znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 149/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť spoločnosti   A.,   spol.   s r. o.,   právne   zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci namietaného porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 23/2008 zo 6. augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti A., spol. s r. o., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 149/09-13 z 9. apríla 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Obdo 23/2008 zo 6. augusta 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým najvyšší súd odmietol sťažovateľkou podané dovolanie.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky spojením jej viacerých obchodných vecí Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorých sčítaná hodnota prevýšila hranicu   „bagateľnej   veci“,   bola   splnená   podmienka   prípustnosti   dovolania   (krajský   súd zároveň vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné). Sťažovateľka zastáva názor, že opačný výklad najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí znamená porušenie práva na prístup k súdu, a teda porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že v minulosti rozhodoval senát 7 Obdo najvyššieho súdu odlišne, v súlade s právnym názorom sťažovateľky dochádza napadnutým uznesením aj k porušeniu princípu rovnosti v spojení s právom na súdnu ochranu.

3. Sťažovateľka ďalej uviedla, že v konaniach vedených na Okresnom súde Nové Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   domáhala   od   V.   zaplatenia   súm   3   917,40   Sk,   2 569,99 Sk,   5   664,86   Sk,   41   655,64   Sk,   3   468,40   Sk, 12 366,15   Sk, 40 826,36   Sk   a 2 246,40 Sk, spolu 112 715,20 Sk. Sťažovateľka svoj nárok právne kvalifikovala ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) účinného do 31. mája 2003. Okresný súd v citovaných veciach žaloby zamietol a svoje rozhodnutia   odôvodnil   tým,   že   sťažovateľke   nevzniklo   právo   na   poplatok   z   omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ňou a V. nebola uzavretá zmluva o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   §   38   ods. 1   zákona   č.   273/1994   Z.   z. Sťažovateľka rozsudky okresného súdu napadla odvolaním. Krajský súd po spojení vecí o odvolaniach sťažovateľky o zaplatenie sumy 112 715,20 Sk pod sp. zn. 15 Cob 119/2004 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky potvrdil a stotožnil sa s právnym názorom okresného súdu.   Krajský   súd   navyše   zaujal   právny   názor,   že   nemôže   priznať   sťažovateľke   úroky z omeškania, pretože tieto si neuplatnila v žalobe a ani v priebehu konania návrhom na jej zmenu podľa § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a pre zmenu právnej kvalifikácie je potrebná zmena žaloby, čo však môže urobiť len sťažovateľka, a nie súd.

4. Krajský súd v súlade s § 238 ods. 3 písm. a) OSP proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie a   v   odôvodnení   rozsudku   vymedzil   dovolaciu   otázku   z   hľadiska   procesného práva, či nárok tak, ako si ho uplatnila sťažovateľka v žalobe (definovaním, že si uplatňuje poplatok z omeškania mimo petitu), je pre súd záväzný i z hľadiska charakteru majetkovej sankcie   alebo   či   ide   výlučne   o otázku   právnej   kvalifikácie,   ktorú   je   povinný   vykonať výlučne súd.

5.   Rozsudok   krajského   súdu   sťažovateľka   napadla   dovolaním.   Najvyšší   súd   vec „rozdelil“ a ôsmimi uzneseniami sp. zn. 4 Obdo 38/2004 zo 7. septembra 2005, sp. zn. 3 Obdo   31/2005   z   28.   júna   2006,   č.   k.   3   Obdo   30/2005-56   z   28.   júna   2006,   sp.   zn. 4 Obdo 31/2005   z   28.   júna   2006,   sp.   zn.   1   Obdo   32/2005   z 28. júna   2006,   sp.   zn. 2 Obdo 32/2005   z   27.   septembra   2006,   sp.   zn.   5   Obdo   29/2005   z   22.   novembra   2006 a sp. zn. 6 Obdo 32/2005 z 13. decembra 2006 o tom istom dovolaní rozhodol osemkrát tak, že dovolanie osemkrát odmietol s odôvodnením, že v konaniach vedených na okresnom súde pod sp. zn. 14 Cb 12/04 (suma 5 664,86 Sk), sp. zn. 15 Cb 179/03 (suma 3 468 Sk - sťažovateľka chybne uviedla sumu 1 892 Sk, pozn.), sp. zn. 15 Cb 90/02 (suma 12 366,15 Sk), sp. zn. 15 Cb 84/02 (suma 2 246 Sk - sťažovateľka chybne uviedla sumu 1 836 Sk, pozn.), sp. zn. 14 Cb 179/03 (suma 3 917,40 Sk), sp. zn. 15 Cb 182/03 (suma 40 826,36 Sk), sp. zn. 5 Obdo 29/2005 (suma 2 569,99 Sk) a sp. zn. 6 Obdo 32/2005 (suma 41 655,64 Sk) neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, preto podľa § 238 ods. 5 OSP dovolanie nie je prípustné. Všetky citované uznesenia najvyššieho súdu boli zrušené nálezmi ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 197/07, IV. ÚS 88/07, IV. ÚS 14/07, II. ÚS 243/05.

