnej   otázke,   ktorá   sa   môže   stať predmetom   iného (samostatného)   určenia.   Ak   totiž navrhovateľovi v tejto konkrétnej veci nič nebránilo, v podaní návrhu o určenie, že on sám je aj naďalej (v dôsledku tvrdenej neplatnosti zmlúv) vlastníkom nehnuteľností tvoriacich predmet   ich   prevodu   napádanými   zmluvami   alebo   naopak   odporca,   resp.   iná   aktuálne v katastri zapísaná osoba takýmto vlastníkom nie je (pretože práve pre neplatnosť zmluvy vlastnícke   právo   platne   nenadobudla),   na   vyššie   uvedený   pomer   otázky   predbežnej a následnej   bolo   treba   prihliadať   v prípade   návrhu   v prejednávanej   veci   (o neplatnosť zmluvy) a v danom prípade prípustného návrhu o určenie vlastníctva (bez ohľadu na to, či by sa ním malo domáhať pozitívne alebo naopak negatívne určenie, teda existencie alebo naopak   neexistencie   vlastníckeho   práva   konkrétnej   osoby).   Úmyslom   navrhovateľa   tak nemohlo   byť   len   privodiť   jednoduchý   fakt   konštatovania   neplatnosti   zmluvy,   ale   sa   tu pravdepodobne sledoval jeho záujem dostať nehnuteľnosti späť do svojho vlastníctva, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z jeho prednesu z pojednávania odvolacieho súdu. Určovacie žaloby tak majú zásadne preventívny charakter a slúžia len na odvrátenie stavu   ohrozenia   práva,   keď v prejednávanej   veci   nebola   splnená   ani   táto   podmienka, pretože podľa tvrdení navrhovateľa na základe zmlúv ním považovaných za neplatné už malo dôjsť k porušeniu jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, teda práva vlastniť majetok, čo bol rovnako dôvod pre ktorý návrhu na určenie neplatnosti oboch právnych úkonov chýbal naliehavý právny záujem na požadovanom určení a právne tak malo dôjsť k zamietnutiu návrhu hneď na prvom pojednávaní (teda bez potreby zaoberania sa vecnou opodstatnenosťou návrhu, teda otázkami platnosti ním spochybňovaných právnych úkonov). Súd prvého stupňa sa síce uvádzaným vyššie neriadil, avšak návrh napriek tomu zamietol (čo aj z iného - teda vecného dôvodu), jeho rozsudok tak bolo potrebné považovať za vecne správny a odvolací súd ho preto podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

6. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ aj využil, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam   sťažovateľa   mal   krajský   súd   v odvolacom   konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená právomoc ústavného súdu.

7. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

8. Z námietok uvedených v sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa zo strany ústavného súdu   domáha   prehodnotenia   záverov   všeobecných   súdov   spôsobom,   ktorý   by   mal nasvedčovať opodstatnenosti jeho právneho názoru, t. j. neplatnosti kúpnych zmlúv, pričom v sťažnosti   uvádza   v podstate   rovnaké   argumenty,   s ktorými   sa   už   všeobecné   súdy vysporiadali. Tým stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie, ktorá mu, ako už bolo uvedené, neprináleží.

9. Podľa názoru ústavného súdu veľmi konkrétna a podrobná argumentácia krajského súdu   dostatočným   a presvedčivým   spôsobom   nad   rámec   rozhodnutia   okresného   súdu vysvetľuje,   prečo   neboli   splnené   predpoklady   na   úspešné   uplatnenie   sťažovateľovho nároku. Podstatnou je skutočnosť, že sťažovateľ v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti kúpnych zmlúv, čo je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby [§ 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]. Túto požiadavku mohol   a mal   splniť uplatnením   návrhu   na určenie,   že   on   sám   je aj   naďalej   vlastníkom nehnuteľností tvoriacich predmet napádaných zmlúv, resp. že odporca takýmto vlastníkom nie   je.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založený   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   vychádza   z ustálenej   súdnej   praxe, je z ústavného   hľadiska   v plnom   rozsahu   akceptovateľný,   nearbitrárny   a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných a iných práv sťažovateľa, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

10.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012