znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 149/2010-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl.   47   ods.   2 a čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj čl.   6   ods. 1   a čl.   13 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 7 Co 306/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v konaní vedenom   Krajským   súdom   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod sp. zn. 7 Co 306/2009.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dokladov vyplýva, že 20. októbra 2008 podal sťažovateľ ako žalobca žalobu proti O. o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25 000 Sk spojenú so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov. V súvislosti s touto požiadavkou poukázal na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych   poplatkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“) a tvrdil, že v danom prípade mu prináleží oslobodenie od súdnych poplatkov priamo   zo   zákona.   Uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 7 C 216/2008-67   z 2. novembra   2009   bolo   rozhodnuté,   že   sa   sťažovateľovi   nepriznáva oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Podľa   názoru   okresného   súdu   v danej   veci   nejde o konanie, ktoré by bolo vecne oslobodené od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1   písm.   k)   zákona   o súdnych   poplatkoch.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   poberá starobný   dôchodok   v sume   443,60   €   a jeho   manželka   v sume   264,60   €,   nie   sú   dané okolnosti   odôvodňujúce   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   z pohľadu   pomerov sťažovateľa.   Hoci   sťažovateľ   mal   záväzok   voči   Krajskému   súdu   v Bratislave   vo   výške 116,17 €, tento svoj dlh už ku dňu rozhodnutia vyrovnal. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Tvrdil v ňom, že v danom prípade prichádza do úvahy zákonné oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. j), resp. k) zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorých je od súdneho poplatku oslobodené konanie vo veciach ochrany pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   resp.   vo   veciach   náhrady   škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   nesprávnym postupom. Okrem toho trval na tom, že okresný súd vôbec nezohľadnil jeho zdravotný stav, ako aj zdravotný stav jeho manželky, ale tiež aj skutočnosť, že za rovnakých podmienok a pomerov bol v iných konaniach, a to či už úplne, alebo aspoň sčasti od súdnych poplatkov oslobodený. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 306/2009 z 30. decembra 2009 bolo uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 216/2008-67 z 2. novembra 2009 potvrdené. Podľa názoru   krajského   súdu   výška   starobného   dôchodku   sťažovateľa   a jeho   manželky   je dohromady 708,20 € mesačne. Príjem manželky je potrebné brať do úvahy z dôvodu, že žije so sťažovateľom v spoločnej domácnosti. Keďže súdny poplatok predstavuje jednorázovú povinnosť účastníka, nemožno na schopnosť účastníka splniť túto povinnosť usudzovať len z pomeru výšky jeho mesačných voľných disponibilných prostriedkov a výšky poplatkovej povinnosti. Inými slovami, účastník môže mesačne voľne disponovať čiastkou nižšou, než je jednorázová poplatková povinnosť, avšak za časové obdobie dlhšie ako jeden mesiac (za predpokladu   pravidelného   príjmu)   zo   sumy   voľných   disponibilných   prostriedkov   je možné poplatkovú povinnosť splniť bez následku ohrozenia schopnosti uhrádzať náklady oprávnených   životných   potrieb.   Sťažovateľ   nepreukázal   také   nepriaznivé   majetkové a sociálne pomery, ktoré by podmieňovali vyhovenie návrhu a priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch sa na túto vec nevzťahuje.

Podľa   názoru   sťažovateľa   treba   uznesenia   všeobecných   súdov   považovať   za diskrimináciu   s poukazom   na   to,   že   vo   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 27 C 364/07   mu   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v rozsahu   50   %. Všeobecné súdy ďalej vôbec nezohľadnili jeho zdravotný stav a ťaživú sociálnu situáciu. Je presvedčený, že došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na jeho pomery mu malo byť oslobodenie od súdnych poplatkov priznané.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   všeobecné   súdy   rozhodli   o žiadosti   sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov potom, ako v potrebnom rozsahu zistili jeho osobné, zárobkové   a majetkové   pomery,   a to   z listinných   dôkazov,   ktoré   sám   sťažovateľ   či   už z vlastnej   iniciatívy,   alebo   na   základe   vyžiadania   okresného   súdu   predložil.   Správnosť týchto zistení sťažovateľ v ničom nespochybňuje.

Za uvedeného stavu nemožno považovať argumentáciu všeobecných súdov ani za arbitrárnu, ale ani za zjavne neodôvodnenú. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Celkom   zrejme   nezodpovedá   skutočnosti   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   za rovnakých   okolností   mu   bolo   predtým   v inom   konaní   priznané   50   %   oslobodenie   od súdnych   poplatkov.   Ako   to   totiž   vyplýva   zo   zistení   všeobecných   súdov,   v minulosti sťažovateľ   dlhoval   Krajskému   súdu   v Bratislave   116,17   €,   avšak   tento   dlh   bol   v čase rozhodovania okresného súdu vo veci sp. zn. 7 C 216/2008 už vyrovnaný. Znamená to, že došlo k zmene pomerov v prospech sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2010