6.   Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   najvyšší   súd   následne   uznesením   sp.   zn. 3 Obdo 23/2008 zo 6. augusta 2008 dovolanie vo veci o zaplatenie sumy 12 366,15 Sk (sp. zn. 15 Cb 90/02) opäť odmietol. O dovolaní ako celku najvyšší súd opäť nerozhodol, pretože   v   záhlaví   uznesenia   je   vymedzený   predmet   dovolacieho   konania   len   v   časti o zaplatenie   sumy   12   366,15   Sk.   Najvyšší   súd   o   tom   istom   dovolaní   bude   zrejme rozhodovať opäť osemkrát. Napríklad vo veci o zaplatenie sumy 3 468,40 Sk najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obdo 22/2008 zo 6. augusta 2008 dovolanie znova odmietol, pričom toto uznesenie sťažovateľka taktiež napadla ústavnou sťažnosťou.

7.   Podľa   §   238   ods.   5   OSP   v   znení   zákona   č.   353/2003   Z.   z.   účinného   od 1. septembra 2003 dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

8.   V   danom   prípade   sťažovateľka   napadla   dovolaním   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112 715,20 Sk, a nie o peňažnom plnení vo výške 12 366,15 Sk tak, ako to uvádza najvyšší súd vo svojom uznesení. Aj v záhlaví rozsudku krajského súdu pod č. k. 15 Cob 119/2004-47 z 24. júna 2004 je uvedená suma 112 715,20 Sk, a nie suma 12 366,15 Sk. V záujme hospodárnosti konania krajský súd v súlade s § 112 ods. 1 OSP na pojednávaní konanom 24. júna 2004 spojil na spoločné konanie   sp.   zn.   15   Cob   119/2004   veci,   ktoré   sa   u   neho   začali   a   týkali   sa   tých   istých účastníkov.

9. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd tým, že jej dovolanie odmietol, hoci pre odmietnutie nebol dôvod, pretože dovolanie smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení vo výške 112 715,20 Sk, ktoré prevyšovalo desaťnásobok minimálnej mzdy,   vyvolal   stav denegatio   iustitiae,   ktorý   je   z   ústavnoprávneho   hľadiska neospravedlniteľný.

10. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci samej vydal tento nález:„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r. o.(...),   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 23/2008 zo 6. 8. 2008 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obdo   23/2008   zo 6. 8. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

11. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol, že pri vyriešení otázky,   či   v   prípade,   že   odvolací   súd   spojí   konanie   o   viacerých   veciach   na   spoločné prejednanie podľa § 112 ods. 1 OSP, má byť z pohľadu § 238 ods. 5 OSP považovaný za predmet odvolacieho rozhodnutia súčet peňažných plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec, vychádzal z názoru, že aj po spojení veci treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci. Spojenie veci podľa   §   112   ods.   1   OSP   je   iba   technickým   opatrením   súdu   sledujúcim   hospodárnosť konania, ktoré nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení ich postavenie. Nemení sa tiež ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach, ani ich charakter. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, preto nemôže byť založená len tým, že prejednávaná vec bude spojená s inými vecami.

12. Najvyšší súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti (body 12. – 16. nálezu). Najvyšší súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľky, že pri opätovnom prerokovaní veci   a   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   nerešpektoval   právny   názor   ústavného   súdu (z nálezu   sp.   zn.   I.   ÚS   197/07,   pozn.).   Ústavný   súd   v odôvodnení   nálezu   sp.   zn. I. ÚS 197/07 nepovažoval názor dovolacieho súdu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, za nesprávny. Ústavný súd uviedol, že najvyšší súd   rozhodol   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   v   súlade   s   označeným   ustanovením Občianskeho súdneho poriadku.   Za   chybu rozhodnutia považoval, že rozhodnutie nemá dostatočné   a   objektívne   odôvodnenie,   ktoré   má   byť   podstatnou   náležitosťou   každého súdneho   rozhodnutia.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukázal   na   obsah   argumentácie predsedu najvyššieho súdu uvedenej v jeho vyjadrení k sťažnosti s tým, že práve obdobná argumentácia chýba v napadnutých uzneseniach o odmietnutí dovolania.

13. Najvyšší súd zastáva názor, že uvedenú chybu dovolací súd v novom rozhodnutí napravil,   keď   podrobne   uviedol,   prečo   sa   má   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania z pohľadu § 238 ods. 5 OSP za predmet konania aj po spojení viacerých vecí na spoločné odvolacie konanie považovať samostatne predmet každej zo spojených vecí, a nie ich súčet, a svoj názor aj odôvodnil. Ďalej dodal, že treba prisvedčiť sťažovateľke, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či po podaní jedného dovolania v spojených veciach najvyšší súd vylúčil   niektorú   spojenú   vec   na   samostatné   konanie.   Ide   však   len   o   administratívno-technický nedostatok, ktorý na správnosť rozhodnutia nemá žiaden vplyv. Z rozhodnutia je zrejmé,   že   dovolací   súd   vo   veci   sp.   zn.   3   Obdo   23/2008   rozhodoval   o   odvolaní   len vo vzťahu   k   jednej   zo   spojených   vecí.   Je   pravdou,   že   iný   senát   najvyššieho   súdu v rovnakých   veciach,   rovnakých   účastníkov   a   v   rovnakej   situácii   meritórne   rozhodol o dovolaniach   (sp. zn.   7   Obdo   37/   84,   7   Obdo   38/84,   7   Obdo   39/04).   Pri   rozhodovaní o týchto veciach však tento senát nemal pochybnosť o prípustnosti dovolania a bez ďalších úvah   považoval   dovolanie   za   prípustné.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   zrejme   otázkami prípustnosti   dovolania   v súvislosti   so   spojením   vecí   v   odôvodnení   rozhodnutia   vôbec nezaoberal   a   názor   na   ňu   nevyslovil.   V   sťažnosťou   napadnutej   veci   senát   uvedenými rozhodnutiami   nemohol   byť   viazaný,   a   keď   to   aj   v   rozhodnutí   výslovne   neuviedol, jednoznačne   vyslovil   svoj   názor   a   dôvody,   prečo   na   rozdiel   od   postupu   iného   senátu v spomenutých veciach nepovažoval dovolanie za prípustné.

14. Podľa najvyššieho súdu pri zvažovaní, či je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu prípustné, bolo potrebné vyriešiť otázku, či v prípade, že odvolací súd spojí konanie o viacerých veciach na spoločné prejednanie podľa § 112 OSP má byť z pohľadu § 238 ods. 5   OSP   považovaný   za   predmet   odvolacieho   rozhodnutia   súčet   peňažných   plnení predmetov všetkých spojených vecí, alebo má byť hodnotený samostatne pre každú spojenú vec.   Dovolací   súd   v   napadnutých   rozhodnutiach,   i   keď   sa   uvedeným   problémom v odôvodnení rozhodnutí bližšie nezaoberá, zrejme vychádzal z názoru, že aj po spojení vecí treba vychádzať samostatne z predmetu každej spojenej veci.

15. Spojenie vecí podľa §112 ods. 1 OSP, je podľa argumentácie najvyššieho súdu len   technickým   opatrením   súdu   sledujúcim   jedine   hospodárnosť   konania.   Spojenie   vecí nemá vplyv na procesné práva účastníkov a nemení sa ním ich postavenie. Nemení sa ním ani predmet konania v jednotlivých spojených veciach ani ich charakter. Spojenie je viac-menej   náhodnou   skutočnosťou   závislou   na   subjektívnom   posúdení   sudcu   o   vhodnosti spojenia,   ale   aj   na   iných   skutočnostiach,   ktorých   náhodnosť   je   ešte   výraznejšia.   Pri predkladaní   väčšieho   počtu   vecí,   pri   ktorých   spojenie   prichádza   do   úvahy,   najmä   vecí rovnakých účastníkov a rovnakého typu, ako to bolo v predmetnej veci, často záleží len na čase ich predloženia, počte vecí naraz predkladaných, ich pridelenia do jednotlivých senátov a od toho, koľko a ktoré veci sa spoja na spoločné prerokovanie. Na konkrétnom prípade sme   ilustrovali,   že   záležalo   naozaj   len   na   náhode,   koľko   vecí   sa   spojí   na   spoločné prerokovanie,   a   ktoré   veci   sa   do   ktorého   „balíka“ dostanú.   Spájaním vecí   na   spoločné prerokovanie   podľa   sumy,   ktorá   je   ich   predmetom,   by   tak   bolo   možné   bez   možnosti účastníkov to ovplyvniť, regulovať, aby súhrnná hodnota predmetu odvolacieho konania dosiahla   alebo   naopak   nedosiahla   hranicu,   ktorá   už   zakladá   prípustnosť   dovolania. Prípustnosť dovolania však musí byť založená na jednoznačných a vopred presne určených pravidlách. Nesmie byť závislá na tak neistej a náhodnej skutočnosti, akou je výber vecí pre spojenie, resp. skutočnostiach, ktoré môžu k spojeniu vecí viesť (napr. či sa v určitom časovom období na súde vyskytne jedna alebo viacej rovnakých vecí). Aj po spojení vecí odvolacím   súdom   sú   to   stále   tie   isté   veci   a   predmetom   preskúmania   a   rozhodnutia odvolacieho   súdu   sú   tie   isté   napadnuté   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Z   uvedeného pohľadu   je rozhodnutie odvolacieho súdu   v spojených veciach   len súhrnom odvolacích rozhodnutí o každom z napadnutých rozhodnutí. Najvyšší súd trvá na tom, že prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená len tým, že vec bude spojená s inou vecou (resp. inými vecami).

16. Najvyšší súd ďalej uviedol, že sťažovateľka preceňuje význam formálneho aktu spojenia   vecí,   ktoré   je,   ako   už   bolo   uvedené,   často   výsledkom   náhodných   skutočností. Rovnako by sa potom musel hodnotiť aj opačný formálny úkon, teda vylúčenie vecí na samostatné prejednanie podľa § 112 ods. 2 OSP. Vylúčením hoci aj len jednej veci, ktoré boli   z   vôle   žalobcu   spojené   do   jednej   žaloby,   by   mohli   všetky   vylúčené   veci   stratiť spôsobilosť   byť   predmetom   dovolania,   a   to   pri   vylúčení   v   ktorejkoľvek   fáze   konania. Rovnaké dôsledky by muselo mať spojenie a neskoršie opätovné vylúčenie (rozpojenie) vecí. Žiada sa pripomenúť, že jednotlivé samostatné nároky boli žalované samostatnými žalobami   z   vôle   žalobcu.   Súd   prvého   stupňa   nepovažoval   za   potrebné   ich   spojiť   a prerokovať ich samostatne. Ak by ich nespojil ani odvolací súd, ani v jednej z nich by dovolanie prípustné nebolo. Dovolací súd dospel k správnemu záveru, že proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné.

17. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

18. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

19.   Podstatou   veci   je   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   nepripustením   dovolania   porušil sťažovateľkino právo na prístup k súdu a zároveň právo na rovnosť, pretože v rovnakej veci už   rozhodol   odlišným   spôsobom.   Podľa   sťažovateľky   je   dovolanie   prípustné,   pretože krajský súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné a zároveň vec nie je bagateľná, vzhľadom na skutočnosť, že po spojení viacerých v zmysle § 238 ods. 5 OSP bagateľných vecí sa vec stala nebagateľnou (ústavný súd upresňuje, že pod   bagateľnou   vecou   rozumie   rozhodnutia   o peňažnom   plnení   nižšom,   než ustanovuje § 238 ods. 5 OSP, pričom tento pojem nemá byť zamieňaný s inštitútom drobných sporov podľa   § 200ea   OSP).   Najvyšší   súd   naopak   tvrdí,   že   spojenie   vecí   je   len   technickým opatrením a neznamená zmenu vecí bagateľných na vec nebagateľnú.

20. Ústavný súd v záujme prehľadnosti uvádza, že prerokúvaná sťažnosť má základ vo   veci   sťažovateľky,   ktorá   bola   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   15   Cb   90/02 (v odôvodnení napadnutého uznesenia je nesprávne uvedená spisová značka 14 Cb 179/03, pozn.). Na základe podaného odvolania odvolací súd po spojení viacerých vecí rozsudkom potvrdil rozhodnutie okresného súdu. Dovolanie vo vzťahu k tejto veci sp. zn. 15 Cb 90/02 bolo odmietnuté prvýkrát uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 30/2005. Uvedené uznesenie bolo zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 197/07. Najvyšší súd následne dovolanie uznesením sp. zn. 3 Obdo 23/2008 opäť odmietol, pričom práve dané uznesenie je predmetom prerokúvanej ústavnej sťažnosti.

21. Ústavný súd pripomína, že rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom si vymedzovať prípustnosť vecí v konaní o dovolaní (porov. nález II. ÚS 398/08).

22. Ústavný súd upresňuje, že už rozhodoval veci sťažovateľky v takpovediac dvoch etapách. V prvej etape ústavný súd zrušoval odmietacie uznesenia najvyššieho súdu, pretože neboli riadne odôvodnené. Najvyšší súd uznal vo svojom vyjadrení, že v prvej etape neboli uznesenia adekvátne odôvodnené (porov. bod 12. a 13. nálezu). Po ich kasácii ústavným súdom však v nových uzneseniach o odmietnutí riadne vysvetlil, prečo naďalej nepovažuje dovolanie za prípustné. Druhá etapa rozhodovaní ústavného súdu sa teda má týkať samotnej otázky prístupu k súdu.

23.   Ústavný   súd   najprv   konštatuje,   že   najvyšší   súd   riadne   odôvodnil   napadnuté uznesenie. Ďalej posudzoval vec z pohľadu práva na prístup k súdu. Ústavný súd uvádza, že približne   130   rokov   sa   v civilnej   procesualistike   vedie   diskusia   o vymedzení   predmetu konania. Stále však prevláda názor, podľa ktorého je predmet konania daný skutkovým základom žaloby a žalobným petitom (porov. Macur, J.: Problémy vzájemného vztahu práva procesního   a hmotného.,   Brno:   Masarykova   univerzita   1993;   Macur,   J.:   Předmět   sporu v civilním   soudním   řízení.   Brno:   Masarykova   univerzita   2002;   Dvořák,   B.:   Právní   moc civilních   soudních   rozhodnutí.   Praha: C.   H.   Beck   2008,   s.   99   a nasl.)   Ak   je   viac vecí spojených na spoločné konanie, neznamená to nič iné, než to, že spojená vec má viac predmetov. Aj keď sa v konaní rozhodne jedným rozsudkom, ide o rozhodnutie o viacerých predmetoch   konania, u ktorých   sa   musí   prípustnosť   opraveného   prostriedku   posudzovať zvlášť.   Stále   sa   tu   totiž   uplatňuje   zásada   dispozičná,   podľa   ktorej   o predmete   konania rozhoduje žalobca (pri vzájomnej žalobe žalovaný), a nie (okrem nesporových vecí) súd. Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ústavne   korektne   odmietol   podané   dovolanie označiac spojenie vecí len za technickú záležitosť.

Právo   na   prístup   k súdu   je   obmedziteľné   pri   zachovaní   princípu   proporcionality. Ústavne akceptovateľným cieľom ustanovenia § 238 ods.   5 OSP a jeho interpretácie je zabrániť   prísunu   bagateľných   vecí   na   dovolací   súd.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je interpretácia najvyššieho súdu, a teda spôsob obmedzenia prístupu k súdu proporcionálna, nearbitrárna   a nepopierajúca   podstatu   práva   na   prístup   k súdu,   pretože   najvyšší   súd vychádzal   z racionálnej,   tradičnej   procesualistickej   teórie   (porov.   Brualla   Gómez   de   la Torre, sťažnosť č. 26737/95, rozsudok z 19. decembra 1997, § 33 - § 38; tiež Repík, B.: Ľudské práva v súdnom konaní, Braatislava: MANZ 1999, s. 86 a 88).

24.   Sťažovateľka   argumentuje   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Obo   35/93 z 1. novembra   1993   (R   53/1993),   podľa   ktorého   (právna   veta)   ak   je   nárok   uplatnený v návrhu súhrnnou sumou a ide pritom o zaplatenie viacerých peňažných nárokov, z ktorých každý by mohol byť predmetom samostatného návrhu, právny zástupca navrhovateľa si môže   uplatňovať   odmenu   za   zastúpenie   podľa   §   17   ods.   4   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie   právnej   pomoci   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 240/1990   Zb.“).   Polovica   tarifnej   odmeny   v   ostatných   spojených   veciach   sa   vyráta z každého peňažného nároku osobitne.

Podľa § 17 ods. 4 vyhlášky č. 240/1990 Zb. pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa zvyšuje tarifná odmena patriaca vo veci s najvyššou hodnotou o polovicu tarifnej odmeny, ktorá by inak patrila v ostatných spojených veciach.

25.   Sťažovateľka   uvedené   rozhodnutie   vykladá   tým   spôsobom,   že   viaceré   veci v jednom konaní sú spojením vecí, pretože odmena sa počíta ako pri spojení vecí. Podľa ústavného súdu však naopak ide len o potvrdenie, že v jednom návrhu je viac samostatných vecí (porov. časť právnej vety... každý by mohol byť predmetom samostatného návrhu...), ktorých odmena sa síce počíta ako pri spojení vecí, ale táto spojená vec sa nestáva jednou vecou.   Okrem   toho   daná   vyhláška   používala   uvedenú   konštrukciu   špecificky   na   účely výpočtu odmeny a náhrady advokátov, čo neznamená jej všeobecnú platnosť v občianskom súdnom konaní.

26.   V tejto   súvislosti   možno   upozorniť   na   uznesenia   Nejvyššího   soudu   České republiky sp. zn. 2 Cdon 376/96, sp. zn. 25 Cdo 2136/99 a sp. zn. 32 Odo 747/2002. Podľa prvého z nich „přípustnost dovolání podle ustanovení § 238 odst. 2 písm. a) o.s.ř. proti rozhodnutí odvolacího soudu o více samostatných nárocích s odlišným skutkovým základem je třeba zkoumat ve vztahu k jednotlivým nárokům samostatně bez ohledu na to, zda tyto nároky byly uplatněny v jednom řízení a zda o nich bylo rozhodnuto jedním výrokem.“ Podľa uznesenia sp. zn. 25 Cdo 2136/99 „přípustnost dovolání z hlediska ustanovení § 238 odst. 2 písm. a) a § 239 odst. 3 o.s.ř. proti rozhodnutí odvolacího soudu, jímž bylo rozhodnuto   o   nárocích   více   samostatných   účastníků,   je   třeba   zkoumat   ve   vztahu k jednotlivým účastníkům a jejich nárokům samostatně bez ohledu na to, zda součet těchto nároků převyšuje částku 20 000 Kč.“

Podľa uznesenia sp. zn. 32 Odo 747/2002 „v případě řízení, jehož předmětem je částka zkládající se ze čtyř samostatných nároků odvíjejících se od odlišného skutkového základu,   má   rozhodnutí   o   každém   z   nich   charakter   samostatného   výroku   a   přípustnost dovolání je třeba zkoumat samostatně, a to bez ohledu na to, že tyto nároky byly uplatněny v jednom řízení a že o nich bylo rozhodnuto jedním výrokem. Přípustnost dovolání proti rozhodnutí o částce, která představuje vyčíslení více samostatných nároků a o níž odvolací soud   rozhodl   samostatným   výrokem,   se   zkoumá   ve   vztahu   ke   každému   z   nároků samostatně.“. Uvedené   rozhodnutia   vychádzajú   z podobnej   právnej   úpravy   ako v Slovenskej republike.

27. Z historického hľadiska ústavný súd poukazuje na právnu situáciu na slovenskom území v období 1. ČSR. Podľa § 520 občianskeho sporového poriadku (zák. čl. I/1911) proti rozsudkom odvolacích súdov je prípustné dovolanie v medziach § 521- § 523. Podľa § 521 ak   nie   je   hodnota   sporového   predmetu,   o ktorom   rozhodoval   odvolací   súd,   vyššia   než 2 000 Kč, nie je proti potvrdzujúcemu rozsudku prípustné dovolanie...

28.   Najvyšší   súd   republiky   Československej   rozhodnutím   sp.   zn.   RV   III   70/30 odmietol   dovolaciu   žiadosť,   lebo   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým „potvrzený   bol   rozsudok   súdu   prvej   stolice,   a   to   len   proti   časti   zamietajúcej   –   ináč samostatný, lebo o samostatný právny titul oprený – žalobný nárok na 200 Kč odňatého úžitku   nemovitosti.   Prípustnosť   dovolania   dotyčne   samostatných   nárokov,   slúčených v jednej žalobe a rozhodnutých tým istým rozsudkom, treba však posudzovať pri každom nároku zvlášť a poneváč takto hodnota sporného predmetu, o ktorom rozhodoval odvolací súd,   nie   je   vyššia   jako   2   000   Kč   a   ide   o   potvrdzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu,   je dovolacia žiadosť v smysle § 521 Osp. v znení čl. VII. č. 2 e) novely čís. 161/1921 resp. čl. IV. novely čís. 123/1923 Sb. z. a n. neprípustná. Z uvedeného rozhodnutia vzišla právna veta, podľa ktorej prípustnosť dovolania dotyčne samostatných nárokov, slúčených v jednej žalobe a rozhodnutých tým istým rozsudkom, treba posudzovať pri každom nároku zvlášť.“ (rozhodnutie najvyššieho súdu republiky Československej z 29. januára 1931, Rv III 70/30 uverejnené   pod   č.   586   v   Úradnej   sbierke   rozhodnutí   najvyšš.   súdu   Českoslov.   rep.   vo veciach   občianskych   z   právnej   oblasti   Slov.   a   Podkarp.   Rusi.   Vydavateľ   Bratislava: Právnická Jednota na Slovensku; tiež Mičura, M., Moys, Š.: Občiansky sporový poriadok, 2. vyd., Bratislava 1943, s. 412-415).

29. Ústavný súd ešte doplňuje, že sa vo veci nezaoberal vzťahom prípustnosti podľa § 238 ods. 3 OSP (odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu) a prípustnosti podľa   § 238 ods. 5 OSP (hodnota, resp.   bagateľnosť veci). Sťažovateľka jednak   neargumentovala   tým   spôsobom,   že   by   mala   byť   vec   prípustná   len   na   základe rozhodnutia   odvolacieho,   t. j. krajského súdu,   a zároveň najvyšší   súd má v tejto otázke ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   ustanovenie   §   238   ods.   5   OSP   vylučuje   prípustnosť dovolania, ak peňažné plnenie, ktoré je predmetom dovolania, neprevyšuje zákonom určenú výšku.   Podľa   najvyššieho   súdu   chýbajúca   podmienka   prípustnosti   dovolania   stanovená v tomto   ustanovení   nemôže byť nahradená   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   podľa   § 238 ods. 3   OSP,   vyslovujúcim   prípustnosť   dovolania   proti   jeho   potvrdzujúcemu   rozsudku z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (porov. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 128/2005 uverejnené v časopise ZSP 8/2008, uznesenie sp.   zn.   3   Cdo   246/2006   uverejnené   v ZSP   6/2007   a uznesenie   sp.   zn.   5   Cdo   38/2008 dostupné   na   internete   <www.supcourt.gov.sk>;   porov.   tiež   Ficová,   S.,   Števček,   M.: Občiansky   súdny   poriadok,   komentár.,   Bratislava.   C.   H.   Beck   2009,   s.   678). Aj v napadnutom   uznesení   najvyšší   súd konštatoval,   že   prípustnosť   dovolania   proti rozhodnutiu, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné, nemôže byť založená ani tým, že   odvolací   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   pripustí   dovolanie   v   zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 OSP.

30. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2010